4.časť – Únosy ľudí a vláda

Ak neznámy lietajúci objekt naruší vzdušný priestor štátu, spravidla sa okamžite aktivujú obranné vojenské systémy a letectvo. O to viac v prípade, ak ide o objekt, ktorý nie je možné radiolokačnou technikou presne identifikovať. Prirodzene tak vzniká snaha takýto objekt buď prinútiť k pristátiu, alebo ho sestrelit. Z dokumentov uvoľnených NATO sa napríklad zistilo, že počas vojny na Blízkom východe sa 26. 10. 1976 objavil veľký diskovitý objekt nad jednou z vojenských základní NATO.

Bola naň odpálená raketa zem – vzduch, no keď sa k objektu priblížila, bola zničená akýmsi energetickým lúčom podobným laseru. Podobný incident sa odohral aj na kórejskej vojenskej základni ležiacej na pobreží Binn v roku 1974 (T204).

Prípadov pokusov o sestrelenie a prenasledovanie UFO je v ufologickej literatúre zaznamenaných mnoho a niektoré z nich skončili pre pilotov vojenských lietadiel tragicky. V októbri 1956 podľa amerických zdrojov pilot stíhača na Okinave zahájil paľbu na UFO nad vojenskou základňou a zahynul. V inom prípade viac než sto svedkov pozorovalo, ako veľké trojuholníkové UFO doslova pohltilo dve stíhačky F-14 Tomcat. V oblasti Teheránu sa v sedemdesiatych rokoch pokúsili dve stíhačky typu Fathom zostreliť UFO, no v dosahu paľby im zlyhal elektronický riadiaci systém rakiet aj ďalšie palubné prístroje.

V knihe Johannesa von Buttlar, vydanej v roku 1990 v Mníchove, je opísaný incident, ku ktorému došlo 7. 5. 1989 nad africkou púšťou Kalahari. Dve stíhačky Juhoafrického letectva mali údajne zostreliť oválny neidentifikovateľný lietajúci objekt, ktorý sa o 13:45 objavil na radaroch jednej z námorných fregát juhoafrického námorníctva. Objekt sa blížil k hraniciam Juhoafrickej republiky rýchlosťou presahujúcou 10 000 km/h od juhozápadu a krátko nato bol zaznamenaný aj pozemnými a vzdušnými vojenskými radarmi.

V South African Air Force vypukla panika. Približne o 13:52 objekt narušil vzdušný priestor JAR a všetky pokusy o nadviazanie kontaktu boli úplne neúspešné. Do vzduchu následne vzlietli stíhačky Mirage F2G. Bolo zrejmé, že neznámy objekt je inteligentne riadený, pretože na prenasledovanie reagoval náhlymi zmenami kurzu a rýchlosti, čím znemožnil lietadlám priblížiť sa na dostrel. V dôsledku toho bol vydaný rozkaz na sestrelenie neznámeho narušiteľa.

O 13:59 sa jednej zo stíhačiek podarilo objekt zamerať a vypálila naň laserové delo, ktorého cieľom bolo vyradiť letové a obranné systémy telesa. Účinok zásahu bol okamžitý. Posádky pozorovali na objekte sériu krátkych zábleskov, pričom UFO náhle zmenilo smer letu nadol, začalo strácať rýchlosť aj výšku a následne sa zrútilo do oblasti púšte Kalahari, kde zostalo nehybné.

Po príchode vojenských jednotiek bolo potvrdené, že UFO havarovalo približne 80 km severne od územia Botswany. Objekt bol zaistený a prevezený do výskumného strediska, zatiaľ čo špecializované vojenské tímy okamžite zabezpečili miesto havárie. Na mieste bol objavený približne 150 metrov široký kráter s hĺbkou okolo 12 metrov. V jeho stene bol zapichnutý disk s priemerom 18 metrov a výškou 9,5 metra.

Odhadovaná hmotnosť objektu bola približne 50 ton. V okolí krátera bolo zároveň zaznamenané mimoriadne silné elektromagnetické pole a zvýšená radioaktivita.

„Natavené steny dokazovali obrovský žiar, ktorý vznikol pri dopade telesa. Na hladkom povrchu UFO nebol viditeľný žiadny zvar a po jeho obvode sa nachádzalo približne dvanásť oválnych, sploštených okien. Objekt bol čoskoro vyprostený a pomocou špeciálnej techniky prevezený do bezpečnostnej zóny bližšie neurčenej juhoafrickej leteckej základne. Kráter bol následne zasypaný kameňmi a pieskom tak, aby po celom incidente nezostala ani stopa. Neskôr bol neznámy objekt tajne prepravený na americkú základňu Wright Patterson Air Force Base, kde je údajne dodnes podrobovaný celej sérii rôznych testov.“

Podľa dostupných informácií haváriu UFO prežili dvaja členovia posádky, ktorých pôvod zostal neznámy. Malo ísť o humanoidný typ vysoký približne 1,3 metra, s neúmerne veľkou hlavou a výraznými šikmými očami. Johannes von Buttlar tvrdí, že tieto bytosti boli najskôr zadržiavané na leteckej základni Bahala a následne prepravené na americkú základňu Wright Patterson. Podľa neho išlo o rovnaký typ bytostí, akých pozostatky mali byť nájdené pri podobnej havárii UFO v Novom Mexiku v roku 1947, známom ako Roswellský prípad.

V tejto súvislosti stojí za zmienku aj stretnutie s mimozemšťanom z roku 1990 v obci Nové Dvorníky na území Slovenskej republiky, ktoré zaznamenala Československá archeoastronautická asociácia. Viacerí na sebe nezávislí svedkovia potvrdili pozorovanie bytosti, ktorej antropoidné znaky sa zhodovali s opisom prípadu Kalahari: veľká hlava, mierne šikmé oči, štíhle telo a celkový vzhľad pripomínajúci zväčšenú hlavu mravca.

