3.časť – Sobota v SZ

Posolstvo o sobote, vložené do Starého zákona, jasne ukazuje, že Boh JeHoVaH v siedmy deň stvorenia odpočal a že ten istý princíp odpočinutia sa pravidelne – každý siedmy deň – opakuje. Tento zásadný fakt bol v priebehu dejín systematicky zastieraný tým, že vo väčšine biblických prekladov bolo Božie meno nahradené titulmi Pán alebo Hospodin a samotné odpočinutie bolo zúžené na pojem sobota. Tým vznikol dojem kultu soboty, ktorý pôsobí pre bežného čitateľa nejasne a odcudzene.

Ak však odstránime tieto zastieracie označenia a vrátime sa k pôvodným, významovo presným výrazom, obsah Božieho slova sa výrazne vyjasní a Božie príhovory začnú dávať logický a zrozumiteľný zmysel. Pozrime sa teraz na niekoľko výpovedných textov z rôznych častí Starého zákona. Pri ich pozornom čítaní si nemožno nevšimnúť, že ich posolstvo stojí na dvoch opakujúcich sa faktoch:

• Prvý fakt – Vo väčšine veršov, kde sa objavuje slovo sobota, je zároveň uvedené aj Božie meno. Dôvod je jednoznačný: výlučným vlastníkom odpočinutia je JeHoVaH. Preto sa opakovane objavujú výrazy ako „sobota Pánova“ alebo „sobota Hospodinova“.
• Druhý fakt – V niektorých veršoch je pri slove sobota použité privlastňovacie zámeno, napríklad „moja sobota“. Ani v týchto prípadoch Božie meno nechýba – je uvedené buď na začiatku, alebo na konci verša, aby bolo úplne nepochybné, komu odpočinutie patrí.

Nasledujú charakteristické verše zo Starého zákona, ktoré hovoria o sobote. Každý text je uvedený v dvoch variantoch. Prvý variant predstavuje bežný cirkevný preklad. Druhý variant ponúka významovo presný a čitateľný preklad, kde je namiesto pojmu sobota použitý výraz odpočatie a namiesto titulov Pán a Hospodin je uvedené skutočné Božie meno JeHoVaH.

„A Mojžiš povedal: Dnes jedzte to, lebo dnes je Pánova sobota.“ Exodus 16:25

• A Mojžiš povedal: „Dnes jedzte to, lebo dnes je odpočatie JeHoVaHovo.“

„Siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha.“ Exodus 20:10a

• „Siedmy deň je však odpočatie JeHoVaHa, tvojho Boha.“

„Povedz Izraelitom: Zachovávajte moju sobotu! Veď ona je znamením medzi mnou a vami z pokolenia na pokolenie, aby sa poznalo, že ja som Pán, ktorý vás posväcuje.“ Exodus 31:12–14

• Ďalej JeHoVaH prikázal Mojžišovi: „Povedz Izraelitom: Zachovávajte moje odpočatie! Veď ono je znamením vzťahu medzi mnou a vami z pokolenia na pokolenie, aby bolo jasne poznateľné, že ja som JeHoVaH, ktorý vás oddeľuje. Zachovávajte moje odpočatie a nech je pre vás oddelené od ostatných dní.“

„Nech sa každý bojí svojej matky a svojho otca a zachovávajte moje soboty. Ja som Pán, váš Boh!“ Levitikus 19:3

• „Nech sa každý bojí svojej matky a svojho otca a zachovávajte moje odpočatia. Ja, JeHoVaH, som váš Boh!“

„Zachovávajte moje soboty a majte v úcte moju svätyňu! Ja som Pán!“ Levitikus 19:30

• Zachovávajte moje odpočatia a majte v úcte moju svätyňu! Ja som JeHoVaH!

„Zachovávajte moju sobotu a majte v úcte moju svätyňu! Ja som Pán!“ Levitikus 26:2

• Zachovávajte moje odpočatie a majte v úcte moju svätyňu! Ja som JeHoVaH!

„Vyviedol som ich z egyptskej krajiny a zaviedol som ich na púšť. Dal som im svoje príkazy a oboznámil som ich so svojimi právami, podľa ktorých má človek žiť. Dal som im svoje soboty, aby boli znamením medzi mnou a medzi nimi, aby poznali, že ja som ten, ktorý ich posväcuje.“ Ezechiel 20:10–12

• Vyviedol som ich z egyptskej krajiny a zaviedol som ich na púšť. Dal som im svoje ustanovenia a pravidlá života. Dal som im svoje odpočatia ako viditeľné znamenie vzťahu, aby poznali, že ja, JeHoVaH, som ten, ktorý ich posväcuje.

