Incest a polygamia v Biblii

Kain bol prvým dieťaťom Adama a Evy, ktoré je zaznamenané v Biblii (Genesis 4:1). Spolu so svojimi bratmi Ábelom (Genesis 4:2) a Šétom (Genesis 4:25) patril k prvej generácii detí, ktoré sa na zemi narodili. Kniha Genezis poskytuje cenné informácie o týchto raných biblických postavách a o ich význame v dejinách ľudstva. Pokiaľ ide o ďalších potomkov, Genezis prináša všeobecné vyhlásenie o živote Adama a Evy, ktoré zdôrazňuje ich kľúčovú úlohu v biblickom príbehu:

„A bolo dní Adamových po splodení Seta osemsto rokov a splodil synov a dcéry.“ Genezis 5:4

Biblia neuvádza presný počet detí Adama a Evy, no ak zohľadníme ich dlhovekosť – Adam žil 930 rokov – je rozumné predpokladať, že mali veľké množstvo potomkov. Takýto dlhý život poskytoval dostatok času na narodenie stoviek detí, najmä keď si uvedomíme, že dostali jasný Boží príkaz:

„Ploďte sa a množte sa, naplňte zem.“ Genezis 1:28

Podľa Biblie je preto zrejmé, že bratia a sestry Adama a Evy sa v prvých generáciách museli brať medzi sebou, pretože iné ľudské rody ešte neexistovali. Manželské vzťahy medzi príbuznými boli v tomto období nevyhnutné a prirodzené, keďže všetci ľudia pochádzali z jedného rodičovského páru. Dôležité je, že zákaz príbuzenských sobášov bol daný až oveľa neskôr, konkrétne za čias Mojžiša (Levitikus 18).

Dnes sa na túto otázku často pozeráme optikou modernej genetiky, ktorá upozorňuje na riziká genetických porúch a biologických deformácií pri blízkom príbuzenstve. Každý človek má približne 130 000 párov génov, ktoré určujú jeho telesné aj psychické vlastnosti. Genetické chyby sa stávajú výraznejšími práve pri blízkom príbuzenstve, pretože ak majú obaja rodičia rovnakú genetickú poruchu, ich potomok ju môže zdediť v plnej miere.

Adam a Eva však boli pri stvorení dokonalí a bez genetických chýb. Aj prvé generácie ich potomkov mali mimoriadne kvalitnú genetickú výbavu, čo umožňovalo zdravé rozmnožovanie bez následkov, ktoré poznáme dnes.

Až po niekoľkých generáciách začali genetické defekty postupne narastať. Preto Boh neskôr ustanovil zákaz sobášov medzi príbuznými, ako je zaznamenané v Levitikovi 18. V tom čase už na Zemi existovalo dostatočné množstvo ľudí, takže príbuzenské manželstvá neboli potrebné.

Hoci Biblia výslovne nespomína manželku Kaina, jediným logickým vysvetlením je, že jeho manželka bola jeho sestra, neter alebo praneter. Genezis 4 neuvádza presný vek Kaina v čase, keď zabil Ábela, no keďže obaja pracovali ako roľníci, boli pravdepodobne dospelí. Kainov strach o vlastný život po vražde naznačuje, že v tom čase už existovalo viac ľudí. Z toho vyplýva, že Kainova žena bola veľmi pravdepodobne dcéra, vnučka alebo pravnučka Adama a Evy.

Tento spôsob spolužitia jedného muža s viacerými ženami, známy ako polygamia, je pre dnešných kresťanov prakticky nemysliteľný. Napriek tomu takto žilo nespočet našich predkov, vrátane významných biblických postáv, ako boli Abrahám, Jakob či Gedeon, a v niektorých kultúrach a spoločenstvách je táto prax prítomná dodnes. Je preto potrebné pozrieť sa na to, ako na polygamiu nazera Písmo Sväté, ktoré bolo a zostáva smerodajným slovom pre život veriaceho.

