Plagiátor Kenneth Hagin vs E. W. Kenyon

„Ľudia často pripisujú môjmu otcovi, Kennethovi E. Haginovi, titul „otec“ takzvaného hnutia viery. Ako však sám zdôrazňuje, nejde o nič nové – je to len kázanie jednoduchého a nadčasového evanjelia. Napriek tomu mal veľký vplyv na mnohých známych kazateľov viery súčasnosti. Takmer každé významné služobné hnutie viery v Spojených štátoch bolo ovplyvnené jeho službou.“

Kenneth Hagin Jr., „Trend smerom k hnutiu viery“, Charisma, august 1985, s. 67

„Učitelia viery kopírujú to, čo priniesol môj otec, E. W. Kenyon. Niektorí to mierne upravili a pridali svoj vlastný štýl, no pôvodné vyjadrenia nemohli zmeniť. Pán mu dal konkrétne slová a frázy. On ich sformuloval a ostatní ich nemôžu vyjadriť inak. Je pre niektorých ľudí veľmi náročné byť dostatočne veľkorysý a uznať prínos niekoho iného.“

Ruth Kenyon Houseworth, rozhovor na páske, Lynnwood, Washington, 19. február 1982

Za zakladateľa hnutia viery je všeobecne považovaný Kenneth Erwin Hagin, ktorého magazín Charisma nazval „deduškom učiteľov viery“ aj „otcom hnutia viery“. Haginovo učenie o viere, uzdravení a prosperite tvorí základ pre takmer každého významného kazateľa v rámci tohto hnutia. Aj ďalší prominentní lídri viery otvorene priznávajú, že Haginovo učenie a vedenie boli kľúčové pre ich osobný úspech aj pre formovanie celého hnutia.

Napríklad Kenneth Copeland, ktorý je často považovaný za Haginovho nástupcu, opakovane uznáva Hagina ako svojho duchovného otca. Hoci krátko študoval na Oral Roberts University, za svojho mentora považuje práve Hagina, nie Robertsa. Kenneth Hagin Jr. opisuje začiatok Copelandovho vzťahu s jeho otcom takto:

„Chudobný študent z Oral Roberts University sa v polovici 60. rokov zúčastnil na seminároch môjho otca v Tulse a bol uchvátený Slovom Božím. Študent bol hlboko zadlžený, ale zúfalo túžil po otcových kazetách. Ponúkol titul k svojmu autu výmenou za ne. Môj švagor Buddy Harrison, ktorý vtedy viedol službu, sa na staré auto pozrel a povedal: ‚Len si zober kazety. Peniaze dones, keď budeš môcť.‘ Tak mladý Kenneth Copeland memoroval tie kazety a zrodila sa ďalšia veľká služba.“ Kenneth Hagin Jr.

Podľa nedávnych prieskumov a tlačových správ je Kenneth Copeland dnes považovaný za de facto lídra hnutia viery. Napriek tomu, aspoň v duchovných otázkach, keď Hagin hovorí, Copeland stále počúva. Frederick K. C. Price, významný kazateľ viery a zakladateľ Crenshaw Christian Center so štrnástimi tisíckami členov v Inglewoode v Kalifornii, tvrdí, že Kenneth Hagin mal na jeho život najväčší vplyv spomedzi všetkých žijúcich mužov. Price získal v počiatočných fázach svojej služby veľkú pomoc práve od Hagina a Hagin je dodnes častým rečníkom v jeho kalifornskom zbore.

Mnohí ďalší kazatelia hnutia viery tiež otvorene uznávajú Hagina ako svojho duchovného otca. Charles Capps, ktorý sa označuje za „farmára naplneného Duchom“ z arkansaského vidieka a vystupuje na mnohých národných aj miestnych konferenciách viery, uvádza, že väčšina jeho učenia pochádza od brata Kennetha Hagina. Podľa jeho vlastných slov bol Hagin „najväčším vplyvom jeho života“.

