Na počiatku bola informácia

Život v biologickom zmysle je fenomén, ktorý všetci dobre poznáme, no napriek tomu máme problém ho presne definovať. Na zásadné prekážky narážame v momente, keď sa ho pokúšame vysvetliť jeho pôvod a podstatu. V rámci západnej civilizácie po stáročia pretrvávalo presvedčenie, že život so všetkou svojou rozmanitosťou, vrátane človeka, existuje ako výsledok plánu a tvorivého pôsobenia Stvoriteľa. Tento pohľad sa spočiatku nezmenil ani s nástupom modernej vedy, čo jasne vidíme napríklad u Isaaca Newtona.

„Darwinistické tvrdenie, že celý systém adaptácií prírody je výsledkom nahodilosti, patrí medzi najodvážnejšie tvrdenia v histórii vedy.“ Michael Denton, 1985

„Ilúzia účelu je tak pôsobivá, že samotní biológovia používajú predpoklad dobrého návrhu ako pracovný nástroj.“ Richard Dawkins, 1987

Newton svoje prelomové objavy v oblasti mechaniky a optiky (Principia 1687, druhé vydanie 1713, Optiks 1717) jednoznačne spájal s presvedčením, že za všetkými prejavmi hmoty stojí jej Tvorca, ktorý prírodu riadi a udržiava. Hmota bola v jeho chápaní pasívnym elementom a vesmírny poriadok nemohol vzniknúť z chaosu atómov bez riadiaceho princípu.

Postupom času, pod vplyvom radikálneho osvietenstva (Diderot, d’Holbach, d’Alembert, Laplace), sa tento pohľad začal zásadne meniť. Presadzovalo sa presvedčenie, že je len otázkou času a ďalšieho rozvoja vedy, kedy budú myšlienky o transcendentnom princípe úplne opustené. Do popredia sa dostala paradigma materialistického základu prírody, v ktorej bola viera v Stvoriteľa nahradená vierou v samoorganizačný potenciál samotnej hmoty.

Tento posun potvrdzujú aj viaceré moderné výroky vedcov. Stephen Hawking, významný fyzik, vo svojej poslednej knihe uvádza:

„Nie je potrebné vzývať Boha, ktorý by vesmír uviedol do chodu.“ Stephen Hawking

Hawking, ktorý až do dôchodku pôsobil na univerzite v Cambridge na rovnakej pozícii ako kedysi Newton, zároveň tvrdí:

„Sme produktom kvantovej fluktuácie raného vesmíru.“ Stephen Hawking

Podobne sa vyjadruje aj známy astrofyzik Carl Sagan:

„Vesmír nemá hranicu v priestore, nemá počiatok v čase a nie je v ňom žiadna úloha pre Stvoriteľa.“ Carl Sagan

V rovnakom duchu hovorí aj Francis Crick, nositeľ Nobelovej ceny:

„Nie sme nič iné ako jednoduché zoskupenie elementárnych častíc.“ Francis Crick

Tieto tvrdenia zdôrazňujú materialistickú interpretáciu pôvodu života a vesmíru, v ktorej Stvoriteľ už nemá miesto. Evolučná teória a jej údajné vedecké základy sa tak stávajú pevnou súčasťou modernej filozofie a prírodovedného myslenia.

Predstava samoorganizácie hmoty je v jadre filozofickým a ideologickým princípom, ktorý sa do oblasti vedy dostal až prostredníctvom následných koncepcií. Ich cieľom je formulovať pomocou vedeckej metodológie nosné a spoločensky akceptovateľné teórie. V oblasti kozmológie medzi ne patria napríklad model veľkého tresku či kvantová teória gravitácie, ktorých ambíciou je vysvetliť vznik a vývoj vesmíru.

V oblasti živej prírody tvorí základ výkladu pôvodu života a jeho rozmanitosti Darwinova teória prirodzeného výberu. Tá interpretuje živú prírodu ako výsledok kontinuálneho vývojového procesu, ktorého jadrom je schéma „mutácia – selekcia“. Mutácie sú chápané ako náhodné odchýlky, ktoré vytvárajú priestor, v ktorom následne pôsobí prírodný výber ako tvorivý mechanizmus.

Výsledkom má byť rast organizovanosti, pričom všetky organizmy mali vzniknúť pomalým, samovoľným procesom, v ktorom sa život z pôvodnej prabuňky vyvíjal do stále zložitejších foriem.

