Ohrozená sloboda svedomia – I.časť

Na obrázku je znázornená priamka udalostí podľa spisov Ellen G. Whiteovej, biblických proroctiev a znamení doby konca. Udalosti zahŕňajú predpovede Ducha prorockého o dianí v Amerike, celom svete, v duchovnej aj spoločenskej oblasti, ktoré vedú až k druhému príchodu Ježiša Krista. Falošné znamenia, klamné zázraky, napodobenie Kristovho príchodu, falošné vyliatie Ducha Svätého, špiritizmus, okultizmus a učenie o nesmrteľnej duši zvedú mnohých.

Blížiace sa zákony, zasahujúce do slobody svedomia, budú čoskoro vynucované politickou mocou USA v spojení s pápežskou autoritou. Proroctvá sa napĺňajú pred našimi očami. Zostaneme chladní, alebo budeme stáť na strane Boha, kde základom našej viery zostane Biblia – Sola Scriptura?

Protestanti a rímsky katolicizmus sa dnes na seba pozerajú miernejšie než v minulosti. V nekatolíckych krajinách, kde predstavitelia pápežstva v snahe získať väčší vplyv zaujímajú zmierlivý postoj, možno pozorovať rastúci záujem o rozdiely v učení medzi reformačnými cirkvami a katolicizmom. Mnohí teológovia tvrdia, že v kľúčových otázkach sa tieto konfesie už neodlišujú tak výrazne ako v minulosti a že malý ústupok protestantov môže výrazne zlepšiť vzťahy medzi protestantmi a katolíkmi.

V minulosti protestanti pokladali slobodu svedomia za jednu z najdôležitejších hodnôt a vychovávali svoje deti v presvedčení, že súlad s Rímom by znamenal spreneveru voči Bohu. Tieto postoje sa však časom výrazne zmenili. Dnes mnohé protestantské cirkvi uznávajú potrebu zmierlivého prístupu k rímskemu katolicizmu, keďže začínajú zdôrazňovať spoločné body viery a praxe.

Stúpenci pápežstva tvrdia, že ich cirkev bola v minulosti nespravodlivo obviňovaná, a protestanti tento názor čoraz častejšie prijímajú. Dnešná katolícka cirkev sa podľa nich už nevyznačuje krutosťou minulosti. Historické činy pápežskej moci a jej príkorie voči iným sú ospravedlňované barbarstvom doby, v ktorej sa odohrávali, a poukazuje sa na vplyv modernej civilizácie.

Mnohí však zabúdajú, že pápežský systém sa počas ôsmych storočí opieral o nárok na neomylnosť pápeža, ktorý nikdy neodmietol. Tento princíp bol oficiálne potvrdený v 19. storočí. Historik John L. von Mosheim uvádza, že katolícka cirkev tvrdila, že „cirkev sa nikdy nemýlila a podľa Písma sa nikdy ani nemýli“.

Podľa mnohých teológov sa pápežský systém nikdy nezrieka nároku na neomylnosť, čo vyvoláva obavy z možného obnovenia útlaku a prenasledovania. Ak by katolícka cirkev znovu získala moc ako v minulosti, mohla by sa opäť uchýliť k taktikám prenasledovania odporcov. V tomto kontexte zaznievajú varovania pred ohrozením slobody svedomia, najmä v krajinách ako Spojené štáty.

„Mnohí ľudia v Spojených štátoch považujú strach z mocenského katolicizmu za fanatizmus alebo detinskosť. V postoji rímskeho katolicizmu nevidia nič zlovestné, čo by mohlo ohroziť slobodu. Porovnajme preto princípy nášho systému so zásadami katolíckej cirkvi.“ Josiah Strong, Our Country, kap. 5

Zároveň však platí, že v katolíckej cirkvi sú aj úprimní kresťania, ktorí slúžia Bohu podľa svojho najlepšieho svedomia. Mnohí z nich nemajú plný prístup k Božiemu slovu, no Boh sa o nich stará s láskavým súcitom. Zjaví im pravdu, ktorá je v Ježišovi, a mnohí sa napokon pripoja k Božiemu ľudu, keď svetlo evanjelia prenikne tmou, v ktorej vyrastali.