Princípom „najlepšia obrana je útok“ sa riadila aj kanadská armáda dňa 4. novembra 1989 v Ontáriu, keď zaznamenala haváriu UFO v močaristej oblasti pri Corkery Road. Ako údajný „priateľský pozdrav“ vyslala na trosečníkov 16 striel so smrteľným nervovým plynom Vexxon. Následne boli traja mŕtvi členovia posádky vyprostení, obalení ľadom a prevezení do izolačnej komory Ottawskej univerzity. Samotná loď bola samozrejme podrobená vojenskému výskumu.

Ak je UFO prenasledované našimi vojenskými lietadlami, bráni sa pomocou silových polí, ktoré dokážu ochromiť elektroniku stíhačiek a tým zastaviť ich útok, v horšom prípade spôsobiť ich úplné zničenie. Existujú aj zdokumentované prípady, keď UFO na útočiace lietadlo vystrelilo energetický lúč, ktorým ho zneškodnilo. Vzhľadom na to, že UFO je schopné zmiznúť obrovskou rýchlosťou z ohrozeného priestoru, zostáva otázkou, prečo tak neurobí vždy, keď vie, ako môže dopadnúť stret s našimi lietadlami, ktoré vletia do jeho silového poľa.

Je možné, že sa v mnohých prípadoch s ľuďmi zámerne zahrávajú ako mačka s myšou a nechávajú k incidentom dôjsť, aby demonštrovali svoju technologickú prevahu? Isté však je, že tieto strety nikdy neviedli k nadviazaniu cieľavedomého kontaktu medzi UFO a ľuďmi. Zároveň však platí, že ak ľudia voči UFO nevystupujú agresívne, ani mimozemské bytosti nereagujú nepriateľsky. Dôkazom má byť stretnutie UFO s kozmickou stanicou Saljut 6 v roku 1981, ktoré prebehlo veľmi opatrne a údajne priateľsky.

Je zrejmé, že najväčší záujem o UFO prejavujú ozbrojené sily, a to či už z dôvodu ochrany vzdušného priestoru štátu, alebo snahy získať informácie o technológii „nepriateľa“, ktorú by bolo možné využiť na vlastný technologický rozvoj či vytvorenie účinnej obrany. Všetko je pritom prísne tajné a na verejnosť nesmie preniknúť takmer nič, prípadne sú informácie rôznymi spôsobmi upravené. O to viac to platí v prípade UFO, ktoré sa stalo jedným z najväčších vojenských tajomstiev tohto storočia.

Od začiatku tohto desaťročia sa pod tlakom narastajúceho počtu svedkov, záujmu masmédií, existencie videozáznamov, množstva ufologických kongresov a vďaka uvoľnenej politickej situácii začala postupne dvíhať opona mlčania. Objavujú sa náznaky, že vojenské aj vládne kruhy sa rozhodli v rámci akéhosi „výchovného programu“ pomaly pripraviť verejnosť na myšlienku, že vo vesmíre nie sme sami.

Po skončení studenej vojny vysokopostavení predstavitelia po prvýkrát oficiálne potvrdili existenciu neznámych lietajúcich objektov a so súhlasom vlád uvoľnili tisíce dokumentov. Tie najzaujímavejšie z posledných štyridsiatich rokov uvádza M. Hesemann vo svojej knihe „Tajná vec UFO“ (Etna, 1994).

Už v úvode spomínaných kníh sa možno dočítať, že vďaka systému DSP (Defense Support Programme – obranný a podporný program) sú zaznamenávané objekty prichádzajúce z vesmíru. DSP predstavuje systém siedmich geostacionárne umiestnených družíc, ktoré nepretržite monitorujú celý povrch planéty pomocou dostupnej pokročilej techniky, vrátane sledovania v infračervenom, röntgenovom aj mikrovlnnom spektre.

Okrem bežných meteoritov a zvyškov družíc sú evidované aj telesá označované ako Fastwalker („rýchlochodec“), ktoré sa pohybujú extrémnou rýchlosťou, prichádzajú z kozmu, vstupujú do zemskej atmosféry a po krátkom čase sa opäť vracajú späť do vesmíru. Družice ich lokalizujú v priemere dva- až trikrát mesačne.

Ešte znepokojivejším faktom je, že krátko po preniknutí takéhoto „rýchlochodca“ do atmosféry Zeme dochádza v pozemskom vzdušnom priestore k pravidelným pozorovaniam UFO. Presne tak tomu bolo aj 19. septembra 1976, keď sa na leteckej základni Šarochi v blízkosti Teheránu rozozneli poplašné sirény. Radary lokalizovali UFO a objekt pozorovali aj dvaja piloti civilného lietadla. Okamžite vzlietli dve stíhačky F-4, ktoré čoskoro zazreli jasne svietiace disky obklopené modrými, zelenými, červenými a oranžovými svetlami.

V rozhodujúcom okamihu prvému pilotovi zlyhali všetky palubné prístroje aj rádiové spojenie, a bol nútený vrátiť sa na základňu. Druhý pilot sledoval, ako sa od veľkého objektu oddelil menší, ktorý sa prudko priblížil k jeho lietadlu. Keď sa pokúsil odpáliť raketu, zlyhal mu odpaľovací systém aj rádiová komunikácia. Pilot okamžite vykonal únikový obrat a v strmom lete sa vrátil späť na Zem. O niekoľko hodín neskôr bolo UFO pozorované nad Marokom. (E6)

Na začiatku bol družicový systém vzdušnej obrany Spojených štátov navrhnutý a inštalovaný pre prípad útoku zo strany Varšavského paktu, ktorý disponoval balistickými raketami s jadrovými hlavicami. Po udalostiach v Portoriku 28. decembra 1988 však nastala zásadná zmena v pohľade na využitie tohto systému, čo viedlo k dramatickému obratu v jeho strategickom nasadení.

