II.časť – Evolučná teória – sprisahanie tisícročia?

Ďalšou významnou ikonou darwinizmu je tzv. Millerov experiment. O čo v ňom išlo? V roku 1953 vytvoril Stanley Miller umelo v laboratóriu atmosféru primitívnej Zeme a vpustil do nej elektrické iskry, čím vznikli aminokyseliny, základné stavebné prvky života. Tento experiment sa stal údajným dôkazom pre evolučnú teóriu a vyvolal veľké nadšenie medzi evolucionistami. V čom je teda problém?

Prvá zásadná otázka znie: použil Miller takú atmosféru, aká skutočne existovala v ranom štádiu Zeme? Miller si zvolil na vodík bohatú zmes metánu, amónia a vodnej pary. Neskoršie výskumy však ukázali vážny problém. Geofyzici z Carnegieho inštitútu sa už v roku 1960 vyjadrili nasledovne:

„Aký je dôkaz, že atmosféra primitívnej Zeme obsahovala metáno-amonium? Odpoveď je, že niet dôkazov pre, ale že mnohé je proti.“

V polovici 70. rokov belgický biochemik Marcel Florkin vyhlásil, že Millerova atmosféra je nezmysel. Dvaja poprední bádatelia v oblasti pôvodu života, Klaus Dose a Sidney Fox, potvrdili, že Miller použil nesprávnu plynovú zmes. Časopis Science v roku 1995 uviedol, že odborníci dnes odmietajú Millerov experiment, pretože „prvotná atmosféra sa v ničom nepodobá Millerovej simulácii“. Väčšina vedcov dnes predpokladá, že v atmosfére primitívnej Zeme bolo minimum vodíka, keďže by rýchlo unikal do vesmíru.

Namiesto toho mala atmosféra obsahovať najmä oxid uhličitý, dusík a vodné výpary. Ak by sa Millerov experiment zopakoval s touto plynovou zmesou, vznikli by síce organické molekuly, no výsledkom by bol kyanid, mimoriadne jedovatá látka, ktorá okamžite zabíja každý živý organizmus. Predpokladajme však, že by sa nejakým náhodným spôsobom predsa len vytvorili aminokyseliny. Stačilo by to na vznik obyčajnej živej bunky? Biológ J. Wells odpovedá jednoznačne:

„Je to ešte nekonečne ďaleko od živej bunky.“

Cesta k živej bunke je stále neuveriteľne dlhá. Existujú dokonca matematické prepočty, podľa ktorých je pravdepodobnosť náhodného vzniku živej bunky prakticky nulová. Je potrebné dostať presný počet správnych aminokyselín do správneho poradia, aby vznikla čo i len proteínová molekula, a to sme ešte ani nezačali skutočnú cestu k živej bunke.

Skúsme to opačne. Predstavme si, že by sme živú bunku mechanicky narušili a jej obsah vyliali do soľného roztoku. Máme tak k dispozícii všetky molekuly potrebné na vytvorenie živej bunky a sme na míle ďalej, než bol Miller so samotnými aminokyselinami. S týmto roztokom možno robiť čokoľvek, natriasať ho, ožarovať, pridávať ďalšie látky, no nikdy sa ani len nepriblížime k tomu, aby sa znovu vytvorila živá bunka. Tento pokus bol opakovane skúšaný. Wells k tomu dodáva:

„Problémom je poskladať správne časti správnym spôsobom, v správnom poradí a na správnom mieste, a zároveň zabrániť tomu, aby sa do procesu miešali nesprávne časti – to je jednoducho neprekonateľné.“

Tento názor nezastáva len Wells. Profesor Walter Bradley z Texaskej A&M univerzity, autor knihy The Mystery of Life’s Origin, potvrdzuje, že priepasť medzi neživým a živým je extrémne hlboká. Tvrdí, že nikdy nebude možné vytvoriť takú teóriu, ktorá by vysvetlila spontánny vznik života, pretože je prakticky nemožný. Tento problém je natoľko vážny, že aj biochemik Francis Crick, spolobjaviteľ štruktúry DNA a nositeľ Nobelovej ceny, musel priznať:

„Čestný človek vyzbrojený všetkým poznaním, ktoré máme k dispozícii, môže povedať len to, že v istom zmysle sa nám pôvod života momentálne javí takmer ako zázrak.“

Takéto priznanie od materialistu a nositeľa Nobelovej ceny má veľkú váhu. Napriek tomu Millerov experiment nezmizol z učebníc. Keďže evolucionisti disponujú len minimom relevantných dôkazov, nedovolia, aby sa odstránili ani tie málo pseudodôkazov, na ktorých stojí celý naratív. Znie to ako sprisahanie? Znie. A ďalšie príklady tento obraz ešte viac prehĺbia. Ďalšia ikona je totiž ešte výrečnejšia.

