Šalamúnov chrám a jeho pád

Vypočítalo sa, že na stavbu a výzdobu tohto monumentu bolo použitých 86 ton zlata a 126 ton striebra. A technologická zručnosť bola geniálna. Prvá kniha kráľov uvádza, že:

„… bol postavený z kameňa už opracovaného v lome. Počas stavby nebolo v dome počuť žiadne kladivo ani dláto, žiadne železné nástroje.“

Viete si to predstaviť? Niektoré z týchto masívnych kameňov boli dlhé ako autobus – od 3 do 12 metrov a široké 1,8 metra. Jeden z nich vážil najmenej 445 ton. Boli vopred vyťažené, potom prevezené z lomu a zatlačené na miesto tak presne, že by bolo ťažké nájsť styčné plochy.

Veľkoleposť Šalamúnovho chrámu sa nedá ani pochopiť. Ešte nikdy na tejto planéte nevzbudila stavba takých rozmerov a krásy v človeku toľko úcty a úžasu. Ľudia z mnohých krajín cestovali veľké vzdialenosti, len aby videli tento chrám, a nikdy neboli sklamaní. Jeho paleta trblietavých kovov a drahokamov sa neskutočne leskla.

Tento obrovský chrám mal dosky z cédra a cyprusu – ihličnatých stromov, ktoré boli ručne opracované, aby sa odhalili ich elegantné vlákna. Celá stavba bola zvnútra vykladaná zlatom. Drahé kamene z onyxu a mramoru bolo možné vidieť v hojnom počte. V chráme sa používalo aj striebro, meď a železo.

Vonkajšie nádvoria a vnútorné komnaty zdobili vysoké palmy a pestré kvety. Pomocou moderných prístrojov na presné určenie obsahu izotopov rôznych kovov sa zistilo, že olovo použité na žľaby v okolí Šalamúnovho chrámu pochádza z Mendipských vrchov v Somersete vo Veľkej Británii.

Pri vchode stáli dva stĺpy odliate z mosadze. Podľa starovekej tradície boli oba stĺpy duté. Podľa tej istej tradície v nich boli uložené „starobylé záznamy“ a „cenné spisy“ týkajúce sa minulosti hebrejského národa. Tieto záznamy obsahovali informácie o tzv. šamire.

Čo bol ten záhadný šamir? Mojžiš svojmu ľudu prikázal, aby pri stavbe svätých miest nepoužíval „žiadne železné nástroje“. Šalamún prikázal, aby sa na rozbíjanie alebo opracovanie kamenných blokov chrámu nepoužívali kladivá, sekery ani dláta. Podľa židovských zdrojov namiesto toho poskytol robotníkom starobylý nástroj nazývaný šamir, ktorý sa v Mojžišových časoch používal na vyrytie mien izraelských kmeňov na drahokamove veľkňazského náprsného štítku, efodu.

Šamir, známy ako „kameň, ktorý štiepi kamene“, dokázal rozrezať aj ten najtuhši materiál bez trenia alebo tepla. To zahŕňalo „pozoruhodnú schopnosť na rezanie toho najtvrdšieho diamantu“. Na šamire muselo byť niečo zvláštne, pretože sa hovorilo, že sa nesmie vložiť do železnej nádoby ani do žiadnej kovovej nádoby, pretože by sa rozbila. Ukladal sa zabalený do vlnenej látky a potom sa vložil do oloveného koša naplneného jačmennými otrubami.

Šamir zanikol počas zničenia chrámu. Islamské tradície týkajúce sa šamira sú na rovnakej úrovni ako židovské, s dodatkom, že pri manipulácii s ním bol celkom tichý.

Postavený obzvlášť pre archu

Chrám bol najprv naplánovany Dávidom ako „dom odpočinku pre archu“, ale postavil ho až jeho syn Šalamún. Na aký iný účel bol tento svetoznámy veľkolepý chrám rozprávkovej ceny špeciálne vymyslený a postavený, než na uchovávanie archy zmluvy! To bol dôvod jeho existencie!

Skutočná miestnosť známa ako Veľká svätyňa, Veľsvätyňa či svätyňa svätých, v ktorej bola archa umiestnená, bola dokonalá kocka – a veľmi pevná. Merala len 10,4 x10,4 x10,4 metra. Jeho podlaha, steny a strop boli obložené čistým zlatom, ktoré vážilo odhadom 20 400 kg, teda niečo vyše 20 ton! A všetko bolo nitované zlatými nitmi.