„Dve stíhačky F-14 Tomcat amerického námorníctva prenasledovali obrovské sivé trojuholníkové UFO veľkosti futbalového ihriska, pravdepodobne jednu z materských lodí. Objekt náhle zastal vo vzduchu a jedna zo stíhačiek sa k nemu dostala nebezpečne blízko. Očakávaná zrážka sa však nekonala – stíhačka jednoducho zmizla. Druhá stíhačka bola UFO takisto ‘pohltená’. Následne sa z objektu oddelili tri červené svetelné gule, ktoré začali prenasledovať tretiu stíhačku. Na základni Roosevelt Roads aj vo Washingtone zavládlo vážne znepokojenie.“

Keďže sa medzičasom globálna politická situácia výrazne zmenila, najmä v dôsledku krokov Michaila Gorbačova, nastal čas na vytvorenie globálneho „vesmírneho štítu“ v spolupráci s Ruskom, nie proti nemu. Táto myšlienka sa stala jednou z hlavných tém stretnutia G. Busha a B. Jeľcina v Camp Davide. Na tlačovej konferencii oznámili plán vybudovania spoločného obranného systému pre svetové spoločenstvo.

Ako nový spoločný nepriateľ boli oficiálne označené nebezpečné úlomky asteroidov, ktoré môžu mať pri dopade na Zem katastrofálne následky. Úlohou systému satelitov je lokalizácia veľkých objektov z kozmu a ich následné zničenie jadrovými alebo laserovými zbraňami. (F21, 22)

Vráťme sa však ešte hlbšie do minulosti. Na sklonku druhej svetovej vojny sa vojnoví piloti stretávali so záhadnými striebornými lietajúcimi guľami, ktoré výrazne prevyšovali letové schopnosti všetkých vtedajších lietadiel a objavovali sa jednotlivo aj v skupinách. Spočiatku vyvolali veľký rozruch a obe bojujúce strany sa domnievali, že ide o tajné zbrane nepriateľa. Keďže však tieto objekty nikdy neútočili ani na lietadlá, ani na pozemné ciele, dospelo sa k záveru, že ich ovláda niekto, kto nie je súčasťou vojnového konfliktu.

Hitler vydal priame príkazy na vývoj mocných a prísne utajovaných zbraní. Išlo o nasledujúcich dvanásť tajných projektov: lietajúci disk, diaľkovo ovládané rakety a strely, elektromagnetickú raketu, bojový tank, protipancierový granát, paralyzujúce zvukové vlny, lúčové paralyzujúce delo, laserovú zbraň, umelý ohnivý oblak, elektricky nabitý oblak a guľový blesk. Tieto projekty boli v rôznom štádiu rozpracovania a po vojne sa dostali do rúk Sovietov a Američanov, spolu s vedeckými pracovníkmi, ktorí na týchto zariadeniach pracovali.

Lietajúci tanier V-7 mal rotujúce obvodové trysky, ktoré počas letu vytvárali kruh jasného ohňa. Funkčné modely sa podľa dostupných informácií dostali do rúk Sovietskeho zväzu. Iný model využíval Coandov efekt, ktorý umožňuje lietadlu prudko meniť smer letu neobvyklým spôsobom, pričom dochádza k výraznému zvýšeniu vztlakovej sily a účinku motoru. Tanierový letún však údajne trpel vážnymi problémami so stabilizáciou. Je zrejmé, že od tých čias sa tajný vojenský vývoj posunul oveľa ďalej.

Nielen vo vojenských laboratóriách, ale aj v civilnom výskume vznikajú návrhy, vzory a patenty diskovitých lietadiel. Spomenúť možno napríklad patent I. Baara z 11. 12. 1962, patent H. Fleissnera zo 7. júna 1960 na diskovité lietadlo schopné vertikálne štartovať a pristávať na vode aj na zemi a okamžite meniť kurz pod akýmkoľvek uhlom, ďalej priemyselný vzor N. Pricea z 10. 9. 1963 a mnohé ďalšie (bližšie pozri Magazín 2000, č. 1/95).

Dokáže dnes vôbec niekto z bežných civilistov odhadnúť, kam sa za posledných 30 rokov, ktoré uplynuli od spomínaných šesťdesiatych rokov, vývoj v tejto oblasti posunul? Skúšky lietajúcich objektov poháňaných netradičnými technológiami na báze antigravitačného poľa prebiehajú už celé roky. Je logické, že objekty s takmer neobmedzeným doletom sú testované aj v globálnom meradle.

Preto niet divu, že sa objavujú v rôznych častiach Zeme. Ich tvar je často odvodený od havarovaných alebo inak získaných neznámych lietajúcich objektov, pričom najčastejšie ide o tvary rejnoka alebo trojuholníka.

Najviac zmienok o UFO je pripisovaných práve lietadlám, raketám, sondám a podobným zariadeniam. Zvláštnu pozornosť si zaslúži prísne utajovaná vojenská technika. Súčasné americké tajné taktické vojenské lietadlá dokážu vertikálne vzlietnuť, takmer stáť na mieste, manévrovať v priestore a následne sa extrémnou rýchlosťou vzdialiť. Zároveň sú takmer nehlučné. Iný typ, známy ako NASP, dosahuje iónosféru a má nahradiť raketoplán Shuttle.