Katolicizmus ako náboženský systém nezodpovedá Kristovmu evanjeliu dnes o nič viac než v ktoromkoľvek období svojich dejín. Protestantské cirkvi sú tiež ohrozené veľkou tmou, ktorá im bráni rozpoznať znamenia doby. Rímska cirkev má premyslené plány a metódy svojho pôsobenia do ďalekej budúcnosti a využíva všetky dostupné prostriedky na rozšírenie vplyvu a rozmach moci. Pripravuje sa na rozhodujúci boj o získanie stratených pozícií a na nadobudnutie nových, čo môže viesť k rekatolizačným postupom a k zničeniu diela protestantizmu.

Katolicizmus sa mocensky rozmáha. Sledujme prírastok katolíckych kostolov a kaplniek v protestantských krajinách, budovanie katolíckych univerzít a vysokých škôl v Amerike, ako aj časté prestupy protestantov ku katolíckej cirkvi. Tieto javy by mali byť vážnym varovaním pre každého, kto si váži čisté zásady evanjelia.

Spolupráca protestantov s pápežstvom sa začala jeho obhajobou. Reformačné cirkvi uzatvárajú s katolíckou cirkvou dohody a robia ústupky, ktoré prekvapujú aj samotných katolíkov. Mnohí zatvárajú oči pred skutočnou povahou rímskej cirkvi a pred nebezpečenstvom jej nadvlády. Je potrebné varovať pred ohrozením občianskej a náboženskej slobody, aby bolo možné čeliť možnému nepriateľovi. Mnohí protestanti sa domnievajú, že katolícke náboženstvo nie je príťažlivé a že jeho bohoslužba je len súborom nudných a nezmyselných obradov. V tom sa však mýlia. Katolicizmus síce stojí na nebiblickom učení, no nejde o naivný ani nešikovný podvod. Bohoslužba katolíckej cirkvi zahŕňa dojemné obrady so silným duchovným účinkom.

Pompéznosť a velebnosť katolíckych bohoslužieb pútajú zmysly a umlčujú hlas rozumu a svedomia. Oči sú očarené nádhernými chrámami, veľkolepými procesiami, pozlátenými oltármi, svätostánkami zdobenými drahokamami, vzácnymi maľbami a sochami. Hudba katolíckych bohoslužieb má moc očariť sluch; tóny slávnostného organa, umocnené zborovým spevom, sa rozliehajú v katedrálach a vyvolávajú pocit posvätnej úcty.

Vonkajšia nádhera a obradnosť, ktoré akoby sa vysmievali túžbam hriešnej a chorej duše, sú len dôkazom vnútornej porušenosti. Kristovo náboženstvo nepotrebuje takéto vonkajšie lákadlá. V svetle, ktoré žiari z kríža, sa kresťanstvo javí tak čisté a krásne, že nijaké ozdoby nemôžu zvýšiť jeho hodnotu. Boh si cení krásu svätosti, pokorného a tichého ducha.

Skvelý štýl ešte nie je dôkazom čistej a vznešenej mysle. Jemný cit pre umenie a kultivovaný vkus možno nájsť aj u ľudí duchovne prízemných a zmyselných. Prostredníctvom takýchto ľudí satan neraz zvádza iných, aby zabudli na duchovné potreby, na budúcnosť a večný život, aby sa odvrátili od večného Pomocníka a žili len pre tento svet.