Ikona Haeckelove embryá je známa každému, kto prešiel učebnicami biológie. Zobrazovali embryá v rannom štádiu vývoja – ryby, salamandra, korytnačky, kurčaťa, delfína, teľaťa, zajaca a človeka. Tieto embryá vyzerali nápadne podobne a mali slúžiť ako dôkaz Darwinovej teórie, že všetky organizmy majú univerzálneho predchodcu.

Ono by to tak naozaj mohlo fungovať, keby Haeckel nebol úmyselne sfalšoval obrázky. Neuveriteľné? Áno, neuveriteľné, ale pravdivé. Haeckel nakreslil svoje embryá koncom 19. storočia a hoci už odvtedy množstvo vedcov dokázalo, že si vymýšľal, tieto obrázky sú dodnes bez akejkoľvek zmeny publikované v učebniciach.

V oblasti embryológie stavovcov získal J. Wells doktorát, a teda má k tejto téme odbornú autoritu. Wells nafotil všetky embryá presne tie, ktoré kedysi kreslil Haeckel. Ako sám uvádza, bol šokovaný, keď zistil, že realita sa s Haeckelovými kresbami vôbec nezhoduje a embryá sa od nich výrazne odlišovali. Paradoxné je, že tento podvod bol odhalený už koncom 19. storočia a Haeckel bol dokonca predvolaný pred akademický senát. Na svoju obhajobu povedal:

„Po tomto kompromisnom priznaniu k podvrhu by som sa mal cítiť zahanbený a zničený, ale mojou útechou je, že vedľa mňa na lavici obžalovaných sedia stovky ďalších spoluvinníkov, medzi nimi rad najspoľahlivejších pozorovateľov a biológov dobrej povesti. Prevažná väčšina všetkých vyobrazení v najlepších učebniciach biológie, v pojednávaniach a správach by si zaslúžila rovnakú mieru obvinenia z podvrhu, lebo všetky sú nepresné a viac či menej sfalšované, schematické a vykonštruované.“

Toto povedal sám Haeckel. Silná káva. Ako je teda možné, že tieto obrázky okamžite nezmizli z učebníc biológie? G. G. Simpson, jeden zo zakladateľov neodarwinizmu, píše:

„Haeckel popísal vývojový proces úplne chybne.“ Simpson/Beck, 1965

V časopise American Scientist sa uvádza:

„Niet pochybností o tom, že Haeckelov biogenetický zákon je mŕtvy.“ K. S. Thompson, American Scientist, máj/jún 1988

Haeckelove nezmysly sú známe aj samotným evolucionistom. S. J. Gould z Harvardu priznal, že o tomto probléme vedel už dvadsať rokov predtým. Haeckel nielenže sfalšoval obrázky, ale postupoval účelovo, aby sa čo najviac priblížil tomu, čo chcel dokázať. Vybral si len tie druhy, ktoré sa mu hodili, a následne sfalšoval podrobnosti. Kresby označil ako rané štádiá vývoja, hoci v skutočnosti ide o stred vývoja.

Skutočné rané štádiá sú totiž výrazne odlišné. Iba veľmi násilne sa dá tvrdiť, že embryá sa v niečom podobajú v strednej fáze vývoja, určite však nie v ranom štádiu. A práve to evolucionisti potrebujú, aby mohli argumentovať spoločným predkom. Keďže je známe, že Haeckelove embryá boli sfalšované, rozdiely v embryách sa dnes vysvetľujú samotnou evolučnou teóriou, ktorá má byť dôkazom samej seba. Otázka však znie: kde je dôkaz pravdivosti evolučnej teórie?

Evolucionisti poukazujú na to, že v určitom štádiu vývoja embryí sa objavujú štruktúry podobné žiabram alebo žiabrovým štrbinám. Výskumy však ukázali, že v žiadnom prípade nejde o žiabre. V tomto štádiu vývoja nemá žiabre dokonca ani ryba. Britský embryológ L. Wolpert uviedol, že akákoľvek podobnosť je čisto iluzórna. U človeka sa tieto záhyby vyvinú do jednej štruktúry, u ryby do žiaber. Tak jednoduché to je.