Ďalší projekt s názvom Aurora predstavuje strategické bezpilotné lietadlo dosahujúce rýchlosť M = 15, teda približne 18 000 km/h. Tieto lietadlá majú klinovitý alebo trojuholníkový tvar a mnohí sa domnievajú, že práve niektoré z týchto strojov mohli stáť za legendárnymi belgickými pozorovaniami UFO.

Z odtajnených zdrojov vyplýva, že do rúk armád sa dostali vraky havarovaných UFO. V správe Assessment sú opísané okolnosti prípadu z roku 1952, keď sa na Špicbergoch, v blízkosti polárneho kruhu, našli trosky kovového disku s priemerom približne 50 metrov. Objekt bol objavený vďaka tomu, že po havárii stále vysielal silné signály na neobvyklej frekvencii 934 Hz, čím rušil spojenie medzi prelietavajúcimi stíhačkami.

Vo výsledkoch výskumu, ktoré boli sprístupnené len vysokým nórskym dôstojníkom, plukovník G. Darnhyl, vedúci vyšetrovacej komisie nórskeho velenia, uviedol:

„Zrútenie na Špicbergoch bolo veľmi poučné. Pre našu vedu tu síce zostáva mnoho nevysvetliteľných hádaniek, ale som presvedčený, že pomocou trosiek zo Špicbergov ich bude možné čoskoro vyriešiť. Pred časom došlo k nedorozumeniu, keď sa tvrdilo, že disk je pravdepodobne sovietskeho pôvodu. Avšak – a to musíme zdôrazniť – nebol postavený na tejto Zemi. Použité materiály naši odborníci nepoznajú. Buď sa tu vôbec nevyskytujú, alebo sú získané fyzikálnymi a chemickými procesmi, ktoré nepoznáme.“ (E61)

Radary zachytili zrútenie UFO neďaleko pláže v Timmendorfe pri Lübecku na baltskom pobreží. Na miesto sa okamžite dostavil anglický technický prápor, ktorý objavil disk s priemerom 33 metrov a výškou 5 metrov, zaseknutý v pieskovej dune. Okolie nálezu bolo bezodkladne uzavreté pod zámienkou vojenského cvičenia. Vo vnútri lode sa nachádzala mŕtva dvanásťčlenná posádka. Tieto bytosti dosahovali výšku približne 120–130 cm, mali veľké hlavy a nápadne obrovské oči mandľového tvaru. Dnes je s odstupom času zrejmé, že ide o známy typ EBE.

Správa obsahuje fotodokumentáciu lode, bytostí, detailné zábery rúk so štyrmi prstami podobnými pazúrom bez palca, mikroskopické snímky kože aj metalurgický rozbor materiálu disku, ktorý je neuverteľne pružný a zároveň extrémne odolný, akoby šlo o kombináciu kovu a plastu. (E63) Takýchto prípadov havarovaných lodí existuje už celý rad a od roku 1961 sa nimi zaoberajú tajné vojenské programy Moon Dust a Blue Fly.

Už v prvej kapitole bolo opísané zdokumentované pristátie UFO na základni Holloman, ktoré bolo z našej strany vnímané ako mierumilovné. V ďalších prípadoch sa však armáda pokúšala lietajúce disky zostreliť. Uvádzať desiatky podobných prípadov by bolo vyčerpávajúce, no je pozoruhodné, že vojenské základne akoby UFO priťahovali, najmä tie, kde sa nachádza jadrový arzenál. Vynára sa otázka, či nejde o akúsi „vesmírnu bezpečnostnú kontrolu“.

Ak vychádzame z toho, že v niekoľkých prípadoch sa armáda pri výskyte UFO nad týmito objektmi pokúsila o zostrelenie, niet sa čo čudovať, že kontakt bol nadväzovaný len veľmi zriedkavo, opatrne a prevažne s jednotlivcami. Z dôvodu ľudskej agresivity, ale aj strachu, nebýval často úspešný, o čom svedčí aj jedna kuriózna správa zo známeho štvorcentimetrového dokumentu Assessment:

„Stalo sa to v skorých ranných hodinách na talianskej základni NATO pri Livorne. Bolo niekoľko dní pred Vianocami, keď sa nad základňu zniesol disk, vysunula sa rampa, otvoril sa vstup a ‚cudzinci‘ pozvali hliadkujúceho vojaka dovnútra lode. Ten sa v šoku pomočil a táto trápna situácia spôsobila, že sa obe strany vzdali bližšieho kontaktu. Návštevníci, ktorí vyzerali ako ľudia (v UFO literatúre známi ako blondíni), sa priateľsky rozlúčili a odleteli.“ (E63)

Pri úspešných kontaktoch sú svedkovia viazaní prísnou mlčanlivosťou a poskytujú len veľmi obmedzené informácie, keďže obsah týchto stretnutí podlieha najvyššiemu stupňu utajenia. Je pravdepodobné, že vláda USA, ktorá si uvedomila, že voči technológiám, ktorými disponujú UFO, sme úplne bezbranní, zvolila stratégiu utajeného spojenia a spolupráce s takzvanými „mimozemšťanmi“, aspoň dovtedy, kým ľudstvo nevyvinie adekvátne obranné prostriedky. Riziko je obrovské, no zrejme neexistovala iná možnosť.

Z dôvodu utajenia neexistuje iná cesta, než všetko realizovať na tajných a prísne strážených vojenských základniach. Nič však nemožno skrývať naveky. Práve preto dnes môžeme pozorovať psychologickú prípravu verejnosti na prijatie tejto reality, a to najmä prostredníctvom filmovej produkcie a postupne uvoľňovaných informácií.