Nápadná zbožnosť vábi najmä neobrátené srdce. Lesk a vznešenosť katolíckej bohoslužby sú príťažlivé a očarujúce. Mnohých to vedie k presvedčeniu, že rímska cirkev je bránou do neba. Odolať jej vplyvu dokážu len tí, ktorým srdce zmenil Boží Duch a ktorí stoja pevne na základoch pravdy. Tisíce ľudí bez živej skúsenosti s Kristom zvedie povrchná zbožnosť, ktorá nemá skutočnú hodnotu. Mnohým však práve takéto náboženstvo vyhovuje.

Tvrdenie cirkvi o práve odpúšťať hriechy vedie mnohých k presvedčeniu, že môžu nezáväzne hrešiť. Spoveď, bez ktorej sa neudeľuje rozhrešenie, sa môže stať cestou k hriechu. Kto kľačí pred hriešnym človekom a pri spovedi odhaľuje tajné myšlienky a pohnútky srdca, ponižuje ľudskú dôstojnosť a znevažuje ušľachtilé pohnútky svojho vnútra. Vyznávanie hriechov kňazovi, chybujúcemu človeku – často poznačenému alkoholizmom a nedisciplinovaným životom – znehodnocuje charakter a poškvrňuje svedomie.

Takéto chápanie stavia Boha na úroveň hriešneho človeka, keď je kňaz vnímaný ako Boží zástupca. Spoveď hriešnemu človeku sa stáva prameňom mnohého zla, vedúceho k nečistote a záhube. Hriech je často ľahšie vyznať pred človekom než otvoriť srdce Bohu. Človek prirodzene radšej vyzná hriech, než by sa ho vzdal. Jednoduchšie je obliecť si hrubé rúcho a sebatrýzniť sa, než opustiť hriešne záľuby. Neobrátené srdce je ochotnejšie niesť ťažké bremená, než poslúchať Krista.

Rímskokatolícka cirkev sa nápadne podobá židovskej spoločnosti za čias Ježiša Krista. Navonok sa zachovávali Božie predpisy, no boli zaťažené tradíciami a náročnými požiadavkami, zatiaľ čo Boží zákon sa potajomky porušoval. Podobne aj rímska cirkev tvrdí, že si ctí kríž, no v praktickom živote Ukrižovaného zapiera.

Symbol kríža je všade – na kostoloch, oltároch a rúchach. Navonok sa kríž uctieva a vyvyšuje, no Kristovo učenie zostáva pochované pod nánosom bezduchých tradícií, nesprávnych výkladov a tvrdých predpisov. Spasiteľove slová, určené tvrdošijným Židom, sa vzťahujú aj na dnešný stav cirkvi.

„Zväzujú ťažké bremená, ktoré nemožno uniesť, a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť“ Matúš 23:4

Tieto slová sa ešte výstižnejšie hodia na hodnostárov cirkvi. Ľudia s citlivým svedomím žijú v strachu pred Božím hnevom, zatiaľ čo mnohí cirkevní predstavitelia si doprajú prepych a zmyselné zábavy. Uctievanie obrazov a relikvií, vzývanie svätých a vyvyšovanie pápeža patria medzi satanove klamstvá, ktorých cieľom je odvrátiť pozornosť od Boha a Jeho Syna. Satan sa vo svojej snahe zničiť ľudí neustále pokúša odviesť ich pohľad od Spasiteľa, jediného, ktorý ich môže zachrániť. Zamestná ich čímkoľvek, čo by im nahradilo Pána, ktorý povedal:

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie“ Matúš 11:28

Satan sa všemožne snaží vytvoriť sfalšovaný obraz Božej povahy, skresľuje podstatu hriechu a zahmlieva skutočnú príčinu odvekého sporu. Jeho falošné závery znižujú vážnosť Božieho zákona, čo vedie ľudí k tomu, že hriech neberú vážne a vytvárajú si pokryvené predstavy o Bohu, ktorého sa potom skôr boja a nenávidia, než aby k nemu pristupovali s láskou.

