Židovské sviatky a predobrazy

Boh Abraháma, Izáka a Jakoba oslovil Mojžiša pri vrchu Horeb z horiaceho kríka a poveril ho úlohou vyviesť Izraelcov z Egypta a priviesť ich do zasľúbenej krajiny.

„I riekol: Videl som biedu svojho ľudu, ktorý je v Egypte… a zostúpil som, aby som ho vyslobodil.“ 2. Mojžišova 3:7–10

Izraelci po sérii dramatických udalostí s faraónom opustili Egypt pätnásteho dňa mesiaca abíb (nisan) a pod Mojžišovým vedením sa vydali na pochod do Kanaánu.

Po necelých troch mesiacoch putovania prišli k hore Sinaj (Horeb), kde táborili približne jeden rok. Práve tu Boh uzavrel so svojím ľudom zmluvu, známu ako Zmluva s Mojžišom, pretože Mojžiš bol jej prostredníkom medzi Bohom a izraelským ľudom. Neskôr, tesne pred vstupom Izraelcov do zasľúbenej krajiny, bola táto zmluva na Moabských pláňach znovu potvrdená a rozšírená.

„Toto sú slová zmluvy, ktorú Hospodin prikázal Mojžišovi uzavrieť s Izraelcami v moabskej krajine.“ 5. Mojžišova 29:1

Zmluva zahŕňala Desatoro aj množstvo ďalších prikázaní a smerníc pre každodenný život v posvätení, pokyny pre stavbu svätostánku, ustanovenia o levitskom kňažstve, svätoslužbe, obetnom systéme, pôstoch, zhromaždeniach a slávnostiach. Podľa rabínskeho počítania obsahuje Mojžišov zákon 613 prikázaní, ktoré bol každý Izraelita povinný zachovávať.

Keď Mojžiš prečítal knihu zmluvy, ľud jednomyseľne súhlasil s jej podmienkami. Zmluva bola spečatená krvou, ktorou bol pokropený oltár aj ľud. Poslušnosť bola základnou podmienkou Božieho požehnania a vstupu do Kanaánu.

„Toto je krv zmluvy, ktorú Hospodin uzavrel s vami.“ 2. Mojžišova 24:8

Súčasťou Mojžišovej zmluvy sú aj Hospodinove slávnosti. Je ich sedem a sú podrobne ustanovené v Písme. Nazývajú sa výročné Hospodinove slávnosti a mali sa sláviť každý rok v presne určených dňoch.

„Toto sú Hospodinove ustanovené slávnosti, ktoré budete vyhlasovať ako sväté zhromaždenia.“ 3. Mojžišova 23:37

Patria sem Pesach (preskočenie), Slávnosť nekvasených chlebov, Slávnosť prvého snopu, Slávnosť prvotín chlebov – Letnice, Slávnosť trúbenia, Deň zmierenia – Jom Kipur a Slávnosť stánkov – Sukot.

Udalosť preskočenia (pesach – hebrejsky: preskočenie; pascha – grécky: preskočenie; abíb – nisan) sa odohrala v mesiaci abíb, ktorý sa stal prvým mesiacom náboženského roka Izraelcov. Po babylonskom zajatí sa tento mesiac začal označovať ako nisan.

„Tento mesiac vám bude začiatkom mesiacov, bude vám prvým mesiacom roka.“ 2. Mojžišova 12:2

Začiatok Pesachu bol stanovený na 14. nisan pred večerom. Vtedy sa zabíjal baránok ako obeť Hospodinovi, piekol sa na ohni a jedol do rána 15. nisana. Krv baránka zohrávala kľúčovú úlohu ako znak záchrany a vykúpenia.

„Krv vám bude znamením na domoch… a keď uvidím krv, preskočím vás.“ 2. Mojžišova 12:13

Práve v tejto kapitole zaznieva aj dôležitá inštrukcia, na ktorú sa často zabúda – krv musela byť nanesená. Nestačilo vedieť o baránkovi, bolo potrebné konať v poslušnosti.

„Vezmite zväzok yzopu, namočte ho do krvi… a pomazajte preklad i obe veraje dverí.“ 2. Mojžišova 12:22

„…a vy nikto nevyjdete zo dverí svojho domu až do rána.“ 2. Mojžišova 12:22

Izraeliti boli v tú noc v bezpečí len za dverami, ktoré boli označené krvou baránka. Izraeliti museli veriť a zároveň vykonať všetko, čo im Mojžiš oznámil od Hospodina. Pesach – preskočenie – je mocným predobrazom evanjelia. Aj my, ak sme prikrytí krvou Ježiša Krista, sme v bezpečí rovnako, ako boli v bezpečí Izraeliti za dverami, ktorých veraje boli pokryté krvou baránka.