Rovnako aj ruský kozmický program sa nachádza v centre ich záujmu. V knihe „UFO na východe“ na stranách 98–100 je opísaných niekoľko takýchto incidentov. Z týchto prípadov sú už vylúčené optické javy súvisiace so samotným štartom rakety, ako aj prípadné oddelenie nosných stupňov, ktoré laikov často mätie. Napríklad 23. 11. 1990 o 6:51 odštartovala nosná raketa Molnija nesúca kozmickú aparáturu. O 7:20 sa nad mestom objavili hneď dva objekty, vykonali obrat v tvare slučky a následne odleteli smerom na Archangeľsk.

Často sa stáva, že diskovité, guľovité aj doutníkovité telesá sa objavujú dlho pred samotným štartom. V nejednom prípade ich prítomnosť spôsobila odloženie štartu. Keďže celý proces štartu je dokumentovaný videokamerami, tieto neidentifikovateľné objekty sú na záznamoch jasne zachytené.

Pri stretnutiach s UFO bolo opakovane pozorované, že bytosti odoberajú vzorky pôdy, kamene či dokonca vzorky hnojív, podobne ako to robili naši kozmonauti pri výskume Mesiaca. Okrem toho sa zaujímajú o rôzne prístroje, vozidlá a niekedy so sebou berú aj zvieratá – zajace, psov či sliepky. To by samo o sebe ešte nemuselo byť výnimočné. Oveľa znepokojujúcejšie však je, že stredobodom ich záujmu sa stávajú ľudia.

„Jedného dňa Antonio Villas pracoval na svojom traktore na brazílskej farme, keď si všimol, že v jeho blízkosti pristál zvláštny stroj vajcovitého tvaru. Zachvátila ho panika a pokúsil sa utiecť, no bytosti vysoké približne 1,5 metra ho zajali, odviedli na palubu, odobrali mu vzorku krvi, podrobili ho vyšetreniu a donútili ho k pohlavnému styku s cudzou ženou. Potom ho prepustili. Na druhý deň ochorel a príznaky nasvedčovali radioaktívnemu ožiareniu.“

V roku 1991 uskutočnila organizácia ROPER rozsiahly prieskum verejnej mienky, aby zistila počet údajných únosov do UFO. Výsledky boli šokujúce – až 2 % Američanov uviedli skúsenosti, ktoré možno zaradiť do kategórie únosov. Prudko rastúci počet takýchto prípadov prinútil niektorých výskumníkov zaoberať sa touto problematikou vážne a systematicky. Jedným z nich bol známy americký psychiater Dr. John Mack.

Ako nositeľ viacerých odborných ocenení, zakladateľ Inštitútu politickej psychológie a rešpektovaná vedecká autorita nemal dôvod k neserióznym záverom. Výsledky jeho práce boli predstavené aj v Prahe na medzinárodnej konferencii transpersonálnej spoločnosti. Dr. John Mack skúmal 50 unesených osôb rôznych vekových kategórií pomocou jemnej hypnózy, ktorá pomáha odstrániť bariéru strachu.

Hlavný záver jeho výskumu je mimoriadne alarmujúci – únos je v pamäti týchto ľudí uložený ako reálny zážitok, nie ako sen, halucinácia alebo výplod fantázie. Navyše sa ich výpovede v mnohých detailoch zhodujú.

„V okamihu únosu dochádza k strate pojmu času, nastáva zmätok a následne strata vedomia. Humanoidné bytosti majú výšku približne jeden meter, veľkú hlavu, žiadne uši, nepatrný nos, malé ústa, dlhé ruky s tromi až štyrmi prstami, tenké nohy a obrovské tmavé oči bez zreníc. Pohľad do ich očí bol pre obete horší než fyzické mučenie.“

Overenie pravdivosti týchto informácií je mimoriadne náročné a časovo zdĺhavé. Napriek tomu všetko naznačuje, že predstava priateľských kozmických bratov, ktorí nám údajne chcú pomôcť zo zemských problémov, je ilúziou. Tieto únosy neprejavujú bratské správanie, ale skôr nás stavajú do pozície skúmaného objektu, podobne ako my skúmame zvieratá či hmyz.

Samotný priebeh únosu je v mnohých prípadoch takmer identický. Obeť má pocit, že je pozorovaná, zazrie na oblohe svetielkujúci objekt, stratí kontrolu nad vozidlom, rádio prestane hrať a svetlá zhasnú. Nasleduje extrémny strach, no zároveň akýsi umelý pokoj. Barney Hill o tom vypovedal:

„Začal som vychádzať z auta. Dvaja muži stáli pri dverách a pomáhali mi von. Nebol som paralyzovaný, len nesmierne vystrašený.“

Mnohí svedkovia sa zhodujú, že ich mimozemské bytosti odviedli do miestnosti zaplavenej svetlom, kde im odobrali vzorky kože, nechtov a tkanív. Hoci sa vyšetrenie javilo ako technicky ohľaduplné, pre obete bolo psychicky mimoriadne traumatizujúce.

Medzi najznepokojivejšie svedectvá patria výpovede viacerých žien, ktoré opisovali, že na nich vetrelci vykonávali umelé oplodnenie. Kathy Hopkinsovú podľa jej slov mimozemské bytosti navštívili už v detstve. Prichádzali opakovane a zakaždým ju dôkladne vyšetrili. Údajne pristávali na záhrade domu jej rodičov. Vedci neskôr na trávniku skutočne objavili podivný spálený kruh, na ktorom dodnes nerastie žiadna vegetácia. V strede kruhu bola nameraná zvýšená radioaktivita. Už len tento fakt podľa niektorých dodáva prípadu určitú mieru vierohodnosti.

