Na počiatku bola informácia

Darwinistické tvrdenie, že celý systém adaptácií prírody je výsledkom nahodilosti, patrí medzi najodvážnejšie tvrdenia v histórii vedy. —Michael Denton, 1985

Ilúzia účelu je tak pôsobivá, že samotní biológovia používajú predpoklad dobrého návrhu ako pracovný nástroj. —Richard Dawkins, 1987

Život v biologickom zmysle je fenomén, ktorý všetci dobre poznáme, no napriek tomu máme problém ho presne definovať. Na zásadné prekážky narážame, keď sa ho pokúšame vysvetliť. V rámci západnej civilizácie po stáročia pretrvávalo presvedčenie, že život so všetkou svojou rozmanitosťou, vrátane človeka, existuje ako výsledok plánu a tvorivého pôsobenia Stvoriteľa. Tento pohľad sa na začiatku nezmenil ani s príchodom modernej vedy, ako to vidíme napríklad u Isaaca Newtona.

Newton svoje revolučné objavy na poli mechaniky a optiky (Principia 1687, 2. vydanie 1713, Optiks 1717) jednoznačne spájal s presvedčením, že za všetkými prejavmi hmoty stojí jej Tvorca, ktorý prírodu riadi a kontroluje. Hmota bola v jeho ponímaní pasívnym elementom, pričom vesmírny poriadok nemohol vzniknúť z chaosu atómov.

Osvietenstvo a zmena paradigmy

Postupom času, pod vplyvom radikálneho osvietenstva (Diderot, d’Holbach, d’Alembert, Laplace), sa tento prístup začal meniť. Objavilo sa presvedčenie, že je len otázkou času a ďalšieho rozvoja vedy, kedy budú myšlienky o transcendentnom princípe úplne opustené. Čoraz silnejšie sa presadzovalo paradigma o materialistickom základe prírody, kde viera v pôsobenie Stvoriteľa bola postupne nahrádzaná vierou v samoorganizačný potenciál samotnej hmoty.

Niekoľko moderných výrokov túto myšlienku potvrdzuje. Stephen Hawking, významný fyzik, vo svojej poslednej knihe uvádza:

„Nie je potrebné vzývať Boha, ktorý by vesmír uviedol do chodu.“

Hawking, ktorý až do dôchodku pôsobil na univerzite v Cambridge na rovnakej pozícii ako kedysi Newton, tvrdí tiež:

„Sme produktom kvantovej fluktuácie raného vesmíru.“

Podobne sa vyjadruje aj známy astrofyzik Carl Sagan:

„Vesmír nemá hranicu v priestore, nemá počiatok v čase a nie je v ňom žiadna úloha pre Stvoriteľa.“

V rovnakom duchu hovorí aj Francis Crick, nositeľ Nobelovej ceny:

„Nie sme nič iné ako jednoduché zoskupenie elementárnych častíc.“

Tieto názory zdôrazňujú materialistickú interpretáciu pôvodu života a vesmíru, kde Stvoriteľ už nemá priestor. Evolučná teória a jej vedecké základy sa tak stávajú významnou súčasťou modernej filozofie a vedy.

Samoorganizácia hmoty: Filozofický koncept vo vede

Predstava o samoorganizácii hmoty je v podstate filozofický a ideologický princíp, ktorý sa do oblasti vedy dostáva až prostredníctvom následných koncepcií. Ich cieľom je formulovať pomocou vedeckej metodológie nosné a akceptovateľné teórie. V oblasti kozmológie patria medzi také výsledky napríklad model veľkého tresku či kvantová teória gravitácie, ktorých ambíciou je vysvetliť vznik a vývoj vesmíru.

V oblasti živej prírody je základom vysvetlenia vzniku života a diverzifikácie jeho foriem Darwinova teória prirodzeného výberu. Tá vníma živú prírodu ako výsledok kontinuálneho vývojového procesu, ktorého podstatou je schéma „mutácia – selekcia“. Mutácie sú náhodne vzniknuté odchýlky, ktoré vytvárajú priestor, v ktorom začína pôsobiť prírodný výber (selekcia) ako vlastný tvorivý faktor. Výsledkom je rast organizovanosti. Všetky živé organizmy vznikli pomalým, samovoľným procesom, pri ktorom sa život z pôvodnej prabuňky vyvíjal do stále zložitejších foriem.

