18. Okultizmus a reinkarnácia

Okultizmus a reinkarnácia – moderného človeka, žijúceho v neosobnej, pretechnizovanej spoločnosti, mimoriadne priťahuje všetko, čo mu sprostredkuje bezprostredné zážitky, najmä ak sú nevšedné, tajomné alebo akokoľvek „nadprirodzené“. Keď k tomu pridáme všeobecný zmätok v názoroch na to, čo sa s človekom deje po smrti, vidíme, že vzniká živná pôda pre rôzne pohľady, smery, javy a skúsenosti. Biblia nás pred takýmito javmi jasne varuje:

„V posledných časoch niektorí odpadnú od viery a pridržia sa tých, ktorí zvádzajú démonskými náukami.“ 1. Timotejovi 4:1

Zároveň nás upozorňuje:

„Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú z Boha; lebo mnoho falošných prorokov vyšlo do sveta.“ 1. Jánov 4:1

Vo svetle toho, čo Biblia učí o prirodzenosti človeka, podstate smrti a vzkriesení, ako sme to rozoberali v predchádzajúcej kapitole, sa teraz pozrieme na dva najrozšírenejšie javy, ktoré mimoriadne priťahujú moderného človeka: okultizmus a reinkarnáciu.

Slovo „okult“ pochádza z latinského výrazu „occultus“, ktorý znamená „skryté, tajné, tajomné“. Okultizmus sa zaoberá tajomnými javmi, nadprirodzenými démonskými silami, ako aj udalosťami a praktikami, ktoré nemožno vysvetliť bežne dostupnými spôsobmi. Pod okultizmus sa zaraďujú praktiky ako astrológia, čarovanie, mágia, psychotronika, satanizmus, špiritizmus (styk s mŕtvymi), veštenie z dlane, kúzelný stolík, veštenie z kariet, virgule, krištáľová guľa, horoskopy a podobné javy.

Existujú dva nebezpečné extrémy, ktorým by sa mali kresťania vyhnúť. Prvým je popieranie existencie satana a duchovných bytostí, a teda aj skutočnosti, že môžu ovplyvňovať náš svet. Druhým extrémom je nezdravý záujem o tieto sily alebo prehnaný strach z nich – vidieť „čertovo kopýtko“ za všetkým, čo sa deje okolo nás. Práve preto je dôležité, aby sme sa pri štúdiu základov kresťanstva venovali aj téme okultizmu, lebo jeho pochopenie nám pomáha zaujať vyvážený a biblicky správny postoj.

Žijeme v dobe, keď ľudia intenzívne hľadajú odpovede na základné otázky života:

„Aký je zmysel života?“, „Existuje život po smrti?“, „Je možné veriť v nadprirodzeno, v Boha?“

V doterajšom štúdiu sme sa zaoberali tým, prečo veríme, že Boh existuje a že sa zjavil ľudstvu v Biblii a v osobe Ježiša Krista. Ukázali sme si, že Písmo hovorí o prebiehajúcom duchovnom, nadprirodzenom boji (Ef 6:12).

Biblia jasne svedčí o zápase medzi kráľovstvom Božím a kráľovstvom satana (Zj 12:7). Mnohí ľudia si však satana predstavujú ako karikatúru – chlpatú bytosť s chvostom, kopytami, rohmi, vidlami a pachom síry. Niet divu, že takáto predstava je pre moderného človeka smiešna a neprijateľná. Takýto obraz by však nikdy nepresvedčil značnú časť inteligentných nebeských anjelov, aby sa postavili proti Bohu a pridali sa na jeho stranu.

Je dôležité uvedomiť si, že máme do činenia s múdrym a rafinovaným protivníkom, ktorý nielen majstrovsky používa svoje schopnosti, ale zároveň zneužíva aj neznalosť ľudí. Nadprirodzeno existuje a spolu s ním aj skutočné bytosti, ktoré žijú v inom rozmere reality. Na jednej strane sa Boh snaží presvedčiť nás, že spôsob, ktorým riadi vesmír, je dobrý, a ukázať nám, že všetko, čo nám hovorí, je zmysluplné.

Satan sa naopak snaží zviesť nás na svoju stranu, do vzbury a odboja proti Bohu, oklamať nás svojimi polopravdami a klamstvami a napokon nás zničiť (Jn 8:44). Boh nám však v tomto duchovnom zápase poskytuje pomoc:

„Preto sa zjavil Syn Boží, aby zmaril diablove skutky.“ 1 Ján 3:8

Odmietnuť všetky biblické odkazy na satana, démonov či anjelov ako prejavy primitívneho alebo poverčivého pohľadu na svet znamená zostať bez duchovnej ochrany a vystaviť sa zvodom týchto nepriateľských bytostí. Zároveň však musíme byť opatrní, aby sme všetky nevysvetliteľné javy nepripisovali automaticky nadprirodzeným silám. Mnohé z toho, čo sa vydáva za nadprirodzené, môže byť len trik, podvod, optický klam alebo jav vysvetliteľný pomocou fyzikálnych či psychologických prostriedkov.

Pri alarmujúcom raste vplyvu okultizmu v spoločnosti je nevyhnutné klásť si otázku: „Prečo sa ľudia na začiatku 21. storočia, napriek vedeckému a technickému pokroku, zapletajú do okultných praktík?“ Tento jav má viacero príčin.

Odklon od základných bodov kresťanstva. V poslednom storočí sme svedkami systematického spochybňovania základov kresťanskej vierouky, a to dokonca aj zo strany predstaviteľov cirkví a teológie. Ak sa odložia alebo svojvoľne predefinujú kľúčové pojmy ako hriech, odpustenie, zmierenie, božstvo Ježiša Krista či inšpirácia Písma, z kresťanstva zostane len prázdna forma. Kresťanstvo tak stráca svoju duchovnú silu a príťažlivosť.