„Zasväcujte moje soboty, nech sú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som Pán, váš Boh.“ Ezechiel 20:20

• Majte moje odpočatia oddelené od ostatných dní, nech sú trvalým znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste poznali, že ja som JeHoVaH, váš Boh.

Z predchádzajúcej časti vyplývajú tri jasné a opakujúce sa fakty:

• Rozhodujúce je meno vlastníka. Ide o deň, ktorý patrí JeHoVaHOVI.
• V celom Starom zákone zaznieva dôraz, že siedmeho dňa odpočíva sám JeHoVaH a pozýva k tomuto oddelenému odpočatiu svoj ľud. Nie je len vlastníkom, ale hlavným aktérom siedmeho dňa.
• Spoločným posolstvom týchto textov je osobné a naliehavé pozvanie.

„Moji drahí, ja, váš Boh, siedmeho dňa odpočívam. Srdečne vás k tomuto odpočívaniu pozývam. Nechcem sa siedmeho dňa oddeľovať od vás, ale chcem oddeliť činnosť a nahradiť ju odpočinkom. Nepozývam vás k nečinnosti, ale k odpočatiu. Ak so mnou odpočívať nechcete, potom vás dôrazne prosím … Nerušte moje odpočívanie!“

To je posolstvo o sobote v Starom zákone. A kto dnes teda nabáda nesvätiť soboty? Sú to kňazi, kazatelia a vodcovia ľudu. A čo o nich zaznieva?

„Jej kňazi znásilňujú môj zákon, znesväcujú posvätné veci, nerobia rozdiel medzi svätým a nesvätým a neučia rozlišovať medzi čistým a poškvrneným. Pred mojimi sobotami si zakrývajú oči, takže som znesvätený medzi nimi.“ Ezechiel 22:26

Niektorí vykladači Písma tvrdia, že posolstvo o sobote je výlučne starozákonné a patrilo len Izraelu. Je pravdou, že celý Starý zákon hovorí k starozákonnému ľudu a že Jehova sa v ňom predstavuje ako Boh Abraháma, Izáka a Jákoba. Znamená to však, že Jehova nemôže byť aj mojím Bohom? Každý, kto tvrdí, že sobota sa týkala výlučne Izraela, by si mal položiť otázku, či je Jehova aj jeho Bohom, a či správa o stvorení človeka opisuje aj jeho prarodičov. Kto na tieto otázky odpovedá kladne, mal by si poctivo zodpovedať aj nasledujúcich šesť otázok:

1 – či stvorené svetlo je svetlom aj dnes (prvý stvoriteľský deň)
2 – či obloha je oblohou aj dnes (druhý stvoriteľský deň)
3 – či zem a more existujú aj dnes (tretí stvoriteľský deň)
4 – či slnko, mesiac, hviezdy, deň a noc fungujú aj dnes (štvrtý stvoriteľský deň)
5 – či stvorené vtáctvo a vodné živočíchy žijú aj dnes (piaty stvoriteľský deň)
6 – či človek a ostatné živé tvory obývajú zem aj dnes (šiesty stvoriteľský deň)

Až po pravdivom zodpovedaní týchto šiestich otázok je potrebné položiť si siedmu, rozhodujúcu otázku:

7 – či siedmy stvoriteľský deň patrí k stvoriteľskému dielu aj dnes

Ak svetlo, obloha, zem a more, slnko, mesiac, hviezdy, deň a noc, vtáctvo, vodné živočíchy, zvieratá a človek sú dodnes funkčnými prejavmi stvoriteľského diela, potom prečo by z neho mal byť vyňatý stvoriteľský siedmy deň? Kto sa pokúša oklieštiť stvoriteľské dielo o jeden deň? Sú to tí, ktorí sa hlásia k evolucionistickému pohľadu, hoci ho často zastierajú. Siedmy deň chcú odstrániť preto, že práve v siedmom dni je dielo označené ako dokonané. Stvoriteľský projekt sa stáva dielom až dosiahnutím úplnosti, a tá nastala siedmeho dňa:

„Siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil.“ Genezis 2:2a

Kto popiera sedemdennosť stvoriteľského diela, popiera Božie slovo. A kto odmieta Božie slovo, stavia sa proti Stvoriteľovi. Kto však Božie slovo prijíma, prijíma aj sedemdennosť stvoriteľského diela. A ak účinky stvoriteľskej činnosti v prvých šiestich dňoch platia dodnes, potom platí dodnes aj náplň siedmeho stvoriteľského dňa. Ak siedmy stvoriteľský deň platí aj dnes, potom aj dnes zostáva jeho obsahom odpočinutie.