Spolužitie muža a ženy, ustanovené Bohom už v období Stvorenia, predstavuje základný Boží poriadok života. Muž a žena podľa Biblie tvoria jedno telo, čo je vyjadrením psychickej, duchovnej aj telesnej jednoty. Polygamia tento poriadok narúša, pretože muž netvorí jednotu s jednou ženou, ale s viacerými ženami, čím dochádza k rozrušeniu pôvodného Božieho zámeru.

Podľa Genesis 1:27 muž a žena spolu tvoria jedného človeka, jedno telo, a až v manželstve nachádza ľudská bytosť svoju plnosť.

Skutočnosť, že niektorí biblickí patriarchovia, ako napríklad Abrahám, žili v polygamii, neznamená, že by Biblia tento model schvaľovala. Naopak, Písmo týmto príkladom odhaľuje dôsledky ľudskej slabosti a odklonu od pôvodného poriadku.

Treba však brať do úvahy aj historický kontext. Zaľudnenie zeme bolo Božím príkazom a podľa knihy Genesis Stvoriteľ naplnil zem rôznorodým životom. Zatiaľ čo medzi živočíchmi bola od počiatku zachovaná rovnováha, medzi ľuďmi stál na začiatku Adam so svojou ženou Evou. V prvých storočiach ľudstva bolo preto prirodzené, že potomkovia Adama a Evy mali deti aj v incestných vzťahoch, čo bolo v danom historickom a kultúrnom období tolerované.

Až v knihe Levitikus (kapitola 18) dochádza k jasnému obmedzeniu príbuzenských vzťahov pri uzatváraní manželstiev. Porušenie týchto ustanovení bolo trestané bezdetnosťou alebo dokonca smrťou (Lev 20:20–21; 20:11,14). Boh tak skrze svoj vyvolený ľud a jeho vodcov ustanovil zákony o rodine, ktoré mali zabezpečiť čistotu rodinných vzťahov, zachovanie populácie a oddelenie sa od pohanských národov.

Účel rodiny spočíval predovšetkým v plodení detí (Gen 1:28), pričom u Izraelcov sa osobitný dôraz kládol na mužských potomkov, ktorí boli nositeľmi rodu a dedičmi duchovného odkazu otcov (porov. Mat 5:44; 23:31).

Mnohoženstvo sa objavilo už v raných dejinách ľudstva a patrilo medzi hriechy predpotopného sveta, ktoré privolávali Boží súd. Po potope sa však opäť rozšírilo. Satan v tomto procese sledoval jasný cieľ: narušiť pôvodné manželské zriadenie, oslabiť jeho záväznosť a zbaviť ho posvätnosti. Tým sa snažil znetvoriť Boží obraz v človeku a otvoriť dvere hriechu a mravnej skazenosti.

Boh dal ľuďom svoje prikázania ako jasnú smernicu života, no ľudia ich prestupovali a dopúšťali sa hriechov. Bezbožnosť sa stala zjavnou a odvážnou, bez ohľadu na spravodlivosť. Krik utláčaných vystupoval až do neba.

Proti pôvodnému Božiemu ustanoveniu sa zaviedlo mnohoženstvo. Boh dal Adamovi jednu ženu, čím zjavil svoju vôľu, no po páde ľudia nasledovali svoje hriešne cesty, čo viedlo k rýchlemu nárastu zločinnosti a bezbožnosti. Prestal sa rešpektovať manželský vzťah aj vlastnícke práva a ten, kto zatúžil po žene či majetku blížneho, si ich brával násilím.

Neskôr, po potope, Abrahám prijal zasľúbenie o synovi bez námietok, no nevyčkal, kým Boh splní svoje sľuby. Keď odpoveď neprichádzala okamžite, Abrahám a jeho manželka Sára sa rozhodli konať podľa vlastného plánu. Sára navrhla, aby si Abrahám vzal jej slúžku za druhú ženu, v snahe urýchliť naplnenie Božieho zámeru.

V tom čase bolo mnohoženstvo natoľko rozšírené, že sa už nepovažovalo za hriech, hoci bolo porušením Božieho poriadku a vážne ohrozovalo posvätnosť rodinných vzťahov.