Pod vplyvom sekularizácie čoraz viac ľudí odmieta kresťanský pohľad na svet a nestotožňuje sa s jeho vieroukou. Takéto zmýšľanie vytvára priestor na experimentovanie s okultizmom, pretože chýba pevný duchovný základ.

• b) ZVEDAVOSŤ

Na okultizme je čosi tajomné, čo prirodzene priťahuje ľudskú zvedavosť. Veci bizarné, nevysvetliteľné a často zlé sú v modernej dobe mimoriadne príťažlivé. Mnohí ľudia, ktorí sú dnes zapojení do okultných praktík, začali z čistej zvedavosti prostredníctvom zdanlivo „nevinných“ činností, ako je čítanie horoskopov, vykladanie kariet alebo veštenie z dlane.

Tieto prvotné skúsenosti často zvyšujú zvedavosť a vedú k hlbšiemu zapojeniu do okultizmu, až sa človek napokon do neho úplne zapletie. Za túto zvedavosť sa však platí vysoká cena. Je dôležité pochopiť, že okultizmus nie je niečo neutrálne, čo možno vyskúšať a potom bez následkov opustiť. Okultné praktiky zanechávajú trvalé následky na duchovnom aj psychologickom stave človeka.

• c) OKULTIZMUS PONÚKA REÁLNE ZÁŽITKY

Každý človek túži po jasných a konečných odpovediach na základné otázky života. Okultné skúsenosti preto priťahujú množstvo ľudí. Astrológia údajne predpovedá budúcnosť z hviezd a radí, ako investovať či plánovať. Psychotronici ponúkajú rady pre zdravie. Učenie o reinkarnácii presviedča človeka, že za svoje problémy nenesie osobnú zodpovednosť, pretože ide o dôsledky minulého života. Médiá zas uisťujú, že po smrti je na „onom svete“ všetko v poriadku, a tak sa smrti netreba báť.

Okultné praktiky odhaľujú prekvapujúce veci, ktoré v človeku vyvolávajú pocit, že našiel „konečnú realitu“ a už nemusí ďalej hľadať pravdu. Táto duchovná prázdnota však nie je zaplnená Bohom, ale pochybne získanou skúsenosťou, ktorá môže pochádzať z nedôveryhodného zdroja. Dnešný sekulárny človek sa pýta predovšetkým: „Funguje to?“ Ak niečo „funguje“ a ponúka reálne zážitky, ako to robia okultné praktiky, je pre ne otvorený a spokojný.

• d) JEDNO ZO ZNAMENÍ POSLEDNEJ DOBY

Biblia hovorí o znameniach poslednej doby, ktoré ukazujú, že druhý príchod Ježiša Krista je blízko. Satan, vedomý si toho, „ako málo času mu zostáva“, sústreďuje všetky svoje sily do boja. Preto môžeme v dobe konca očakávať výrazný nárast jeho aktivít (Zj 12:12).

„Povstanú falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli aj vyvolených, keby to bolo možné. Hľa, povedal som vám to vopred.“ Mt 24:24–25

Rovnaký výstražný tón zaznieva aj v listoch apoštola Pavla a apoštola Jána (1 Tim 4:1; 1 Ján 4:1).

Biblia jednoznačne odsudzuje okultizmus a všetky formy okultných praktík. V knihe Deuteronómium čítame:

„Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov. Nech sa u teba nenájde nikto, kto by viedol svojho syna alebo dcéru ohňom, veštec dopytujúci sa veštbami, mrakopravec, hádač, čarodejník, zaklínač, ten, kto sa vypytuje duchov zomrelých, jasnovidec ani ten, kto sa pýta mŕtvych. Každého, kto robí tieto veci, má Hospodin v ohavnosti.“ Dt 18:9–12

Nový zákon rovnako varuje pred okultizmom (Gal 5:19–21; Zj 21:8; 22:15). V knihe Skutkov nachádzame konkrétne strety apoštolov s okultnými praktikami (Sk 13:6–12; 16:16–19; 19:19–20). Zo všetkých týchto miest je zrejmé, že Písmo dôrazne odmieta okultné praktiky a varuje pred ich ničivými následkami. Rozvážny kresťan sa preto okultizmu vyhýba vo všetkých jeho formách.

Slovo „reinkarnácia“ je latinského pôvodu a znamená opätovné vtelenie. Reinkarnácia predstavuje koncept, podľa ktorého sa duša po smrti znovu vteľuje do tela – zakaždým do iného –, pričom si zachováva svoju identitu. Toto učenie tvrdí, že keď človek zomrie, jeho duša unikne z tela a pokračuje v existencii v inej forme života – buď opäť ako človek, alebo v nižšej či vyššej forme bytia. V súčasnosti verí v reinkarnáciu viac ako polovica obyvateľstva sveta.

Základom učenia o prevteľovaní je koncept karmy. Karma vyjadruje presvedčenie, že neexistuje nezaslúžené šťastie ani nezaslúžené utrpenie, pretože každý človek si svoj osud určuje sám do najmenších detailov. Ak človek konal dobré skutky, narodí sa do dobrého tela; ak konal zlé skutky, jeho duša sa môže vteliť do zlého tela, zvieraťa, rastliny alebo dokonca minerálu, podľa učenia hinduizmu. V tzv. kresťanskej forme učenia o prevteľovaní sa verí, že ak človek počas života neprijme Krista alebo ho zavrhne, jeho duša sa musí vteliť do iného človeka. Tento proces sa opakuje dovtedy, kým človek Krista neprijme. Po jeho prijatí má duša odísť k Bohu.

Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa viera v prevteľovanie mnohým ľuďom javí ako prijateľná:

• a) VIERA V NESMRTEĽNÚ DUŠU

Už Platón učil, že nesmrteľná duša berie na seba telo ako trest za hriech, ktorý spáchala. Podľa neho musí duša opustiť ideálny svet a vstúpiť do materiálneho sveta. Platón tvrdil, že duša existovala ešte pred naším narodením a bude existovať aj po našej smrti. Skutočnosť, že sa na svete objavuje opakovane v rôznych telách, považoval za súčasť procesu očisťovania sa od hriechu.

Viera v nesmrteľnú dušu je aj dnes mimoriadne rozšírená. Pod vplyvom helenizmu sa po smrti apoštolov preniesla aj do kresťanskej teológie. Zároveň však treba poznamenať, že mnohí kresťania, ktorí dnes veria v nesmrteľnú dušu, odmietajú učenie o reinkarnácii.

• b) PSYCHOLOGICKÉ SVEDECTVÁ MINULÝCH ŽIVOTOV

Niektorí ľudia považujú určité psychologické javy za dôkaz predošlých životov. Veľkú popularitu si v tomto smere získali knihy lekára Raymonda A. Moodyho – Život po živote a Život pred životom. Tieto diela sa venujú skúsenostiam blízkym smrti a konceptu reinkarnácie. Napriek ich popularite mnohí lekári spochybňujú, či ide o vedecké dôkazy, alebo len o subjektívne zážitky.

• c) SPRAVODLIVOSŤ V REINKARNAČNOM SYSTÉME

Myšlienka, že človek má k dispozícii niekoľko životov, sa mnohým páči z nasledujúcich dôvodov:

ca) Predovšetkým sa karma javí ako spravodlivá. Ak robíš dobre, bude sa ti dobre dariť. Ak konáš zle, nemôžeš sa čudovať, že sa ti darí zle. Trest je úmerný tomu, čo si vykonal – na rozdiel od kresťanstva, kde buď získaš nebo, alebo skončíš v pekle. Zástancovia reinkarnácie tvrdia, že odsúdenie niekoho za obmedzený počet hriechov na večné trápenie je nespravodlivé. Karma je však podľa nich spravodlivá, pretože odmeňuje a trestá presne podľa skutkov jednotlivca.

cb) Pomocou učenia o karme je možné vysvetliť utrpenie v tomto živote. Utrpenie je dôsledkom karmy z predchádzajúcich životov. Pri takomto vysvetlení Boh ani v najmenšom nie je zodpovedný za zlo. Všetko utrpenie a nespravodlivosť sú vysvetliteľné ako dôsledok zlých skutkov v predchádzajúcich životoch.

cc) Jedným z najatraktívnejších aspektov reinkarnácie je, že úplne odstraňuje realitu súdu a možnosť odsúdenia.

Učenie o večne horiacom pekle alebo o totálnom zničení bezbožných sa mnohým ľuďom zdá nezlučiteľné s Božím charakterom lásky. Reinkarnácia ponúka model, v ktorom môže Boh potrestať hriechy prostredníctvom zákona karmy, požadovať vieru v Krista (aspoň v jednom živote) a napokon každého zachrániť. Podľa tohto konceptu, ak niekto Krista zavrhne, dostane druhú šancu, tretiu a ďalšie, až kým Ježiša neprijme. Tento proces má umožniť človeku morálne a duchovne rásť a lepšie pochopiť Božiu lásku. Niektorí dokonca tvrdia, že bez reinkarnácie nie je možné dosiahnuť morálnu dokonalosť.

cd) Posledným dôvodom príťažlivosti reinkarnačného modelu života a smrti je, že sloboda ľudskej vôle vo vzťahu k Bohu zostáva zachovaná. Boh nikoho nenúti veriť, ale poskytuje dostatok času na uplatnenie slobodnej vôle. Pri tomto prístupe nie je potrebné riešiť problém Adamovho hriechu a jeho vplyvu na človeka, teda otázku dedičného hriechu a vrodenej hriešnej prirodzenosti človeka. Rovnako sa nemusí skúmať problém pripočítanej spravodlivosti, teda ako sa to, čo Kristus vykonal, priamo dotýka jednotlivca.

Ak vezmeme do úvahy kresťanský reinkarnačný model, nemožno mu uprieť snahu obhajovať Božiu lásku, milosť a spravodlivosť tvárou v tvár problému zla. Pozitívnym aspektom tohto modelu je aj zachovanie slobodnej vôle a dôstojnosti človeka. Napriek tomu však tento systém čelí niekoľkým veľmi závažným nedostatkom.

• a) Reinkarnácia nerieši problém zla

Reinkarnácia, namiesto toho, aby riešila problém nespravodlivého utrpenia, tvrdí, že utrpenie je spravodlivé, a tým ho vlastne obhajuje. Podľa tohto učenia karma z minulých životov spôsobuje utrpenie v tomto živote, čo znamená, že nikto nie je skutočne nevinný. Reinkarnacionalisti často obviňujú kresťanov, že v prípadoch, ako je smrť nevinného dieťaťa, ponúkajú iba odpoveď:

„Nevieme, prečo sa to stalo.“

Ich vlastná odpoveď je však ešte krutejšia:

„Dôvodom, prečo toto nevinné stvorenie zomiera, je, že v predchádzajúcom živote bolo darebákom.“

Tento prístup problém utrpenia nerieši, ale iba ho presúva o jeden život späť. Ak utrpenie v tomto živote vyplýva z karmy z predchádzajúceho života, otázka zostáva: Ako to všetko začalo? Odkiaľ pochádza prvý dlh karmy a utrpenie v prvom živote? Alebo existuje zlo od večnosti? Je spravodlivé potrestať malé dieťa za hriech, o ktorom nemá ani tušenie? Tým, že reinkarnácia posúva problém zla do predchádzajúceho života, ho vôbec nerieši a nijako sa nepribližuje k jeho skutočnému vysvetleniu. Tento systém ponecháva problém zla nezodpovedaný a len ho odsúva do minulosti bez jasnej odpovede.

