4.časť – Sobota v NZ

Boh vstúpil do novozmluvného kontaktu s človekom tým istým spôsobom ako kedysi pri stvorení sveta – cez odpočatie. Teda práve odpočatie je prepojením medzi SZ (Starým zákonom) a NZ (Novým zákonom). SZ je s NZ spojený príkladnou kontinuitou. Napriek tomu však existujú medzi týmito dvoma časťami Biblie aj neprekonateľné rozdiely. Jedným z nich je zatriedenie Božieho ľudu.

Zatiaľ čo vyvolený starozákonný Boží ľud chápal svoj vzťah k Bohu skrz zmluvu Abrahámovu, novozmluvný Boží ľud má svoju novú zmluvu postavenú na Ježišovi. Starozákonný Boží ľud odvodzoval svoje potomstvo od Abraháma a dôsledkom ich zmluvného vzťahu bola možnosť považovať Abraháma za svojho otca:

„Viem, že ste Abrahámovo potomstvo… Naším otcom je Abrahám.“ Ján 8:37a, 39a

Hoci starozákonný ľud vo všeobecnosti bol schopný považovať Boha za svojho Otca, reálne naplnenie tohto vzťahu vôbec nepripúšťal:

„Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem… nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu.“ Ján 5:17–18

Naproti tomu novozmluvný ľud nielenže sa môže honosiť názvom „Božie deti“, ale má i právo nazývať samotného Boha svojím Otcom:

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi… dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!… sme Božie deti.“ Rimanom 8:14–16

Novozmluvné Božie deti majú i výkonné právo, ktoré vyplýva zo vzťahu synovstva. Základným typom tohto práva je možnosť denne sa stretávať so svojím Otcom. A túto výsadu Židia nemali. Oni sa mohli stretávať s Bohom len prostredníctvom svojich kňazov, a to len v sobotu. Novozmluvné Božie deti sa môžu stretávať so svojím Otcom denne a bez kňaza, lebo prostredníkom je veľkňaz Ježiš Kristus.

Nuž a práve tento základný princíp mýli kresťanov vo vzťahu k sobote. Práve preto, že sa môžu stretávať so svojím Otcom kedykoľvek a kdekoľvek, využívajú to a skutočne sa s ním stretávajú. A práve preto, že sa s ním skutočne stretávajú, vedia, že majú s ním skutočný kontakt. A práve preto majú dojem, že je všetko v poriadku. Lenže – nie je všetko v poriadku, lebo im chýba odpočatie. Lebo stretávanie je niečo iné ako odpočívanie!

Moji rodičia boli veľmi bohatí. Vlastnili obchod, ktorý viedla matka, a továreň, ktorú riadil otec. A pretože obaja pracovali, o mňa a staršieho brata sa starala vychovávateľka. Tento príbeh je z doby, keď som mal asi päť rokov. Môj starší brat už vedel využiť bohatstvo rodičov a dával si zaobstarať množstvo najrozmanitejších hračiek, ktoré mu slúžili na vypĺňanie času. Ale ja som bol ešte útle dieťa a jedinou mojou túžbou boli rodičia.

Obchod, v ktorom pracovala matka, bol na prízemí nášho domu, takže som využíval všetky možnosti dostať sa tam – aby som mohol byť s matkou. Vždy, keď som sa k nej dostal, začal som sa všeličo vypytovať a riešiť všeličo „super naliehavé“ s vážnosťou dospelého človeka. A matka rada prehliadala, že moje zámienky sú len zámienkami a s úsmevom sa oberala o drahocenné minúty jej pracovného času, ktoré som sa snažil vytrhnúť pre seba. Ale otec bol iný.

