Zvieratá a ich postavenie v Biblii

Vidíme, že aj zvieratá boli stvorené, a to dokonca skôr ako človek. Tento fakt môžeme vnímať rôznymi spôsobmi. Môžeme sa pozrieť na to, že človek je korunou stvorenia, pretože bol stvorený až na koniec, a každá „vyššia verzia“ stvorenia je chápaná ako dokonalejšia – podobne ako pri vývoji počítačového softvéru. Na druhej strane môžeme vnímať, že zvieratá sú tu dlhšie, teda sú akoby „skúsenejšie“ a hodné väčšej úcty a rešpektu, podobne ako ľudia vo vyššom veku.

Každopádne platí, že zvieratá sú súčasťou Božieho stvorenia a ako také boli stvorené Bohom – nie na Jeho obraz ako človek, ale určite s rovnakou láskou. Biblia nám hovorí, že človek mal dať zvieratám mená (Genezis 2:19) a že Hospodin Boh postavil človeka do záhrady Eden, aby ju obrábal a strážil (Genezis 2:15). Človek má nad zvieratami panovať. To znamená, že ich má viesť, môže ich „povolávať a odvolávať“, podobne ako má moc riadiť veci okolo seba.

To však vôbec neznamená, že človek dal zvieratám život alebo že je posledným pánom ich existencie.

Zvieratá sú však aj niečím viac. Sú spoločníkmi človeka a majú vytvárať spoločenstvo, v ktorom človek napĺňa úlohu rozvíjať raj. Hoci sa Boh pokúsil riešiť človekovu samotu privedením zvierat, človek medzi nimi nenašiel ideálneho spoločníka. Čítame, že Boh označil za „nie dobré“, aby bol človek sám, a preto mu stvoril partnera. Zvieratá teda boli od začiatku Bohom zamýšľané ako spoločníci, nie iba ako potrava alebo pracovné nástroje.

Áno, zvieracia spoločnosť bola pre plné naplnenie človeka nakoniec nedostatočná, no samotný fakt, že Boh sa takto „pokúsil“ vytvoriť spoločenstvo so zvieratami, povyšuje zvieratá nad úroveň obyčajných neživých vecí či potravy.

Zároveň to ukazuje, že pre plné spoločenstvo človeka zvieratá nestačia. To však neznamená, že sú bez hodnoty alebo že by ich človek mal znižovať. Zvieratá jednoducho stoja na inej úrovni než ľudia. Otázne je, či ich vôbec môžeme nazvať „nižšími“, pretože naše posudzovanie vyššieho a nižšieho je často subjektívne a zavádzajúce.

Problém spočíva v tom, že človek v raji medzi zvieratami s nimi nemôže vstúpiť do plnej komunikácie, ktorá by tento vzťah prehĺbila. Zvieratá však medzi sebou v rámci svojho druhu komunikujú spôsobom, ktorý je často omnoho komplexnejší, než aký s nimi dokáže mať človek. Ich spôsob dorozumievania je pre nás iný – a to je potrebné prijať bez ľudských kategórií „vyššieho“ a „nižšieho“.

Mimo Biblie sa stretávame s tromi základnými pohľadmi na zvieratá:

• zviera ako vec
• zviera ako bytosť rovnocenná človeku
• zviera ako božská bytosť

Zviera ako vec je typické pre materialistické myslenie a výrazne prevládalo najmä v období socializmu. Tento postoj sa prejavoval aj v právnom systéme, kde bolo týranie zvierat považované len za poškodzovanie majetku. Človek si tak mohol so zvieraťom robiť prakticky čokoľvek. Tento prístup sa však objavuje aj v kapitalistickom trhovom hospodárstve, kde sú zvieratá chápané predovšetkým ako tovar – predmet trhu a zisku.

Typickým príkladom je veľkochov brojlerov, ošípaných a iných zvierat, kde sú redukované na objekty ekonomického zisku bez ohľadu na ich základné životné potreby.