Podobne aj známy kazateľ charizmatickej obnovy, John Osteen, pastor Lakewood Outreach Center v Houstone, Texas, uznáva Hagina ako svoj vstup do hnutia viery a otvorene tvrdí, že jeho učenie formovalo celý jeho duchovný smer.

„Myslím si, že brat Hagin je vyvolený Bohom a stojí na čele posolstva viery.“

Hagin nie je len výraznou osobnosťou, ale pre mnohých v hnutí viery je aj „prorokom“ – zvestovateľom evanjelia viery, zdravia a bohatstva. V štvrtej kapitole sa dozvedáme, že Hagin tvrdí, že bol mužom, ktorý ako prvý prijal „zjavenie“, na ktorom je celé hnutie viery postavené. Hoci z hľadiska popularity a mediálneho vplyvu mladší Copeland predbehol staršieho Hagina, v očiach svojich nasledovníkov, ktorí ho na Rhema Bible Institute oslovujú ako „Otec Hagin“, zostáva starým otcom viery.

Nie každý v hnutí viery je však ochotný priznať Haginovi úlohu patriarchu a zakladateľa. Ruth Kenyon Houseworth, prezidentka Kenyon Gospel Publishing Society v Lynnwoode (Washington), tvrdí, že jej otec, E. W. Kenyon, ktorý zomrel v roku 1948, je skutočným „otcom hnutia viery“. Houseworthová uvádza, že 18 kníh napísaných jej otcom a vydaných jej spoločnosťou bolo plagiátorsky prevzatých inými kazateľmi hnutia – a to nielen v myšlienkach, ale často aj v samotnom texte. Podľa jej slov hnutie viery systematicky ignoruje prínos jej otca:

„Jeho prvá kniha bola vytlačená v roku 1916 a zjavenie mal už roky predtým. Tí, ktorí dnes prichádzajú a tvrdia, že práve teraz niečo začínajú, vás trochu rozosmejú. Je veľmi ťažké pre niektorých ľudí byť dostatočne veľkorysý a uznať prínos niekoho iného.“ Ruth Kenyon Houseworth

Ruth Kenyon Houseworth je síce vecná, keď hovorí o nedostatku uznania jej otca, no rozhodne sa na tom „nesmeje“ – ani „trochu“. Otvorene priznáva, že ju situácia hlboko zraňuje, pretože učitelia viery neposkytli uznanie tam, kde patrí. Navyše, Kenyon Gospel Publishing Society bola finančne poškodená obrovskou popularitou Hagina (ktorého prvá kniha vyšla až v roku 1960), Copelanda a ďalších kazateľov. Houseworthová si dnes už nemôže dovoliť vydávať svoj informačný bulletin, čo vníma ako krivdu voči jej otcovi.

Táto krivda voči Kenyonovi neostala bez odozvy ani u ľudí, ktorí ho osobne poznali. John Kennington, pastor Emmanuel Temple v Portlande (Oregon), ktorý Kenyona poznal a občas s ním spolupracoval, opisuje jeho úlohu v hnutí viery nasledovne:

„Dnes sú Kenyonove myšlienky na vzostupe. Prostredníctvom elektronických médií či tlačených stránok okamžite rozpoznávam nielen jeho koncepty, ale neraz aj čisté plagiátorstvo. Dokážem takmer presne určiť knihu, kapitolu aj stranu, odkiaľ materiál pochádza. Kenyon sa stal ‚otcom‘ takzvaného ‚hnutia viery‘.“ John Kennington

Kennington tvrdí, že plagiátorstvo Kenyonových spisov je v charizmatickom hnutí pomerne rozšíreným javom. Dokonca dodáva:

„Jeden významný pentekostálny kazateľ si najal autora alebo autorov, aby prepísali Kenyonove knihy a uviedli jeho meno ako autora.“ John Kennington