Pri jednej z návštev jej vetrelci implantovali do ucha neznámy predmet. Niektorí ufologickí výskumníci sa domnievajú, že mohlo ísť o zariadenie umožňujúce sledovanie obete na každom kroku a dokonca aj ovplyvňovanie jej správania.

Podobné implantáty mali byť zavedené aj do tiel ďalších obetí únosov. Kathy otehotnela vo veľmi mladom veku, no jej lekár konštatoval, že tehotenstvo z neznámych príčin zaniklo. V stave hypnózy Kathy vysvetlila, že na nej tajomné bytosti vykonali operáciu, po ktorej otehotnela, a po niekoľkých týždňoch jej plod opäť odobrali. Pri ďalšej návšteve jej ukázali malého vráskavého tvora, podali jej ho a ona ho v akomsi omámení inštinktívne pritlačila k prsníku.

Podľa prof. Dr. Jacobsa je ústredným bodom únosov práve tvorba živých potomkov.

Keďže je zjavná snaha vykonávať únosy bez svedkov, v utajení, pričom unesení si po udalosti na nič nepamätajú (spomienky sa odblokujú až v hypnóze), mohlo by sa zdať, že ide len o psychický jav. Napriek tomu však niekoľko únosov prebehlo „neopatrne“ priamo pred očitými svedkami, čo naznačuje, že aspoň niektoré prípady majú reálny základ. Ide teda o vážnu záležitosť. Jedným z najznámejších prípadov je zážitok lesného robotníka Travisa Waltona, ktorého únosu bolo prítomných šesť očitých svedkov.

„Stalo sa to 5. 11. 1975 o 18:00 hodine. Sedemčlenná skupina robotníkov skončila prácu v národnom parku Apache-Sitgreaves a vracala sa po opustenej horskej ceste. Zrazu zazreli veľký svietiaci disk, ktorý sa vznášal neďaleko. UFO vibrovalo a žltooranžovo žiarilo. Travis vyskočil z vozidla a rozbehol sa k disku. ‚Vráť sa späť, ty blázon,‘ kričali naňho kolegovia. Neodradili ho však a postavil sa takmer priamo pod UFO. Z objektu vyšľahol modrý lúč, Travis spadol a potom sa pomaly vzniesol do výšky, až zmizol v disku.“

Ostatní to sledovali v šoku a omráčení. Vodič okamžite vyrazil preč a zastavil až vtedy, keď sa uistil, že ich lietajúci disk neprenasleduje. Zavolali políciu, ktorá okamžite spustila rozsiahlu pátraciu akciu, no bez výsledku. Zvyšných šesť robotníkov bolo následne zatknutých pre podozrenie z vraždy a podrobených testu na detektore lži. Až po piatich dňoch sa Travis znovu objavil pri ceste neďaleko Heberu v Arizone, približne 50 kilometrov od miesta zmiznutia. Dobehli do mesta a zavolal svojej matke.

Na pravom ramene mal zvláštnu jazvu. Aj on absolvoval test na detektore lži a následne súhlasil s hypnotickým vyšetrením. Opisoval vnútro lode, operačný stôl, šedé kovové steny a malé bytosti vysoké približne 1,4 metra. Spoločnosť Paramount sa tohto príbehu chopila a sfilmovala ho pod názvom „Oheň na nebi“.

Americký výskumník Budd Hopkins sa tejto problematike venuje už viacZadostným viac ako 20 rokov. Rozprával sa s väčšinou svedkov a spolu s odborníkmi ich podrobil náročným testom. Žiadny z nich nebol paranoik, naopak, vo väčšine prípadov išlo o úplne bežných ľudí, ktorí nijako nevybočovali z normy. Hopkins napokon dospel k záveru, že mimozemské bytosti sa snažia o skríženie ľudského rodu so svojím, hoci skutočné dôvody tohto úsilia zostávajú nejasné.

14. 7. 1986 o 20:00 hodine večer explodovalo teleso UFO a zrútilo sa do rozoklaných hôr v okolí Frunze v Rusku. Tesne pred výbuchom mala posádka tejto kozmickej lode, ktorá sa už nemohla zachrániť, údajne katapultovať dieťa v bezpečnostnej kapsule. Kapsula v tvare vajca, ako uviedli ruskí vedci, bezpečne pristála na lesnej čistine. Vo vnútri sa nachádzalo dieťa, ktoré bolo spolu s kapsulou letecky prepravené do lekárskeho inštitútu vo Frunze.

Kapsula bola dlhá približne jeden meter, stála na nohách a pod ňou sa nachádzala malá raketa, ktorá spomalila jej klesanie. Dieťa ležalo na mäkkom materiáli podobnom hube a kapsula obsahovala kyslíkový systém na udržiavanie života. Jeden z lekárov inštitútu neskôr o prípade vypovedal novinárom…

„Odhadoval by som, že dieťa je podľa ľudského štandardu asi jeden rok staré. Röntgen ukazuje, že telo je podobné ľudskému, s výnimkou výrazne väčšieho srdca. Mozgové závity sú normálne, s výnimkou zvýšenej aktivity alfa žiarenia, teda so schopnosťou telepatie a telekinézy.“

Jedna z dvanástich ošetrovateľiek, určených na starostlivosť o toto dieťa, uviedla v rozhovore pre novinára znepokojivé detaily:

„Dieťa nemá na hlave žiadne vlasy, nemá obočie ani riasy. Jeho zrenice sú jasne červené v strede a smerom k okrajom blednú. Nikdy nezatvára oči, ani keď spí. Spánok zaznamenávame len podľa zmeny pulzu a dýchacej krivky, jeho oči sú otvorené vo dne aj v noci. Dieťa sa nepokúša chodiť, liezť, ani hovoriť či kričať. Nikdy som nepočula žiadne vokálne zvuky.“