Ak sme prikrytí krvou Baránka, budeme ušetrení od budúceho hnevu, budeme „preskočení“, keď Boh príde vykonať spravodlivosť. Aký úžasný predobraz: baránok – Baránok. A aký jasný obraz toho, že viera vždy kráča ruka v ruke s poslušnosťou viery. Izraeliti museli veriť aj konať – nie iba veriť, nie iba konať, ale veriť i vykonať.

„Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ Ján 1:29

Slávnosť nekvasených chlebov sa úzko prelínala so Slávnosťou baránka, teda s Paschou. Nekvasené chleby sa jedli večer 14. nisana, keď sa jedol baránok, a potom ďalších sedem dní, teda od 15. do 21. nisana. Práve týchto sedem dní tvorí vlastnú Slávnosť nekvasených chlebov. Tieto dve Hospodinove slávnosti idú tesne za sebou a významovo sa dopĺňajú. Inak povedané, Pesach sa začína sláviť 14. nisana medzi dvoma večermi, keď sa baránok obetuje.

Večer toho istého dňa sa baránok je a od 15. do 21. nisana nasleduje Slávnosť nekvasených chlebov. Nekvasené chleby sa tak v praxi jedli počas ôsmich dní. Na začiatku letopočtu už obe slávnosti splývali do jednej pod názvom Pascha.

„A blížil sa sviatok nekvasených chlebov, zvaný Pascha.“ Lukáš 22:1

Marek tieto slávnosti opisuje ako Veľkú noc a čas nekvasených chlebov, čo potvrdzuje, že boli chápané ako jedna slávnosť.

„A po dvoch dňoch bola Veľká noc a čas nekvasených chlebov.“ Marek 14:1

Keďže obe slávnosti nasledovali bezprostredne po sebe, boli vnímané ako jeden celok – Pascha alebo Slávnosť nekvasených chlebov. Svedčí o tom aj ďalší text Evanjelia.

„A v prvý deň nekvasených chlebov, keď zabíjavali baránka…“ Marek 14:12

Slávnosť prvého snopu bola významným biblickým sviatkom, ktorý sa slávil v prvý deň týždňa po sobote Paschy. Táto slávnosť má hlboký prorocký význam, pretože práve v tento deň, v nedeľu, Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Tým sa stal znakom nového začiatku a naplnením Božieho zasľúbenia. Počas tejto slávnosti sa do chrámu prinášal snop jačmeňa ako obeť povznášania pred Hospodinom. Tento skutok vyjadroval vďačnosť, zasvätenie a očakávanie celej úrody.

„Ale teraz Kristus vstal z mŕtvych ako prvotina zosnulých… každý však vo svojom poradí: prvotina Kristus.“ 1. Korinťanom 15:20–23

Od najvyššieho serafína až po najmenšiu živú bytosť všetko čerpá život z večného Zdroja. Len ten, kto je jedno s Bohom, mohol povedať, že má moc život dať a má moc ho zase vziať. Vo svojej božskej prirodzenosti mal Kristus moc zlomiť putá smrti.

Kristus vstal z mŕtvych ako prvotina tých, čo zosnuli. Bol skutočným snopkom prvotín a vstal z mŕtvych v deň, keď mal byť snopok predložený Hospodinovi. Tento symbolický obrad mal už vyše tisícročnú tradíciu. Ľudia prinášali prvé klasy a keď na Veľkú noc prichádzali do Jeruzalema, obracali snopok prvotín pred Hospodinom ako obeť vďaky. Až potom mohli použiť aj ostatné obilie. Snopok obetovaný Bohu predstavoval celú budúcu žatvu.

Podobne aj Kristus predstavuje prvotinu veľkej duchovnej žatvy, ktorá bude zozbieraná pre Božie kráľovstvo. Jeho vzkriesenie je predobrazom aj zárukou zmŕtvychvstania všetkých spravodlivých mŕtvych.

„Ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.“ 1. Tesaloničanom 4:14

Keď Kristus vstal z mŕtvych, vyviedol so sebou mnohých zajatcov. Zemetrasenie pri jeho smrti otvorilo hroby a pri jeho vzkriesení z nich vyšli tí, ktorí boli povolaní do Božieho diela a vydávali svedectvo o pravde aj za cenu života. Teraz sa stali svedkami toho, ktorý ich vzkriesil. Ježiš počas svojej pozemskej služby kriesil mŕtvych. Vzkriesil syna naimskej vdovy, Jairovu dcéru aj Lazára. Títo však neboli nesmrteľní a smrť ich opäť dobehla. No tí, ktorí vstali z hrobov pri Kristovom vzkriesení, vstali k večnému životu.

Kristus vstupuje pred svojho Otca. Ukazuje ranenú hlavu, prebodnutý bok a poranené nohy; dvíha ruky so stopami po klincoch. Predstavuje znamenia víťazstva a predkladá Bohu snopok prvotiny – tých, ktorí s ním vstali z mŕtvych – ako predstaviteľov nesmierneho množstva, ktoré bude vzkriesené pri jeho druhom príchode. Otec sa raduje nad každým kajúcim hriešnikom a plesá nad každým zachráneným.

Skôr než boli položené základy zeme, Otec so Synom uzavreli zmluvu o vykúpení človeka pre prípad, že by ho satan premohol. Slávnostne sa zaviazali, že Kristus sa stane zárukou ľudského pokolenia. Keď na kríži zaznelo „Dokonané je!“, bolo to vyhlásenie smerované k Otcovi. Zmluva bola splnená. A teraz zaznieva:

„Otče, dokonané je. Môj Bože, splnil som tvoju vôľu. Dielo vykúpenia som dokončil. Ak je tvojej spravodlivosti učinené zadosť, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja.“ Ján 19:30; 17:24

Zaznieva Boží hlas, ktorý potvrdzuje, že spravodlivosti bolo učinené zadosť. Satan je porazený. Kristovi nasledovníci na zemi sú prijatí v milovanom Synovi. Pred nebeskými anjelmi a nepadlými svetmi sú vyhlásení za spravodlivých. Kde je on, tam bude aj jeho cirkev.

„Milosť a pravda sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.“ Žalm 85:11

Otec objíma Syna a zaznieva príkaz:

„Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“ Židom 1:7

S nevýslovnou radosťou uznávajú kniežatá, vládcovia a mocnosti zvrchovanosť Kniežaťa života. Anjelské zástupy sa mu klaňajú a radostný jasot napĺňa celé nebo.

„Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu a česť, slávu a dobrorečenie!“ Zjavenie Jána 5:12

Víťazné spevy sprevádza hudba anjelských hárf k vrcholnej radosti a sláve celého neba. Láska zvíťazila. Stratené je nájdené. V nebi zaznieva mohutné volanie:

„Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov!“ Zjavenie Jána 5:13

Ozvena tejto nebeskej radosti doznieva na zemi v známych Kristových slovách:

„Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Ján 20:17

Rodina nebeská a rodina pozemská sú spojené. Náš Pán vystúpil na nebesá pre nás a pre nás aj žije.

„Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.“ Židom 7:25

Najznámejšie pomenovanie tejto slávnosti je Slávnosť týždňov alebo Letnice. Slávnosť týždňov (Letnice) je ustanovená v 3. Mojžišovej 23:15–22. Slávi sa jeden deň a tento deň je určený nasledovne: po dni Slávnosti prvého snopu (tiež Slávnosti prvotín) sa napočítalo sedem týždňov, teda 49 dní, a na päťdesiaty deň bola stanovená Slávnosť týždňov, nazývaná aj Slávnosť prvotiny chlebov.

Tento deň možno určiť aj tak, že po paschálnej sobote, teda po sobote týždňa, v ktorom sa slávi Slávnosť Paschy, napočítame päťdesiat dní. Číslo päťdesiat sa v gréčtine povie pentakostas, čo doslova znamená päťdesiaty deň.

Letnice sú súčasťou obetnej chrámovej služby a majú charakter poďakovania za úrodu, preto sa nazývajú aj Slávnosť žatvy. V Izraeli bolo v tomto období už po žatve obilia a chlieb sa mohol piecť z novej úrody. Preto sa táto slávnosť označuje aj ako Slávnosť chlebov. Chlieb z novej úrody sa smel jesť až po tomto sviatku, keď boli do chrámu prinesené a Hospodinovi predložené chleby z novej pšeničnej múky ako poďakovanie za požehnanie.

