6.časť – Anjeli v dobe patriarchov

Boh udelil Abrahámovi veľkú poctu. Anjeli z neba sa s ním prechádzali a rozprávali sa s ním ako priateľ s priateľom. PP 138.

Boh zjavoval svoju vôľu Abrahámovi prostredníctvom svojich anjelov. Kristus sa mu zjavil a dal mu jasné poučenie o požiadavkách mravného zákona a o veľkom diele spásy, ktoré malo byť dokončené skrze Neho samého. RH 29. apríl 1875.

Po narodení Izmaela sa Boh znovu zjavil Abrahámovi a povedal mu:

„Utvrdím tiež svoju zmluvu medzi sebou a tebou i medzi tvojím potomstvom po tebe, po ich pokoleniach, za zmluvu večnú.“

Boh tu znovu prostredníctvom svojho anjela opakuje zasľúbenie, že dá Sáre syna a že sa stane matkou mnohých národov. 1 SP 96.

Keď mal byť vynesený súd nad Sodomou, nebolo to pred Abrahámom utajené a stal sa prímluvcom u Boha za hriešnikov. Jeho rozhovor s anjelmi je zároveň krásnym príkladom pohostinnosti. V horúce letné poludnie sedel patriarcha pri vchode do svojho stanu a pozoroval pokojnú krajinu, keď v diaľke uvidel troch pútnikov. Skôr než dorazili k jeho stanu, zastavili sa, akoby sa radili, ktorým smerom sa vydať.

Bez toho, aby čakal, kým požiadajú o láskavosť, Abrahám rýchlo vstal a keď sa pútnici obracali iným smerom, ponáhľal sa za nimi a s najväčšou zdvorilosťou ich prosil, aby ho poctili tým, že sa u neho občerstvia. Vlastnými rukami priniesol vodu, aby si umyli nohy od prachu. Sám im vybral jedlo a zatiaľ čo odpočívali v chládku, pohostenie bolo pripravené. On stál pri nich s úctou, kým jedli… (TA74)

Abrahám videl vo svojich hosťoch iba troch unavených pútnikov a ani len netušil, že jeden z nich je Ten, ktorého možno uctievať bez hriechu. Skutočná povaha týchto nebeských poslov mu však bola čoskoro zjavená. Hoci išli ako poslovia Božieho hnevu, Abrahámovi, mužovi viery, priniesli najprv slová požehnania.

Abrahám ctil Boha a Boh ho poctil tým, že ho zasvätil do svojich rád a zjavil mu svoje zámery. Boh dobre poznal mieru viny Sodomy, no vyjadril sa ľudským spôsobom, aby bola spravodlivosť Jeho činov pochopiteľná. Dal preveriť spôsob života jej obyvateľov. Ak by neprekročili hranice Božej milosti, poskytol by im čas na pokánie. PP 138–139.

Dvaja z nebeských poslov odišli a zanechali Abraháma samotného s Tým, o ktorom vedel, že je Syn Boží. S hlbokou úctou a pokorou predniesol svoju prosbu:

„Hľa, teraz by som chcel hovoriť k svojmu Pánovi, hoci som prach a popol…“

Pristúpil bližšie k nebeskému Poslovi a naliehavo prosil. Hoci bol Lot obyvateľom Sodomy, nezúčastňoval sa na nepravostiach jej obyvateľov. Abrahám sa domnieval, že v tomto ľudnatom meste musia byť aj ďalší ctitelia pravého Boha, a s touto myšlienkou prosil:

„Nech je to ďaleko od teba, aby si takto konal, aby si usmrtil spravodlivého spolu s bezbožným… nech je to ďaleko od teba; či sudca celej zeme nebude konať spravodlivo?“

Abrahám neprosil len raz, ale mnohokrát. Ako boli jeho prosby vypočuté, nadobúdal stále väčšiu smelosť a pokračoval, až kým nezískal uistenie, že ak sa nájde aspoň desať spravodlivých, mesto bude ušetrené. PP 139–140.

Za súmraku sa k mestskej bráne priblížili dvaja cudzinci. Vyzerali ako pocestní, ktorí chcú v meste prenocovať. Nikto nemohol rozpoznať v týchto skromných pútnikoch mocných poslov Božích súdov a veselý, bezstarostný dav ani len netušil, že svojím správaním k týmto nebeským poslom v tú noc dovŕši mieru svojej viny, ktorá prinesie skazu pyšnému mestu. Bol tam však jeden muž, ktorý prejavil cudzincom láskavú pozornosť a pozval ich do svojho domu. Lot nevedel, kým v skutočnosti sú, ale zdvorilosť a pohostinnosť mu boli vlastné. PP 158.