Továreň bola hodne vzdialená od mesta, v dedinke Kráľová. Autobusy vtedy nechodili, takže som sa snažil otcovi denne aspoň zatelefonovať. Ale pritom som využil každú možnosť otca navštíviť. Kedykoľvek išlo od nás niektoré auto do továrne, vždy ma šoféri prišli zavolať, lebo vedeli, ako som sa tešil na stretnutie s otcom. Cestou do továrne som si vždy vymýšľal „nesmierne dôležitý dôvod“, pre ktorý som „musel“ otca neodkladne navštíviť. A otec ma vždy s úsmevom vypočul, potom ma vzal na ruky, pohladkal po vlasoch a priniesol k autu.

Spomínam si však veľmi živo aj na iné kontakty s rodičmi. Boli to nedeľné výlety. Skoro každučkú nedeľu sme chodili autom na výlety. Celá rodina. Otec, mama, brat aj ja. A zvykli sme vždy vziať so sebou aj zo dvoch príbuzných. Boli to rozprávkové zážitky – jaskyne, vrcholce hôr, hrady, zámky, kaštiele, obedy na kvitnúcej lúke, plávanie v riečkach, člnkovanie v jazerách – skrátka rozprávkové zážitky. Ale len preto krásne, že tam bol vždy otec, mama a brat.

Do žblnkotavej riečky som mohol len preto, že so mnou išiel otec. Na strom som mohol liezť za bratom, pretože mi to dovolil otec. To, čo som mal po celý týždeň od vychovávateľky zakázané ako nevhodné, nebezpečné, neslušné a ešte rôzne „ne-“, to bolo teraz samozrejme povolené, lebo bol pri tom otec a dohliadal na naše detské vyčíňanie. Prekrásne živé spomienky…

Týmto príbehom som chcel poukázať na dva typy stretnutí z tej doby:

• Každodenné stretnutia s otcom v továrni, z ktorých ostala spomienka na otcov úsmev a pohladenie.
• Víkendové výlety s otcom a celou rodinou, ktoré vždy trvali celý deň a ktoré dodnes nosím v sebe ako kaleidoskop prekrásnych, nevyčerpateľných obrazov a zážitkov.

I po päťdesiatich rokoch sú spomienky na tieto celodenné výletné „odpočinky“ živé, sfarbené túžbou – môcť to prežiť znovu. V tejto chvíli aj tí najzaťatejší odporcovia „sabatu“ pochopia, že je rozdiel stretávať sa s pozemským otcom v čase, keď pracuje, a odpočívať s ním v čase, ktorý vyhradil na spoločný odpočinok on. A vieme, že aj náš nebeský Otec dodnes pracuje:

„Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Ján 5:17

Nuž a tak tvrdenia zástancov nedele sú pomýlené preto, lebo nerozlišujú dva pojmy: STRETÁVANIE a ODPOČÍVANIE. V našom vysvetľovaní však nejde o to, aby sme dokazovali, že učeníci sa v prvý deň týždňa nestretávali. Išlo nám o to, aby sa vylúčili falošné dôkazy pri obhajobe nebiblických zásad. Je celkom možné, že učeníci sa v prvý deň týždňa skutočne stretávali, a síce preto, lebo spočiatku sa stretávali každý deň.

„Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm… Deň čo deň učili v chráme i po domoch a zvestovali Krista, Ježiša.“ Skutky 2:46; 5:42

Stretávali sa spolu, medzi sebou. A boli to stretnutia s Ježišom. Odpočívali však v sobotu. A bolo to odpočatie s Otcom.

Slovo sobota sa nachádza v NZ vo veľmi hojnom počte. Výskyty tohto slova môžeme rozdeliť do troch skupín:

• Prvá skupina predstavuje miesta, kde je slovo sobota použité ako určitý dátum alebo označenie dňa. Typickými veršami sú správy o sobotných návštevách synagóg, napríklad: Mt 28:1, Mk 1:21, Mk 6:2, Lk 4:16

Keďže v tomto type veršov sa slovo sobota používa ako názov dňa a má význam chronologický, nebudeme sa im venovať.