Ide o operencového vtáka, ktorý sa objavil vo vykopávkach len dva roky po Darwinových nárekoch, že neexistujú žiadne skameneliny potvrdzujúce jeho teóriu (1859). Evolucionisti ho s nadšením označili za prechodný článok medzi plazmi a vtákmi. Dnes sa však seriózni vedci zhodujú, že Archeopteryx je jednoducho vták, nie napoly plaz a napoly vták.

Vtáky sú zásadne odlišné od plazov a Archeopteryx nesie všetky znaky vtáka: dokonale vyvinuté perie, pľúca, špecifickú stavbu kostí aj rozloženie hmotnosti a svalov. Väčšina paleontológov ho dokonca nepovažuje ani za predchodcu dnešných vtákov. Ide o vymretý druh, ktorého genetická línia nepokračovala, a preto o medzičlánku nemôže byť reč.

Doteraz boli spochybnené len základné piliere evolučnej teórie. Začíname sa však približovať k podstate problému. Zatiaľ sme stále len v oblasti makra. Kto chce vidieť, ten vidí, že všetky ikony evolučnej teórie stoja na veľmi vratkých nohách. Keď si uvedomíme, že Darwin formuloval svoju teóriu v 19. storočí, bez poznania DNA, elektrónového mikroskopu, rádioaktivity či počítačov, a že jeho teória stojí na takýchto slabých argumentoch, je na mieste otázka, ako je možné, že táto rozprávka prežila dodnes a nebola už dávno zmetená zo stola.

Paradoxom celej situácie je, že napriek obrovskému pokroku od vzniku Darwinovej evolučnej teórie a napriek desaťročiam intenzívnej snahy sa žiadnemu vedcovi nepodarilo presvedčivo dokázať jej platnosť. Skutočnosť je presne opačná. Dôkazy, ktoré evolucionisti predkladajú, namiesto potvrdenia ich teórie pôsobia kontraproduktívne a čoraz viac ukazujú, že takto to jednoducho nemohlo prebehnúť.

Mnohým zásadným otázkam sa evolucionisti vyhýbajú, hovoria neurčito a často si pomáhajú vymyslenými udalosťami, ktoré majú vysvetliť evolučne nevysvetliteľné javy. To však neodradilo vedcov, ktorí si vybudovali kariéru na evolučnej teórii, aby produkovali sfalšované, účelovo prispôsobené a upravené výsledky výskumov.

Nejde o útok na vedeckú obec ako takú. Mnohí vedci totiž prijímajú základné postuláty evolucionistov bez hlbšej analýzy a kritického skúmania. Ak niekto prijme evolučnú teóriu ako fakt, nebude skúmať piliere, na ktorých stojí, pretože by tým spochybnil vlastné východiská. Každý si musí sám zvážiť, či sú argumenty presvedčivé alebo nie. Našťastie existujú aj vedci so zdravým rozumom, ktorí odhalili konkrétne podvody, ku ktorým nepochybne došlo.

Pri čítaní vyjadrení súčasných biogenetikov, biológov a biochemikov je zrejmé, že čoraz viac vedcov sa musí pousmiať nad primitivizmom Darwinovej teórie. Čím je veda vyspelejšia, tým hlbšie poznáme napríklad štruktúru molekúl. Ukazuje sa, že realita je omnoho zložitejšia a komplikovanejšia, než sa kedysi predpokladalo, a že náhodný vznik čo i len jednej živej bunky, ako ho predpokladá evolučná teória, je prakticky nemožný.

V ďalších častiach sa budem venovať rôznym podfukom a účelovo vytvoreným teóriám, ktoré majú zachrániť evolučnú teóriu. Pozrieme sa na biochémiu, na konkrétne nálezy skamenelín, ktoré priamo vyvracajú evolučnú teóriu, a osobitnú pozornosť dostane téma DNA. Táto miniatúrna molekula predstavuje jednu z najväčších prekážok pre evolucionistov.