Anjeli Lotovi jasne odhalili účel svojho poslania:

„Lebo zničíme toto miesto, pretože ich krik sa veľmi rozmohol pred Hospodinom, a Hospodin nás poslal, aby sme ho zničili.“

Cudzinci, ktorých sa Lot snažil ochrániť, mu teraz sľúbili, že ochránia jeho a zachránia aj členov jeho rodiny, ktorí s ním utečú z bezbožného mesta. Lot vyšiel, aby varoval svojich blízkych, a opakoval slová anjelov: „Vstaňte, vyjdite z tohto miesta, lebo Hospodin zničí toto mesto.“ Im sa to však zdalo ako žart.

Lot sa zarmútený vrátil domov a povedal anjelom o svojom neúspechu. Anjeli mu však prikázali, aby vzal svoju ženu a svoje dve dcéry a okamžite opustil mesto. Zdrvený žiaľom váhal a zdráhal sa odísť. Keby nebolo Božích anjelov, všetci by zahynuli v troskách Sodomy. Nebeskí poslovia uchopili Lota, jeho ženu i dcéry za ruky a vyviedli ich z mesta. Tam ich anjeli opustili a vrátili sa do Sodomy, aby dokončili dielo skazy.

Niekto iný – Ten, ku ktorému sa Abrahám prihováral – sa priblížil k Lotovi. Knieža nebies stálo pri ňom, a predsa Lot prosil o svoj vlastný život, akoby Boh, ktorý mu prejavil takú lásku a starostlivosť, ho ešte nezachraňoval. Mal plne dôverovať Božiemu Poslovi a vložiť svoju vôľu i svoj život do Božích rúk bez pochybností. No ako mnohí iní, aj on sa snažil získať niečo pre seba.

Znovu mu bol daný svätý príkaz, aby sa ponáhľal, pretože ohnivá búrka už čoskoro dopadne na mesto. Jedna z utekajúcich – Lotova žena – sa však odvážila obzrieť späť na skazené mesto a stala sa pamätníkom Božieho súdu. PP 158–161.

Keď mal Abrahám takmer sto rokov, bolo mu opäť zopakované zasľúbenie, že dostane syna. Bol uistený, že dedičom bude dieťa Sáry. Narodenie Izáka, splnenie ich najhlbších nádejí, naplnilo stany Abraháma a Sáry radosťou.

Sára videla v Izmaelovej divokej povahe stály zdroj sporov a naliehala na Abraháma, aby Agar a Izmaela poslal preč. Patriarcha sa hlboko zarmútil. Ako by mohol vyhnať Izmaela, svojho syna, ktorého stále miloval? V tomto zmätku prosil o Božie vedenie. Boh mu skrze svätého anjela prikázal splniť Sárinu žiadosť a zároveň ho utešil zasľúbením, že Izmael nebude Bohom opustený, ale sa stane otcom veľkého národa. Abrahám uposľúchol anjelove slová, no nie bez bolesti. PP 146–147.

Boh povolal Abraháma, aby bol otcom verných. Jeho život mal byť živým príkladom viery pre ďalšie generácie. Jeho viera však nebola bez chyby. Aby mohol dosiahnuť najvyšší stupeň dôvery, Boh ho podrobil najťažšej skúške, akú kedy človek podstúpil. V nočnom videní mu bolo prikázané, aby šiel do krajiny Mória a obetoval svojho syna ako zápalnú obeť na vrchu, ktorý mu Boh ukáže.

„Vezmi teraz svojho syna, svojho jediného, ktorého miluješ, Izáka… a obetuj ho ako zápalnú obeť.“

Izák bol svetlom Abrahámovho domova, útechou jeho staroby a predovšetkým dedičom zasľúbeného požehnania. Satan bol nablízku a našepkával mu, že musí byť oklamaný, pretože Boží zákon prikazuje: „Nezabiješ“, a Boh by predsa nemohol požadovať niečo, čo sám zakázal. Abrahám vyšiel zo svojho stanu, pozrel na pokojnú nádheru hviezdneho neba a pripomenul si zasľúbenie, ktoré dostal takmer pred päťdesiatimi rokmi, že jeho potomstvo bude nespočítateľné ako hviezdy.