Všimli ste si? Chrám bol postavený na to, aby v ňom bola uložená Archa zmluvy. A samotná archa bola postavená tak, aby sa do nej dali uložiť dve tabule zákona, Desatoro napísané Božím prstom. Preto sa archa nazývala „archa zmluvy“. Človek zostáva v nemom úžase a ohromení nad svätosťou a dôležitosťou tohto Desatora že len na jeho uloženie boli vynaložené bilióny – dnes povedané – dolárov.

Jezábel – žena zvodkyňa

Po slávnom období Dávida a Šalamúna sa dejiny Izraela vrátili do dlhého sledu opakujúcich sa udalostí: odlúčenie od Boha, invázia, pokánie a vyslobodenie; odlúčenie, invázia, pokánie a vyslobodenie; a tak to pokračovalo …

Ich ďalšia zaznamenaná história sa vyznačuje tvrdohlavou vzburou proti ich Bohu. História ukazuje, že keď sa duchovný úpadok mimoriadne rozmohol, niektoré z okolitých národov mali možnosť napadnúť ich. Bolo to prísne, ale bol to jediný spôsob, ako ich priviesť k rozumu, a často to fungovalo. Pán posielal posolstvá prostredníctvom prorokov, aby ubezpečil ľud, že ho stále miluje, napriek tomu, že sa k dohode, ktorú s ním uzavrel, stavia príliš vlažne.

Po Šalamúnovej smrti v roku 931 pred Kr. čelil jeho syn Rechabeám povstaniu. Desať kmeňov sa navždy odtrhlo. Ponechali si meno Izrael. Zvyšné dva južné kmene pokračovali ako Judské kráľovstvo s hlavným mestom Jeruzalemom. Severné kráľovstvo, ktoré sa zrodilo zo vzbury, sa rýchlo rozpadlo. Rozmohlo sa modloslužobníctvo a krviprelievanie.

Za necelé životné obdobie po smrti kráľa Chírama z Týru veľkňaz Et-baal zavraždil vtedajšieho kráľa Týru a zmocnil sa jeho trónu. Et-baal bol veľkňazom bohyne Aštarty (Aštoret) a počas jeho vlády sa rýchlo zakorenilo modlárstvo. Jeho dcéra Jezabel sa vydala za izraelského kráľa Achaba a priviedla so sebou do Samárie, hlavného mesta Izraela, družinu 400 kňazov Baala, boha slnka, rovnako ako 400 kňazov Aštarty, „bohyne nebies“.

Táto zženštilá mladá žena čoskoro presvedčila svojho manžela, aby postavil svätyňu, do ktorej boli zavedené babylonské božstvá, ktoré si osvojili Feničania. Historik opisuje zvyky tohto náboženstva:

„… hlavnými obeťami boli deti. Tento ohavný zvyk vychádzal z časti z predstavy, že deti sú najcennejším majetkom svojich rodičov, a sčasti z myšlienky, že ako čisté a nevinné bytosti sú obeťami, ktoré môžu najviac upokojiť rozhnevané božstvá … obete boli strávené v ohni … a hlasy sťažovateľov boli utopené v hluku flauty a kotlov. Pri jarných oslavách boli deti uviazané do kožených povrazov a spustené z celej výšky chrámu na zem so šokujúcim tvrdením, že ide o teľatá, a nie o deti. Chrámoví kliestenci a diváci vybicovani týmto činom a sprievodnou hudbou, sa zmocnila túžba v záchvate vzrušenia spôsobiť si rezné rany a potom bežať krvácajúc mestom.“

V Druhej knihe kráľov sa píše, že Izrael „opustil všetky prikázania Pána, svojho Boha, a slúžil Bálovi. A preniesli svojich synov a dcéry cez oheň.“ Deti boli obetované bohu Molochovi. Tento kult slnka a ohňa, toto temné náboženstvo, priviedlo Izrael do záhuby. Kráľovstvo, ktoré nechcelo Boha, sa nakoniec zrútilo v úplnej porážke a zániku. Asýrčania ich premohli a odviedli obyvateľov do vyhnanstva. Odvtedy sa stratili z histórie.