• Druhá skupina tvoria state v NZ, kde farizeji vyhľadávajú spor s Ježišom, pretože podľa ich chápania Ježiš sobotu nedodržoval. Sem patria aj Ježišove vysvetľovania, čo sobota znamená a čo sa v tento deň môže robiť. Typické verše: Mt 12:1–8, Mk 2:23–28, Mt 12:9–14, Mk 3:1–5

Keďže tieto verše majú samy o sebe vysvetľovací charakter, bolo by samoúčelné snažiť sa ich ešte jednotlivo vysvetľovať. Preto uvedieme len jeden výrok Ježiša Krista:

„Sobota bola učinená pre človeka, a nie človek pre sobotu. A tak je Syn človeka pánom aj nad sobotou.“ Marek 2:27–28

Ježišov výrok oznamuje, že človek nemá sobote slúžiť a súčasne sa dozvedáme, že sobota bola učinená pre človeka. To je dôležitý fakt, ale treba si dať odpoveď na otázku: „Kto učinil tú sobotu pre človeka?“ Biblia odpovedá, že sobotu pre človeka učinil Boh JeHoVaH. A tak Boh určite bude rozlišovať ľudí, ktorí jeho darom pohŕdli, od tých, ktorí jeho dar prijali. (Ba ozaj – či sú aj takí ľudia, ktorí tento dar od Boha prijali a vzdávajú mu zaň aj vďaku?)

V slovenskom preklade RKC je slovo „ustanovená“ nepresným výrazom. V gréčtine je na tomto mieste slovo egéneto, pochádzajúce z tvaru ginomai, a to neznamená ustanoviť rozhodnutím, ale učiniť zrodením. To ukazuje na počiatok, teda na stvorenie. Správne znenie prekladu by bolo „zrodená“ alebo „učinená“.

• Tretia skupina charakterizuje verše, ktoré upravujú vzťah k sobote pre novozmluvnú dobu. V NZ sú v podstate len tri takéto výskyty: Mt 24:20, Kol 2:16, Hebr 4:9

Týmto trom výskytom sa budeme venovať podrobnejšie.

Verš, ktorý je nadpisom tejto state, nachádza sa v Mt 24:20 a týka sa druhého príchodu Ježiša Krista. Aj keď mnohí teológovia zostavili veľmi bohatú paletu výkladov k druhému príchodu Ježiša Krista, poväčšine sú to len pokusy zverejniť vlastné, nedokonalé a skresľujúce predstavy. Je to preto, že naša predstavivosť je viazaná na porovnávanie s niečím, čo sme už videli. Ale druhý príchod Ježiša – parúzia – bude originálom, ku ktorému sa nedá pripodobniť nič.

Hoci je druhý príchod opísaný v čiastkach na rôznych miestach NZ, človek nie je schopný z týchto predpovedí zostaviť úplný opis predpovedaných udalostí. Preto, ak chceme robiť výklad k parúzii, sú to len naše domnienky. Je to prirodzené – veď ako by sme vôbec mohli chcieť povedať o druhom príchode Ježišovom viac, ako povedal on? Na pochopenie dotyčného verša uvedieme jeho znenie v úplnom kontexte:

„Keď Ježiš vyšiel z chrámu a odchádzal, pristúpili k nemu jeho učeníci a ukazovali mu chrámové stavby… Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené… Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol… Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch… Ale kto vytrvá do konca, bude spasený… Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste… modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu…“ Matúš 24:1–22

„Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude… keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik, ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia.“ Matúš 24:20–22

Citované slová hovoril Pán Ježiš svojim učeníkom, ale rovnako aktuálne znejú aj dnes – nám. Čo nám vlastne tieto slová prinášajú?

Ak Pán Ježiš prikazuje modliť sa, aby náš útek nepripadol na zimu ani na sobotný deň, znamená to, že modlitba, ktorá je príkazom Božieho Syna, má svoj zmysel a je správna. A ak nás Ježiš Kristus nabáda, aby sme sa modlili takýmto spôsobom, znamená to, že táto modlitba je aj aktuálna – teda pravdepodobne ešte nie je definitívne stanovený termín a trvanie druhého príchodu Ježiša Krista. A keby aj tento termín už stanovený bol, naša modlitba môže Božie rozhodnutie ovplyvniť.