Cieľom tejto časti je aspoň čiastočne zmapovať pokusy o manipuláciu a sfalšované dôkazy, bez ktorých by evolučná teória len ťažko prežila. Podvod s Haeckelovými embryami je len jedným z príkladov. Zaujímavým prípadom je aj doba ľadová, ktorá sa prezentuje ako nespochybniteľný fakt. Odkiaľ však vedci vedia, že vôbec existovala, a dokonca že mali byť až tri doby ľadové v dejinách Zeme? Geológ Dr. Horst Friedrich vo svojej knihe Omyl storočia – doba ľadová píše:

„Zainteresovaný laik si kladie otázku, odkiaľ berú vedci presvedčenie, že pred miliónom rokov vládla na Zemi doba ľadová, ktorá údajne skončila okolo roku 8000 p.n.l.? Odpoveď na túto otázku je nesmierne jednoduchá: Lyellova Doctrine of Uniformity (teória uniformizmu), ktorú geológia uctieva ako modlu, a darwinizmus, ktorý z nej vychádzal, si to skrátka vyžadujú.“ Horst Friedrich – Omyl storočia: doba ľadová

Ide o ukážkový príklad situácie, keď sa niečo nedá vysvetliť logicky ani vedecky, a tak sa jednoducho vytvorí nové vysvetlenie. Rovnomerný vývoj Zeme nedokázal objasniť fosílne zvyšky vo výškach niekoľkých tisíc metrov, obrovské zaoblené balvany na rovinách ani úlomky žuly roztrúsené po vápencovom podloží vo švajčiarskej Jure.

A tak vznikla doba ľadová, na ktorú sa preniesla zodpovednosť za javy, ktoré sa dovtedy vysvetľovali potopou. Dokonca aj vedecké vysvetlenia vzniku doby ľadovej si navzájom odporujú. Pravdou zostáva, že neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by presvedčivo vysvetľoval, prečo sa zrazu polovica zemegule ocitla pod ľadovcom. Navyše aj oblasti, ktoré podľa evolucionistov ľadovec nikdy nepokrýval, vykazujú rovnaké javy, ako sú bludné balvany.

Napríklad okolie San Diega v Kalifornii či Peloponéz, ktoré podľa oficiálnych téz nikdy nezažili dobu ľadovú, sa tvarom povrchu nápadne podobajú svahom Álp, údajne formovaným práve ľadovcom. A napokon, dokáže si človek so zdravým sedliackym rozumom predstaviť, ako by ľadovec presúval balvany stovky kilometrov a ešte ich obrúsil do hladka? Ja teda nie.

Doba ľadová sa používa aj na vysvetlenie vyhynutia mamutov. Ide však o tému, ktorej sa evolucionisti vyhýbajú. Vyhynutie mamutov sa nejasne pripisuje dobe ľadovej, no presvedčivé vysvetlenie stále chýba.

Už od 19. storočia sú veľmi dobre zdokumentované nálezy zmrznutých mamutov. Známych je približne 50 rôznych nálezísk mamutov na Sibíri a minimálne šesť lokalít na Aljaške. Bez potreby rozoberať každý prípad zvlášť možno zhrnúť podstatu: našli sa mamuty (ale aj tigry šabľozubé) perfektne zachované so srsťou, zmrznuté v ľade, dokonca v postojačke. Objavili sa zvyšky potravy v žalúdkoch aj medzi zubami, našli sa mláďatá aj dospelé jedince. Záver je nevyhnutný.

Ak nájdeme v ľade zamrznuté zviera postojačky s potravou medzi zubami, neexistuje iné rozumné vysvetlenie než to, že smrť prišla náhle a extrémne rýchlo. Teória postupného ochladzovania a pomalého úhynu tým úplne padá. Je absurdné predpokladať, že by zviera žulo potravu, stálo na mieste a pomaly čakalo na smrť mrazom. Taká predstava nemá oporu v realite.

Krátka odbočka ukazuje ten istý problém z iného uhla. Známy je obraz skamenenej ryby, ktorá práve požiera menšiu rybu. Podľa Lyellovej doktríny uniformizmu sa sedimenty mali ukladať pomaly počas dlhých časových období. Práve Lyellova teória tvorí základ Darwinovej evolučnej teórie, ktorá vylučuje katastrofické udalosti. Otázka je jednoduchá: ako mohla ryba skameniť počas požierania koristi, ak mala byť po smrti postupne pochovaná sedimentmi? Jediné logické vysvetlenie je extrémne rýchly proces, taký rýchly, že ryba nestihla korisť prehltnúť. Dôkazy o bleskovom úhyne zvierat nachádzame opakovane.

Senzáciu vyvolala správa z roku 2004, keď vedci v Oxforde nanovo datovali nálezy kostí z frankfurtskej univerzity. Tie boli pôvodne oficiálne datované na 40 000 až 50 000 rokov. Nové výsledky však ukázali vek len 7 500 až 250 rokov. Z neandertálca starého 36 000 rokov sa tak stal človek starý približne 7 500 rokov. Prípad v roku 2004 spracovala nemecká televízia aj renomovaný časopis Der Spiegel.