Darwinov princíp prirodzeného výberu bol od svojho vzniku opakovane kritizovaný. Keďže však nebolo známe, ako sa tento princíp prejavuje vnútri organizmu, všetky námietky mali len veľmi nejasný charakter. Situácia sa zmenila až so vznikom genetiky a molekulárnej biológie, ktoré umožnili previesť úvahy o podstate života na diskusiu o vzniku a povahe genetického kódu obsiahnutého v molekule DNA.

Genetický kód a jeho variácie

Z hľadiska taxonómie (systematiky) sa jednotlivé druhy organizmov líšia len rôznym poradím štyroch nukleotidov v reťazci DNA a ich rôznym počtom. Z hľadiska evolúcie organizmov ide o molekulárne procesy, ktorými sa modifikuje obsah genetickej informácie. Tieto procesy sú v zásade náhodné a zodpovedajú pôvodným Darwinovým „variáciám“ – dnešným mutáciám. Pozrime sa na tieto procesy teraz podrobnejšie, aby sme lepšie pochopili ich vplyv na vznik a vývoj života.

Na lepšie pochopenie informačného obsahu DNA môžeme použiť analógiu s písaným textom. Príkladom môže byť začiatok jednej známej básne:

Čo nám ostáva?
Či by sme sa mali hanbiť
za evanjelium Kristovo?
Či sa život hanbí za to, že žije?
Či sa hanbia jedle za svoju výšku,
alebo biele ruže za svoju krásu?
Či sa hanbí pšeničné pole
za to, že vonia chlebom?
Či sa pred niekým schovávajú oblaky?
Či vietor neletí slobodne
a či slnko prijíma
svetlo vyhasnutej hviezdy?

Táto báseň Milan Jurča – Víťazný oblúk 6 nás hlboko oslovuje svojím obsahom a hĺbkou. Ako táto báseň vznikla? Autor najprv vytvoril základnú myšlienku, ktorú následne vyjadril vhodnými slovami. Báseň teda nie je náhodným zhlukom slov, ale premysleným dielom, výsledkom predom stanoveného zámeru. Teoreticky vzaté, podobná báseň by mohla vzniknúť aj náhodným skladaním slov. V pôvodnej básni je dokopy 60 slov. Pre ilustráciu tu je výsledok jedného takého pokusu, pričom text má podobnú formu ako pôvodná báseň:

Nám to Kristovo?
Neletí vonia pred sme evanjelium prijíma
či či či?
Jedle slnko oblaky niekým svetlo hanbia, za či?
Schovávajú hanbí alebo za čo by krásu
sa chlebom pšeničné za výšku svoju?
Za sa mali či slobodne
sa život, vyhasnutej svoju ostáva?
Hviezdy sa pole biele za vietor?
Hanbiť ruže sa či
a že žije hanbí
to že či?

Výsledok náhodného skladania slov je očividne nezmyselný a úplne postráda význam. Na rozdiel od toho, pôvodná báseň je zmysluplným celkom, ktorý má hlboký význam a estetickú hodnotu. Tento príklad ukazuje, že náhodné zoskupenie slov nevedie k tvorbe komplexného diela rovnako, ako by sa komplexný genetický kód nemohol vytvoriť iba náhodou.

Táto analógia podčiarkuje dôležitosť riadenej tvorby informácie v prírode, kde DNA ako nositeľ genetickej informácie predstavuje premyslenú štruktúru, podobne ako dobre napísaná báseň.

Človek bez matematickej prípravy si len ťažko dokáže predstaviť, koľko rôznych kombinácií je pri usporiadaní týchto 60 slov. Toto číslo je tak veľké, že prevyšuje všetky naše predstavy. Počet rôznych kombinácií 60 slov sa dá vypočítať ako faktoriál čísla 60 (60!). Toto číslo je ohromne veľké a jeho hodnota sa dá vyjadriť približne takto:

$$60!=60\times 59\times 58\times \cdots \times 1$$

Hodnota tohto faktoriálu je približne:

60!≈8.32×108160! \approx 8.32 \times 10^{81}60!≈8.32×1081

Tabuľka kombinácií pre rôzne počty slov:

Pravdepodobnosť náhodného vzniku zmysluplného textu

Pri 60 prvkoch je počet možných kombinácií tak obrovský, že jeho veľkosť je porovnateľná s počtom atómov v celom známom vesmíre. V našom príklade sa niektoré slová opakujú, čo však nemá na charakter výsledku žiadny podstatný vplyv. V určitom množstve týchto kombinácií by sme originálny text mohli rozpoznať, aj keď by bol zaťažený menšou alebo väčšou štylistickou chybou. V ďalšej časti by sme sa už len veľmi ťažko dohadovali o zmysle textu, no v drvivej väčšine prípadov by išlo o úplné nezmysly. A to sme pracovali s celými slovami, ktoré samy o sebe majú presný význam.