Až teraz – vo vzťahu k stvoriteľskému dielu – je možné poctivo odpovedať na otázku, či bola sobota stvorená len pre Starý zákon. Až teraz – vo vzťahu k stvoriteľskému dielu – je možné odpovedať na otázku, či bola sobota stvorená len pre Izrael.

Mnohí vykladači Písma tvrdia, že príkaz zachovávať sobotu pochádza z Desatora a že Desatoro bolo určené výlučne Izraelu, a teda je v novozmluvnej dobe neplatné. Odvolávajú sa pritom na úvodné slová, že prikázania boli dané tým, ktorých Boh vyviedol z egyptskej krajiny. Aby bolo možné pochopiť, komu sú prikázania skutočne určené, je potrebné pozrieť sa na úplné znenie Desatora:

„Potom Boh hovoril všetky tieto slová: Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa! Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazujem až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy. Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo, lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.

Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a konať všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach. Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán sobotný deň požehnal a zasvätil ho.

Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh. Nezabiješ. Nescudzoložíš. Nepokradneš. Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu. Nepožiadaš dom svojho blížneho ani manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo patrí tvojmu blížnemu.“ Exodus 20:1–17

Kto si myslí, že uvedené prikázania už neplatia, pretože sú starozákonné, nech z Desatora urobí „Šestoro“ a potom nech si úprimne odpovie na nasledujúcich šesť otázok:

1 – či už nemá platiť Cti svojho otca a svoju matku
2 – či už nemá platiť Nezabiješ
3 – či už nemá platiť Nescudzoložíš
4 – či už nemá platiť Nepokradneš
5 – či už nemá platiť Neoklameš
6 – či už nemá platiť Nebudeš si žiadať, čo patrí inému

Po odznení týchto otázok každý rozumný človek uzná, že uvedených šesť prikázaní dodnes platí ako základný morálny kódex ľudskej spoločnosti. Ak však tento šesťdielny morálny kódex uznáva celé ľudstvo, potom by ho mali v prvom rade uznávať kresťania.

Práve tu sa však ukazuje úskočná taktika diabla. Diabol sa snaží, aby kresťania neprijímali ponuku, ktorú Boh dal v Desatore, ale aby namiesto nej prijali to, čo im ponúka svet. Tí, ktorí odmietajú Desatoro od Boha, tak chtiac-nechtiac prijímajú „Šestoro“ od diabla ako morálny kódex tohto sveta. Diabol totiž ľudstvu ochotne ponecháva Bohom ustanovenú morálku, ale – bez Boha.

Pozrime sa teraz, čím sa stáva človek, neveriaci v Boha, ktorý odmieta z Desiatich Božích prikázaní posledných šesť s tvrdením, že už neplatia.

Vo vzťahu k rodičom:
5 – Cti svojho otca a svoju matku – zlosyn

Vo vzťahu k svetu:
6 – Nezabiješ – vrah
7 – Nescudzoložíš – cudzoložník
8 – Nepokradneš – zlodej
9 – Neoklameš – klamár
10 – Nebudeš si žiadať, čo je iného – závistlivec

A teraz sa pozrime, čím sa stáva človek, veriaci v Boha, ktorý odmieta z Desiatich Božích prikázaní prvé štyri s tvrdením, že už neplatia.

Vo vzťahu k Bohu:
1 – JeHoVaH je Boh – bezbožník
2 – Nerob si podoby bohov – modloslužobník
3 – Neber meno Boha nadarmo – rúhač voči Bohu
4 – Odpočívaj s Bohom – pohŕdač Božím požehnaním

Svet, hoci v Boha neverí, dodržiava Šestoro. Kresťan však vie, že JeHoVaH dal ľuďom Desatoro, a zachováva ho práve preto, aby neboli vynechané prvé štyri prikázania, ktoré upravujú vzťah človeka k Bohu. V tomto svetle je zrejmá platnosť všetkých desiatich Božích prikázaní v hlbšej rovine.