• b) Karma nie je morálny zákon

Človek by ľahko nadobudol dojem, že zákon karmy je niečo podobné ako zákon v Starom zákone – presný a univerzálny morálny kódex. Pravdou však je, že karma nie je morálny predpis. Ide o systém trestu, ktorý síce vykonáva následky, no neposkytuje žiadny jasný obsah, ktorý by človeku povedal, čo má robiť. Karma má určitú výkonnú moc, ale chýba jej zákonodarná moc. Otázka preto znie: odkiaľ pochádzajú mravné predpisy, ktoré má karma údajne strážiť? Ukazuje sa, že žiadne takéto predpisy neexistujú. Mravnosť sa tak stáva relatívnou.

V takom prípade je to, čo je mravné, určené tým, čo je v daných okolnostiach výhodné. Tento pohľad nevyhnutne vedie k relativizmu, no etický relativizmus je v konečnom dôsledku neudržateľný. Ak neexistuje absolútna pravda, potom je zlo len otázkou uhla pohľadu. A ak je zlo relatívne, prečo by ho mala karma vôbec trestať?

• c) Reinkarnácia je v konečnom dôsledku nehumánna

Videli ste niekedy zábery zo života v Indii? Na uliciach tam ležia tisíce biednych, zmrzačených, trpiacich a hladujúcich ľudí bez strechy nad hlavou. Prečo je takmer nemožné týmto ľuďom pomôcť? Podľa hinduizmu totiž tým, že zmierňujete ich utrpenie, konáte proti zákonu karmy. To, čo im uľahčíte teraz, si vraj budú musieť odtrpieť v ďalšom živote.

Tým, že pôsobíte proti ich karme, pôsobíte zároveň proti svojej vlastnej karme, čím si podľa tohto učenia sami priťažujete. Z tohto dôvodu je humanitárna a charitatívna činnosť v spoločnosti, ktorá verí v reinkarnáciu, značne obmedzená alebo takmer nemožná. Karma v tomto systéme nevedie k súcitu, ale bráni zmierneniu utrpenia, pretože utrpenie je vnímané ako nevyhnutná súčasť duchovného očisťovania.

• d) Reinkarnácia nezaručuje duchovný rast

Reinkarnacionalisti často odkazujú na evolučnú teóriu ako dôkaz toho, že všetko sa vyvíja k lepšiemu, smerom k vyšším formám existencie. Problém však spočíva v tom, že neexistuje žiadny presvedčivý dôkaz, ktorý by túto myšlienku potvrdzoval, či už na biologickej alebo duchovnej úrovni.

• e) Učenie o reinkarnácii je protibiblické

Karma v tomto systéme funguje ako určitá cesta spasenia. Človek si sám určuje svoj osud a verí, že jeho dobré skutky môžu vyvážiť alebo napraviť tie zlé. Ak niekto v jednom živote neuspel, dostane novú šancu v ďalšom živote, a potom v ďalšom, až sa všetko vyrieši. Reinkarnácia tak v konečnom dôsledku vedie k univerzalizmu – presvedčeniu, že napokon budú všetci spasení. V takomto systéme človek nepotrebuje spásne dielo Ježiša Krista.

Dokonca ani Boh už nie je nevyhnutný. Pre hinduistu je zvesť o kríži urážkou, zatiaľ čo pre kresťanského reinkarnacionalistu len láskavou inšpiráciou. Spasenie je dané karmou, nie krížom. Nesmrteľnosť má prameniť zvnútra človeka, nie z Božieho daru. Nádejou sa stáva prevtelenie, nie vzkriesenie. Biblia však neučí, že by duša prežívala telo (Ž 146:4; 115:17), ani to, že by po smrti existovala ďalšia šanca (Žid 9:27). Písmo nenecháva priestor pre prevtelenie (Jer 13:23; 17:9). Biblickou odpoveďou na smrť nie je reinkarnácia, ale vzkriesenie (1 Kor 15:12–55). Riešením hriechu nie je karma, ale kríž ako dôkaz a záruka Božieho odpustenia.

Reinkarnácia vidí človeka ako dušu uväznenú v tele, ktorej cieľom je z tela uniknúť. Vzkriesenie však ukazuje človeka ako nedeliteľnú jednotu. Reinkarnácia je proces domnelého zdokonaľovania, zatiaľ čo vzkriesenie je stav dokonalosti. Reinkarnácia je prechodná, vzkriesenie je konečné. V reinkarnácii sa duša snaží zbaviť tela, vo vzkriesení celý človek – telo, duch i duša – vstupuje do večného spoločenstva s Bohom.

Pred časom som sa stretol s človekom, ktorého som spočiatku považoval za kresťana. Keď som sa však dozvedel, že verí v reinkarnáciu, prestal som si tým byť istý. Je vôbec kresťanská viera zlučiteľná s reinkarnáciou? Domnievam sa, že nie je. Navyše, dáva reinkarnácia vôbec logický zmysel? Obávam sa, že nie, a práve preto uvádzam tieto dôvody.