Ak sa má toto zasľúbenie naplniť skrze Izáka, ako môže byť zabitý? Abrahám bol v pokušení uveriť, že ide len o klamné videnie. Spomenul si na anjelov, ktorí k nemu prišli, aby mu oznámili Boží úmysel zničiť Sodomu, a ktorí mu zároveň priniesli zasľúbenie narodenia Izáka. Odišiel na miesto, kde sa už predtým stretol s nebeskými poslami, dúfajúc, že ich znovu stretne a dostane ďalší pokyn, no nikto neprišiel, aby mu pomohol. PP 147–148.

Celý deň dúfal, že sa stretne s anjelom, ktorý ho požehná, poteší alebo zruší Boží príkaz. Žiadny posol milosti sa však neobjavil. Druhý dlhý deň sa chýlil ku koncu, ďalšiu bezsennú noc strávil v pokore a modlitbe a tretieho dňa sa vydal na cestu. ST 1. apríl 1875.

Na určenom mieste postavili oltár a položili naň drevo. Potom chvejúcim sa hlasom oznámil Abrahám svojmu synovi Božie posolstvo. Izák s hrôzou a úžasom prijal svoj osud, no nekládol odpor. Považoval za česť, že je povolaný položiť svoj život ako obeť Bohu. Nasledovali posledné slová lásky, posledné slzy a posledné objatie. Otec zdvihol nôž, aby zabil svojho syna, keď vtom niečo zadržalo jeho ruku. Z neba zaznel hlas anjela:

„Abraháme, Abraháme!“

Rýchlo odpovedal: „Hľa, tu som.“ A opäť zaznel hlas:

„Nevzťahuj ruku na chlapca a nič mu nerob, lebo teraz viem, že sa bojíš Boha, keď si mi neodoprel svojho jediného syna.“

Boh dal svojho Syna na smrť, sprevádzanú smrteľným zápasom a posmechom. Anjeli, ktorí sledovali poníženie a duševnú úzkosť Syna Božieho, nesmeli zasiahnuť ako v prípade Izáka. Nebol hlas, ktorý by zvolal: „Dosť.“ Aby spasil padlé ľudstvo, Kráľ slávy obetoval svoj vlastný život.

Nebeské bytosti boli svedkami skúšky Abrahámovej viery a Izákovej poslušnosti. Celé nebo s úžasom sledovalo Abrahámovu neochvejnú poslušnosť a chválilo jeho vernosť. Ukázalo sa, že satanove obvinenia sú klamné.

Aj pre anjelov bolo ťažké pochopiť tajomstvo vykúpenia, že Vládca nebies, Syn Boží, musí zomrieť za hriešneho človeka. Keď bol Abrahám povolaný obetovať svojho syna, všetky nebeské bytosti s napätím sledovali každý krok. Keď Izák položil otázku: „Kde je baránok na zápalnú obeť?“ a Abrahám odpovedal: „Boh si opatří baránka“, a keď bola zadržaná ruka otca a Boh pripravil beránka namiesto Izáka, vtedy svetlo osvietilo tajomstvo vykúpenia a aj anjeli jasnejšie pochopili veľké dielo spásy. PP 152–155.

V Abrahámovej mysli bola voľba manželky pre Izáka vecou mimoriadnej dôležitosti. Jeho hlavnou starosťou bolo, aby si syn vzal ženu, ktorá ho neodvedie od Boha. Izák dôveroval múdrosti a láske svojho otca a ochotne mu zveril túto záležitosť, veriac, že Boh sám povedie výber. Patriarcha preto obrátil svoju pozornosť na príbuzných v Mezopotámii.

Túto dôležitú úlohu zveril svojmu najstaršiemu služobníkovi Eliezerovi, mužovi zbožnému, skúsenému a verného charakteru. Povedal mu: „Hospodin, Boh nebies, pošle svojho anjela pred tebou.“

Posol sa bez meškania vydal na cestu. V Chárane, meste Náchorovom, sa zastavil pri studni, kam večer prichádzali ženy po vodu. Spomenul si na Abrahámove slová, že Boh pošle svojho anjela pred ním, a úprimne sa modlil o jasné vedenie, aby sa Božia vôľa ukázala skutkom láskavosti.

Ešte sa ani nedomodlil a dostal odpoveď. Jeho pozornosť upútala Rebeka svojím skromným správaním. Keď ho ochotne napojila a ponúkla sa napojiť aj jeho ťavy, spoznal v tom jasné znamenie Božieho vedenia.