Zviera ako tvor rovnocenný človeku je myšlienka, ktorá sa začala presadzovať v 18. a 19. storočí počas bojov za ľudské práva a dnes sa prejavuje v hnutí za „práva zvierat“. Podľa evolučnej teórie sú ľudia a zvieratá rovnocenní, pretože údajne vznikli rovnakou náhodou a vývojom, rozdiel je len v stupni vývoja.

Myšlienka rovnosti človeka a zvieraťa sa objavuje aj v niektorých náboženstvách, najmä vo východných duchovných systémoch, ako je India, kde sa verí v reinkarnáciu a uplatňuje sa zásada nezabíjania živých tvorov. Zabitie zvieraťa je tam chápané ako zabitie príbuzného, ktorý sa môže nachádzať v inom štádiu existencie.

Zviera ako božská bytosť je postoj typický pre staroveký Egypt, kde sa zvieratá uctievali ako vtelenia bohov. Požívali obrovskú úctu a prinášali sa im obete. Pripomeňme si posvätné mačky či krokodíly, ktoré mali výnimočné postavenie. Podobne v Indii bolo ešte donedávna nemysliteľné zabiť kravu, aj keby ľudia trpeli hladom. Tento prístup ukazuje, ako sa vnímanie zvierat líši v rôznych kultúrach a náboženstvách.

Biblický pohľad na zvieratá je však zásadne odlišný. Podľa Písma sú zvieratá súčasťou Božieho stvorenia, teda Božím dielom rovnako ako človek. Tento pohľad nevyplýva z darwinizmu, ale z viery v Boží stvoriteľský plán. V tomto zmysle sú si človek a zviera rovní v pôvode, pretože obaja pochádzajú z Božej ruky. Genezis dosvedčuje, že zvieratá aj človek boli stvorení Bohom.

Tento postoj nachádzame aj v živote Františka z Assisi, ktorý zvieratá nazýval „bratmi“. Bol si vedomý bratstva v stvorení a prejavoval zvieratám úctu a láskavosť.

Biblia však zároveň jasne oddeľuje človeka od ostatných tvorov. Človek je postavený nad prírodu, čo je súčasťou Božieho zámeru. Má si ju podmaniť a múdro spravovať, nie ničiť. Vládnuť prírode neznamená zneužívať moc, ale starať sa o dobro tých, ktorým je zverená. Biblia zároveň ukazuje, že Bohu záleží aj na živote zvierat:

„Lebo moja je všetka lesná zver i dobytok na tisíci vrchoch. Poznám každého vtáka v horách a poľná zver je pri mne.“ Žalm 50:10–11

„A mne by nemalo byť ľúto Ninive, toho veľkého mesta, v ktorom žije viac než stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozoznať pravicu od ľavice – a k tomu toľko zvierat?“ Jonáš 4:11

Tento text sa dotýka významu hebrejského slova „behema“ (בהמה), ktoré sa často prekladá ako „dobytok“ alebo „zvieratá“. Mnohí si ho spájajú najmä s majetkom či hospodárskym úžitkom. V kontexte knihy Jonáš je však zrejmé, že ide o život samotných tvorov, o ktoré sa Boh stará so súcitom. Boh ľutoval nielen ľudí, ale aj zvieratá. Tento text ukazuje, že Boh má súcit so všetkými živými bytosťami.

Zvieratá teda nie sú iba majetkom človeka, ale majú vlastnú hodnotu v Božom pláne. Hebrejský text nás preto vedie k tomu, aby sme zvieratá nevnímali len ako materiálne veci, ale ako živé bytosti, ktoré majú svoje miesto v stvorení a o ktoré sa Boh osobne zaujíma. Tento pohľad nás privádza k hlbšiemu pochopeniu zodpovednosti človeka voči prírode a k rešpektu k zvieratám ako k súčasti Božieho diela.