Teraz si ukážme, ako to vyzerá, keď podobný pokus vykonáme na úrovni jednotlivých písmen. V našej ukážke je 254 písmen. Tu je výsledok, ktorý bol získaný pomocou generátora náhodných čísel. Tento pokus vytvoril „báseň“ so slovami rovnakej dĺžky a vetami s rovnakou interpunkciou ako pôvodný text. Ako sa dalo očakávať, výsledok je krkolomný nezmysel, pozostávajúci zo slov, ktoré sa ani nedajú vysloviť, nieto aby mali nejaký význam:

Ae zsv avdedv?
Be ea bas ai elep iezutá
jm aožnjíéýi ynvtoonu?
Io ue toyny nuoto ay áu, te sdas?
Nť le nkchhčj bzašč če sozom iesko,
ebipa nsole vahs áb rčikč rbrao?
Oa sž žlili lvpeeoeh čela
mi ei, uč obhvj etzeao?
Ii ti esvž kniakn amhvtmonp lslvsz?
Sl lvvaca rtkvsm uchjvíhaí
i út asjša čtnaoýr
bjčlbe sbaenaiino íaimrdj?

Podobne to vyzerá, keď uvažujeme o genetickej informácii uloženej v štruktúre molekuly DNA. Každá Darwinova priaznivá zmena – teda mutácia – musí mať svoj základ v štruktúre genetického kódu. Chemické písmená tohto textu sú síce iba štyri, no ich počet je ohromujúci: 4 milióny u „primitívnej“ baktérie a 3 miliardy u človeka. Celá táto ohromná sekvencia nukleotidov musí mať presne určené poradie, aby mohla fungovať ako genetická informácia – teda aby mala hodnotu zmysluplného „biologického textu“, schopného aktivovať užitočné biologické mechanizmy.

Jednotlivé náhodné mutácie však prinášajú iba „biologické nezmysly“, alebo inými slovami: vznik poradia užitočného pre život má tak nízku pravdepodobnosť, že darwinistická schéma „mutácia – selekcia“ úplne zlyháva. Prírodný výber totiž v podstate nemá s čím pracovať:

„Malé kroky [spôsobené mutáciou] nevytvárajú žiadnu selektívnu výhodu, a veľké kroky sú extrémne nepravdepodobné,“ hodnotí túto situáciu prof. Bruno Vollmert, odborník v oblasti makromolekulárnej chémie.

V knihe s názvom Molekula a život sa prof. Vollmert k tejto téme vyjadruje zo svojho profesionálneho pohľadu. Vysvetľuje, že molekula DNA je zlúčenina presne známeho typu (lineárna makromolekula), a že zákonitosti, podľa ktorých vzniká, nie sú zlučiteľné s konceptom evolúcie. Pri neusmerňovanej polykondenzácii (statistickej syntéze) vznikajú iba chaoticky usporiadané reťazce, ktoré nikdy neponesú biologickú informáciu. Ten, kto tvrdí niečo iné, len dokazuje, že nemá predstavu o makromolekulárnej podstate veci.

K použiteľným výsledkom vedie iba riadená syntéza, ktorá je cielene a programovo usmerňovaná. Prof. Vollmert svoj záver formuluje veľmi jednoznačne:

„Keďže nie sú splnené makromolekulárne predpoklady, je dnešný vládnuci neodarwinizmus ako prírodovedná hypotéza neudržateľný.“

K rovnakým záverom dospela aj trojica amerických autorov v knihe Tajomstvo vzniku života. Tvrdia, že makromolekuly potrebné pre život obsahujú vysoko špecifické usporiadanie, ktoré má charakter vniesenej informácie a ktoré nemohlo vzniknúť samovoľným prírodným procesom. Vytvoriť takéto molekuly je možné iba presne riadenými chemickými procesmi, ktoré sa prirodzene v prírode nevyskytujú.