Reinkarnácia je dnes mimoriadne populárna a medzi jej priaznivcami nájdeme mnohé známe osobnosti – od Silvestra Stalloneho po Kvetu Fialovú. V jadre ide o vieru, že po smrti duša vstupuje do iného tela. Duša zostáva tá istá, menia sa len telá, ktoré obýva. Dá sa to prirovnať k presadaniu – ako keď cestou do práce meníte metro za električku a potom za autobus. Americká herečka Shirley MacLaine, výrazná postava hnutia New Age, túto myšlienku opisuje nasledovne:

„Viem, že som musela byť mnoho rôznych ľudí v rozdielnych dobách… bývalá prostitútka… dvorný šašo popravený vo Francúzsku kráľom Ľudovítom XV.“

Pozoruhodné. McLaine je presvedčená, že toto poznanie získala prostredníctvom meditácie, duchovných médií a raz dokonca aj cez akupunktúru. Po filozofickej stránke má reinkarnácia svoje korene na východe – v hinduizme, budhizme a taoizme. Túto myšlienku však prijali aj niektorí západní myslitelia, ako Pytagoras, Platón či Plotinos. Platón napríklad učil, že duša prichádza do tela ako trest za hriech. Opúšťa ideálny svet a vstupuje do porušenej sféry hmoty. Pri spojení s embryom si so sebou nesie karmu – súhrn všetkých skutkov a ich následkov zo všetkých predchádzajúcich životov. V našej kultúre to vystihuje príslovie:

„Ako si kto ustelie, tak si ľahne.“

Presne toto je princíp karmy. Ak sa človek správa „dobre“, môže sa v ďalšom živote narodiť do priaznivých okolností, napríklad ako syn ministerského predsedu. Ak sa správa „zle“, nemôže sa čudovať, že sa v ďalšom živote narodí napríklad ako čune alebo žihľava. Podľa učenia o reinkarnácii sa duša inkarnuje do stále nových tiel. Každá smrť je len bránou k možnému vyslobodeniu z nekonečného cyklu znovuzrodení, nazývaného samsara, často znázorňovaného ako koleso. Únik z tohto kruhu utrpenia sa nazýva mokša a predstavuje formu spásy. Niektorí vyznávači veria, že po splatení karmického dlhu sa oslobodená duša stretne s osobným Bohom, iní očakávajú splynutie s neosobnou božskou Silou, známou ako Brahman.

Hoci by bolo možné uviesť biblické dôvody, prečo je reinkarnácia falošná, zamerajme sa teraz na logiku. Pre človeka, ktorý neuznáva Bibliu ako autoritu, by biblické argumenty aj tak nemali veľkú váhu. Ak považujete utrpenie umierajúceho dieťaťa za hlboko nespravodlivé, budete mať zásadný problém s učením o karme. Podľa tohto zákona je totiž utrpenie dieťaťa spravodlivé – dieťa vraj trpí za hriechy z minulého života. Ale za aké hriechy? Problém je, že dieťa nemá ani tušenie, za čo je trestané. Hriechy, za ktoré údajne trpí, spáchal niekto iný – človek, ktorý už zomrel.

Je niečo také logické? Má zmysel trestať niekoho za skutok, o ktorom nemá vedomie? Predstavte si, že by ste trestali dieťa za hriechy dospelého človeka, ktorý bol pred rokmi popravený za vraždu. Pre mňa je takáto predstava odporná. Boh, ktorý by takto konal, by bol skôr monštrum než spravodlivá a milosrdná bytosť.

Podľa zákona karmy trpím vo svojom súčasnom živote (A) za hriechy spáchané v predchádzajúcom živote (B). V ňom som však zodpovedný za hriechy zo života (C). Tento proces pokračuje donekonečna. Zavrtávame sa stále hlbšie, až do bodu, keď sa minie abeceda aj večnosť. Zásadný problém však je, že tento cyklus nikdy nezačne. Každý život potrebuje predchádzajúci, ktorý vysvetlí karmické dôsledky. Ako sa to teda všetko začalo? Kto vytvoril prvý karmický dlh?

Systém karmy pripomína nekrytý šek, ktorý sa spláca ďalším nekrytým šekom, a takto pokračuje v nekonečnom regrese. Skutočné vysvetlenie samsary ani prvého karmického dlhu však tento systém neposkytuje. Aký hriech splácal prvý život? A čo ak je zlo večným princípom, existujúcim spolu s Bohom? Takýto predpoklad vedie k vážnym filozofickým rozporom. Ak je zlo večné, potom je rovnocenné s Bohom, čo popiera existenciu jediného absolútneho a morálneho Boha.

Ďalším vážnym problémom je prirovnávanie zákona karmy k univerzálnemu morálnemu zákonu, aký poznáme napríklad zo Starého zákona. Karma však nie je morálny príkaz, ale mechanický systém odplaty. Neposkytuje žiadne jasné smernice, čo je dobré a čo zlé. Odkiaľ potom pochádzajú morálne požiadavky, ktoré má karma údajne vynucovať? Pravda je taká, že v tomto systéme neexistujú objektívne morálne normy.