Za tento škandál bol zodpovedný profesor Reiner Protch z frankfurtskej univerzity, označovaný za antropologickú hviezdu. Investigatívne vyšetrovanie Der Spiegel odhalilo, že vek kostí si jednoducho vymyslel. Viacerí jeho kolegovia to potvrdili a zároveň priznali, že o tom vedeli celé desaťročia, no nikto sa neodvážil prehovoriť.

Profesor H. H. Newman z chicagskej univerzity predstavil v roku 1922 ako dôkaz existencie nebraského človeka žijúceho pred miliónom rokov v Nebraske jediný zub. Na základe tohto jediného nálezu vznikli rekonštrukcie postavy – poločlovek, poloopica – a celý príbeh sa dostal do literatúry. Až v roku 1927, po nájdení ďalších kostí, sa ukázalo, že zub patril vymretému druhu amerického divokého prasaťa.

Obrázky nebraského človeka sa síce neskôr odstránili, no ako ukážka metodológie evolucionistov ide o príklad mimoriadne výrečný.

V 20. rokoch 20. storočia bolo v Číne objavených 14 fragmentov lebky, 11 čeľustí, množstvo zubov, časti kostier a kamenné nástroje. Z niekoľkých úlomkov bola zostavená celá lebka s črtami pripomínajúcimi opicu a tento údajných predok človeka dostal názov pekingský človek. Originálne kosti však zmizli v roku 1941 a neexistujú fotografie originálov, čo je samo o sebe mimoriadne podozrivé.

Stručne povedané, miesto nálezu bola vápenná jama a existujú vážne indície, že kosti tvorili zmes ľudských a opičích pozostatkov. V danom období bol totiž opičí mozog považovaný za pochúťku a všetko nasvedčuje tomu, že ľudia opice zabíjali, mozgy konzumovali a vyjedené lebky hádzali na jedno miesto.

Ďalším nálezom používaným na podporu darwinizmu bol tzv. Jávskeho človek, objavený Eugénom Duboisom v roku 1891. Oficiálny vek nálezu bol stanovený na 700 000 rokov. Pozostával zo silnej lebečnej klenby a troch stoličiek. Sám Eugén Dubois však v roku 1932 priznal, že nejde o chýbajúci článok medzi opicami a ľuďmi, ale skôr o gigantický vymretý druh podobný gibbonom (Dubois, 1937).

Na základe nálezu spodnej čeľuste v pieskovni Mauer pri Heidelbergu bola vytvorená samostatná ľudská rasa Homo heidelbergensis, ktorú začali evolucionisti označovať ako predchodcu neandertálcov a moderného človeka. Z jedinej spodnej čeľuste, bez akýchkoľvek ďalších kostrových pozostatkov, a s veľkou dávkou fantázie bola vymodelovaná postava, ktorá sa dnes vystavuje v múzeách.

Ide o nemotorného, poloprikrčeného tvora, podobného opici, vytvoreného výlučne z jednej čeľuste. Táto čeľusť bola masívna, mala všetky zuby zachované a ustupujúcu bradu. Zuby svojou veľkosťou presne zodpovedajú zubom moderného človeka. Problémom však je, že po celom svete žijú ľudia s mohutnou spodnou čeľusťou a ustupujúcou bradou, čo potvrdí každý antropológ.

Podobný prípad sa odohral v roku 1912, keď sa pri dedine Piltdown v južnom Anglicku našla časť tylovej kosti, čeľustná kosť a dve stoličky. Hoci bola čeľusť evidentne opičia a tylová časť so zubami ľudská, nič nebránilo tomu, aby bol zrekonštruovaný celý človek do najmenších detailov – Piltdownský človek. Evolucionisti mu prisúdili vek 500 000 rokov.

Podvod s Piltdownským človekom bol odhalený až po 37 rokoch. Čeľusť patrila opici uhynutej začiatkom 20. storočia a lebka bola stará len niekoľko storočí. Informoval o tom časopis Science 26.2.1954 a neskôr New Scientist 5.4.1979. Tieto prípady jasne ukazujú, ako evolucionisti pracujú – stačí nájsť jednu čeľusť, zapojiť fantáziu a okamžite je na svete celá rasa predchodcov človeka.

Evolucionisti sú takmer posadnutí hľadaním skutočného plaza ako predchodcu vtákov. V tomto smere vznikli až groteskné prípady.