Darwinov princíp prirodzeného výberu bol od svojho vzniku opakovane kritizovaný. Keďže však dlho nebolo známe, ako sa tento princíp prejavuje vnútri organizmu, väčšina námietok mala len nejasný a všeobecný charakter. Situácia sa zásadne zmenila až so vznikom genetiky a molekulárnej biológie, ktoré umožnili preniesť úvahy o podstate života na konkrétnu diskusiu o vzniku a povahe genetického kódu, obsiahnutého v molekule DNA.

Z hľadiska taxonómie (systematiky) sa jednotlivé druhy organizmov líšia najmä rôznym poradím štyroch nukleotidov v reťazci DNA a ich rôznym počtom. Z hľadiska evolúcie organizmov ide o molekulárne procesy, ktorými sa modifikuje obsah genetickej informácie. Tieto procesy sú v zásade náhodné a zodpovedajú pôvodným Darwinovým „variáciám“, dnes označovaným ako mutácie. Pozrime sa na tieto procesy podrobnejšie, aby sme lepšie pochopili ich skutočný vplyv na vznik a vývoj života.

Na lepšie pochopenie informačného obsahu DNA môžeme použiť analógiu s písaným textom. Ako príklad poslúži začiatok jednej známej básne:

Čo nám ostáva?
Či by sme sa mali hanbiť
za evanjelium Kristovo?
Či sa život hanbí za to, že žije?
Či sa hanbia jedle za svoju výšku,
alebo biele ruže za svoju krásu?
Či sa hanbí pšeničné pole
za to, že vonia chlebom?
Či sa pred niekým schovávajú oblaky?
Či vietor neletí slobodne
a či slnko prijíma
svetlo vyhasnutej hviezdy?

Táto báseň Milan Jurča – Víťazný oblúk 6 oslovuje čitateľa hlbokým obsahom a významovou prepojenosťou. Ako takáto báseň vznikla? Autor najprv vytvoril základnú myšlienku, ktorú následne vyjadril presne zvolenými slovami. Báseň teda nie je náhodným zhlukom slov, ale premysleným dielom, výsledkom vedomého a vopred stanoveného zámeru.

Teoreticky by mohla podobná báseň vzniknúť aj náhodným skladaním slov. Pôvodná báseň obsahuje 60 slov. Pre ilustráciu uvádzame výsledok jedného takéhoto pokusu, ktorý má podobnú formu ako originál:

Nám to Kristovo?
Neletí vonia pred sme evanjelium prijíma
či či či?
Jedle slnko oblaky niekým svetlo hanbia, za či?
Schovávajú hanbí alebo za čo by krásu
sa chlebom pšeničné za výšku svoju?
Za sa mali či slobodne
sa život, vyhasnutej svoju ostáva?
Hviezdy sa pole biele za vietor?
Hanbiť ruže sa či
a že žije hanbí
to že či?

Výsledok náhodného skladania slov je očividne nezmyselný a úplne postráda význam. Naopak, pôvodná báseň tvorí zmysluplný a ucelený celok s hlbokým významom a estetickou hodnotou. Tento príklad jasne ukazuje, že náhodné zoskupenie prvkov nevedie k vzniku komplexného diela, rovnako ako by komplexný genetický kód nemohol vzniknúť čistou náhodou.

Táto analógia podčiarkuje dôležitosť riadenej tvorby informácie v prírode, kde DNA ako nositeľ genetickej informácie predstavuje premyslenú štruktúru, podobne ako dobre napísaná báseň.

Človek bez matematickej prípravy si len ťažko dokáže predstaviť, koľko rôznych kombinácií je pri usporiadaní týchto 60 slov. Toto číslo je tak veľké, že prevyšuje všetky naše predstavy. Počet rôznych kombinácií 60 slov sa dá vypočítať ako faktoriál čísla 60 (60!). Ide o ohromujúco veľké číslo, ktorého hodnota sa dá približne vyjadriť takto:

$$60!=60\times 59\times 58\times \cdots \times 1$$

Hodnota tohto faktoriálu je približne:

60!≈8.32×10^8160!≈8.32×1081

Tabuľka kombinácií pre rôzne počty slov:

Pri 60 prvkoch je počet možných kombinácií tak obrovský, že je porovnateľný s počtom atómov v celom známom vesmíre. V našom príklade sa niektoré slová opakujú, čo však nemá žiadny podstatný vplyv na celkový charakter výsledku. V malej časti týchto kombinácií by sme ešte dokázali rozpoznať pôvodný text, aj keby bol zaťažený menšími či väčšími štylistickými chybami. Vo väčšine prípadov by však išlo o úplné nezmysly. A to stále pracujeme s celými slovami, ktoré samy o sebe majú presný význam.