Na základe týchto skutočností Kennington súhlasí s Houseworthovou, že Kenyon je skutočným otcom hnutia viery. Hagin má síce povesť „deduška učiteľov viery“, no v očiach Houseworthovej je len ďalším mladším kazateľom, ktorý si „požičal“ diela jej zosnulého otca. Keď Hagin získal kazateľskú licenciu v Assemblies of God v roku 1937 vo veku 20 rokov, Kenyon mal už 70 rokov. Samotný Hagin však trvá na tom, že svoje posolstvo o viere a uzdravení kázal dávno predtým, než sa vôbec dozvedel o E. W. Kenyonovi.

„Pán Kenyon odišiel domov k Pánovi v roku 1948. Až v roku 1950 som sa zoznámil s jeho knihami. Jeden brat vo viere sa ma spýtal: ‚Čítal si niekedy niečo od Dr. Kenyona?‘ Odpovedal som: ‚Nikdy som o ňom nepočul.‘ Povedal: ‚Kážeš uzdravenie a vieru presne ako on.‘ Dal mi niekoľko Kenyonových kníh. A skutočne, kázal vieru a uzdravenie rovnako ako ja. Napokon, ak niekto káže nové narodenie a niekto iný káže tiež nové narodenie, musí to byť rovnaké. Rovnako, ak kážeš vieru a uzdravenie – a myslím biblickú vieru a biblické uzdravenie – musí to byť rovnaká pravda. Môžeme používať rôzne slová na jej vyjadrenie, ale ak je to v súlade so Slovom Božím, je to tá istá pravda.“

Kenneth Hagin tvrdí, že až v roku 1950 prišiel do kontaktu s dielami E. W. Kenyona, teda približne 17 rokov po tom, čo získal údajné „zjavenie“, ktoré odštartovalo jeho službu. Podľa Hagina sú akékoľvek podobnosti medzi ním a Kenyonom len dôsledkom toho, že obaja používajú odlišné slová na vyjadrenie toho, čo Biblia hovorí o „tej istej pravde“.

Na prvý pohľad sa toto vysvetlenie môže javiť ako rozumné, no nedokáže uspokojivo objasniť pozoruhodné podobnosti medzi Haginovými a Kenyonovými textami. Ako ukazujú ďalšie fakty, existujú takmer nepopierateľné dôkazy, že E. W. Kenyon je skutočným otcom hnutia viery a že tento titul bol nespravodlivo prisvojený Kennethom Haginom. Podľa svedectva Ruth Kenyon Houseworth používali predstavitelia hnutia viery, konkrétne Kenneth Hagin, množstvo Kenyonových knižiek a brožúr bez toho, aby niekedy uznali jeho autorstvo alebo zásluhy pri formovaní tohto hnutia.

Hagin samozrejme popiera akékoľvek plagiátorstvo Kenyonových diel. Tvrdí, že až po objavení pravdy evanjelia viery sa oboznámil s Kenyonovými textami. Existujú však vážne dôvody domnievať sa, že Kenyonove diela poznal už pred rokom 1950, možno dokonca oveľa skôr. Sám Hagin spomína, že v roku 1949 čítal knihu obsahujúcu nasledujúci citát:

„Zdá sa, že Boh je obmedzený naším modlitebným životom, že pre ľudstvo nemôže nič urobiť, pokiaľ ho o to niekto nepožiada. Prečo je to tak, neviem.“

Tento citát pochádza z Kenyonovej knihy „Dva druhy viery“. Dokonca aj „zjavenie“, ktoré Hagin údajne dostal na smrteľnej posteli, je opísané pomocou nedokumentovaného a plagiovaného citátu z tej istej knihy.