Spoločnosť National Geographic Society z USA zakúpila skamenelinu nazvanú archaeoraptor, ktorá mala chvost dinosaurusa a predné končatiny ako vták. Po veľkom mediálnom humbuku sa však ukázalo, že niekto jednoducho prilepil chvost dinosaurusa k primitívnemu vtákovi. Podvody so skamenelinami sa stali výnosným biznisom. Falšovanie skamenelín je rozšírené, čo priznal aj Alan Feduccio, ornitológ a evolučný biológ z univerzity v Severnej Karolíne pri Chapel Hill, v časopise Discover.

Ani po fiasku s archaeoraptorom však snaha nájsť predchodcu vtáka neutíchla. Na konferencii na Floride bola hlavnou atrakciou skamenelina pomenovaná bambiraptor, dinosaurus veľkosti kurčaťa. Vystavená skamenelina mala údajne perie alebo periu podobnú štruktúru a bola prezentovaná ako spojovací článok. Problém bol v tom, že na skamenelinách sa žiadne perie nikdy nenašlo.

Keďže vedci tvrdili, že tam má byť, jednoducho ho tam pridali. Autor rekonštrukcie vložil dokonca umelé oči používané pri preparovaných vtákoch a medzičlánok bol hotový. Na tej istej konferencii zaznelo tvrdenie molekulárnych biológov, že v kostiach dinosaurusa starého 65 miliónov rokov objavili vtáčiu DNA. Problémov bolo viac.

Po prvé, kosti patrili dinosauróm, ktoré podľa vetvy nemali nič spoločné s vtákmi. Po druhé, extrahovaná DNA nebola na 90 % ani 99 % zhodná s vtáčou DNA, ale na 100 % zodpovedala DNA moriakov. A pritom ani kurčatá nemajú 100 % zhodnú DNA s moriakmi.

Tento prípad bol dokonca publikovaný v časopise Science. Ostáva otázka, ktorý z vedcov mal pri vykopávkach bagetu s moriakovým mäsom.

Podobných príkladov existuje veľké množstvo. Doteraz sa mi však nepodarilo nájsť hodnoverný nález, ktorý by jednoznačne potvrdzoval evolučnú teóriu. Ak sa podľa evolucionistov nachádzajú skameneliny staré stovky miliónov rokov v obrovskom množstve, prečo je problém nájsť jeden jediný medzičlánok, ktorý by bez pochybností dokazoval evolúciu? Vysvetlenie je jednoduché.

Pretože taký zrejme neexistuje. Niet sa potom čomu čudovať, že vedci, ktorí si vybudovali kariéru na evolučnej teórii, zúfalo hľadajú a používajú akýkoľvek nález, často aj v rozpore so zdravým rozumom a vedou, len aby mali aspoň niečo, čím sa môžu oháňať.

Celosvetovo existuje približne 400 kostí alebo fragmentov, ktoré evolucionisti považujú za relevantné pre evolučnú teóriu. Neexistuje však ani jeden jediný kompletný a jednoznačný nález. Všetky údajné dôkazy sú pri bližšom skúmaní nejednoznačné, často mylne interpretované alebo dokonca zámerne sfalšované.

Neraz sa z minimálneho fragmentu vytvorí celý organizmus. Uvedené príklady to jasne ilustrujú. Nič nie je vymyslené, ide o overené fakty. Namiesto toho, čo nám hovorí elementárna logika, že by sme mali byť zaplavení dôkazmi evolúcie, neexistuje ani jeden jediný relevantný. Ak by život vznikol slepou náhodou podľa evolučnej teórie, potom by príroda, ktorá nemá rozum ani vedomie, dôkazy evolúcie vedome nezničila ani neskryla. Napriek tomu to vyzerá presne tak.

Rozbor Millerovho experimentu a jeho neschopnosti vysvetliť vznik života prirodzene zapadá do širšej kritiky evolučnej teórie, preto úzko nadväzuje na tematický celok Evolučná teória – sprisahanie tisícročia, kde sa systematicky odhaľujú vedecké slabiny darwinizmu; hlbší kontext otázky pôvodu života rozvíja aj sekcia Stvorenie vs. evolúcia, ktorá porovnáva náhodné scenáre so zámerným dizajnom, pričom biologické a genetické limity náhody sú detailnejšie rozpracované v oblasti DNA a genetika; celý problém spontánneho vzniku života sa zároveň dotýka aj širšej filozofickej otázky zmyslu a poriadku vo vesmíre, ktorú tematicky prepája Biblia a veda, poukazujúc na to, že život nevzniká náhodou, ale nesie znaky inteligentného pôvodu.