Z termodynamického hľadiska platí, že nepoznáme žiadny organizačný princíp, ktorý by umožňoval vykonanie tzv. entropickej konfiguračnej práce. Obrazne povedané, postaviť dom z hromady tehál vyžaduje cieľavedomú prácu – nemôžeme očakávať, že takú úlohu vykoná nálož dynamitu. Tento koncept si môžeme ilustrovať na príklade z knihy molekulárneho biológa Michaela Dentona:

ON STAXÍ NA ULICI.

Táto jednoduchá veta stratila svoj presný význam, pretože obsahuje slovo „staxí“, ktoré nič neznamená. Pôvodne tam malo byť slovo „stojí“, ale došlo k jeho deformácii dvojitou náhodnou zámenou hlások:

STOJÍ → STAJÍ → STAXÍ

Zo schémy nižšie vidíme, že existujú aj zmysluplné mutácie našej vzorovej vety, ale ich počet je obmedzený a výsledkom sú vety podobného obsahu:

• ONA STOJÍ NA ULICI.
• ONO STOJÍ NA ULICI.
• ONI STOJÍ NA ULICI.
• ONY STOJÍ NA ULICI.

To zodpovedá Darwinovým „odrodám“, teda výsledkom procesov, ktoré skutočne pozorujeme v prírode a ktoré označujeme ako mikroevolúcia. Všetky ostatné náhodné mutácie – a tých je nespočetne veľa – vedú iba k deformácii významu (z hľadiska organizmu sú neutrálnymi až fatálnymi).

Prekonanie bariéry bezvýznamných zmien

Aby sme sa metódou postupných zmien dostali k zmysluplnej vete s mierne odlišným obsahom, je potrebné prekonať určitú bariéru viet bez zmyslu. Tento proces môžeme znázorniť nasledovne:

ON STOJÍ NA ULICI.
—————————
ON TOJÍ NA ULICI.
ON TOŽÍ NA ULICI.
ON LOŽÍ NA ULICI.
—————————
ON LEŽÍ NA ULICI.

Z tohto príkladu vidíme, že prechod od jednej zmysluplnej vety k inej, trochu odlišnej, vyžaduje sériu systematických krokov, ktoré sú v prírode extrémne nepravdepodobné. Inými slovami:

Zmysluplné vety majú charakter izolovaných ostrovov, medzi ktorými nie je možné prechádzať metódou postupných zmysluplných zmien. Platí, že čím je veta dlhšia a čím obsahuje zložitejšiu informáciu, tým sa jej izolovanosť od ostatných viet prehlbuje.

Prekonať túto izolovanosť nie je možné postupnými zmenami, ale iba náhlym uskutočnením mnohých zmien naraz – teda skokovou reorganizáciou celej vety. To predstavuje hlavný problém klasického darwinistického konceptu postupného hromadenia náhodných odchýlok.

Princíp neredukovateľnej zložitosti

Problém evolucionistov pri vysvetľovaní fenoménu života spočíva v tom, že živé organizmy sú plné komplikovaných štruktúr. Príkladom môže byť unikátna konštrukcia ľudského ucha. V strednom uchu sa nachádzajú tri špecifické, navzájom prispôsobené kostičky: kladivko, kovadlinka a strmienok. Tieto kostičky zabezpečujú mechanický prenos zvukových vĺn do vnútorného ucha, ktoré následne vedie zvukový signál do mozgu.

„Mechanizmus stredného ucha je zázrakom biologického inžinierstva prírody,“ uvádza jedna odborná publikácia.

Iným príkladom môže byť zložitá konštrukcia sietnice nášho oka, kde dochádza k premene svetelnej energie na elektrické nervové impulzy. A podobných príkladov je mnoho: srdce, kĺby, zrážanlivosť krvi, imunitný systém, mozog…

Uveďme ešte jeden príklad. Všetci poznáme vzorec kyseliny sírovej: H₂SO₄. Ide o jednoduchú zlúčeninu, ktorej molekula obsahuje 7 atómov. Keď som pracoval v Ústave polymérov v Bratislave, používali sme látky zo skupiny organických peroxidov. Jednou z nich bola 1,4-di-terc-butylperoxy-di-isopropylbenzén. Táto zlúčenina mala zložitejšiu molekulárnu štruktúru, ktorá bola výsledkom presného chemického procesu. Podobne ako pri biologických systémoch, ani tu nie je možné dosiahnuť cieľovú štruktúru pomocou náhodných zmien – vyžaduje to riadenú syntézu. Tento princíp platí aj pri tvorbe komplexných biologických molekúl.