V panteistickom svetonázore, ktorý tvorí základ učenia o karme, neexistuje skutočný rozdiel medzi dobrom a zlom. Všetko je súčasťou jedného celku. Morálka sa tak stáva relatívnou a neudržateľnou. Ak nie je rozdiel medzi dobrom a zlom, prečo by potom mala karma trestať zlé skutky? Tento relativizmus popiera základné princípy logiky aj spravodlivosti. Bez jasne definovaných morálnych pravidiel sa celý systém karmy javí ako filozoficky neudržateľný a morálne prázdny. Ako to vysvetľuje :contentReference[oaicite:0]{index=0}:

„Budhizmus nezdieľa západné presvedčenie o tom, že existuje nejaký morálny zákon vychádzajúci z Boha či prírody, ktorý by mal človek za povinnosť poslúchať. Budhov recept na správanie – nebrať ničí život, nebrať to, čo vám nebolo dané, nevyhovovať vášňam, neoddávať sa klamstvu ani neopíjať sa – sú dobrovoľne prijaté pravidlá na osobný prospech.“

V systéme karmy a reinkarnácie nachádzame prvky situačnej etiky a morálneho relativizmu. Čo to znamená? Robí sa to, čo je za daných okolností prospešné a čo „funguje“. Problém je, že takýto prístup umožňuje ospravedlniť čokoľvek – dokonca aj vraždu či znásilnenie, ak by sa za určitých okolností javili ako výhodné. Ak neexistuje nič, čo by bolo zlé samo o sebe, aký mandát má karma trestať zlé skutky? Ak neexistuje absolútne dobro ani zlo, na akom základe môže systém karmy posudzovať a trestať?

REINKARNÁCIA – NEHUMÁNNOSŤ A PASIVITA VOČI UTRPENIU

Jedným z najsilnejších dôvodov na odmietnutie reinkarnácie je jej nehumánny charakter. Stačí si vybaviť obrazy extrémnej biedy a utrpenia, ktoré poznáme z Indie – chorí, zmrzačení a hladujúci ľudia na uliciach, ktorých utrpenie si nikto nevšíma. Prečo je tomu tak? Systém karmy predpokladá, že ľudia trpia za hriechy z minulých životov. Zásah do ich utrpenia je považovaný za narušenie spravodlivosti. Ak pomôžete trpiacemu, oddialite jeho „splatenie karmického dlhu“, čím mu podľa tejto logiky spôsobíte ešte viac utrpenia v ďalších životoch. Táto filozofia vedie k pasivite a k nezáujmu o ľudské utrpenie.

Príkladom je samotný Gautama Budha. Keď po opustení paláca prvýkrát uvidel utrpenie, rozhodol sa nezasahovať. Prečo? Pretože monizmus – učenie, že všetko je v dôsledku jedno – popiera rozdiel medzi dobrom a zlom. Fatalistický prístup tvrdí, že veci sú presne také, aké majú byť, a zasahovanie by znamenalo konať proti zákonu karmy. Z tohto pohľadu by bolo celoživotné dielo Matky Terezy považované za „dobre mienené zlo“, pretože by vraj bránilo ľuďom splatiť ich karmu a predlžovalo ich utrpenie.

PREČO REINKARNÁCIU ODMIETNUŤ?

Záver je jasný. Systém karmy a reinkarnácie popiera základné princípy ľudskosti, súcitu a morálky. Vedie k nečinnosti voči nespravodlivosti a k ospravedlňovaniu utrpenia ako niečoho „spravodlivého“. Tento koncept je neudržateľný nielen z hľadiska logiky, ale aj etiky.

Máte na výber, keď ide o to, čo sa stane po smrti? Je reinkarnácia skutočná? Existuje život po smrti? Ako je to s karmou? Ľudia sa od nepamäti zamýšľali nad otázkou, čo sa deje po smrti a či vôbec niečo nasleduje. Ukončí smrť našu existenciu, je vstupnou bránou do večnosti, alebo je len prestávkou medzi životmi na Zemi? Mnohí veria, že duša sa prevteľuje do rôznych tiel. Prečo je myšlienka reinkarnácie taká lákavá? Možno preto, že ponúka zdanlivé odpovede na otázky o zmysle života a o tom, ako má fungovať spravodlivosť.

REINKARNÁCIA A KARMA

Reinkarnácia ponúka nádej mnohým. Ak sa nám to nepodarí v tomto živote, máme šancu v ďalšom. Lenže aj tí, ktorí v reinkarnáciu veria, priznávajú, že drvivá väčšina ľudí si svoje predchádzajúce životy nepamätá. Ako sa teda poučiť zo chýb minulého života, keď o nich nič nevieme? Zdá sa, že robíme stále tie isté chyby. Ako potom dúfať, že v budúcom živote dokážeme napraviť rozsiahle morálne zlyhania, ktorými je ľudstvo poznačené?

Teória reinkarnácie zároveň tvrdí, že učiní spravodlivosti zadosť. Podľa zákona karmy – neosobného a nemenného zákona vesmíru – dostane každý to, čo si zaslúži. Dobré skutky aj zlé skutky majú priniesť zodpovedajúce následky v ďalších životoch. Pri karme vraj neexistuje nespravodlivé utrpenie, pretože nikto nie je nevinný. Aj dieťa bez nôh či žena poznačená traumou znásilnenia si to vraj „zaslúžili“ za minulé životy.

Každý človek si nesie svoju karmu ďalej. Neexistuje milosť, odpustenie ani zľutovanie. To je zlá správa pre tých, ktorých trápi zlé svedomie. Navyše, tento systém je v priamom rozpore s naším morálnym cítením, ktoré jasne rozpoznáva nezaslúžené utrpenie a volá po súcite.

LIMITY REINKARNÁCIE

Môže reinkarnácia skutočne priniesť nádej a spravodlivosť v tomto svete plnom bolesti? Akú útechu tvárou v tvár smrti ponúka? Zákon karmy je neľútostný, ale posolstvo Ježiša Krista je úplne iné. Ježiš uznával, že existuje nespravodlivé utrpenie, no prinášal odpustenie tým, ktorí ho spôsobovali, a útechu tým, ktorí ho znášali.

Ježiš učil, že nikto nedokáže dokonale zachovať morálny zákon, pretože ľudské srdce má sklon k zlým postojom a skutkom, ktoré urážajú milujúceho a absolútne dobrého Boha. Ako záchranca ponúka odpustenie – sám zaplatil za naše priestupky. Učil, že človek môže získať buď večnú odmenu, alebo večný trest na základe toho, či prijme jeho odpustenie počas svojho jediného života na zemi.