Teraz si ukážme, ako to vyzerá, keď podobný pokus vykonáme na úrovni jednotlivých písmen. V našej ukážke je 254 písmen. Nasledujúci výsledok bol vytvorený pomocou generátora náhodných čísel. Tento pokus vytvoril „báseň“ so slovami rovnakej dĺžky a rovnakou interpunkciou ako pôvodný text. Ako sa dalo očakávať, výsledok je krkolomný nezmysel, pozostávajúci zo slov, ktoré sa ani nedajú vysloviť, nieto aby niesli význam:

Ae zsv avdedv?
Be ea bas ai elep iezutá
jm aožnjíéýi ynvtoonu?
Io ue toyny nuoto ay áu, te sdas?
Nť le nkchhčj bzašč če sozom iesko,
ebipa nsole vahs áb rčikč rbrao?
Oa sž žlili lvpeeoeh čela
mi ei, uč obhvj etzeao?
Ii ti esvž kniakn amhvtmonp lslvsz?
Sl lvvaca rtkvsm uchjvíhaí
i út asjša čtnaoýr
bjčlbe sbaenaiino íaimrdj?

Podobne to vyzerá, keď uvažujeme o genetickej informácii uloženej v štruktúre molekuly DNA. Každá Darwinova priaznivá zmena, teda mutácia, musí mať svoj základ v štruktúre genetického kódu. Chemické „písmená“ tohto biologického textu sú síce len štyri, no ich počet je ohromujúci: približne 4 milióny u „primitívnej“ baktérie a až 3 miliardy u človeka. Celá táto obrovská sekvencia nukleotidov musí mať presne určené poradie, aby mohla fungovať ako genetická informácia, teda ako zmysluplný biologický text, schopný aktivovať užitočné biologické mechanizmy.

Jednotlivé náhodné mutácie však prinášajú len biologické nezmysly. Inými slovami, pravdepodobnosť vzniku poradia použiteľného pre život je tak extrémne nízka, že darwinistická schéma „mutácia – selekcia“ v tomto bode úplne zlyháva. Prírodný výber totiž v skutočnosti nemá s čím pracovať.

„Malé kroky [spôsobené mutáciou] nevytvárajú žiadnu selektívnu výhodu a veľké kroky sú extrémne nepravdepodobné,“ Bruno Vollmert, makromolekulárna chémia

V knihe Molekula a život sa prof. Vollmert k tejto otázke vyjadruje zo svojho odborného a profesionálneho pohľadu. Vysvetľuje, že molekula DNA je lineárna makromolekula presne definovaného typu a že zákonitosti jej vzniku nie sú zlučiteľné s konceptom neusmerňovanej evolúcie. Pri neusmerňovanej polykondenzácii – teda čisto štatistickej syntéze – vznikajú iba chaoticky usporiadané reťazce, ktoré nikdy nenesú biologickú informáciu. Tvrdí, že kto hovorí opak, len dokazuje, že nerozumie makromolekulárnej podstate veci.

K použiteľným výsledkom vedie iba riadená syntéza, ktorá je cieľavedome a programovo usmerňovaná. Prof. Vollmert svoj záver formuluje úplne jednoznačne:

„Keďže nie sú splnené makromolekulárne predpoklady, je dnešný vládnuci neodarwinizmus ako prírodovedná hypotéza neudržateľný.“ Bruno Vollmert

K rovnakým záverom dospela aj trojica amerických autorov v knihe Tajomstvo vzniku života. Poukazujú na to, že makromolekuly potrebné pre život obsahujú vysoko špecifické usporiadanie s charakterom vniesenej informácie, ktoré nemohlo vzniknúť samovoľným prírodným procesom. Takéto molekuly je možné vytvoriť iba presne riadenými chemickými procesmi, ktoré sa v prírode samovoľne nevyskytujú.