Elementárny vzorec tejto exotickej zlúčeniny je C₂₀H₃₄O₄ a jej molekula obsahuje 58 atómov – približne 10-krát viac ako má kyselina sírová (H₂SO₄). Teraz to porovnajme s elementárnym vzorcom hemoglobínu – červeného krvného farbiva v našich červených krvinkách:

C₃₀₃₂H₄₈₁₂N₇₈₀Fe₄O₈₇₂S₁₂

Molekula hemoglobínu obsahuje 9 502 atómov – je to jedna z najväčších známych molekúl vôbec. Zaujímavé je, že obsahuje iba 4 atómy železa, ktoré umožňujú prenos kyslíka z pľúc do celého tela. Zvyšok tvoria komplexné bielkovinové reťazce, ktoré vytvárajú vhodné podmienky pre túto životne dôležitú funkciu. Každá naša červená krvinka obsahuje 280 miliónov molekúl hemoglobínu. Červené krvinky majú obmedzenú životnosť – každú sekundu ich naše telo vyprodukuje približne 2 milióny. A to je len malá časť ohromného systému biochemických procesov, ktoré sú koordinované v čase a ako celok tvoria obrovský systém nášho tela.

V liste Rimanom (1,20) sa nachádza známe slovo:

„Veď to, čo možno o Bohu poznať, je im prístupné. Jeho večnú moc a božstvo, ktoré sú neviditeľné, možno totiž od stvorenia sveta vidieť, keď ľudia premýšľajú o jeho diele, takže nemajú ospravedlnenie.“

Z povahy živej prírody – ako Božieho diela – môžeme vyvodzovať existenciu Stvoriteľa. Komplexnosť a prepracovanosť biologických systémov poukazujú na inteligentný dizajn, ktorý nemohol vzniknúť len náhodnými procesmi. Príkladom takéhoto pohľadu je americký biochemik Michael Behe, autor knihy Darwinova čierna skrinka. Vo svojej práci sa zaoberá fungovaním biochemických systémov z hľadiska tzv. princípu neredukovateľnej zložitosti.

Tento princíp tvrdí, že na to, aby systém plnil svoju funkciu, musia byť všetky jeho súčasti prítomné súčasne. Ak chýba čo i len jedna časť, celý systém je nefunkčný a taký medziprodukt nemá žiadnu evolučnú výhodu. Ako príklad uvádza Dr. Behe jednoduchú pascu na myši, ktorá sa skladá z piatich častí. Ak niektorá z nich chýba, pasca jednoducho nefunguje. Pri biochemických systémoch je princíp rovnaký, no tieto systémy sú nesmierne zložitejšie.

„Kľúčová otázka znie: Ako môže zložitý biochemický systém vzniknúť na základe postupného vývoja?“

Jeho záver je jasný:

„Každého, kto sa necíti povinný obmedziť svoje bádanie iba na neplánované príčiny, ihneď napadne, že biochemické systémy museli byť skonštruované. Konštruktér vedel, ako budú systémy po dokončení vyzerať, a začal ich zostavovať. Život na Zemi je vo svojej najzákladnejšej podobe výsledkom dômyselnej, inteligentnej činnosti.“

Tento názor je v podstate starý teleologický argument, známy z knihy Williana Paleya – Prírodná teológia z roku 1802. Paley uvádza príklad: Ak niekto nájde v pustinách hodinky, automaticky začne uvažovať o ich tvorcovi vzhľadom na ich zjavne premyslenú konštrukciu, aj keby nikdy predtým hodinky nevidel. S rozvojom poznania prírody tento argument len nabral na sile. Je to podobné ako pri lietadle Boeing – každému je jasné, že jeho vznik je výsledkom plánovania a ľudského úsilia. Naproti tomu pri rackovi máme veriť, že je výsledkom slepého prírodného procesu.

„Uvažovanie moderného človeka vykazuje nevýskumnú dualitu myslenia – na jednej strane je nadšený zložitosťou ľuďmi vytvorených strojov, ale na druhej strane považuje zložitosť sveta okolo nás za výsledok neusmerneného kozmického experimentu,“ uvádza iný súčasný autor.