Na prvý pohľad sa nám nechce uveriť, že by ľudská modlitba mohla mať vplyv na stanovenie takého zásadného momentu, akým je parúzia. No Božie slovo ukazuje veľmi jasný postoj Boha k tejto veci. V dávnej minulosti bol Boh ochotný zmeniť svoje rozhodnutie kvôli záchrane človeka opakovane. Výrazným príkladom je známy príbeh Abrahámovho vyjednávania s Bohom.

„Zahubíš azda spravodlivého spolu s bezbožným?… Možno, že je v meste päťdesiat spravodlivých… Nezahubím kvôli nim… Ak sa ich tam nájde štyridsaťpäť… štyridsať… tridsať… dvadsať… desať… Nezahubím kvôli desiatim.“ Genezis 18:22–32

Tento príbeh Abrahámovho vyjednávania s Bohom uzatvára sám Boh svojím uistením, že desať spravodlivých mu stojí za to, aby zmenil plán záhuby na plán záchrany. Bolestivým faktom však zostáva, že sa vtedy desať spravodlivých nenašlo, a tak Boh zachránil aspoň Abrahámovho synovca s jeho najbližšou rodinou.

„Boh teda pamätal na Abraháma, keď Boh zničil mestá a okolie a Lota vyviedol zo záhuby, keď zničil mestá, v ktorých Lot býval.“ Genezis 19:29

Pokiaľ však ide o nás, pýtam sa, či sa nájde dnes aspoň desať spravodlivých, ktorí by chceli naplniť spravodlivosť modlitbami podľa Ježišovho príkazu? Lebo za celých 27 rokov môjho života s Kristom som nikdy nepočul modlitbu podľa uvedeného príkazu Ježiša Krista. Hoci som si v rôznych zhromaždeniach a modlitebných skupinkách vypočul stovky, ba tisícky modlitieb…

Dnes, keď sa pýtam prečo, môžem dať i odpoveď. Je to preto, lebo veriaci sa na druhý príchod Ježiša Krista nedívajú ako na nastávajúcu realitu, ale len ako na určité „bububu“, použiteľné na zastrašovanie malých detí, aby poslúchali. Väčšina kresťanov si vôbec neuvedomuje, že tu Ježiš upozorňuje na najstrašnejšie divadlo v dejinách ľudstva, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude.

A my z histórie vieme, že ľudstvo na našej zemi prežilo rôzne katastrofy, zemetrasenia, povodne, hrozné vojny, pustošenia, hlad, epidémie, genocídy a všeličo, z čoho sa nám vlasy na hlave neježia od strachu len preto, že to poznáme iba z histórie.

Každá generácia by vedela rozprávať o svojich neopísateľných hrôzach, ktoré ju stihli, a práve tie svoje hrôzy považovala za najstrašnejšie… Nuž a napriek všetkým minulým hrôzam Pán Ježiš upozornil, že tesne pred jeho príchodom nastane v súžení vrchol. A práve tu stojíme pred zasľúbením, že záchrana z tohto súženia je možná, ale nebude výsledkom ľudskej snahy. Jej princíp bude spočívať v tom, že trvanie onoho súženia bude skrátené.