Ježiš povedal, že prišiel „hľadať a spasiť, čo zahynulo“ (Lukáš 19:10) a že „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (Marek 10:45). Jeho odpúšťajúca láska sa naplno prejavila aj počas ukrižovania, keď jeden zo zločincov vedľa neho vyznal svoje hriechy a prosil o milosť.

„Pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Lukáš 23:42

Ježiš mu odpovedal:

„Amen, hovorím ti dnes: budeš so mnou v raji.“ Lukáš 23:43

Jedinou požiadavkou na dosiahnutie raja je viera v Ježiša Krista – nie život za životom pracovať na zbavení sa zlej karmy a zhromažďovaní tej dobrej. Pretože Ježiš povedal:

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život.“ Ján 3:16

A to je skutočne dobrá správa – pre tento aj pre budúci život. Ak chceš hlbšie spoznať život a učenie Ježiša Krista, čítaj v Novej zmluve knihu Evanjelium podľa Matúša.

Zlo oddávna zvláštnym spôsobom ľudstvo priťahuje. Preto je rada apoštola Pavla aktuálna aj dnes:

„Želám si, aby ste boli múdri v dobru a neskúsení vo zle.“ Rimanom 16:19

Nie je možné v rámci jedného článku alebo jednej biblickej hodiny podrobne rozobrať všetky formy okultizmu a vysvetliť, prečo ich kresťania považujú za nebezpečné. Pre hlbšie pochopenie tejto problematiky sa odporúčajú tieto knihy: Okultizmus – Hra s ohňom (Advent 1993), Dr. J. W. Provonsha: Existuje život po živote? (Advent 1994), R. Morneau: Cesta do nadprirodzeného sveta (Jupos).

Moderný okultizmus dnes čoraz častejšie používa „inteligentnejšie“ formy, ktoré pre súčasného človeka nepôsobia podozrivo a často obsahujú prvky kresťanstva alebo vedeckosti, napríklad:

• ESP (mimozmyslové vnímanie)
• reinkarnácia
• uzdravovanie vierou
• biela mágia
• NDE (zážitky na prahu klinickej smrti)
• transcendentálne meditácie
• psychotronika

Parapsychológia sa snaží týmto praktikám dodať punc vedeckosti a tieto oblasti je dnes možné študovať aj na niektorých univerzitách. Napríklad Kalifornská univerzita v Berkeley udeľuje titul označovaný ako „bakalár mágie“.

Niet pochýb o tom, že existujú rôzne energetické polia a javy ako zemské žiarenie a že niektorí ľudia sú na ne citlivejší. Ak však začneme predpokladať, že tieto energie majú vlastnú inteligenciu a je možné s nimi komunikovať – dokonca v rôznych jazykoch –, vstupujeme do kontaktu s inteligenciou mimo našu dimenziu bytia. Biblia jasne hovorí, kto má záujem komunikovať s človekom prostredníctvom takýchto metód (pozri 2. Korinťanom 11:14).

1. VIERA V REINKARNÁCIU NESMRTEĽNEJ DUŠE NIE JE MODERNÝM VYNÁLEZOM

Viera v reinkarnáciu má hlboké korene v histórii a kultúrach rôznych národov. Už Egypťania verili, že pyramídy majú ochrániť telo, aby sa do neho nemohla vrátiť duša. Gréci, konkrétne filozof Platón, učili, že v nebi existujú dvoje dvere – jednými duše prichádzajú, druhými odchádzajú. Platón považoval dušu za nesmrteľnú, pretože podľa neho nie je stvorená, a teda je nezničiteľná.

Hinduisti, budhisti, taoisti a mnohé náboženstvá Číny a Japonska majú vieru v reinkarnáciu pevne zakorenenú vo svojich učeniach. V posledných desaťročiach, pod vplyvom východných náboženstiev, sa táto viera začala explozívne šíriť v Amerike a Európe, čím prenikla aj do myslenia mnohých formálnych kresťanov. Napriek tomu kresťania a mohamedáni (moslimovia) v reinkarnáciu vo všeobecnosti neveria, pretože ich náboženstvá učia o jedinečnosti života na zemi a o konečnom osude človeka po smrti.

2. PSYCHOLOGICKÉ SVEDCETVÁ MINULÝCH ŽIVOTOV

Často sa uvádzajú dva hlavné psychologické dôkazy pre reinkarnáciu, ktoré majú podporovať vieru v minulý život: deja vu a hypnotická regresia.

Deja vu je pocit, pri ktorom človek navštívi neznáme miesto, no má presvedčenie, že tam už kedysi bol. Prostredie sa mu zdá mimoriadne známe, hoci rozumovo vie, že tam nikdy predtým nebol. Z pohľadu reinkarnácie sa tento jav vysvetľuje tým, že človek toto miesto navštívil vo svojom minulom živote. Existujú však aj iné vysvetlenia tohto psychologického javu. Podľa Encyklopédie Britannica môže ísť o disrytmickú funkciu predných lalokov mozgu, teda o určitý druh mentálnej ilúzie, ktorá nemá zásadný praktický význam. Zaujímavé je, že niektorí ľudia sú na tento jav náchylnejší než iní.

Hypnotická regresia je ďalší fenomén, ktorý sa používa na podporu teórie reinkarnácie. Tento proces na prvý pohľad pôsobí presvedčivo – ľudia v stave hlbokej hypnózy dokážu uvádzať detaily zo svojich údajne minulých životov, vrátane historických informácií. Niektoré z týchto detailov sa javia ako prekvapivo presné, aj keď mnohé presné nie sú. To však vyvoláva otázku, ako možno vysvetliť prípady, kde sa presnosť predsa len objavuje.