Počas jedenástich týždňov bojovali lekári – špecialisti v lekárskom inštitúte vo Frunze o jeho život, no bez úspechu. D. M. Jacobs, filozof a historik z Temple University v štáte Pensylvánia (USA), vo svojej knihe „Tajomný život“ opisuje rozhovory so šesťdesiatimi unesenými osobami. Jednou z nich je aj Alice Haggertyová, narodená v roku 1953, vystupujúca pod pseudonymom Lynn Millerová, ktorá prežila viacero únosov a uvádza:

„Pichli mi veľkú injekčnú striekačku do brucha a povedali, že ich zaujímajú moje vaječníky a vajcovody a že budú pestovať ľudské zárodky.“

Ďalšia svedkyňa, Karen Morganová, vo veku 28 rokov, vypovedá, že jej podobne ako u gynekológa zaviedli valcovitý prístroj. Otvorene priznali, že išlo o umelé oplodnenie:

„Mala som strach, ale nemala som žiadnu vôľu, nemohla som sa brániť. Po čase ma znovu uniesli a zárodok opäť vybrali.“

„Čo s ním urobili?“

„Nechali dieťa dorásť v inkubátore.“

„Ako to viete?“

„Videla som sálu s priehľadnými boxmi, vyzeralo to ako akváriá. Deti napojené na akési trubice ležali ponorené do hustej kvapaliny.“

„Vyzeral vnútro UFO ako nemocnica?“

„Tak mi to pripadalo. Ležala som na jednom z dvadsiatich vyšetrovacích stolov.“

Všetky unesené osoby sa zhodujú v jednom bode: cieľom týchto bytostí bolo štúdium ľudskej sexuality a spôsobu rozmnožovania. Podľa výpovedí sa im podarilo vytvoriť krížencov – hybridné bytosti. Únosy zohrávajú pri skúmaní fenoménu UFO natoľko zásadnú úlohu, že je im venovaná samostatná kapitola (6.8) v závere knihy. Zároveň je potrebné pripomenúť, že únosy nie sú novým javom.

Podobne ako nachádzame zmienky o UFO v legendách a skalných kresbách, existuje množstvo povestí o záhadných únosoch a premiestňovaní ľudí, najmä v oblastiach keltskej kultúry. Rovnako aj indiánske legendy zo severu Skalistých hôr hovoria o bytostiach vysokých približne 1,5 metra, ktoré majú schopnosť stať sa neviditeľnými a unášajú indiánske deti. (M10/94/15)

V článku „Po stopách prípadov záhadného mrzačenia dobytka“, uverejnenom v Magazíne 2000, č. 10/94, sa uvádza, že v stredozápadných oblastiach USA, Kanade, Strednej a Južnej Amerike, Austrálii a Anglicku boli už od roku 1974 nachádzané telá mŕtveho dobytka s odstránenými vnútornými orgánmi. Chirurgické zákroky boli vykonané extrémne presne a čisto.

Na základe týchto zistení Dr. Altshuler vyvodzuje nasledujúce závery:

„Zo všetkých mikroskopických výskumov vyplýva záver, že zákrok uskutočnený na zvieratách prebehol veľmi rýchlo, pravdepodobne v priebehu 1 až 4 minút, a boli použité nástroje s vysokou teplotou, približne 300 °C, napríklad lasery.“

Použitá laserová technológia sa pritom javí ako výrazne vyspelejšia než naša bežne dostupná ľudská technika. Náhodná očná svedkyňa J. Doratyová uviedla, že v kritickú noc, keď došlo k zmrzačeniu dobytka, videla, ako niekto zdvíha zviera v žltom svetelnom lúči do akéhosi lietajúceho objektu. Následne si už na nič nespomínala, a preto so svojím súhlasom podstúpila hypnózu.

Počas nej vypovedala, že sa stretla s mimozemskými bytosťami, ktoré jej oznámili, že tieto experimenty majú slúžiť na zistenie, do akého ničivého štádia dospeli ekologické zmeny na našej planéte. Podľa iných svedectiev a výpovedí by sa však tieto bytosti mohli zaujímať najmä o DNA materiál, aby dokázali vytvárať biologické roboty a hybridné organizmy. Genetický materiál kráv sa totiž v mnohých ohľadoch podobá ľudskému a pri niektorých kategóriách chromozómov je takmer identický.

„S hovädzím dobytkom máme viac spoločného, než sa doteraz predpokladalo,“ hovorí doktor Womack

Už v roku 1976 zistil doktor Feola z Technickej univerzity v Texase, že hemoglobín z kráv je možné v prípade núdze použiť aj na transfúziu pre človeka, pretože štruktúra kravskej krvi je takmer identická s ľudskou. Novinárka L. Howerová, ktorá sa dlhodobo zaoberala fenoménom zmrzačeného dobytka, sa stretla s mnohými farmármi, ktorí vypovedali, že pred nálezom mŕtveho dobytka často pozorovali oranžové alebo biele žiariace gule, prípadne svetelné lúče vychádzajúce z objektov, ktoré sa úplne bezhlučne vznášali nad pastvinami.

Na otupenie hrôzy z traumatických zážitkov únosov ľudí sa často používajú príbehy tých, ktorí údajne neboli unesní v pravom slova zmysle, ale boli pozvaní na palubu lodí. Tam s nimi prebehol priateľský rozhovor a až následne im boli odobraté vzorky kože alebo bola vykonaná operácia údajne zlepšujúca ich zdravotný stav.