„A toto skrátenie súženia bude preto, aby sa mohli vyvolení zachrániť.“

Vyvolení (gr. éklektós) sú tí, ktorí boli povolaní (gr. kletós) a na Božie povolanie odpovedali kladne. Ak si to chceme zobraziť na našom prípade, znamená to tých, ktorí počuli Ježišov príkaz: „Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu“, a plnili ho tak, že sa skutočne v zmysle tohto príkazu modlili. V Markovom evanjeliu je otázka dĺžky trvania onoho súženia opísaná v minulom čase:

„A keby Pán tie dni neskrátil, nezachránil by sa nik. Ale kvôli vyvoleným, ktorých si vyvolil, skrátil tie dni.“ Marek 13:20

Ak tu Boh opisuje veci budúce v minulom čase – ako by sa už boli stali – nie je to nič nové v Biblii. Ako sme si už vyššie uviedli na príklade Abraháma, Boh uistil, že stačí desať spravodlivých, aby zmenil svoj plán. Desať modlitebníkov, ktorým záleží na tom, aby sa ich útek neprihodil v zime ani v sobotu. Lenže ja som za celých 27 rokov nepočul na Slovensku ani jedného kresťana takto prosiť Pána.

Čo to znamená prakticky? Pre Boha je to akoby dýka v srdci. Ponúka záchranu – skrátením doby súženia – a nik o záchranu nestojí. Takže vlastne nemá dôvod uskutočniť skrátenie dní súženia. Ale práve pred takýmto stavom Kristus varuje slovami:

„Keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik…“

Ak Boh kedysi dal svoje slovo, že kvôli desiatim spravodlivým nezahubí mesto, som presvedčený, že tento Boh, ktorý sa nemení, chce rešpektovať i v dnešnej dobe prosby aspoň desiatich spravodlivých. A táto stať hovorí, že modlitba na Ježišov výslovný príkaz je naplnením spravodlivosti. Táto stať hovorí, že má význam modliť sa za to, aby Pán zmenil termín svojho príchodu v zmysle našich prosieb.

„Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude; a keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia.“ Matúš 24:20–22

Pozrime sa teraz, ako by zima mala ovplyvniť výsledok Ježišovho príchodu. Ale najprv si predstavme aspoň jedno z predznamenaní tohto príchodu – zemetrasenie. Také poriadne, keď sa začínajú rúcať domy a ľudia, aby sa zachránili pred pochovaním zaživa v troskách svojich domov, vybehnú z nich von a útekom sa snažia zachrániť si holý život. Ak by sa to prihodilo v zime, keď je vonku mínus 20 °C, povedzme vo veľkomeste počas zimnej noci, tak ľudia by sa v nočných úboroch snažili zúfalým útekom zachrániť.

Takýto útek pred strašnou smrťou v ruinách by bol útekom v ústrety bolestnej smrti zamrznutím. Na prvý pohľad kruté. Ale len dovtedy, kým si nepripomenieme spravodlivosť tohto diania. Lebo Ježiš nás nabáda modliť sa, aby sme nemuseli utekať v zime… To znamená, že naša modlitba, i keď nemôže zmeniť vlastnú podstatu – útek – môže zmeniť termín úteku. Keby tak nebolo, Ježiš by nám takúto modlitbu neodporúčal. On to prikázal preto, aby tí, ktorí ho poslúchnu, našli záchranu.

„Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu, lebo vtedy bude veľké súženie, aké nebolo od počiatku sveta až doteraz a už ani nebude; a keby sa tie dni neskrátili, nezachránil by sa nik; ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia.“ Matúš 24:20–22

Ak sme si naznačili, ako by ovplyvnila „náš útek“ zima, skúsme si ukázať, ako by ho ovplyvnila sobota. Najprv je však potrebné uvedomiť si dva fakty, ktoré nám daný text poskytuje:

• Nevieme, či Boh stanovil dobu veľkého súženia na dva, tri, štyri, päť, alebo dokonca až na šesť dní, ale vieme, že je dôležité, aby jeden z tých dní nebola sobota.
• Z toho dôvodu sa domnievame, že doba veľkého súženia by nemala trvať viac ako šesť dní. Lebo keby tá doba trvala sedem dní, alebo viac, jeden deň zo siedmych by nevyhnutne pripadol na sobotu.

Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v sobotu, by strácalo zmysel. A teraz sa už zamyslime, aký význam tu patrí sobote. V predchádzajúcich kapitolách sme si vysvetlili význam slova sobota. Teraz môžeme prakticky vidieť, aké dôležité je poznať tento správny význam. Aby sme si osviežili pamäť, prečítajme si dva zo starozákonných textov:

„Siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha.“ Exodus 20:10a

„Zachovávajte moju sobotu, nech vám je svätá!“ Exodus 31:14a

Tu vidíme, že prvý text v nás vyvolá nanajvýš dojem akéhosi sviatku, nariadeného Bohom, a v druhom texte pod pojmom „zachovávať“ rozumieme príkaz strážiť a ochraňovať. Ak si však uvedený text prečítame správne, zrazu je pred nami celkom iný obraz. Zrazu vidíme, že siedmeho dňa odpočíva Boh. Teda sobota znamená odpočatie Boha.

„Siedmy deň je však odpočatie JeHoVaHa, tvojho Boha. Zachovávajte moje odpočatie, nech je oddelené pre vás!“

SZ podáva mnoho výrokov, v ktorých Boh JeHoVaH oznamuje, že trvá na tom termíne pravidelného odpočatia, ktorý ustanovil siedmeho stvoriteľského dňa. Je to preto, lebo je Boh – Boh, ktorý je verný, Boh, ktorý sa nemení:

„Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže.“ 2. Timotejovi 2:13

Ale aj NZ nám ukazuje veľmi dôležitú udalosť, pri ktorej Boh svoje odpočatie dodržal. Je to Ježišovo vzkriesenie. A práve tu Boh ukázal vernosť svojmu stvoriteľskému dielu, a síce tak, že dodržal odpočatie, ktoré započal pri stvorení. Hoci bolo už dielo dokonané, a teda Boh mohol svojho Syna vzkriesiť ihneď, nechal ho ležať celú sobotu v hrobe, lebo odpočíval. Tu je najvyšší dôkaz Božej vernosti. Tu Boh najvyšším možným sebazaprením prakticky zverejnil svoj postoj voči sobote.

„Je dokonané… Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna s voňavými olejmi… v záhrade nový hrob… lebo bol židovský Prípravný deň.“ Ján 19:30, 40–42

Mnohí obviňujú dodržiavateľov soboty zo zákonníctva. Ale Boh nie je zákonník a predsa odpočatie dodržal. Svojho Syna vzkriesil až keď pominula sobota:

„Keď ráno v prvý deň týždňa vstal z mŕtvych…“ Marek 16:9a

Táto časť je však pre nás aj mementom. Ak Boh nechal i svojho Syna v hrobe počas siedmeho dňa a odpočíval, tak bude siedmeho dňa odpočívať aj v budúcnosti. Aj v čase veľkého súženia. A práve preto, aby sme na to nepozabudli a aby sme si to náležite uvedomili, Ježiš na to zvlášť upozornil slovami:

„Modlite sa, aby sa váš útek neprihodil v sobotu.“

To preto, lebo aj v tom čase bude Boh v sobotu odpočívať. A tak sa môžeme domnievať, že nebude konať nič v prospech našej záchrany, tak ako nekonal počas siedmeho dňa, keď jeho Syn ležal v hrobe. Ak sme teraz pochopili, prečo prikázal Ježiš modliť sa, aby sme nemuseli utekať v sobotu, tak sme si určite uvedomili aj Božiu spravodlivosť a lásku. Lebo počas veľkého súženia nebudú zachránení iba tí, ktorí zachránení nechcú byť, teda tí, ktorí Ježišove výzvy ignorujú – asi tak, ako v Noemových časoch.

Kto čítal úvod tejto kapitoly, ten vie, že:

• Uvedený obsah, pokiaľ sa týka parúznych detailov, sú zatiaľ len naše ľudské, omylné domnienky.
• Naša záchrana nie je založená na tom, či danému textu správne porozumieme, ale na tom, či poslúchneme príkaz nášho Pána!