Satan svoju vlastnú krutosť pripisuje Stvoriteľovi, čo sa prejavuje v rôznych náboženských systémoch a bohoslužbách. Týmto spôsobom zaslepuje ľudí a v boji proti Bohu ich používa ako svojich spojencov. Skrze zvrátené predstavy o Božích vlastnostiach presviedčal pohanské národy, že na získanie Božej priazne sú potrebné ľudské obete, čo viedlo k strašným ukrutnostiam v rôznych podobách modlárstva.

V rímskokatolíckej cirkvi sa spojili rôzne pohanské prvky s kresťanstvom. Podobne ako pohanstvo, aj táto cirkev skreslila Boží charakter a dopúšťala sa krutých a desivých činov. Rím v čase svojej neobmedzenej moci vnucoval svoje učenie pomocou mučiacich nástrojov a krutých metód. Rozsah obetí vyjde naplno najavo až pri poslednom súde. Cirkevní hodnostári, pod vplyvom satana, vymýšľali formy najkrutejšieho mučenia, ktoré obeť často neusmrtili, ale predlžovali utrpenie až po hranicu, ktorú človek ešte dokázal zniesť, kým príroda sama nekapitulovala a smrť neprijali ako vyslobodenie.

Taký bol údel odporcov Ríma. Voči svojim poddaným používal disciplinárne prostriedky ako výčitky, hladovanie, ponižujúce telesné tresty a ďalšie krutosti. V snahe získať priazeň neba boli kajúcnici vedení k porušovaniu Božích aj prírodných zákonov, k potláčaniu prirodzených citov a k márnym snahám, ktoré v skutočnosti urážali Boha.

Satanova krutosť, páchaná po stáročia nielen medzi tými, ktorí o Bohu nikdy nepočuli, ale aj priamo v kresťanstve, je zreteľne viditeľná v dejinách rímskej cirkvi. Knieža zla prostredníctvom rozsiahlej siete klamstiev dosahuje svoj cieľ – zneuctiť Boha a zničiť človeka.

Keď si uvedomíme, ako sa zvodca pretvaruje a ako prostredníctvom cirkevných hodnostárov uskutočňuje svoje zámery, lepšie pochopíme jeho odpor voči Božiemu slovu. Čitatelia Písma v ňom objavia Božiu lásku a milosť. Pochopia, že Boh na človeka nekladie také bremená ako ľudia, ale žiada len pokorné a kajúcne srdce a skromného, poslušného ducha.

Kristov životný príklad nikdy nenaznačoval, že by sa ľudia mali uchyľovať do kláštorného odlúčenia, aby si tým zaslúžili nebesá. Nikdy neučil potláčať lásku a súcit. Jeho srdce prekypovalo láskou. Čím bližšie sa človek približuje k mravnej dokonalosti, tým citlivejšie vníma hriech a tým hlbšie súcití s trpiacimi. Pápež tvrdí, že je zástupcom Ježiša Krista – prejavuje však charakter Spasiteľa?

Poslal Kristus niekoho do väzenia alebo na mučenie za to, že ho neuctieval ako vládcu neba? Odsúdil na smrť tých, ktorí ho neprijali? Keď sa obyvatelia jednej samárskej dediny zachovali k nemu neúctivo, apoštol Ján sa rozhneval a žiadal:

„Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“

Ježiš sa súcitne pozrel na svojich učeníkov, pokarhal ich tvrdosť a povedal:

„Syn človeka neprišiel ľudí zahubiť, ale zachrániť“ Lukáš 9:56

Rozdiel medzi Ježišom Kristom a jeho zástupcom v rímskej cirkvi je dnes očividný. Rímska cirkev síce ukazuje svetu čistý štít, keď sa ospravedlnila za minulosť plnú krutostí, no zároveň si oblieka rúcho podobné Kristovi, pričom sa v podstate nezmenila. Základné princípy, ktoré v jej mocenskom systéme platili v minulých storočiach, zostávajú aktuálne. Smernice z najtemnejších čias sú naďalej v platnosti. Nepresviedčajte sami seba.