Haginove vyhlásenia o tom, kedy čítal Kenyonove knihy, sú často nejasné a vzájomne rozporné. Napríklad v roku 1978 tvrdil, že mu Pán prikázal pripraviť seminár o mene Ježiš. Počas prípravy priznal, že objavil Kenyonovu knihu „Úžasné meno Ježiš“. Na jeho žiadosť mu Ruth Kenyon Houseworth udelila povolenie citovať z tejto knihy. Haginova kniha „Meno Ježiš“ bola následne vydaná v roku 1979. O svojej inšpirácii Hagin napísal:

„V tom čase (1978) som mal len jedno kázanie na túto úžasnú tému, ale nikdy som o nej podrobne neučil. Začal som hľadať, čo by som na túto tému mohol nájsť. Iní ľudia predsa tiež dostávajú zjavenia od Boha. Bol som prekvapený, ako málo tlačeného materiálu na túto tému existuje. Jediná dobrá kniha venovaná celej tejto téme, ktorú som našiel, je Kenyonova kniha ‚Úžasné meno Ježiš‘. Povzbudzujem vás, aby ste si ju zadovážili. Je to úžasná kniha. Je to zjavenie poznania. Je to Slovo Božie.“

Jedným z mála priamych a otvorených uznaní E. W. Kenyona v dielach Kennetha Hagina je priznanie, že v roku 1978 objavil Kenyonovu knihu „Úžasné meno Ježiš“. Problém však spočíva v tom, že už dva roky predtým, v roku 1976, Hagin publikoval vo svojom časopise článok, v ktorom rozsiahlo kopíroval z tejto knihy bez toho, aby uviedol meno E. W. Kenyona. A nešlo o ojedinelý prípad – v mnohých ďalších knihách a článkoch Hagin opakovane používal Kenyonove myšlienky a formulácie, no autora systematicky nespomínal.

Zatiaľ čo z iných zdrojov Hagin preberal materiál len príležitostne, Kenyonove texty plagioval opakovane a vo veľkom rozsahu. Nie je preto prehnané tvrdiť, že práve doktríny, ktoré urobili Kennetha Hagina a celé hnutie viery takým výrazným a vplyvným fenoménom v nezávislom charizmatickom hnutí, sú do veľkej miery plagiátom diel E. W. Kenyona.

Toto obvinenie je mimoriadne závažné a bude podložené dostatočnými dôkazmi. Druhá časť tejto štúdie sa bude zaoberať skutočnosťou, že všetky hlavné myšlienky a doktríny teológie viery sú prevzaté od Kenyonových spisov. Na tomto mieste stačí uviesť, že Haginove texty sú jazykovo aj obsahovo závislé od Kenyonových diel. Obvinenia z plagiátorstva, ktoré predniesli Ruth Kenyon Houseworth a John Kennington, sú preto plne oprávnené.

V mnohých prípadoch Hagin doslova kopíroval slovo za slovom z Kenyonových diel bez uvedenia zdroja. Nasledujúce výňatky z minimálne ôsmich kníh od E. W. Kenyona slúžia ako konkrétny dôkaz tohto obvinenia. Ide len o malý výber príkladov plagiátorstva – existuje mnoho ďalších, ktoré by bolo možné uviesť. Hlavným cieľom odhalenia Haginovho plagiátorstva je preukázať jeho verbálnu aj doktrinálnu závislosť od Kenyona. Táto kniha však nebude špekulovať o tom, prečo Hagin Kenyona plagiátoval, ani vznášať nové obvinenia nad rámec faktov.

Keď bol Hagin konfrontovaný s plagiátorstvom iného autora, tvrdil, že dokumentácia uvádzajúca pôvodného autora bola z jeho knihy vynechaná „omylom“. Vzhľadom na počet a rozsah Haginových plagiátov Kenyonových diel je však nepravdepodobné, že by všetky vznikli iba prehliadnutím. Napriek tomu sme ochotní takúto možnosť pripustiť, ak by Hagin otvorene priznal rozsah svojej závislosti na Kenyonovi. Jeho úprimnosť by dodala dôveryhodnosť tvrdeniu, že plagiátorstvo Kenyonových diel bolo neúmyselné, a zároveň by prispela k náprave krivdy voči Kenyon Gospel Publishing Society.