Izák sa vrátil z polí do otcových stanov a očakával návrat posla. Keď Eliezer rozpovedal všetko, čo sa stalo, Izák prijal Rebeku, vzal si ju za manželku a bol potešený po strate svojej matky. PP 171–173.

Dvojčatá Jákob a Ezau, synovia Izákovi, predstavujú ostrý protiklad v povahe aj v spôsobe života. Túto rozdielnosť predpovedal ešte pred ich narodením Boží anjel. Ako odpoveď na Rebekinu úzkostnú modlitbu jej oznámil, že porodí dvoch synov, a zároveň jej zjavil ich budúci osud: obaja sa stanú hlavami mocných národov, no jeden bude silnejší než druhý a starší bude slúžiť mladšiemu.

Izák jednoducho rozhodol, že Ezau ako prvorodený má právo na prvorodenstvo. Ezau však nemiloval zbožnosť ani sa nezaujímal o náboženstvo. Rebeka mala stále na pamäti slová anjela a bola presvedčená, že dedičstvo Božského zasľúbenia patrí Jákobovi. Opakovane pripomínala Izákovi anjelské posolstvo, no otcova náklonnosť patrila staršiemu synovi a v rozhodnutí bol neoblomný. PP 177–178.

Jákob od svojej matky počul o Božskom pokyne, že prvorodenstvo pripadne jemu, a hlboko túžil po právach, ktoré s ním boli spojené. Nešlo mu o majetok otca, ale o duchovné prvorodenstvo, ktoré v sebe nieslo zasľúbenia zmluvy.

Jedného dňa, keď sa Ezau vrátil z lovu vyčerpaný a hladný, požiadal o jedlo, ktoré Jákob pripravoval. Jákob mu ho ponúkol výmenou za prvorodenstvo. Ezau zvolal: „Ajhľa, umieram, načo mi je teda prvorodenstvo?“ A tak sa za misu červenej šošovice zriekol svojho prvorodenstva.

Jákob a Rebeka síce dosiahli svoj cieľ, no ich klamstvo a podvod im priniesli len bolesť a ťažkosti. Boh už predtým vyhlásil, že Jákob prvorodenstvo získa, a Jeho slovo by sa naplnilo vo svojom čase, keby trpezlivo čakali vo viere.

Keď Jákob cítil ohrozenie života pre Ezauov hnev, opustil otcov dom ako utečenec. Večer druhého dňa bol ďaleko od rodných stanov. Cítil sa ako vyhnanec a uvedomoval si, že svoje trápenie si spôsobil sám. Temnota zúfalstva doliehala na jeho dušu a sotva sa odvážil modliť. Bol taký osamelý, že Božiu ochranu potreboval viac než kedykoľvek predtým. V slzách a hlbokej pokore vyznal svoj hriech a prosil o znamenie, že nie je úplne zavrhnutý.

Boh Jákoba nezavrhol. Súcitne mu zjavil to, čo najviac potreboval – Spasiteľa. Unavený cestou si ľahol na zem, kameň si položil pod hlavu a zaspal. Vo sne uvidel žiarivý rebrík, ktorého základ bol na zemi a vrchol siahal až do neba. Anjeli po ňom vystupovali a zostupovali a nad ním stál Pán slávy, z neba zaznel hlas:

„Ja som Hospodin, Boh Abraháma, tvojho otca, a Boh Izákov.“

V tomto videní bol Jákobovi odhalený plán spásy. Rebrík predstavoval Ježiša Krista, ustanoveného prostredníka medzi nebom a zemou. Keby svojimi zásluhami nepremostil priepasť hriechu, anjeli by nemohli slúžiť padlému človeku. Posilnený novou vierou v Božské zasľúbenia a uistený prítomnosťou a ochranou svätých anjelov Jákob pokračoval v ceste do východnej krajiny. PP 178–180, 183–184, 188.

Hoci sa Jákob vracal do Paddan-Sýrie v poslušnosti Božiemu vedeniu, nebol zbavený obáv. Jeho hriech, keď podviedol otca, mu stále ležal na srdci. Myšlienky na Ezaua v ňom vyvolávali znepokojivé predtuchy. Boh mu však znovu dal znamenie svojej ochrany. PP 195.

Keď Jákob pokračoval v ceste, stretli ho Boží anjeli. Keď ich uvidel, povedal: „Toto je Božie vojsko.“ Viditeľne pochopil, že nebeské zástupy ho obkľučujú. 3 SG 127.

Pred ním, akoby mu ukazovali cestu, kráčali dve armády nebeských anjelov, ako vodcovia a ochrancovia. Keď ich Jákob uvidel, prepukol v chválu a miesto nazval Machanajim, teda dva zástupy. ST 20. november 1879.