Dva chleby, ktoré kňaz vznášal pred Hospodinom, predstavovali prvotinu chlebov z novej úrody. Boli upečené z jemnej bielej pšeničnej múky. Poradie obetí pri týchto sviatkoch prvotín súvisí s tým, že jačmeň dozrieva skôr ako pšenica. Tradične sa chápe, že dva bochníky jemnej bielej múky symbolizujú prvotinu veriacich v Ježiša Krista zo Židov aj pohanov, ktorí skrze Ježiša Krista prišli k Otcovi, presne tak, ako to Pán vyjadril pri jednej príležitosti, keď hovoril k Židom.

„A mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, aj tie musím priviesť, a počujú môj hlas, a bude jedno stádo a jeden pastier.“ Ján 10:16

Pre veriacich v Ježiša Krista sú Letnice dňom zrodenia Cirkvi. Práve v tento deň bol vyliaty Svätý Duch na približne 120 učeníkov Ježiša Krista, ktorí svorne zotrvávali v hornej dvorane v Jeruzaleme, presne tak, ako im to Pán prikázal po svojom nanebovzatí. V tento deň boli všetci títo učeníci naplnení Svätým Duchom, ako je zaznamenané v Skutkoch 2:4. Naplnilo sa tak proroctvo Joela, ktoré neskôr jasne vyložil apoštol Peter:

„Ale toto je to, čo je povedané skrze proroka Joela: A bude v posledných dňoch, hovorí Boh, že vylejem zo svojho Ducha na každé telo…“ Skutky 2:16

Petrova kázeň v deň Slávnosti prvého snopu mala obrovský duchovný dosah. Na základe tejto kázne uverilo približne tri tisíc duší, ktoré sa pripojili k Cirkvi. Tento moment, zaznamenaný v Skutkoch apoštolov 2:41, patrí medzi najvýznamnejšie udalosti raného kresťanstva. Noví veriaci sa pripojili k pôvodným 120 učeníkom, ktorí tvorili základ Cirkvi. Pán pokračoval v pridávaní zachránených každý deň, ako dosvedčuje Skutky 2:47.

Keď Pán Ježiš v prvý deň paschálneho týždňa, počas udalostí vedúcich k jeho ukrižovaniu, vstúpil do Jeruzalema jazdiac na osľati, povedal svojim učeníkom pamätné slová:

„Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Amen, amen vám hovorím, ak nezomrie pšeničné zrno, keď padne do zeme, zostane samo; ale ak zomrie, donesie mnoho úžitku.“ Ján 12:23–24

Tieto slová sa naplnili a stali sa viditeľnými práve na Letnice, v deň vzniku Cirkvi ako Tela Kristovho. Boli to prvotiny ovocia jeho smrti a obete, prvotiny veľkej duchovnej žatvy Svätého Ducha, ktorá sa začala v Jeruzaleme, pokračuje po celé dejiny Cirkvi a prebieha po celom svete až dodnes.

V priebehu stáročí, po zničení chrámu v Jeruzaleme a ukončení chrámovej obetnej služby, sa názov tejto slávnosti zmenil na Roš ha-šana, známy ako židovský Nový rok. Židia sa snažili dať tejto slávnosti nový význam, čím sa Roš ha-šana stal výrazne radostným sviatkom. Toto obdobie je spojené s modlitbami, pokáním a zvukom šófaru, teda trúbením na baraní roh. Sviatok je zároveň charakteristický sviatočnými jedlami, ktoré vyjadrujú nádej, obnovu a Božie požehnanie.

Veľkňaz vykonal obrad zmierenia najprv za seba a svoj dom, za svoje hriechy, a potom za všetky neprávosti detí Izraela a ich prestúpenia v hriechoch. Očistenie muselo zahŕňať aj svätyňu, pretože bola poškvrňovaná službou hriešnych ľudí, a takisto stánok zhromažďovania, lebo Hospodin prebýval s nimi uprostred ich nečistôt.