Južné kráľovstvo, Júda si z osudu Izraela nevzalo ponaučenie. Duchovné prebudenia, ktoré podporovali králi ako Chizkiáš a Joziáš, predĺžili dejiny Judska o trochu dlhšie. Problémom však bolo, že sa nechceli odlišovať od ostatných národov. Do uctievania pravého Boha miešali pohanské obrady. Jedli to, čo jedli pohania, a trpeli rovnakými chorobami. Boli seba uspokojivi. No napriek tomu, ak mal niekedy prísť zasľúbený Vysloboditeľ, Mesiáš, musel prísť prave cez nich.

Viete si predstaviť, ako sa musel cítiť Pán vesmíru? Tento svet, ktorý stvoril, sa vzbúril. A teraz národ, ktorý si vyvolil, ustupuje a dokonca uteká za inými bohmi! Neustále povolával ľudí, prorokov, aby volali ľudí späť k ich ucelu. Zlé mocnosti však robili všetko pre to, aby sa tieto Božie posolstvá nedostali k ľuďom. Nepriatelia sa vzbúrili, aby poslov umlčali. Posmievali sa im, bičovali ich a väznili. Iní boli ukameňovaní, vydaní napospas meču alebo rozsekaní na kusy.

Zlé duchovné sily robili všetko, čo mohli, aby odvrátili ľudí od Boha a pošpinili jeho charakter. Nepriateľ pracoval prostredníctvom kňazov a vládcov, aby sťažil náboženstvo, aby Boha odsunul a urobil z neho v očiach ľudí tyrana.

Keď sa Jezabelina dcéra Athaliah vydala za jedného z judských kráľov, zaviedla tie isté orgie a tie isté ohavné zvyky. Pred bránami Jeruzalema bolo vykopaných mnoho hrobov obetovaných detí. Počas 150 rokov po zničení severného izraelského kráľovstva sa judský ľud spravidla riadil náboženskými názormi vládnuceho kráľa. Keď obnovil pravé cesty, následovali ho. Keď kráľ slúžil modlám, zriekli sa Boha a slúžili modlám. Len málo z nich sa klaňalo z osobného presvedčenia.

Žneme to, čo sme zasiali. Keď si ľudia zámerne vyberú zlo, toto zlo sa prejaví a nakoniec ich zničí. Dlho predtým, ako sa to stalo, Boží proroci varovali národ, že naň padnú zlé veci, „ktorým nebudú môcť uniknúť“. „Budú ku mne volať, ale ja ich nevyslyším,“ varoval Boh.

„Nechajte mestá Júdu a obyvateľov Jeruzalema odísť k svojim bohom, ktorým pália kadidlo; nebudú ich môcť zachrániť“; „lebo teraz musíte vyjsť z mesta… a prídete do Babylonu“.

Aká to irónia! Mali byť odvedení do samotného centra falošného náboženského systému, ktorý ich kazil. Pán chcel, aby sa tak postavili proti nim, keď budú vyliečení zo svojho modlárstva. A niektorí tak aj urobili! Sám Mojžiš prorokoval, že budú odvedení so svojím kráľom! Proroctvo, že budú mať kráľa, je významné, pretože kráľa začali mať až 400 rokov po Mojžišovi.

Proroctvá presne vyplnené

V roku 606 pred n. l. Babylonský korunný princ Nabuchodonozor vstúpil do Jeruzalema, vyplienil Šalamúnov chrám a odviedol niekoľko mladých mužov vrátane Daniela. Počas nasledujúcich rokov sa babylonské vojsko niekoľkokrát vrátilo, až kým mesto a chrám neboli prakticky zničené. Tisíce občanov vyššej triedy boli v reťaziach odvlečení do Babylonu. Medzi nich patrili aj nasledujúci králi Joakim, Joachin a Sedekiáš.

V tom čase bolo v Jeruzaleme niekoľko bohabojných mužov, ktorí sa rozhodli umiestniť posvätnú archu zmluvy s desiatimi prikázaniami mimo dosahu bezohľadných rúk. S nárekom a smútkom ukryli archu v tzv Jeremiášovej jaskyni. Od tej chvíle sa archa stratila v dejinách ľudstva … až kým nebola znovu objavená.

Viac o Arche zmluvy a jej znovuobjavení čítajte v článkoch Truhla zmluvy a objav pod Golgotou.