Takúto skúsenosť mal napríklad 7. júna 1962 Dr. Viktor Kastrikin z Kaukazu. Keď sa spýtal, na čo potrebujú jeho kožu, bolo mu oznámené, že z nej dokážu získať obrovské množstvo informácií a sú schopní z nej vytvoriť niekoľko ľudských tiel. Tvrdili, že dopĺňajú genový fond ľudí aj zvierat a pri každej návšteve sledujú zhoršovanie stavu planéty spôsobené kontamináciou pôdy, vody, ovzdušia, radioaktivitou a ďalšími škodlivinami. Podľa ich tvrdení ľudia v blízkej budúcnosti spôsobia svojmu telu také rozsiahle poškodenie, že už nebude schopné normálne fungovať. (M1/95/26)

Na opačnej strane desivých prípadov zmrzačeného dobytka a únosov ľudí sú evidované aj prípady údajného liečiteľského pôsobenia mimozemšťanov. Ide najmä o skúsenosti osôb, s ktorými tieto bytosti nadviazali užší kontakt a využívali ich na odovzdávanie posolstiev ľudstvu. Uzdravenia a chirurgické zákroky sa v týchto prípadoch dejú akoby mimochodom, ako odmena za spoluprácu.

Zaznamenané sú aj prípady, keď mimozemské bytosti „odovzdali“ ľuďom schopnosť liečiť. Profesor Norman Don opísal prípad jedného liečiteľa z Brazílie, u ktorého sa všetko začalo ešte v detstve. Objavilo sa mu „zjavenie žiarivej bytosti“, ktorá mu povedala:

„Príde čas a ty budeš liečiť ľudí.“

Približne po dvadsiatich rokoch, keď jeho matka vážne ochorela a bola na prahu smrti, sa tá istá žiarivá bytosť zjavila znovu a povedala:

„Prišiel čas, daj sa do liečenia ľudí.“

Chlapec vyliečil vlastnú matku a odvtedy nikomu neodmieta pomoc. Tvrdí, že ho bytosť doslova utkaná zo svetla naučila otvárať kanály kozmickej energie, ktoré údajne prúdia okolo domu, čím má v interiéri vzniknúť absolútne sterilné prostredie a zároveň odpadá potreba anestézie. Lieči tak, že pacienta položí na obyčajný drevený stôl, nijako nerieši sterilné podmienky a tkanivo reže elektrickou pílou.

O akejkoľvek narkóze nemôže byť reč. Vkladá dlaň do rany, oddeľuje choré tkanivá a ihlou zašíva ranu usmievajúcemu sa pacientovi, ktorý je pri plnom vedomí. Všetko sa má do týždňa zahojiť.

„To, čo som pozoroval, nie je ani hypnóza, ani trik; je to najneuveriteľnejšia skutočnosť, s akou som sa kedy stretol.“ výpoveď profesora

Ďalší prípad sa odohral v bývalom Sovietskom zväze. T. Samarská, dnes pracovníčka Centra alternatívnej medicíny Kaukaz, registrovaného pri OSN, počas stavu blízkeho smrti uvidela vysokú krásnu ženu z kozmu. Tá ju mala vrátiť na Zem s poslaním pomáhať trpiacim a vychovávať ďalších rozsievačov dobra. Odvtedy je jej bioenergetická sila, o ktorej predtým ani netušila, podľa jej slov nadprirodzená.

Odvtedy má konať zázraky: operuje bez skalpela, ničí rakovinové nádory, privoláva dažď aj tam, kde sa mraky zriedkavo zatúlajú. Pacientov má objednaných na šesť rokov dopredu a nových liečiteľov už vychovala desiatky. Jej snom je pretvoriť nemocnicu na planetárne kozmické stredisko, z ktorého by mohla kedykoľvek pomôcť ktorémukoľvek trpiacemu obyvateľovi planéty Zem.

Stretávame sa tu s jasnými protikladmi, ako napokon pri všetkom, čo súvisí s UFO. Na jednej strane niektorí jedinci získajú dar uzdravovania, na druhej strane si pri kontakte s UFO iní odnášajú fyziologické následky – ľahké popáleniny, zápaly očí, psychické traumy, z ktorých sa len ťažko zotavujú, a napokon tu sú únosy spojené s genetickou manipuláciou. Tieto protikladné prístupy nás výrazne dezorientujú a vyvolávajú vážne otázky.

Sú teda dobrí a zlí mimozemšťania? Ide o ľahostajnosť (nech si o nás ľudia myslia čokoľvek, my tu máme svoju prácu), o vážny, no skrytý záujem, ktorý nemá byť rušený, alebo o úmyselnú dezorientáciu?

Téma únosov ľudí, vojenských zásahov a stretov s UFO úzko súvisí s otázkou, či ide o technologický jav alebo prejav duchovnej reality, a preto prirodzene nadväzuje na biblickú analýzu v sekcii UFO vs. Biblia, kde sa fenomén UFO posudzuje vo svetle Písma a duchovného konfliktu; vojenské utajovanie, technologická prevaha a manipulácia zapadajú aj do širšieho rámca rozboru UFO a UAP, ktorý odhaľuje rozpory medzi oficiálnymi správami a svedectvami, pričom duchovný pôvod týchto javov je úzko spätý s pôsobením démonických bytostí a klamlivých zjavení.

Celý obraz zapadá do širšieho kontextu New Age a NWO, kde sú UFO často prezentované ako spasitelia ľudstva, čo je v priamom rozpore s biblickým učením, a preto je nevyhnutné všetko posudzovať skrze výklad Písma, aby človek nebol zvedený silami klamu a falošnými znameniami.