Poučenie pre Abraháma o posvätnosti manželského zväzku zostáva trvalým varovaním pre všetkých veriacich. Ukazuje, že práva tohto zväzku a jeho šťastie je potrebné starostlivo chrániť, aj za cenu bolestných obetí.

Abrahám mal jedinú pravú manželku – Sáru, a jej práva ženy a matky nemali byť zdieľané s inou ženou. Sára si svojho manžela vážila, a preto sa stala príkladom aj v Novej zmluve. Nechcela, aby sa Abrahám o svoju lásku delil s inou, a Hospodin ju nepokarhal, keď žiadala, aby bola jej sokyňa vyhnaná. Skutočná nerozvážnosť spočívala v pochybnostiach o Božej moci, ktoré viedli k spojeniu s Hagarou.

Jákobov hriech a jeho následky sa bolestne prejavili v životoch jeho synov. Mnohoženstvo v Jákobovej rodine viedlo k napätiu a nezhodám medzi matkami i ich deťmi, podobne ako v prípade Elkanových žien (1Sam 1:6; porov. Lev 18:18).

Tento rodinný chaos plodil neznášanlivosť a vzdor, pričom Jákobov život bol poznačený žiaľom a starosťami.

Naopak, Ráchel, matka Jozefa, mala odlišný charakter. Jozef, jej starší syn, sa už v mladosti stal symbolom ušľachtilosti, telesnej krásy a mravnej čistoty. Tento čistý, veselý a čulý chlapec prejavoval rozhodnosť a vernosť Bohu od útleho veku. Jozef poslúchal rady svojho otca, bol poslušný Bohu a zostáva príkladom každého muža, ktorý chce žiť pre Boha a neskôr vstúpiť do manželstva.

V záverečnom pohľade sa vraciame k Adamovi a Noachovi, zakladateľom ľudského pokolenia a predstaviteľom monogamného manželského života, ktorý napĺňa Božie určenie muža a ženy. K tomuto manželskému poriadku sa jasne vyjadril aj náš Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, ktorý pokladá manželstvo za nerozlúčiteľné. Hoci rodina a manželstvo nie sú najvyššou métou, pretože nad rodinou stojí Boh, Ježiš im vo svojom učení prisudzoval mimoriadny význam.

Čerpal z rodinného prostredia pri podobenstvách, pri učení o úcte k rodičom a o vzťahoch medzi rodičmi a deťmi. Pán Ježiš ustanovil spoločenstvo, ktoré stojí nad každou rodinou – spoločenstvo s Ním samým a s Jeho Cirkvou.

Kresťanstvo tak prekonalo polygamiu a mnohoženstvo, pričom žena sa stala rovnocennou pred Bohom. V Kristovi nie je rozdiel medzi mužom a ženou (Gal 3:28).

Cudzoložstvo je zakázané nielen žene, ale aj muž je povolaný k úplnej vernosti svojej manželke. Manželstvo má byť priestorom otvoreného a čistého vzťahu, kde sa muž a žena navzájom dopĺňajú. Má byť miestom radosti, túžob a vzájomnej úcty, kde vládne pokoj, láska, spolupatričnosť, tolerancia a múdrosť – hodnoty, ktoré odrážajú Božiu slávu v živote veriacich manželov.

Téma incestu a polygamie v Biblii si vyžaduje správne pochopenie biblického kontextu Stvorenia a vývoja ľudstva, preto prirodzene nadväzuje na oblasť Genezis a počiatok, kde je vysvetlený pôvod človeka, prvé generácie ľudstva a dôvody, prečo boli manželstvá medzi príbuznými v raných dejinách nevyhnutné; otázka polygamie zároveň úzko súvisí s biblickým pohľadom na manželstvo, kde Písmo ukazuje ideál jednoty muža a ženy ako Boží zámer, hoci dejiny zaznamenávajú aj ľudské zlyhania a kompromisy; hlbšie teologické vysvetlenie rozdielu medzi Božím ideálom a Božou toleranciou v určitých obdobiach poskytuje výklad Písma, pričom celý problém zapadá do širšieho rámca Biblie ako knihy, ktorá pravdivo zaznamenáva dejiny spásy, nie idealizovaný obraz ľudskej morálky.