Evolúcia ako metafyzická doktrína

Plný názov prelomovej Darwinovej knihy z roku 1859 znie: O vzniku druhov prirodzeným výberom čili zachovávaním vhodných odrôd v boji o život. Niet divu, že v období posilňujúceho racionalizmu vyvolala nadšenú odozvu. Zdalo sa totiž, že sa konečne objavila teória vedeckej povahy, ktorá dokazuje, že myšlienka stvorenia je iba reliktom staroveku. Po 160 rokoch od Darwina sa však ukazuje, že realita je trochu iná. Katolícky fyzik Dr. Wolfgang Smith k tomu hovorí:

„Doktrína evolúcie, ktorá zaplavila svet, nespočíva na sile vedeckých dôkazov, ale na jej príťažlivosti ako gnostického mýtu. V podstate tvrdí, že sa živé organizmy stvorili samy… Evolucionizmus je v skutočnosti metafyzická doktrína zahalená do vedeckého hávu.“

Vznik odrôd v prírode síce pozorujeme (a šľachtenie a kríženie to cielene využívajú), ale ide len o prejav limitovanej pružnosti genetického kódu, ktorý k vzniku nových druhov nevedie. Boj o život, ktorý v prírode pozorujeme, je proces eliminujúci slabšie a neprispôsobivé jedince. Prispieva tak iba k zachovaniu existujúcich druhov – v zásade pôsobí konzervatívne a určite nie je hnacou silou evolučného pokroku.

Pokiaľ ide o molekulárnu biológiu a genetiku, platí, že neexistujú žiadne podrobné darwinistické vysvetlenia pre evolúciu základných biochemických či bunkových systémov, iba spekulácie zodpovedajúce prianiam autorov. Túto pozíciu, založenú na empírii a vedeckom skúmaní, podporuje aj Nobelova cena za chémiu za rok 2015, ktorú získali Tomas Lindahl, Paul Modrich a Aziz Sancar za objav mechanizmov na opravu genetického kódu.

Títo vedci objavili enzýmy, ktoré odstraňujú poruchy náhodne vzniknuté v DNA (napríklad pôsobením slnečného žiarenia) a taktiež chemický kľúč, ktorý v bunke rozpozná nesprávny prepis báz v DNA a odstráni ho. Tento sofistikovaný obranný mechanizmus chráni DNA pred náhodnými zmenami.

„Fascinujúci molekulárny svet bunky… je svetom dokonalej technológie a ohromujúcej zložitosti… Videli sme svet tak dôverne známy, ako keby sme priložili zrkadlo k vlastným strojom,“ vyjadril sa už pred rokmi molekulárny biológ Michael Denton.

Tento pohľad zdôrazňuje, že komplexnosť a koordinácia biologických systémov poukazuje na premyslený dizajn, ktorý nemožno vysvetliť iba náhodnými procesmi. Všetky tieto poznatky Darwin samozrejme nemohol vedieť. Snaha vedcov rozširovať naše poznanie a preniknúť čo najhlbšie do tajomstiev stvorenia si zasluhuje plné uznanie. Problém však nastáva vtedy, keď sa empirické poznanie nahrádza filozofickým pohľadom a keď sa ideologická predpojatosť vydáva za vedeckú pozíciu.

Prof. Bruno Vollmert to výstižne vyjadruje podtitulom svojej už citovanej knihy: O makromolekulárnom pôvode života a druhov: Čo Darwin nemohol vedieť a čo darwinisti nechcú vedieť. Na rozdiel od Newtonovej doby dnešná veda neuznáva existenciu ani možnosť pôsobenia transcendentného činiteľa. Nepredpokladá, že zložité systémy neredukovateľnej povahy, konštrukčné princípy a stavebné plány jednotlivých druhov organizmov možno vysvetliť bez vloženej informácie zvonku.