Z termodynamického hľadiska nepoznáme žiadny organizačný princíp, ktorý by umožňoval vykonanie tzv. entropickej konfiguračnej práce. Obrazne povedané, postaviť dom z hromady tehál vyžaduje cieľavedomú prácu – nemožno očakávať, že takúto úlohu vykoná náhodná explózia. Tento princíp ilustruje príklad molekulárneho biológa Michaela Dentona:

ON STAXÍ NA ULICI.

Táto veta stratila svoj presný význam, pretože obsahuje slovo „staxí“, ktoré nič neznamená. Pôvodne tam bolo slovo „stojí“, no došlo k jeho deformácii dvojitou náhodnou zámennou hlások:

STOJÍ → STAJÍ → STAXÍ

Existujú aj zmysluplné mutácie tejto vety, no ich počet je veľmi obmedzený a výsledkom sú vety s podobným významom:

• ONA STOJÍ NA ULICI.
• ONO STOJÍ NA ULICI.
• ONI STOJÍ NA ULICI.
• ONY STOJÍ NA ULICI.

To zodpovedá Darwinovým „odrodám“, teda procesom, ktoré v prírode skutočne pozorujeme a ktoré označujeme ako mikroevolúciu. Všetky ostatné náhodné mutácie – a tých je nespočetne veľa – vedú iba k strate alebo deformácii významu a z biologického hľadiska sú neutrálne až fatálne.

Aby sme sa sériou postupných zmien dostali od jednej zmysluplnej vety k inej, mierne odlišnej, je potrebné prekonať bariéru viet bez významu. Tento proces možno znázorniť nasledovne:

ON STOJÍ NA ULICI.
—————————
ON TOJÍ NA ULICI.
ON TOŽÍ NA ULICI.
ON LOŽÍ NA ULICI.
—————————
ON LEŽÍ NA ULICI.

Z tohto príkladu vyplýva, že prechod od jednej zmysluplnej informácie k inej vyžaduje presne usmernenú sekvenciu krokov, ktoré sú v prírode extrémne nepravdepodobné.

Zmysluplné vety majú charakter izolovaných ostrovov, medzi ktorými nie je možné prechádzať metódou postupných zmysluplných zmien. Platí, že čím je veta dlhšia a čím obsahuje zložitejšiu informáciu, tým sa jej izolovanosť od ostatných viet prehlbuje.

Prekonať túto izolovanosť nie je možné postupnými zmenami, ale iba náhlym uskutočnením mnohých zmien naraz, teda skokovou reorganizáciou celej vety. Práve tu sa objavuje zásadný problém klasického darwinistického konceptu postupného hromadenia náhodných odchýlok.

Problém evolucionistov pri vysvetľovaní fenoménu života spočíva v tom, že živé organizmy sú tvorené mimoriadne komplikovanými štruktúrami. Príkladom je unikátna konštrukcia ľudského ucha. V strednom uchu sa nachádzajú tri navzájom presne prispôsobené kostičky: kladivko, kovadlinka a strmienok. Tieto štruktúry zabezpečujú mechanický prenos zvukových vĺn do vnútorného ucha, odkiaľ je zvukový signál vedený do mozgu.

„Mechanizmus stredného ucha je zázrakom biologického inžinierstva prírody.“

Ďalším príkladom je zložitá konštrukcia sietnice oka, kde dochádza k premene svetelnej energie na elektrické nervové impulzy. Podobných príkladov je v ľudskom tele nespočetne veľa: srdce, kĺby, zrážanlivosť krvi, imunitný systém, mozog a mnohé ďalšie.

Uveďme ešte jeden príklad z oblasti chémie. Každý pozná vzorec kyseliny sírovej: H₂SO₄. Ide o jednoduchú zlúčeninu so 7 atómami. Počas práce v Ústave polymérov v Bratislave sa používali látky zo skupiny organických peroxidov, napríklad 1,4-di-terc-butylperoxy-di-isopropylbenzén. Táto zlúčenina mala výrazne zložitejšiu molekulárnu štruktúru, ktorá vznikla len vďaka presne riadenému chemickému procesu.