Zároveň je viditeľné, koho je to dielo, keď sa tvrdí, že Desatoro už neplatí. Ide o postoj toho, kto žije v trvalej vzbure proti Bohu, a kto ponecháva spoločnosti morálny princíp, no odtrhnutý od Božieho princípu, teda bez prvých štyroch prikázaní, ktoré hovoria o Bohu. Ukázali sme si, že ten, kto má k Bohu správny vzťah, uznáva všetkých desať prikázaní ako rovnako záväzných. Kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom, previnil by sa proti všetkým.

„Kto by zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom, previnil by sa proti všetkým.“ Jakub 2:10

To platí aj pre prvé štyri prikázania, ktoré upravujú náš vzťah k Bohu. Nejde o jedno z nich, ale o všetky štyri:

1. „Ja som JeHoVaH, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov.“
2. „Neurobíš si modly a nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať.“
3. „Nevezmeš meno JeHoVaHa, svojho Boha, nadarmo.“
4. „Siedmy deň je odpočatie JeHoVaHa, tvojho Boha; toto odpočatie nebude rušené prácou.“

Posolstvo prvých štyroch prikázaní Desatora pre novozmluvnú dobu znie jasne:

Komu je JeHoVaH Otcom, ten nebude uctievať mŕtve modly. Kto Otca miluje, ctí jeho meno a váži si ho, ten sa úprimne teší možnosti odpočívať so svojím Otcom každého siedmeho dňa, vtedy, keď odpočíva ON – NÁŠ OTEC – JeHoVaH.

Mnohí teológovia si zamieňajú pojmy Desatoro a spasenie. Odmietajú Desatoro s tvrdením, že nová zmluva už prikázania nepotrebuje, pretože veriaci je spasený. Miešať Desatoro so spasením je vážna chyba, no ešte vážnejšou chybou je odmietať Desatoro. Láska k Bohu sa totiž prejavuje zachovávaním jeho prikázaní.

„Lebo toto je láska k Bohu, aby sme zachovávali jeho prikázania; a jeho prikázania nie sú ťažké.“ 1. Ján 5:3

Zapamätajme si tieto zásadné pravdy:

• Získanie spasenia nie je viazané na dodržiavanie Desatora, ale výlučne na obeť Ježiša Krista.

„Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar; nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.“ Efezanom 2:8–9

• Zachovávanie Desatora je vizitkou Božieho ľudu.

„Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania.“ 1. Ján 2:3

• Prestúpenie Desatora nemusí automaticky znamenať stratu spasenia.

„Ak niekto zhreší, máme u Otca zástancu, Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obeťou za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ 1. Ján 2:1b–2a

• Ignorovanie Desatora je však duchovnou samovraždou.

„Ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, už nezostáva obeta za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu.“ Hebrejom 10:26–27

„Kto hovorí: ‚Poznám ho,‘ a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy.“ 1. Ján 2:4

• Zachovávanie Desatora → pochvala od Pána
• Prestúpenie Desatora → zarmútenie Pána
• Ignorovanie Desatora → odchod od Pána
• Spasenie → milosťou, prijatím obete Ježiša Krista
• Strata spasenia → odvrhnutím Ježišovej obete, nie samotným prestúpením zákona

Sobota nie je zákonom, ale darom. Presne tak, ako nie je zákonom svetlo, obloha, zem, moria a ďalšie výsledky Božieho stvoriteľského diela. Sobota nie je ani prikázaním. Rovnako ako ním nie je majetok či manželstvo.

Ale:

• rovnako ako je majetok chránený prikázaním Neukradneš,
• rovnako ako je manželstvo chránené prikázaním Nescudzoložíš,
• rovnako je aj sobota chránená prikázaním, aby mohol byť zachovaný jej nerušený priebeh.

Avšak poradie je vždy rovnaké:

• najprv bola sobota stvorená – ako dokonanie Božieho diela,
• potom bola sobota požehnaná tým, že v nej Boh odpočíval,
• potom bola sobota oddelená od ostatných dní ako periodická realita siedmeho dňa,
• potom bola sobota daná Izraelu ako forma vzťahu a kontaktu,
• a až potom bolo ustanovené prikázanie na jej ochranu.