„A tak vykoná zmierenie za svätyňu pre nečistoty synov Izraela a pre ich prestúpenia vo všetkých ich hriechoch; tak nech urobí aj so stánkom zhromaždenia, ktorý prebýva s nimi uprostred ich nečistôt.“ 3. Mojžišova 16:16

List Židom zdôrazňuje, že starozákonné obete mohli dosiahnuť iba očistenie tela, teda obradné očistenie. Na rozdiel od nich vnútornú čistotu, ktorá je nevyhnutná pre obecenstvo s Bohom, sprostredkovať nedokázali. Tieto obete slúžili ako predobraz úlohy Ježiša Krista, ktorý svojou dokonalou obeťou očisťuje ľudské svedomie od mŕtvych skutkov.

„Lebo ak krv capov a býkov a popol jalovice, ktorým sa kropia poškvrnení, posväcuje na očistenie tela…“ Židom 9:13

Sviatok Jom Kipur sa sústredil na odpustenie hriechov. V 3. Mojžišovej 23:26–32 je opakovane zdôraznené, že kto sa v tento deň nepokorí pred Hospodinom a nerobí pokánie, má byť odstránený z ľudu. Tento princíp ostáva aktuálny aj dnes: Boh od človeka očakáva pokoru a pokánie, aby mohol odpustiť hriechy. Rovnako Nový zákon učí, že bez pokánia a viery nie je možné dosiahnuť ospravedlnenie hriešneho človeka.

Skutočnosť, že nikto nesmel byť v priestore stánku zhromaždenia počas toho, ako veľkňaz pokrýval hriech vo svätyni svätých za seba, za kňazov a za celé zhromaždenie Izraelitov, poukazuje na to, že obrad zmierenia – prinesenie obete a krvi pred Boha – je výlučne úlohou veľkňaza.

Našim Veľkňazom teraz a dnes, odkedy Nová zmluva vstúpila do platnosti, je jedine Pán Ježiš Kristus, ktorý vošiel do nebeskej svätyne so svojou vlastnou krvou.

„Keď teda, bratia, máme smelosť vojsť do svätyne skrze krv Ježišovu…“ Židom 10:19–22

„Lebo je jeden Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš.“ 1. Timoteovi 2:5

Prvý stánok (Židom 9:6) označuje priestor svätyne, ktorý bol posvätný a prístupný iba kňazom. Druhý stánok (Židom 9:7) označuje svätyňu svätých. Vstúpiť za oponu znamená vstúpiť do svätyne svätých. V Židom 9:11–12 sa hovorí o nebeskej svätyni, ktorá nie je učinená rukou, zatiaľ čo Židom 9:25 odkazuje na pozemskú svätyňu svätých, ktorá bola len tieňom tej nebeskej.

Zatiaľ čo Pascha bola začiatkom náboženského roka Izraelitov, Slávnosť stánkov bola jeho záverečnou slávnosťou. Začínala pätnásteho dňa mesiaca tišri a trvala sedem dní, ku ktorým bol pridaný ešte ôsmy slávnostný deň. Tým sa uzatvárali slávnosti náboženského roka Izraela. Medzi prvou a poslednou slávnosťou uplynulo šesť mesiacov.

Táto slávnosť bola predovšetkým slávnosťou vďaky za zber poslednej úrody pred príchodom jesenných dažďov. Počas tohto sviatku Izraeliti bývali v stanoch zhotovených z vetiev stromov. Slávnosť im každoročne pripomínala putovanie po púšti a obdobie, keď štyridsať rokov žili v stanoch. Slávnosť stánkov spolu s Paschou a Letnicami patrí medzi tri pútnické slávnosti.

Kým na Paschu a Letnice sa pútnici museli dostaviť len na jeden deň, na túto slávnosť prichádzali na celých sedem dní. Zhromažďovali sa v Jeruzaleme, prichádzali do chrámu, prinášali obete a veselili sa pred Hospodinom.

Téma židovských sviatkov a predobrazov je pevne zakotvená v rámci Mojžišovej zmluvy a prirodzene zapadá do širšieho kontextu Božieho plánu spásy, ktorý sa postupne odhaľuje v dejinách Izraela; hlbšie pochopenie významu Pesachu, Dňa zmierenia a Slávnosti stánkov ponúka tematická oblasť mesiášskych proroctiev, kde sú sviatky predstavené ako predobrazy Kristovho diela, pričom celý obradný systém je neoddeliteľne spätý s učením o Božom zákone a svätosti života; praktický a teologický výklad týchto súvislostí ďalej rozvíja výklad Písma, ktorý ukazuje, že Hospodinove slávnosti neboli len rituálom, ale prorockým ukazovateľom smerujúcim k Kristovi a jeho dokončenému dielu zmierenia.