Napriek tomu mal Jákob pocit, že musí niečo urobiť pre vlastnú bezpečnosť. Poslal poslov so zmierlivým odkazom k Ezauovi. Keď sa však vrátili so správou, že Ezau sa blíži so štyristo mužmi a neodpovedal na jeho posolstvo, Jákob sa veľmi bál a rmútil. Rozdelil svoju rodinu a služobníkov na dva tábory, aby aspoň jeden mohol uniknúť, ak by bol druhý napadnutý.

Prišli k rieke Jabok a keď nastala noc, Jákob poslal svoju rodinu, aby prebrodila rieku, zatiaľ čo on sám tam zostal. Rozhodol sa, že noc strávi v modlitbe a túžil byť sám s Bohom. Zrazu sa ho dotkla silná ruka. Myslel si, že je to nepriateľ, ktorý mu ide o život, a snažil sa vykrútiť zo zovretia svojho útočníka. V tme dvaja bojovali o víťazstvo. Nepadlo ani slovo, no Jákob vynaložil najväčšie úsilie a ani na okamih neochabol.

Keď tak bojoval o svoj život, vystúpila mu na myseľ jeho vina; jeho hriechy sa pred ním zjavili a hrozili, že ho oddelia od Boha. V strašnej tiesni si však spomenul na Božie zasľúbenia a celým srdcom úpenlivo prosil o zmilovanie. Zápas pokračoval až takmer do svitania, keď cudzinec položil prst na Jákobovo bedro a okamžite ho ochromil. Vtedy patriarcha spoznal, kto je jeho protivník. Pochopil, že zápasil s nebeským poslom, a preto ani napriek takmer nadľudskému úsiliu nad ním nemohol zvíťaziť. PP 196–197.

Ten, ktorý zápasil s Jákobom, je nazvaný človekom; Ozeáš ho nazýva anjelom, zatiaľ čo Jákob povedal: „Videl som Boha tvárou v tvár.“ Hovorí tiež, že mal noc s Bohom. Bol to Majestát nebies, Anjel zmluvy, ktorý prišiel k Jákobovi v podobe človeka. ST 20. november 1879.

Bol to Kristus, „Anjel zmluvy“, ktorý sa Jákobovi zjavil. Patriarcha bol teraz zbavený sily a trpel prenikavou bolesťou, no nechcel sa vzdať svojho práva. Túžil po uistení, že jeho hriech je odpustený. Anjel sa pokúšal vyprostiť a naliehal: „Pusť ma, lebo svitá.“ Jákob však odpovedal: „Nepustím ťa, kým mi nepožehnáš.“ Keby v tom bola opovážlivosť či panovačnosť, bol by okamžite zahubený; on si však uvedomoval svoju ničotnosť a vložil dôveru v Božiu vernosť zmluve. Jákob „zápasil s anjelom a zvíťazil“.

Zatiaľ čo Jákob zápasil s Anjelom, ďalší nebeský posol bol poslaný k Ezauovi. Vo sne Ezau videl svojho brata po dvadsiatich rokoch vyhnanstva, jeho zármutok nad smrťou matky a uvidel ho obklopeného zástupmi Božích anjelov. Sen oznámil svojim vojakom s príkazom, aby Jákobovi neubližovali, lebo Boh jeho otca je s ním. Jákobova skúsenosť nočného zápasu a bolesti predstavuje skúšku, ktorou Boží ľud prejde tesne pred Kristovým druhým príchodom. PP 197–201.

Príbeh Abraháma a anjelov v dobe patriarchov odhaľuje realitu nebeských bytostí pôsobiacich v dejinách spásy a prirodzene zapadá do širšieho biblického rámca pravdy o anjeloch, kde je jasne ukázané, že anjeli nie sú duchmi mŕtvych, ale Boží poslovia s konkrétnym poslaním. Táto skúsenosť súvisí aj s témou Genezis a počiatku, pretože práve v patriarchálnom období Boh formoval zmluvný vzťah so svojím ľudom a zjavoval plán spásy, ktorý sa naplnil v Kristovi. Abrahámova prímluva za Sodomu ukazuje princíp Božej spravodlivosti a milosrdenstva, rozpracovaný aj vo výklade Písma, a celé dianie zapadá do rámca vesmírneho konfliktu, kde sa stretáva Boží zákon, ľudská sloboda a Božia trpezlivosť voči hriechu.