Systém, ktorý sú dnes protestanti ochotní uznať, je ten istý systém odporu, ktorý vládol svetu v reformačnej dobe, keď povstávali Boží muži, aby odhaľovali jeho neprávosti aj za cenu vlastného života. Dnes je tento systém rovnako sebavedomý a odvážny, ako keď vládol nad kráľmi a kniežatami a osoboval si práva, ktoré patria len Bohu. Podstata tejto inštitúcie nie je o nič lepšia než vtedy, keď pošliapavala ľudskú slobodu a vraždila Božích verných služobníkov pozri Dodatok č. 35.

Pápežstvo je presne tým, čo proroctvo označuje ako odpadnutie posledných dní pozri 2. Tesaloničanom 2:3–4. Strategicky mení svoju podobu podľa zámeru, ktorý sleduje, no pod novým rúchom sa stále skrýva rovnaké nebezpečenstvo. Vyhlasuje:

„Nie sme viazaní dodržiavať slovo dané kacírom, ani osobám z kacírstva podozrivým.“ Lenfant, History of the Council of Constance, zv. 1, str. 516

Je správne považovať túto moc, ktorej tisícročné dejiny sú písané krvou verných Božích nasledovníkov, za súčasť Kristovej cirkvi? Mnohí protestanti si kladú otázku, či sa katolicizmus dnes už natoľko nelíši od protestantizmu ako v minulosti. Zmeny sa síce udiali, no podstata pápežstva zostáva rovnaká. Katolicizmus sa dnes veľmi podobá protestantizmu, pretože protestantizmus sa od čias reformácie výrazne zmenil k horšiemu.

Mnohé protestantské cirkvi, ktoré hľadajú priazeň sveta, zaslepuje falošná láska k blížnemu. Myslia si, že každé zlo môže priniesť nejaké dobro, no napokon spoznajú, že z každého dobra vzíde zlo. Namiesto toho, aby obhajovali vieru raz navždy odovzdanú svätým Júdu 1:3, niektorí protestanti takmer ospravedlňujú Rím za jeho minulé zločiny a prosia o prepáčenie za svoju prílišnú horlivosť v boji proti nemu.

Mnohí ľudia, vrátane tých, ktorí rímskokatolícku cirkev posudzujú kriticky, nedoceňujú nebezpečenstvo jej moci a vplyvu pozri Dodatok č. 36. Tvrdia, že šírenie cirkevných dogiem, povier a útlaku je len produktom duchovnej a mravnej temnoty stredoveku. V presvedčení, že naša osvietenská doba, všeobecne rozšírené poznanie a väčšia náboženská i občianska sloboda nedovolia návrat náboženskej neznášanlivosti a tyranie, považujú takýto návrat za smiešny.

Skutočnosť je však taká, že dnešná generácia má nepochybne viac informácií v duchovnej, morálnej aj náboženskej oblasti než generácie minulé. Z Božieho slova svieti svetu nebeské svetlo. Treba si však uvedomiť, že čím je viac svetla, tým väčšia je temnota tých, ktorí toto svetlo znehodnocujú alebo odmietajú.

Téma ohrozenej slobody svedomia je úzko spätá s historickým a prorockým hodnotením rímskeho katolicizmu a prirodzene zapadá do oblasti babylonských náuk, kde sa odhaľujú systémové náboženské klamy a ich dôsledky; historické korene napätia medzi Rímom a reformáciou sú ďalej rozpracované v tematike falošných učení, pričom zásadnú úlohu v otázke slobody svedomia zohráva aj téma zmeny soboty na nedeľu, ktorá ukazuje prepojenie cirkevnej autority so štátnou mocou; celý problém zároveň smeruje k prorockému obrazu zjednotenia náboženstva a moci v rámci posledných udalostí dejín, kde sa otázka náboženskej slobody stáva rozhodujúcou skúškou vernosti Bohu.