Prikázanie teda nezaložilo sobotu. Prikázanie bolo dané na ochranu soboty, aby mohla byť zachovávaná bez narušenia. Rovnako ani manželstvo nevzniklo prikázaním Nescudzoložíš, ale toto prikázanie bolo dané na ochranu manželského princípu.

„Zostúpil si na vrch Sinaj a hovoril si s nimi z neba. Dal si im správne súdy, spoľahlivé zákony, dobré ustanovenia a prikázania. Zjavil si im aj svoju svätú sobotu.“ Nehemiáš 9:13–14

V občiansko-právnej spoločnosti poznáme rôzne zákonníky, no väčšina ľudí ich vníma len podvedome. Hoci zákony týchto zákonníkov výrazne upravujú náš život, málokto ich denne berie do rúk. Typickým príkladom je zákonník práce. Upravuje nárok na dovolenku, jej dĺžku aj podmienky, no pokiaľ všetko funguje medzi zamestnávateľom a zamestnancom, zákonník zostáva nepovšimnutý. Kým je súlad, zákonník netreba otvárať. Ale ak…

Dá sa to povedať aj inak. Pokiaľ sú vzťahy v poriadku a hranice dohôd nie sú prekračované, zákonník nie je potrebný. No práve v okamihu, keď dôjde ku konfliktu, sa ukáže jeho význam. A presne tento princíp nachádzame aj v Písme.

V Starom zákone pojem Zákon – hebrejsky Tóra – označuje päť kníh Mojžišových. Ich záver obsahuje rekapituláciu zákonov a dôsledkov ich zachovávania.

„Ak budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a budeš zachovávať jeho príkazy, ktoré ti dnes nariaďujem, Pán, tvoj Boh, ťa povýši nad všetky národy zeme. Na teba prídu všetky tieto požehnania… Pán otvorí svoju dobrú pokladnicu, nebo, a požehná dielo tvojich rúk. Ustanoví ťa za hlavu a nie za chvost, ak budeš zachovávať jeho príkazy a neodchýliš sa od nich ani napravo, ani naľavo.“ Deuteronómium 28:1–14

Boh tu oznamuje, čo všetko čaká človeka, ktorý kráča podľa Božej mapy. Lebo ten, kto kráča podľa Božej mapy, kráča po ceste, ktorú pripravil pre človeka Boh. Na tejto ceste Boh nielenže prejavuje všetku svoju starostlivosť, ale sa aj neustále prihovára tým, ktorí po jeho ceste idú. Ak však niekto nechce ísť po ceste jeho prikázaní, Boh mu oznamuje, čo ho čaká. To je to „a l e a k …“:

„Ale ak nebudeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, aby si zachovával a uskutočňoval všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti ja dnes ukladám, doľahnú na teba tieto kliatby a dochytia ťa.“ 5. Mojžišova 28:15–68

Tu nasleduje dlhý rad vymenovaných hrôz a zlorečení. Ale v skutočnosti je to vlastne len oboznámenie s tým, čo leží na tej druhej ceste, ktorú nepripravil pre človeka Boh, ktorá však existuje. Takže zákon je tu akýmsi podkladom pre zmluvný vzťah a smernicou pre správne kroky po ceste, ktorú pripravil Boh Jehova. A Boh sám oboznamuje, že na tejto ceste ponúka mnohorakú formu svojho požehnania. Záver rekapitulácie kníh Zákona znie:

„Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie; prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.“ 5. Mojžišova 30:15–16

Je tu však oprávnená otázka, ako to súvisí s novozmluvným ľudom?

„Túto zmluvu a prísahu neuzavieram len s vami, ale aj s tými, ktorí dnes nestoja s nami pred Pánom, naším Bohom, a tiež s tými, ktorí dnes nie sú s nami.“ 5. Mojžišova 29:14–15

Keďže uvedený verš pochádza z piatej knihy Mojžišovej, bola to samozrejme zmluva starozákonná, platná pre starozákonný ľud. Ježiš Kristus uzavrel so svojím ľudom zmluvu novú. Táto nová zmluva však Zákon nezrušila. Potvrdil to sám Ježiš Kristus slovami:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký. Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Matúš 5:17–20