Informácia ako základný princíp

Informácia však nikdy nevzniká sama od seba. Ako vysvetľuje nemecký informatik Werner Gitt (a ako potvrdí každý programátor), informácia ako nehmotná veličina nie je produktom hmoty. Naopak, popri hmote a energii predstavuje tretí základný princíp, ktorý je zodpovedný za rozmanitosť a zložitosť nášho sveta. V tomto kontexte je dôležité uvedomiť si, že informácia vždy vyžaduje zámer a plán. Príkladom môže byť odpoveď Václava Havla na otázku, v akom štádiu sa nachádza jeho avizovaná nová hra:

„Tá hra je v mojej mysli hotová, ale zatiaľ som nemal čas ju napísať. Akonáhle si nájdem trochu času… tak ju snáď z tej mysle prenesiem na papier.“

Týmto vyjadrením poukazuje na to, že na začiatku každého zložitého a štruktúrovaného diela je vždy idea, plán, informácia – ako predpoklad následnej realizácie. Súčasný autor Marek Vácha, katolícky kňaz a stúpenec teistickej evolúcie, má na tento problém iný pohľad:

„Pre kresťana je proces vývoja dôkazom Božej všemohúcnosti. V hmote nie je uložený cieľový organizmus, ale samotný proces vývoja.“

Podobne sa vyjadruje Pavel Javornický, biológ a emeritný kazateľ Cirkvi bratskej:

„Boh stvoril všetko na začiatku aj s ohromnou schopnosťou rozvíjať sa.“

Ďalší podobný postoj vyjadruje myšlienka:

„Stvorené Božie dielo… bolo obdarované všetkými schopnosťami na sebazorganizovanie a transformáciu, potrebnými na uskutočnenie nepretržitého evolučného vývoja.“

Podľa kritikov je však tento názor zásadným omylom. Složitý svet bunky (stavba bunky, biochemické mechanizmy) aj existencia rôznych životných foriem (diverzifikácia života – vznik druhov) nie sú výsledkom postupného vytvárania informácie (tvorivosti hmoty) počas evolučného procesu, ale výsledkom pôsobenia inteligentného Stvoriteľa.

„Teistickí evolucionisti, rovnako ako ateistickí evolucionisti, naivne prijímajú domnienku, že prirodzený výber má veľkú tvorivú silu, pretože sú zmätení filozofiou, hoci dôkazy tento názor v žiadnom prípade nepotvrdzujú,“ komentuje túto pozíciu známy kritik evolučnej teórie, prof. Phillip E. Johnson.

Idea stvorenia (inteligentného plánu) a proces samovoľného vývoja sú dva odlišné princípy, ktoré sú navzájom nezlučiteľné. Biblická správa o stvorení podľa knihy Genesis nie je prekonaným mýtom staroveku ani alegorickým hymnom bez vecného významu, ale podstatným Božím posolstvom aj pre dnešnú dobu.

Ľudský mozog – najzložitejší stroj vo vesmíre

Ľudský mozog je vďaka svojej zložitej štruktúre často označovaný za najzložitejší „stroj“ vo vesmíre. Obsahuje miliardy neurónov a bilióny nervových spojení, ktoré umožňujú myslenie, pamäť, vedomie a mnohé ďalšie komplexné funkcie. Damian Pang vo svojom článku „Ohromujúca zložitosť ľudského mozgu“ vysvetľuje, prečo sú naše mozgy najzložitejšou známou štruktúrou vo vesmíre.

Ľudský mozog obsahuje takmer 86 miliárd neurónových buniek, k tomu ešte 85 miliárd ďalších buniek, ktoré plnia rôzne podporné úlohy – napríklad produkciu hormónov. Navyše sa predpokladá, že existuje viac než 100 biliónov nervových spojení medzi neurónmi. Vedci sa už desať rokov pokúšajú zmapovať štruktúru mozgu, pričom do projektu sa zapojilo 500 vedcov z rôznych inštitúcií. Výskum si už vyžiadal stovky miliónov dolárov, no úplné pochopenie mozgu ostáva zatiaľ nedosiahnuté.

Doteraz sa podarilo zmapovať približne 1 000 oblastí mozgu, s cieľom neskôr celý mozog simulovať a určiť jeho jednotlivé funkcie. Avšak funkcia mozgu je ešte zložitejšia ako jeho štruktúra, čo je aj hlavným dôvodom, prečo sa výskum potýka s neúspechmi. Jednou z najväčších záhad zostáva mechanizmus vedomia – ako je možné, že biologická štruktúra vytvára sebauvedomenie?

Ešte neuveriteľnejšie je, že každý neurón je napojený na tisíce iných neurónov, čo vytvára ďalších 100 biliónov spojení. Odhadovaný výpočtový výkon mozgu je jeden exaflop – teda jeden kvintilión matematických operácií za sekundu.