Podobne ako v biologických systémoch, ani tu nie je možné dosiahnuť cieľovú štruktúru prostredníctvom náhodných zmien, ale iba cez riadenú syntézu. Rovnaký princíp platí aj pri komplexných biologických molekulách. Elementárny vzorec tejto zlúčeniny je C₂₀H₃₄O₄ a jej molekula obsahuje 58 atómov. To je približne desaťnásobok oproti kyseline sírovej (H₂SO₄). Teraz to porovnajme s elementárnym vzorcom hemoglobínu, červeného krvného farbiva v červených krvinkách:

C₃₀₃₂H₄₈₁₂N₇₈₀Fe₄O₈₇₂S₁₂

Molekula hemoglobínu obsahuje 9 502 atómov a patrí medzi najväčšie známe biologické molekuly. Obsahuje len 4 atómy železa, ktoré umožňujú prenos kyslíka z pľúc do celého tela. Zvyšok tvoria komplexné bielkovinové reťazce, ktoré vytvárajú optimálne podmienky pre túto životne dôležitú funkciu. Každá červená krvinka obsahuje približne 280 miliónov molekúl hemoglobínu. Krvinky majú obmedzenú životnosť a každú sekundu ich telo vytvorí asi 2 milióny.

To všetko je len malou časťou obrovského systému biochemických procesov, ktoré sú presne koordinované v čase a tvoria funkčný celok ľudského tela. V Liste Rimanom (1,20) nachádzame známe slová:

„Veď to, čo možno o Bohu poznať, je im prístupné. Jeho večnú moc a božstvo, ktoré sú neviditeľné, možno totiž od stvorenia sveta vidieť, keď ľudia premýšľajú o jeho diele, takže nemajú ospravedlnenie.“ Rimanom 1:20

Zo samotnej povahy živej prírody ako Božieho diela možno vyvodzovať existenciu Stvoriteľa. Komplexnosť a precíznosť biologických systémov poukazujú na inteligentný dizajn, ktorý nemohol vzniknúť len náhodnými procesmi. Tento pohľad zastáva aj americký biochemik Michael Behe, autor knihy Darwinova čierna skrinka, ktorý analyzuje biochemické systémy prostredníctvom princípu neredukovateľnej zložitosti.

Tento princíp hovorí, že aby systém plnil svoju funkciu, musia byť všetky jeho súčasti prítomné súčasne. Ak chýba čo i len jedna, celý systém je nefunkčný a takýto medzistupeň nemá žiadnu evolučnú výhodu. Ako ilustráciu uvádza Dr. Behe jednoduchú pascu na myši, ktorá pozostáva z piatich častí. Ak jedna chýba, pasca nefunguje. Pri biochemických systémoch platí ten istý princíp, len v neporovnateľne vyššej miere zložitosti.

„Kľúčová otázka znie: Ako môže zložitý biochemický systém vzniknúť na základe postupného vývoja?“

Jeho záver je jasný:

„Každého, kto sa necíti povinný obmedziť svoje bádanie iba na neplánované príčiny, ihneď napadne, že biochemické systémy museli byť skonštruované. Konštruktér vedel, ako budú systémy po dokončení vyzerať, a začal ich zostavovať. Život na Zemi je vo svojej najzákladnejšej podobe výsledkom dômyselnej, inteligentnej činnosti.“

Tento názor predstavuje klasický teleologický argument, známy už z knihy Williama Paleya – Prírodná teológia z roku 1802. Paley uvádza príklad, že ak niekto nájde v pustinách hodinky, automaticky začne uvažovať o ich tvorcovi pre ich zjavne premyslenú konštrukciu, aj keby ich nikdy predtým nevidel. S rastúcim poznaním prírody tento argument len nabral na sile. Podobne ako pri lietadle Boeing je každému jasné, že jeho vznik je výsledkom plánovania a ľudského úsilia, zatiaľ čo pri rakovi máme veriť, že ide o produkt slepého prírodného procesu.

„Uvažovanie moderného človeka vykazuje nevýskumnú dualitu myslenia – na jednej strane je nadšený zložitosťou ľuďmi vytvorených strojov, no na druhej strane považuje zložitosť sveta okolo nás za výsledok neusmerneného kozmického experimentu.“

Plný názov Darwinovej knihy z roku 1859 znie: O vzniku druhov prirodzeným výberom čili zachovávaním vhodných odrôd v boji o život. Niet divu, že v období posilňujúceho racionalizmu vyvolala mimoriadne nadšenú odozvu. Zdalo sa, že sa objavila teória vedeckej povahy, ktorá má dokázať, že myšlienka stvorenia je len reliktom staroveku. Po viac než 160 rokoch od Darwina sa však ukazuje, že realita je iná. Katolícky fyzik Dr. Wolfgang Smith k tomu poznamenáva:

„Doktrína evolúcie, ktorá zaplavila svet, nespočíva na sile vedeckých dôkazov, ale na jej príťažlivosti ako gnostického mýtu. V podstate tvrdí, že sa živé organizmy stvorili samy… Evolucionizmus je v skutočnosti metafyzická doktrína zahalená do vedeckého hávu.“ Wolfgang Smith

Vznik odrôd v prírode síce pozorujeme a šľachtenie tento jav cielene využíva, ide však len o prejav limitovanej pružnosti genetického kódu, ktorý k vzniku nových druhov nevedie. Boj o život v prírode eliminuje slabšie a neprispôsobivé jedince a prispieva len k zachovaniu existujúcich druhov. Pôsobí teda konzervatívne a nie je hnacou silou evolučného pokroku.

V oblasti molekulárnej biológie a genetiky neexistujú podrobné darwinistické vysvetlenia pre vznik základných biochemických a bunkových systémov, iba spekulácie zodpovedajúce očakávaniam autorov. Túto pozíciu založenú na empírii a vedeckom skúmaní podporuje aj Nobelova cena za chémiu za rok 2015, ktorú získali Tomas Lindahl, Paul Modrich a Aziz Sancar za objav mechanizmov na opravu genetického kódu.

Títo vedci objavili enzýmy, ktoré opravujú náhodné poškodenia DNA spôsobené napríklad slnečným žiarením, ako aj chemický kľúč, ktorý rozpoznáva chybný prepis báz a odstraňuje ho. Tento sofistikovaný obranný mechanizmus chráni DNA pred náhodnými zmenami.

„Fascinujúci molekulárny svet bunky je svetom dokonalej technológie a ohromujúcej zložitosti… Videli sme svet tak dôverne známy, ako keby sme priložili zrkadlo k vlastným strojom.“ Michael Denton

Tento pohľad zdôrazňuje, že komplexnosť a koordinácia biologických systémov poukazuje na premyslený dizajn, ktorý nemožno vysvetliť iba náhodnými procesmi. Darwin tieto poznatky nemohol poznať. Snaha vedcov preniknúť hlbšie do tajomstiev stvorenia si zasluhuje uznanie, problém však nastáva vtedy, keď sa empirické poznanie nahrádza filozofickým výkladom a ideologická predpojatosť sa vydáva za vedeckú pozíciu.

Prof. Bruno Vollmert to vystihol podtitulom svojej knihy O makromolekulárnom pôvode života a druhov: Čo Darwin nemohol vedieť a čo darwinisti nechcú vedieť. Dnešná veda spravidla nepripúšťa existenciu ani možnosť pôsobenia transcendentného činiteľa a odmieta, že zložité systémy neredukovateľnej povahy, konštrukčné princípy a stavebné plány organizmov by mohli vzniknúť bez vloženia informácie zvonku.

Informácia však nikdy nevzniká sama od seba. Ako vysvetľuje nemecký informatik Werner Gitt (a ako potvrdí každý programátor), informácia ako nehmotná veličina nie je produktom hmoty. Naopak, popri hmote a energii predstavuje tretí základný princíp, ktorý je zodpovedný za rozmanitosť a zložitosť nášho sveta. V tomto kontexte je dôležité uvedomiť si, že informácia vždy vyžaduje zámer a plán. Príkladom môže byť odpoveď Václava Havla na otázku, v akom štádiu sa nachádza jeho avizovaná nová hra.

„Tá hra je v mojej mysli hotová, ale zatiaľ som nemal čas ju napísať. Akonáhle si nájdem trochu času… tak ju snáď z tej mysle prenesiem na papier.“ Václav Havel

Týmto vyjadrením poukazuje na to, že na začiatku každého zložitého a štruktúrovaného diela je vždy idea, plán a informácia ako nevyhnutný predpoklad následnej realizácie. Súčasný autor Marek Vácha, katolícky kňaz a stúpenec teistickej evolúcie, má na tento problém odlišný pohľad.

„Pre kresťana je proces vývoja dôkazom Božej všemohúcnosti. V hmote nie je uložený cieľový organizmus, ale samotný proces vývoja.“ Marek Vácha

Podobne sa vyjadruje Pavel Javornický, biológ a emeritný kazateľ Cirkvi bratskej.