V novej zmluve sa prestúpenie zákona nazýva rovnako ako v starej zmluve – hriech. A aj trest za prestúpenie zákona je ten istý – smrť. Ba aj možnosť pokrytia hriechu ostala tá istá: aj v Starej zmluve, aj v Novej zmluve jediným možným omilostením z hriechu bola obeť. Rozdiel je len v tom, že v Novej zmluve je obeť jedinečná a jednorázová – je to obeť Ježiša Krista. Práva novozmluvného ľudu sú omnoho väčšie ako práva vyvoleného starozákonného ľudu, lebo starozákonnému ľudu Boh hovorí:

„Budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom.“ 3. Mojžišova 26:12

Avšak novozmluvnému ľudu:

„Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti.“ Rimanom 8:16

A preto, že ako Božie deti máme väčšie práva, aj príkazy sú dôslednejšie ako v starozákonnej dobe: dve novozmluvné prikázania obsahujú až desať vtedajších. Čiže vtedajších desať príkazov je teraz vo dvoch:

„Milovať budeš Pána [JHVH], svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Matúš 22:37–40

Kto má v novozmluvnej dobe uvedené prikázania v srdci, ten nepotrebuje k tomu nič navyše. Kto ich však v srdci nemá, pre toho je vhodný rozpis týchto dvoch prikázaní, uvedený v zákonníku, ktorý sa nachádza v Starej zmluve. Potvrdzuje to i apoštol Pavol.

„Čo teda povieme? Je zákon hriechom? Vonkoncom nie! Ale hriech som poznal iba skrze zákon; veď by som nevedel o žiadostivosti, keby zákon nehovoril: Nepožiadaš.“ Rimanom 7:7

Do tejto stati o zákone však sobota nepatrí. Už na začiatku sme zdôraznili, že sobota nie je zákonom. Sobota je čímsi viac – je znamením zmluvy medzi Bohom a človekom:

„Ja som [JeHoVaH], váš Boh; podľa mojich príkazov kráčajte a moje práva zachovávajte a konajte podľa nich! Zasväcujte moje soboty, nech sú znamením medzi mnou a medzi vami, aby ste vedeli, že ja som [JeHoVaH], váš Boh.“ Ezechiel 20:19–20

Zákon je zrkadlom hriechu. Je požehnaním pre plniteľov, ale zlorečením pre priestupníkov. A práve tak, ako ten istý zákon môže byť pre jedného požehnaním a pre druhého zlorečením, práve tak môže byť aj tá istá zbierka zákonov pre jedného slobodou a pre druhého väzením. Aj s Bibliou je to tak.

Dva protirečiace verše?

„Sedem dní budete jesť nekvasené chleby. Ihneď v prvý deň odstránite kvas zo svojich domov, lebo každý, kto by od prvého až do siedmeho dňa jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z Izraela. V prvý deň budete mať sväté zhromaždenie; aj v siedmy deň budete mať sväté zhromaždenie. V tieto dni nebudete konať nijakú prácu okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla pre každú osobu.“ 2. Mojžišova 12:15–16

„Potom Mojžiš zhromaždil celú izraelskú pospolitosť a povedal im: Toto je to, čo Pán prikazuje robiť: Šesť dní budete pracovať, v siedmy deň však budete mať svätú sobotu, úplný odpočinok pre Pána. Každý, kto bude v ten deň konať nejakú prácu, musí zomrieť. V sobotňajší deň nesmiete klásť oheň v nijakej domácnosti!“ 2. Mojžišova 35:1–3

Tu vidíme dva príkazy, ktoré navzájom súvisia, pričom sa zdá, že prvý poskytuje štipku voľnosti, kým druhý je svojou tvrdosťou zákonom smrti. Ale to len dovtedy, kým správne týmto dvom veršom neporozumieme.

Prvý príkaz je vybratý z ustanovenia slávnosti Nekvasených chlebov. Tesne pred týmto ustanovením Boh oznámil Izraelitom svoj príkaz o slávnosti veľkonočného baránka. Preto bolo prirodzené upiecť baránka pred veľkou nocou a po dobu siedmych dní piecť nekvasené chleby. Ale to Boh povolil formou výnimky:

„Okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla pre každú osobu.“ 2. Mojžišova 12:16

Druhý príkaz nepozná výnimku. To preto, že už jestvovala ako pokrm manna, takže príprava jedla tepelne úpravou nebola potrebná:

„V šiesty deň vám dáva jedlo na dva dni.“ 2. Mojžišova 16:29

Preto už tam nie je slovo „okrem“. Treba však vedieť, že tento príkaz bol platný v dobe asi 1490 rokov pred Kristom v približnej zemepisnej polohe 35° severnej šírky a 35° východnej dĺžky. Keby Boh dal v tej istej dobe takýto príkaz v krajine, ležiacej o 35° severnejšie, bol by to príkaz k smrti zimou. Preto treba rozlišovať:

• kde – na púšti
• kedy – po vyjdení z Egypta
• kto – izraelské kmene
• prečo – aby vedeli o sobote – prvý príkaz o sobote
• načo – aby mohli s Bohom odpočívať – nerušene
• dokedy – kým nebol nahradený novým príkazom

Až Pán Ježiš priniesol do tejto veci svetlo jednoduchou poznámkou: „… keby tvoja ovca spadla do jamy v sobotu…“ Tým, ktorí nechcú pružne chápať, čo je v sobotu dovolené a čo narúša sobotňajší pokoj, Boh aj pohrozil slovami:

„Každý, kto bude v ten deň konať nejakú prácu, musí zomrieť.“ 2. Mojžišova 31:15

Ale keďže Boh dáva priestor pre pokánie a neuskutočnil rozsudok hneď, ľudia neverili a neveria. Neuvedomili si, že aj Adam v raji neveril slovám: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.“ A predsa zomrel. Len sa musel najprv so smrťou zoznámiť – videl, ako vyzerá smrť, keď hľadel na svojho syna Ábela. Keďže Boh pri rušení soboty nikoho okamžite neusmrtil, ľudia neverili a neveria. Rušili a rušia. Nuž čo? Platí, že hriech je prestúpením zákona (1. Jánova 3:4b – Roh) a mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rimanom 6:23).

To je výber. Menu dostupné pre každého. Každý má príležitosť vybrať si jednu z dvoch možností:

• Buď odpočívaš s Bohom a máš účasť na požehnaní, ktoré toto odpočinutie prináša,
• alebo rušíš odpočívanie a očakávaš stanovenú mzdu za tento hriech…

• Kto chápe sobotu ako zákon, pre toho platí, že naplnením zákona je láska (Rimanom 13:10b).
• Kto chápe sobotu ako prikázanie, pre toho platí, že cieľom prikázania je láska, vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery (1. Timotejovi 1:5).
• Tí, ktorí majú čisté srdce, dobré svedomie a úprimnú vieru, hovoria: Chcem, pretože mám svojho Otca rád.
• Tí, ktorí nemajú čisté srdce, dobré svedomie a úprimnú vieru, hovoria: Musím, aby som Otca nerozhneval.

Vonkajší efekt je ten istý, no cieľ sa líši pohnútkou. Kto Boha nemiluje, ten pociťuje nielen sobotu ako tvrdé prikázanie, ale všetky Božie ustanovenia ako ťažké bremeno a zväzujúcu reťaz neslobody. Svätenie soboty bez lásky k Bohu sa tak mení na zákonnícke puto. Sobota je dar od Boha a ak chceme správne pochopiť, do akej miery je tento dar zákonom, pozrime sa na príklad. Aj Pán Ježiš vysvetľoval ťažko pochopiteľné veci pomocou zrozumiteľných príkladov. Takéto príklady sa nazývajú podobenstvá.

Keďže Boh Jehova je v novozmluvnej dobe naším Otcom, predstavme si stretnutie s ním tak, ako sa skutočne stretáva človek so svojím pozemským otcom. Aby takémuto stretnutiu nechýbala potrebná úcta, vložme ho do časového rámca, kde k otcovi pristupujú deti už náležite dozreté. A tak si predstavme otcove sedemdesiatiny – napríklad v sobotu 18. marca 2000. Zídu sa jeho traja synovia a tri dcéry. Všetci prídu so svojimi rodinami, takže sa zíde okolo 40 základných členov rodiny.

Poschádzajú sa ešte v piatok večer, aby v sobotu už boli od rána všetci pohromade a v sobotu oslava otcových narodenín začne.

Dopoludnia je všetko sústredené na slávnostný okamih spoločnej gratulácie a spoločného obeda. Táto prvá časť – slávnostný spoločný banket – má svoje pravidlá a svoj program, ktorý by sa nemal narušiť. Pritom pokakanie pravnučky nie je narušením programu, ale úsmevnou neohlásenou vložkou, ktorá organicky patrí do programu. Odpoludnia všetci vychutnávajú spoločné odpočívanie.