„Zvieratám dáva potravu, aj mláďatám krkavcov, keď kričia.“ Žalm 147:9

„Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú ani nezhromažďujú do stodôl, a predsa ich váš nebeský Otec živí.“ Matúš 6:26

Zabíjanie a smrť zvierat úzko súvisia s ľudským hriechom. Platí to nielen pre zabíjanie zvierat človekom, ale aj pre zabíjanie medzi samotnými zvieratami. Pred pádom človeka neexistujú žiadne zmienky o smrti zvierat. Naopak, Boh dosvedčuje, že všetky tvory, vrátane človeka, sa mali živiť zelenými bylinami (Genezis 1:29–30).

Tento raj bez smrti a násilia bol narušený až pádom človeka. Jeho hriech mal kozmické dôsledky pre celé stvorenie – zem bola prekliata kvôli človeku (Genezis 3:17–18). Skrze hriech človeka vstúpila do sveta smrť – nielen do sveta ľudí, ale aj do sveta zvierat.

Zvieratá neumierajú pre svoj hriech, ale pre hriech človeka. Umierajú nevinne, kvôli hriechu ľudstva, potomkov Adama a Evy.

Po potope Boh uzavrel zmluvu s Noachom a dal ľuďom jasné pokyny pre život na zemi po páde. V Genezis 9:1–4 dal Boh človeku povolenie zabíjať zvieratá pre potravu, ale iba tie, ktoré boli označené ako čisté. Tento pokyn prišiel v čase, keď bola zem po potope zničená a rastlinná potrava už nebola dostupná. Smrť a utrpenie zvierat sa tak stali súčasťou prekliatia zeme v dôsledku ľudského hriechu.

Zabíjanie zvierat pre potravu bolo pôvodne obmedzené Božím príkazom iba na čisté zvieratá. Tým Boh stanovil hranice a jasne ukázal, že ľudské zabíjanie nemá byť bezmedzné. Hoci dnes presne nevieme, prečo Boh určil niektoré zvieratá za čisté, možno to chápať ako praktické aj morálne obmedzenie – jednak preto, že nie všetky zvieratá boli vhodné na jedenie, a zároveň preto, aby človek nepodľahol deštruktívnemu sklonu zabíjať všetko živé.

Otázka však znie – čo so zvieracími obeťami, ktoré Boh prikázal Izraelcom? Milióny zvierat boli obetované a pre mnohých ľudí dnes, ktorí si vážia život zvierat, je tento starozmluvný systém ťažko pochopiteľný. No tieto obete mali hlboký symbolický význam. Neboli prejavom Božej krutosti, ale dôsledkom ľudského hriechu. Ukazovali, že hriech má svoje následky a stojí životy, čo bolo vyjadrené v symbolickom akte zabitia.

Pre človeka 21. storočia sa to môže javiť ako kruté a nespravodlivé, no krutý nie je Boží príkaz – krutý je samotný hriech, ktorý tieto obete vyžadoval. Boh nežiada krv, aby sa nasýtil; obete mali poukázať na realitu hriechu a na potrebu zmierenia.

Napokon však Boh sám prišiel obetovať svoj život, aby ľudia mohli žiť a aby už nebolo potrebné, aby nevinné zvieratá umierali. Zničenie jeruzalemského chrámu v roku 70 znamenalo koniec zvieracích obetí, ktoré už naplnili svoj zmysel. Ich cieľom bolo predobraziť Kristovu obeť, ktorá jasne ukázala, že hriech prináša smrť, no zároveň otvorila cestu k spáse pre celé ľudstvo.