„Boh stvoril všetko na začiatku aj s ohromnou schopnosťou rozvíjať sa.“ Pavel Javornický

Ďalší podobný postoj vyjadruje aj nasledujúca myšlienka.

„Stvorené Božie dielo bolo obdarované všetkými schopnosťami na sebazorganizovanie a transformáciu, potrebnými na uskutočnenie nepretržitého evolučného vývoja.“

Podľa kritikov je však tento názor zásadným omylom. Zložitý svet bunky – jej stavba a biochemické mechanizmy – rovnako ako existencia rozmanitých životných foriem a diverzifikácia života, nie sú výsledkom postupného vytvárania informácie ani tvorivosti hmoty počas evolučného procesu, ale výsledkom pôsobenia inteligentného Stvoriteľa.

„Teistickí evolucionisti, rovnako ako ateistickí evolucionisti, naivne prijímajú domnienku, že prirodzený výber má veľkú tvorivú silu, pretože sú zmätení filozofiou, hoci dôkazy tento názor v žiadnom prípade nepotvrdzujú.“ Phillip E. Johnson

Idea stvorenia, teda inteligentného plánu, a proces samovoľného vývoja predstavujú dva odlišné a navzájom nezlučiteľné princípy. Biblická správa o stvorení v knihe Genesis preto nie je prekonaným mýtom staroveku ani alegorickým hymnom bez vecného významu, ale zostáva podstatným Božím posolstvom aj pre súčasnú dobu.

Ľudský mozog je vďaka svojej mimoriadne zložitej štruktúre často označovaný za najzložitejší „stroj“ vo vesmíre. Obsahuje miliardy neurónov a bilióny nervových spojení, ktoré umožňujú myslenie, pamäť, vedomie a množstvo ďalších komplexných funkcií. Damian Pang vo svojom článku „Ohromujúca zložitosť ľudského mozgu“ vysvetľuje, prečo sú ľudské mozgy najzložitejšou známou štruktúrou vo vesmíre.

Ľudský mozog obsahuje takmer 86 miliárd neurónových buniek a k tomu ešte približne 85 miliárd ďalších buniek, ktoré plnia rôzne podporné úlohy, napríklad produkciu hormónov. Okrem toho sa predpokladá existencia viac než 100 biliónov nervových spojení medzi neurónmi.

Vedci sa už viac než desať rokov pokúšajú zmapovať štruktúru mozgu, pričom do výskumu sa zapojilo približne 500 vedcov z rôznych inštitúcií. Tento výskum si vyžiadal stovky miliónov dolárov, no úplné pochopenie mozgu zatiaľ zostáva nedosiahnuté. Doteraz sa podarilo zmapovať približne 1 000 oblastí mozgu s cieľom neskôr celý mozog simulovať a určiť jednotlivé funkcie jeho častí.

Ukazuje sa však, že funkcia mozgu je ešte zložitejšia než jeho samotná štruktúra, čo je hlavným dôvodom pretrvávajúcich výskumných neúspechov. Jednou z najväčších vedeckých záhad zostáva mechanizmus vedomia – teda otázka, ako je možné, že biologická štruktúra vytvára sebauvedomenie. Ešte pozoruhodnejšie je, že každý neurón je prepojený s tisíckami ďalších neurónov, čím vzniká ďalších približne 100 biliónov spojení.

Odhadovaný výpočtový výkon ľudského mozgu dosahuje jeden exaflop, teda jeden kvintilión matematických operácií za sekundu.

Myšlienka, že na počiatku bola informácia, priamo súvisí s otázkou pôvodu života a konfliktom medzi materialistickým vysvetlením reality a pohľadom na inteligentný zámer, preto prirodzene nadväzuje na tematickú oblasť Stvorenie vs. evolúcia, kde sa porovnávajú darwinistické mechanizmy s konceptom zámerného usporiadania; hlbšie vedecko-filozofické pozadie ponúka aj sekcia DNA a genetika, ktorá ukazuje, že biologická informácia nie je náhodným vedľajším produktom hmoty, ale nesie znaky kódu a zmysluplnej štruktúry, pričom celý spor je úzko spätý aj s otázkami počiatku vesmíru v rámci Biblie a vedy; širší apologetický rámec potom dopĺňa apologetika evanjelia, ktorá poukazuje na to, že informácia, poriadok a zákonitosť sú silnými indikátormi racionálneho pôvodu reality, nie slepej náhody.