Ak by Hagin priznal, že čerpal svoju teológiu z Kenyonových spisov, musel by zároveň uznať, že jeho učenie má ľudský pôvod. Ako uvidíme, Hagin tvrdil, že väčšinu evanjelia viery získal prostredníctvom božských návštev, vízií a zjavení. Podstatná časť jeho povesti „proroka“ v hnutí viery stojí práve na týchto zážitkoch. Bez ohľadu na jeho reputáciu a tvrdené zjavenia však musíme konštatovať, že Haginova teológia má historické korene, ktoré možno priamo vystopovať ku Kenyonovi, ktorého spisy predchádzajú Haginove o viac než tridsať rokov.

Doslovné zhody medzi Haginovými a Kenyonovými textami nemožno pripísať náhode ani zázračnej inšpirácii Duchom Svätým. Je nemysliteľné, aby Duch Svätý inšpiroval Hagina používať cudzie slová bez toho, aby mu oznámil, kto je ich pôvodným autorom. Týmto autorom bol E. W. Kenyon. Je potrebné otvorene priznať, že Hagin prevzal Kenyonovo učenie a na jeho základe vybudoval hnutie viery. Jeho vplyv je v tomto hnutí všadeprítomný.

Jeho odkaz je nezmazateľne vtlačený do mnohých nasledovníkov, ako sú Copeland, Price a Capps. Jeho syn, Ken Hagin Jr., správne poznamenal, že:

„Takmer každé významné hnutie viery v Spojených štátoch bolo ovplyvnené jeho službou.“

To, čo však jeho syn nespomína, je skutočnosť, že jeho otec plagiátoval väčšinu svojho učenia od E. W. Kenyona. Ak je to pravda, znamená to, že prostredníctvom osoby Kennetha Hagina sú práve Kenyonove učenia základom celého hnutia viery. Hagin bol kľúčovou osobnosťou raného hnutia viery, no Kenyon bol autorom jeho hlavných doktrín.

Preto nemôžeme súhlasiť s tvrdením, že Hagin si zaslúži titul „otec hnutia viery“. Podobne ako Vladimir Lenin a Joseph Stalin poskytli vedenie premene komunizmu na medzinárodné hnutie, zatiaľ čo Karl Marx a Friedrich Engels najprv formulovali jeho doktríny, aj tu musíme rozlišovať. Hagin bol primárnym vodcom raného hnutia viery, no nebol tým, kto jeho učenia prvýkrát učil, a preto nebol jeho zakladajúcim otcom.

Súhlasíme s Ruth Kenyon Houseworth, že keďže jej otec, E. W. Kenyon, bol tým, kto ako prvý sformuloval učenia hnutia, je skutočným „otcom hnutia viery“ – hoci ide o učenie, ktoré je vo svojej podstate nebiblické a protibiblické.

Téma hnutia viery a otázka jeho skutočného pôvodu úzko súvisí s biblickým rozlišovaním medzi pravým evanjeliom a falošnými učeniami, preto prirodzene nadväzuje na tematický okruh Hnutie viery, kde sa rozoberajú jeho teologické základy a vplyv na moderné kresťanstvo; kritické zhodnotenie učenia Kennetha Hagina, Kennetha Copelanda a ďalších lídrov zapadá aj do širšej kategórie kazateľov prosperity, ktorá odhaľuje dôsledky učenia o viere ako nástroji moci a materiálneho úspechu, pričom celé porovnanie Hagina a E. W. Kenyona patrí do oblasti falošných učení; hlbšie biblické a teologické posúdenie týchto smerov ponúka aj apologetika evanjelia, ktorá kladie dôraz na autoritu Písma, zdravé učenie a vernosť Kristovmu evanjeliu.