Okrem psychologických a psychiatrických vysvetlení možno tento jav hodnotiť aj z kresťanského pohľadu. Na základe Biblie je možné predpokladať, že zlí duchovia alebo padlí anjeli, spojení so satanom, dokážu počas hypnotického stavu vkladať do ľudskej mysle určité informácie či posolstvá (1 S 28). Tento duchovný pohľad ponúka alternatívne vysvetlenie javov, ktoré zatiaľ nemáme vedecké prostriedky jednoznačne objasniť.

3. REINKARNÁCIA NEZARUČUJE DUCHOVNÝ RAST

Napriek všetkým vedeckým pozorovaniam a experimentom nemáme ani po viac než 150 rokoch od Darwinovej teórie jediný preukázaný dôkaz evolúcie, ktorý by potvrdil, že sa jedna životná forma zmenila na inú. Ak sa zásadné evolučné zmeny nedejú v biologickom svete, aký dôvod máme veriť, že sa dejú vo svete duchovnom? Môžeme očakávať, že ľudstvo „vyspieva“ na vyšší typ bytostí, bližších Bohu, alebo že lepšie pochopí jeho lásku? Stačí sa pozrieť na udalosti v čiernej kronike, aby sa táto nádej vážne spochybnila.

Ďalším vážnym problémom reinkarnácie je otázka, či opakovanie životov skutočne vedie k splácaniu karmy. Čo ak sa namiesto toho dlh ešte zvyšuje? Ak nie sme schopní konať správne teraz, akú máme záruku, že v ďalšom živote to dokážeme lepšie? Ak jeden život nestačí na to, aby človek prijal Krista, nemusí stačiť ani nekonečný počet životov.

Reinkarnácia prináša aj ďalšie znepokojujúce otázky. Ak sa duše neustále vracajú do nových tiel, prečo rapídne rastie populácia na Zemi? Prečo toľko ľudí tvrdí, že v minulom živote boli Napoleon, Kleopatra alebo kráľovná Viktória? A čo otázka identity? Do akej miery je moja duchovná identita pri prevtelení zachovaná? Som to stále „ja“, ak som už niekým úplne iným?

Keď hovoríme o okultizme, nemáme na mysli homogénnu ani organizovanú skupinu ľudí či jedno konkrétne náboženstvo. Okultizmus zahŕňa rôzne praktiky a náuky spojené s okultnými javmi. Patria sem tí, ktorí sú súčasťou okultistických skupín, vykonávajú okultné praktiky alebo veria v okultné javy. U jedného človeka sa môže vyskytovať jeden, viacero alebo všetky tieto prvky naraz. Najčastejšie okultizmu podliehajú ľudia, ktorí nepoznajú učenie Biblie alebo ho neberú vážne.

• Zvedaví jednotlivci, ochotní vo svojej zvedavosti zájsť tak ďaleko, že sa zahrávajú s démonskými mocnosťami.
• Konformisti, ktorí sa prispôsobujú okoliu a robia to, „čo robí každý“, aby sa necítili odlišní.
• Neuspokojení veriaci, ktorí v náboženskej skúsenosti nenašli očakávané naplnenie a postupne sa stali skeptickými.
• Smútiaci ľudia, postihnutí stratou blízkej osoby, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby o nej získali viac informácií.
• Nespokojní so spoločnosťou alebo cirkvou, ktorí hľadajú alternatívy inde.
• Psychicky labilní jednotlivci, ktorí sa ľahko nechajú ovplyvniť inými.
• Deti okultistov, vystavené tomuto pôsobeniu od malička.
• Naivní a ľahkovážni ľudia, ktorých je v každej generácii dostatok.

Zahrávanie sa so svetom okultizmu môže mať vážne dôsledky. Je rozdiel medzi tým, keď viem, že ma nejaký jed zabije, ak ho zjem, a medzi tým, keď svojvoľne okúsim niečo, o čom viem, že mi uškodí. Potrebujeme vedieť o práci satanských síl, ale nie preto, aby nás to viedlo k experimentovaniu, obdivu alebo zapojeniu sa do týchto vecí. Biblia nás jasne varuje, že zámery a motívy satana sa v priebehu dejín nezmenili. Satan využije akýkoľvek nástroj, aby odviedol ľudí preč od Boha a presvedčil ich o svojej „pravde“.

„Vôbec nezomriete.“ Gn 3:4

„Tieto národy počúvajú veštcov a veštca, ale tebe to Pán, tvoj Boh, nedovolil.“ Dt 18:14

Téma okultizmu a reinkarnácie úzko súvisí s biblickým pohľadom na nadprirodzeno, duchovný boj a pravdu o živote po smrti. Preto prirodzene patrí do oblasti okultizmu, kde Biblia jasne varuje pred démonskými praktikami a zvodmi posledných čias. Keďže mnohé okultné smery vyrastajú z klamnej predstavy nesmrteľnej duše a vedomého života po smrti, nadväzuje táto téma aj na výklad smrti, vzkriesenia, neba a pekla, ktorý odhaľuje biblickú pravdu o prirodzenosti človeka.

Moderné formy okultizmu sa často prelínajú s New Age, ezoterikou a globálnymi duchovnými prúdmi. Preto má význam aj prepojenie na New Age a NWO. Keďže Biblia opisuje kozmický konflikt medzi Kristom a satanom, zapadá táto téma aj do širšieho rámca tematiky nebies, kde je odhalený skutočný pôvod nadprirodzených klamov a ich cieľ – odlúčiť človeka od Boha.

Dokumenty, videá a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.