Boh opakovane zdôrazňuje, že po obetiach netúžil, pretože pre Neho nikdy neboli cieľom:

„Chcem milosrdenstvo, nie obeť, poznanie Boha je viac než zápalné obety.“ Ozeáš 6:6

„Zachovávať spravodlivosť a právo je Hospodinovi milšie ako obeta.“ Príslovia 21:3

„Obetné hodiny ani obetu si nežiadal, otvoril si mi uši; nežiadal si zápalnú obetu ani obetu za hriech.“ Žalm 40:7

Smrť a utrpenie vo svete nie sú večné. Boh ich nechce a raz ich odstráni. Spása človeka v Ježišovi Kristovi má dôsledky pre celé stvorenie – nielen pre ľudskú dušu, ale aj pre prírodu a zvieratá. Prorok Izaiáš túto obnovu opísal ako čas, keď sa Boží plán spásy rozšíri na celý svet:

„Vlk bude prebývať s baránkom, leopard bude odpočívať s kozľaťom, teľa, levíča i dobytok budú spolu a malý chlapec ich bude vodiť. Krava sa bude pásť s medvedicou, ich mláďatá budú spolu odpočívať, lev bude žrať slamu ako vôl. Dieťa sa bude hrať nad dierou zmije a do brloha jedovatého hada vloží ruku. Nebude sa páchať zlo ani ničiť na celej mojej svätej hore, lebo zem bude plná poznania Hospodina, ako vody pokrývajú more.“ Izaiáš 11:6–9

Symbol spolužitia vlka s baránkom poukazuje na obnovenie harmónie v prírode aj medzi ľuďmi. Tento obraz vyjadruje víziu Božieho kráľovstva, kde už nebude žiadne zlo, bolesť ani konflikt medzi človekom a ostatným stvorením. Túto nádej opisuje aj apoštol Pavol:

„Lebo mám za to, že utrpenia terajšieho času nie sú hodné porovnania s budúcou slávou, ktorá sa má na nás zjaviť. Celé stvorenstvo túžobne očakáva zjavenie Božích synov. Veď stvorenstvo bolo podriadené márnosti – nie dobrovoľne, ale pre toho, ktorý ho podrobil – no má nádej, že aj ono bude oslobodené z otroctva skazy a uvedené do slobody a slávy Božích detí.“ Rimanom 8:18–21

Často sa pýtam, či Boh vzkriesi zvieratá. Je to otázka osobná a citlivá, najmä keď zomrie zvieratko, ku ktorému má človek vzťah. Biblia na túto otázku nedáva priamu odpoveď, ktorá by to výslovne potvrdzovala – no zároveň tam nie je nič, čo by to vylučovalo. Keď uvažujem nad hĺbkou Božej lásky, verím, že život zvierat sa smrťou nekončí. Som presvedčený, že na novej Zemi budú opäť žiť spolu s nami, pretože nezhrešili a trpeli dôsledkami ľudského hriechu nevinne. Tak ako celé stvorenstvo, aj ony budú obnovené a oslobodené.

Skutočnosť, že zvieratá budú súčasťou nového stvorenia, vyplýva aj zo slov Izaiáša 11:6–9, kde čítame o vlkovi prebývajúcom s baránkom a o harmónii všetkých tvorov. Zvieratá patria do raja. Už v staroorientálnych záhradách okolo svätýň existovali malé zoologické záhrady, kde spolu žili skrotené a pokojné zvieratá ako symbol mieru a súladu. Tento obraz bol predobrazom raja, kde vládne pokoj a bratské spolužitie všetkých tvorov.

Slovo „paradeizos“ pochádza z perzštiny a znamená „záhradu“ – nielen miesto plné rastlín, ale aj priestor, kde spolu prebývajú zvieratá a človek. Už dávne civilizácie si takto predstavovali dokonalý vek pokoja a jednoty, blažené obdobie, v ktorom vládne mier medzi všetkými živými bytosťami.

My, ľudia, nie sme pánmi života. Nie sme bohmi. Nemáme v rukách moc nad životom – ani nad ľudským, ani nad zvieracím. Život nevlastníme, nestvorili sme ho, a preto ho nesmieme svojvoľne ničiť. Keď ničíme život bez dôvodu, porušujeme Boží zámer a staviame sa proti samotnému Stvoriteľovi.