Inými slovami – záchranu (spasenie) získavajú tí, ktorí poslúchajú príkazy Pána Ježiša Krista. A jeden z týchto príkazov znie: Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu!

Uvedený verš sa používa tak i onak. Rovnako sa ním oháňajú priaznivci soboty ako aj odporcovia soboty. Preto prv, než zaujmeme stanovisko, pozrime si tento verš v kontexte:

„Chcem, aby ste vedeli, akú starosť mám o vás aj o Laodicejčanov… aby sa potešili ich srdcia… aby dosiahli bohatstvo plného chápania a poznania Božieho tajomstva, Krista… aby vás nik nezviedol peknými rečami… ako ste prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite.“ Kolosanom 2:1–7

„Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol filozofiou a prázdnym mámením, založeným na ľudských obyčajoch a na živloch sveta, a nie na Kristovi…“ Kolosanom 2:8–15

„Nech vás nikto nesúdi pre pokrm ani pre nápoj ani pre sviatok, novmesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus…“ Kolosanom 2:16–19

„Ak ste s Kristom odumreli živlom sveta, prečo sa podriaďujete nariadeniam: Nechytaj, ani neokús, ani sa nedotýkaj… vyzerá to ako múdrosť v predstieranej nábožnosti, ale nie je to nič čestné, iba na ukájanie tela.“ Kolosanom 2:20–23

Keď náš verš čítame v kontexte celej kapitoly, je tam toho neúrekom a v prvej chvíli sa nevieme zorientovať, čoho sa napomenutie o sobote vlastne týka. Keď si však túto kapitolu prečítame niekoľkokrát, začnú sa nám postupne vynárať nosné verše a jasná línia Pavlovho uvažovania. Pavel tu opakovane varuje Kolosenských pred falošnými zvodcami a zároveň ukazuje na jediný pevný oporný bod – na Krista. Lebo práve Kristus zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž.

Keďže súvis tohto textu sa jednoznačne týka obradných záležitostí, tu spomenuté soboty sú ceremoniálne soboty židovských výročných sviatkov, ktoré sú označené ako tieň budúcich vecí – predobraz toho, čo malo svoju plnosť v Kristovi. V liste galatským kresťanom Pavel podobne vystupuje proti zachovávaniu požiadaviek ceremoniálneho zákona a píše:

„Zachovávate dni, mesiace, obdobia a roky! Bojím sa o vás, či sa azda nenamáham medzi vami nadarmo.“ Galaťanom 4:10–11

Pavel varuje Kolosenských pred tými, ktorí zákonníckou diktatúrou prikazujú dodržiavanie soboty. Sobota je tu spomenutá v rámci celej sústavy nezmyselných a nefunkčných zákonníckych príkazov. Ide teda o stret kresťanov s pôvodnými židovskými dodržiavateľmi zákona, u ktorých bol vzťah k Bohu uväznený príkazmi: MUSÍŠ / NESMIEŠ! Aj sobota bola v tomto systéme zatvorená medzi mantinelmi MUSÍŠ a NESMIEŠ.

A práve tento zákonnícky vzťah sa zrejme snažili nanucovať aj kresťanom v Kolosách. Pred týmto postojom Pavel jasne vystríha. A už SZ opakovane varoval pred takýmto prázdnym a nezmyselným dodržiavaním soboty.

„Čujte toto, vy, čo šliapete po chudákoch a nivočíte bedárov krajiny… Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie; a sobota, aby sme otvorili sýpky, aby sme zmenšili efu, zväčšili cenu a klamali na falošnej váhe?“ Amos 8:4–5

„Pretože sa mi tento ľud svojimi ústami približuje a svojimi perami ma ctí, srdce si však vzďaľuje odo mňa… preto, hľa, ja znovu vykonám divy s týmto ľudom… zahynie múdrosť jeho mudrcov a rozum jeho rozumných sa schová.“ Izaiáš 29:13–14

Aj Ježiš Kristus vystríhal pred otrockým dodržiavaním zákona a snažil sa slovom i skutkom vysvetliť, že sobota nie je ani MUSÍŠ, ani NESMIEŠ.

„Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ Marek 2:27

Aj my pred tým vystríhame, lebo sobota je odpočatie Boha. A ten, kto Boha miluje, odpočívať s ním chce!

• bez toho, že by sa k tomu nútil,
• bez toho, že by sa triasol strachom, čo všetko si musí v ten deň odoprieť,
• bez toho, že by kukal na hodinky, kedy už to všetko skončí a kedy už bude môcť byť zasa sám sebou.

Lebo… ten, kto Boha miluje, odpočívať s ním chce!

Zo 60 textov Novej zmluvy o sobote je Kolosanom 2:16 jediným miestom, kde je zmienka o sobote v zdanlivo „negatívnom“ svetle. Tento text varuje pred zákonníckym zachovávaním „sviatkov, novomesiacov a sobôt“. Slovo „soboty“ je tu v množnom čísle, čo poukazuje na ceremoniálne soboty, nie na týždennú sobotu ustanovenú pri stvorení. Je zrejmé, že apoštol nemá na mysli sobotu v jej rajskej podobe, ale jej prekrútenú formu zaťaženú ľudskými ustanoveniami, prepojenými s astrológiou a uctievaním anjelov.

Tento verš je namierený proti určitému spôsobu, nie proti každému zachovávaniu soboty. Text netvrdí, že sobota bola zrušená, ani jej zachovávanie nezakazuje, rovnako ako Pavol neruší ani jedenie a pitie ako také. Varuje pred tými, ktorí „súdia“ veriacich kvôli konaniu, jedeniu a dotýkaniu sa vecí, ktoré sú len…

„ľudské nariadenia a učenia… samovoľné pobožnostkárstvo, sebaponižovanie a trýznenie tela“ Kolosanom 2:20–23

Kolosanom 2:16 teda hovorí, že veriaci nemá dopustiť, aby mu iní diktovali malicherné pravidlá v oblasti bohoslužby a stravovania. Tento text nie je možné vztiahnuť na štvrté prikázanie, pretože:

• slovo „zákon“ (nomos) sa v liste Kolosanom vôbec nenachádza, a teda tu nejde o Boží zákon – Desatoro,
• slovo „prikázanie“ (entolē) sa v súvislosti so starozmluvným prikázaním v tomto liste nevyskytuje,
• hlavný cieľ Pavlovej polemiky je namierený proti „filozofii“, „prázdnemu mudrovaniu“, uctievaniu anjelov, asketizmu a viazanosti na „živly sveta“, nie proti niečomu, čo má Božský pôvod v raji.

Text teda odsudzuje koloskú heréziu, nie každé jedenie, pitie a zachovávanie soboty, ale iba to, ktoré je spojené s nebiblickými asketickými predpismi, uctievaním anjelov a zákonníckym prekrútením Božieho daru.

Téma soboty v Novom zákone je úzko prepojená s otázkou odpočinku, zmluvy a vzťahu Božích detí k Otcovi, a preto prirodzene nadväzuje na širší výklad v sekcii Sobota vs. nedeľa, kde sa rozoberá kontinuita medzi Starým a Novým zákonom; hlbší prorocký a biblický rámec tejto témy rozvíja aj séria Rehabilitácia soboty, ktorá ukazuje, že odpočinutie nie je zrušené, ale naplnené v Kristovi, a celé učenie zapadá do oblasti Božieho zákona, kde sa sobota javí ako dar vzťahu a nie ako bremeno; praktický rozmer každodenného stretávania sa s Bohom a zároveň potreby posväteného odpočinku rozvíja aj tematika kresťanského života, ktorá pomáha rozlíšiť rozdiel medzi nepretržitým vzťahom a ustanoveným Božím časom odpočinku.