Dve pravnúčatká pod perinkami, dve na kolenách prastarého otca. Synovia, dcéry, zaťovia a nevesty sa s otcom rozprávajú o svojich rodinách, otec s úsmevom rozpráva dvadsaťročnej vnučke, ako ju učili kakať do nočníka, a traja pravnuci sa v záhrade hojdajú na konároch stromov. To všetko patrí k odpočívaniu s oslávencom. Keď jeden zo strýkov okríkne šantiacich pravnukov, aby nerušili výskaním prastarého otca, oslávenec s úsmevom pokynie, aby ich nechal. A ostatným pripomenie, ako tento strýko lozil ešte pred pár rokmi po tých istých stromoch…

Ale potom dve dcéry a jedna nevesta začnú reptať:

„Vypili by sme čaj, ale variť sa nesmie – narušilo by to otcovo odpočívanie.“

Vnučkin manžel poznamená, že tak nám treba, nech nám je zima, keď nemôžeme priložiť do krbu, aby sme nenarušili otcovo odpočívanie. Najšikovnejšia vnučka príde s oznamom, že zákusky už pri olovrante nebudú, lebo nie sú umyté taniere ešte od obeda. A umývať sa dnes nesmú, lebo by to narušilo odpočívanie. Tu zaúradoval i najstarší vnuk a poriadne vyzauškoval svojich troch synov za to, že nesedeli pri pradedovi, ale behali po záhrade. A odrazu sa celá štyridsaťčlenná rodina ocitla pri oslávencovi.

Sedeli učupení, odpočívali, ale už bez oslavy…

Znenazdajky oslávenec vstal, išiel do drevárne a priniesol nošu dreva. Rozdúchal pahrebu a priložil. O chvíľu blčal v krbe oheň. Najmladšiu vnučku poslal po koláče a najstaršej dcére kázal urobiť čaj. Tretej neveste s úsmevom povedal, že nemusí piť čaj, keď má rada kávu. A tak ktorýsi vnuk spočítal, koľkým čaj a koľkým kávu. Pravnúčatá začali poskakovať okolo oslávenca a všetko bolo zrazu dobré ako predtým.

---

Už rozumieme? Na odpočívanie s otcom sa nedá vyrobiť zákon, ani ustanovenie, ani predpis, ani nijaký súbor prikázaní. Lebo jediným vodidlom a cieľom prikázania je láska, vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery (1Tim 1:5). Jedine takto začneme chápať, čo by otcovo odpočívanie rušilo a čo je prirodzenou súčasťou oslavy.

Dve rovnaké veci nie sú rovnaké. Prerúbať tri kusy dreva je prirodzené. Ale rúbať drevo na tri týždne dopredu práve teraz, počas oslavy… Iné je, keď otec vyzve vnučku, aby zahrala na husliach, a iné je, keď tri nevesty pri umývaní riadu vyspevujú a svojím spevom rušia husľové sólo. Kto chápe sobotu ako zákon, a neplatí pre neho, že naplnením zákona je láska, kto chápe sobotu ako prikázanie a neplatí pre neho, že cieľom prikázania je láska, pre toho platí:

„Keď prichádzate vidieť moju tvár, ktože to žiada od vás rozšliapavať mi nádvoria? Neprinášajte viac márnu obetu, ona mi je dymom ošklivým. Novmesiac a sobota a slávne zhromaždenia? Neznesiem hriech a slávnosť! Vaše novmesiace a sviatky nenávidí moja duša, stali sa mi bremenom, zunoval som znášať ich.“ Izaiáš 1:12–14

Výklady o sobote v Starom zákone priamo súvisia s témou Sobota vs. nedeľa, kde sa ukazuje rozdiel medzi Božím odpočinutím a neskoršími náboženskými tradíciami, a zároveň zapadajú do širšieho rámca rehabilitácie soboty, ktorá vracia pozornosť k pôvodnému Božiemu ustanoveniu zo stvorenia; starozákonné výroky o sobote sú úzko prepojené aj s témou Genezis a počiatok, kde sa ukazuje Boží odpočinok siedmeho dňa, a ich prorocký význam sa naplno odhaľuje v kontexte zmeny soboty na nedeľu, ktorá predstavuje jeden z kľúčových bodov konfliktu medzi Božím zákonom a ľudskými tradíciami.