Ako hovorí profesor Heller, zvierací život môže byť obetovaný len v mene života – teda iba vtedy, keď je to nevyhnutné na jeho zachovanie.

Smrť zvieraťa má byť vedomá obeta, nie rozmar. Smie sa uskutočniť len vtedy, keď človek koná ako správca Božieho stvorenia, ako opatrovník a pestovateľ života, nie ako jeho ničiteľ. Zvierací život smieme vziať len z nevyhnutného dôvodu. Aj nám Boh dáva život skrze obetu – a napokon prostredníctvom najvyššej obete Ježiša Krista. Každý deň žijeme z moci obete, rovnako ako kedysi Izraeliti žili z obetovaného mäsa oviec a kôz.

Moc obete preniká celým stvorením a dáva mu život. Každý živočíšny život je možný len preto, že žije z iného života – z rastlín alebo iných živočíchov. Ich smrť, ich „obetovanie“, umožňuje existenciu ďalších. Tento princíp presahuje aj oblasť potravy – celá naša civilizácia stojí na obetiach minulého života. Naša technika, energia aj pohodlie vznikajú z obetí. Uhlie a ropa, hlavné zdroje energie, sú zvyšky dávneho života, ktorý bol kedysi zničený, no dnes slúži novému životu.

Za každým listom papiera (z porazeného stromu), za kožou, chemikáliami či kozmetikou (z ropy), ba aj za tehlou vypálenou uhlím, sa skrýva život, ktorý sa obetoval, aby slúžil ďalej. Albert Schweitzer, kresťan, teológ a lekársky misionár v Afrike, hovoril o „úcte k životu“ – nielen k ľudskému, ale aj k životu všetkých bytostí. Bola to jedna z jeho hlavných životných filozofií. Jeho slová sú výstižné:

„Som život, ktorý chce žiť, uprostred života, ktorý chce žiť.“ Albert Schweitzer

Keď človek premýšľa o sebe a o svete, uvedomuje si, že jeho vôľa k životu existuje v spoločenstve iných vôlí k životu. Tak ako my túžime po živote, radosti a vyhýbame sa bolesti, rovnaká túžba a rovnaký strach sú prítomné v každej živej bytosti. Každý život má preto vnútornú hodnotu, nech už je prejavený alebo tichý. Človek, ktorý začne naozaj myslieť, zistí, že musí mať rovnakú úctu k životu všetkých tvorov – rastlín, zvierat i ľudí.

Etický človek je ten, kto považuje každý život za svätý a usiluje sa pomáhať všetkému živému, ktoré je ohrozené. Dnes by sme túto myšlienku mohli nazvať ekologickou etikou – ochranou prírody a rešpektom voči všetkým živým bytostiam. Podobne to vyjadril aj Andrew Linzey, anglikánsky kňaz, teológ a profesor na Oxfordskej univerzite. Podľa neho nasledovať Krista znamená stáť na strane tých najviac utláčaných.

A v dnešnom svete nie sú bytosti viac utláčané než zvieratá – či už v masovom chove, pokusoch v laboratóriách, alebo pri bežnom vykorisťovaní. Linzey to vystihol slovami:

„Ako kresťania musíme stáť na strane chudobných a utláčaných ľudí tohto sveta – a na strane zvierat.“

Biblia jasne svedčí o tom, že ľudia a zvieratá patria do úzkeho spoločenstva a sú si navzájom blízki. Hoci má človek v Božom pláne osobitné postavenie, Písmo opakovane ukazuje, že zvieratá sú prirodzenou súčasťou ľudského prostredia a zohrávajú v ňom dôležitú a nenahraditeľnú úlohu. Rovnako ako všetky Božie stvorenia aj ony majú oslavovať Stvoriteľa.

Biblia nás učí úcte k zvieratám a pripomína, že aj ony sú súčasťou Božieho zámeru so svetom.

Staroveký človek žil s prírodou v omnoho väčšej blízkosti než my dnes. Jeho vzťah k zvieratám bol bezprostredný, prirodzený a každodenný. Zvieratá preňho neboli len zdrojom potravy, ale spoločníkmi v živote – bytosťami, ktoré Boh stvoril s láskou a jasným účelom. Tento pohľad je v plnom súlade s biblickou víziou stvorenia, kde všetko, čo Boh stvoril, je dobré, hodnotné a hodné úcty.

V časoch cirkevných otcov sa verilo, že jeleň sa nechá chytiť, ryba sa dá uloviť a včela dáva človeku med. Tento obraz nevyjadroval nadvládu, ale myšlienku, že zvieratá dobrovoľne zdieľajú svoje dary a nie sú len objektmi ľudskej moci. Takýto postoj odzrkadľuje hlboký rešpekt k prírode a vnímanie zvierat ako tvorov, ktorí s človekom spolupracujú, nie ako prostriedkov pre jeho zisk. Biblia tento postoj potvrdzuje jasne:

„Spravodlivý má súcit so svojím dobytkom, ale srdce bezbožníkov je kruté.“ Príslovia 12:10

Spravodlivý človek je ten, ktorý cíti súcit so zvieratami a rešpektuje ich život. Ten, kto necíti ľútosť nad ich utrpením, odhaľuje tvrdosť a neláskavosť svojho srdca. Aj ľudová múdrosť hovorí, že podľa správania k zvieratám možno spoznať charakter človeka. Táto myšlienka zdôrazňuje etickú zodpovednosť v zaobchádzaní so zvieratami, ktoré sú živými bytosťami, nie vecami.

Boh stvoril človeka z lásky – a s rovnakou láskou stvoril aj zvieratá. Nie sú to neživé predmety, ale živé tvory so silnou vôľou k životu, schopné cítiť bolesť aj radosť. Sú súčasťou Božieho zázraku stvorenia rovnako ako človek. Hoci človek svojím hriechom priviedol svet do rozkladu, zodpovednosť za jeho obnovu mu Boh zveril späť. Dal mu moc, ale aj povinnosť starať sa o všetko živé.

Človek bol obdarený rozumom a morálnym cítením, aby dokázal rozlišovať dobro od zla – aj v oblasti vzťahu k zvieratám. Kresťania správne zdôrazňujú pomoc ľuďom v núdzi, no nemali by zabúdať, že Boh miluje nielen človeka, ale aj zvieratá, ktoré stvoril. Preto by sme mali chrániť a podporovať život týchto „nemých“ tvorov, ktorí si zaslúžia úctu, starostlivosť a súcit.

Ako to krásne vyjadruje parafráza Listu Efezským 1:10:

„Keď sa naplní čas, privedie Boh všetko na nebi i na zemi k jednote v Kristovi. A potom už nebude ani smrti ľudskej, ani smrti zvieracej.“ parafráza Ef 1:10

Téma zvierat v Biblii je neoddeliteľnou súčasťou pohľadu na Božie stvorenie a prirodzene zapadá do rámca Genezis a počiatok, kde je predstavený pôvod človeka, zvierat a celého života; otázka ich postavenia voči človeku úzko súvisí aj s témou stvorenia verzus evolúcie, pretože Biblia ukazuje zámer, poriadok a vzťahovosť v stvorení, nie náhodu či bezcieľnosť, a zároveň nadväzuje na biblický pohľad na život, kde zvieratá nie sú len potravou alebo nástrojom, ale súčasťou Božej harmónie; širší duchovný rozmer vzťahu človeka k stvorenstvu pomáha pochopiť aj tematika kresťanského života, ktorá vedie k zodpovednosti, úcte a správcovstvu voči všetkému, čo Boh stvoril.