fbpx
Zmeň svoj život
Izrael a svätyňaVýklad Písma

Desatoro a svätyňa

Dve hory Božie

Vedeli ste, že Biblia označuje dve miesta na Zemi ako „Božia hora“? Nazýva sa tak Sinaj a taktiež hora Moria alebo „hora Pánova“. Hora Sinaj bola súčasťou Božieho prístupu k ľudstvu. Dal sa im poznať prostredníctvom svojho ZÁKONA, ktorý bol prepisom jeho vlastného charakteru … a ktorý fyzicky vyryl svojim vlastnym prstom.

Potom prikázal Mojžišovi, aby Dekalóg, Božie prikázania, vložil do archy zmluvy. Neskôr, na vrchu Moria, Hospodin prejavil ľudstvu svoju MILOSŤ a pokropil zľutovnicu tej istej archy zmluvy, KRVOU svojho vlastného SYNA. Archa skrytá v Jeremiášovej jaskyni, objavená pod horou Golgota bola pokropená krvou Kristovou, stekajúcou v pukline pod krížom. Viac o tomto fascinujúcom objave si môžete prečítať v článkoch Archa zmluvy – objav pod horou.

V OBOCH prípadoch nás Hospodin oslovil FYZICKÝM spôsobom. V oboch prípadoch zanechal svoj fyzický odtlačok. Boh je Duch, my sme fyzické bytosti. Aby nás oslovil, použil fyzické veci … veci, ktorým môžeme rozumieť. To, čo napísal na vrchu Sinaj – pravdu svojho zákona – Hospodin nakoniec uložil pod vrchom Moria – aby vytvoril spojenie.

„Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú,“

… predpovedal žalm 85:22. Vernosť Božieho zákona a milosrdenstvo Božej lásky. Boh vytvoril prasklinu pod krížom zemetrasením pri smrti Spasiteľa, a prijal ňou tak krv svojho Syna, aby táto krv dopadla na zľutovnicu umiestnenú nad jeho zákonom. Milosrdenstvo a vernosť sa stretli na tejto zľutovnici, keď požiadavka spravodlivosti porušeného zákona zasiahla Ježiša, ktorý sa stal, ako píše Pavel, „hriechom“ namiesto nás a my sme tak dostali Božie milosrdenstvo.

Vidíte to? Všetko z minulosti sa spojilo do JEDNÉHO SKUTKU. A vďaka Jeho SPRAVODLIVOSTI, Jeho spravodlivému životu, pripočítanému na náš účet, jednotlivo, pokiaľ ho príjmeme, môžeme byť ZMIERENÍ s naším Stvoriteľom, akoby sme nikdy nič zlé neurobili.

Boh formálne znovupotvrdil Desatoro na vrchu Sinaj. Desať zákonov, stručných, obsiahlych a autoritatívnych – zákonov, ktoré sa týkajú povinností človeka voči Bohu a blížnemu – a všetky vychádzajú z veľkého základného princípu lásky. Mohli by sme ich nazvať desaťbodovými odporúčaniami Božieho charakteru, ako ich nazýva Pavel, desať slov. Prikázania vyjadrujú večný morálny Boží zákon.

Zahŕňajú základné princípy života a naznačujú, čo by platilo, aj keby prikázania neboli formálne oznámené naším Stvoriteľom. Láska Boha a človeka je zachovaná v Desatore. Pán Boh ich napísal akoby svetelným prstom do tabúľ z neporušiteľného kameňa. Tak ako Kristus je Skalou vekov a v Ňom je zjavený jeho zákon, Boží charakter.

Potom dal Boh zákon Mojžišovi, dve tabule, aby ich umiestnil do stánu uctievania, známeho ako svätostánok. Židia dostali konkrétne pokyny týkajúce sa rodinných vzťahov, stravy, odievania, podnikania, verejného zdravia a občianskej správy – pokyny, ktoré sú prospešné dodnes.

Aby Pán naučil ľudstvo svojmu plánu spásy, prikázal hebrejskému vodcovi, aby v tábore postavil svätyňu. Boží spôsob – Boží plán – pre ľudstvo, jeho modus operandi, ak chcete, sa mal odohrávať pred ich očami prostredníctvom rituálov svätyne. Ako neskôr žalmista povedal:

„Bože, tvoja cesta je v svätosti“, z hebrejšiny preložené – „vo svätyni“.

Svätyňa poskytovala náčrt Božieho dokonalého plánu na vyriešenie problému hriechu. Ak chceme vedieť, ako nás chce Boh zachrániť, preskúmame dnes spolu hebrejskú svätyňu. Súčasťou bohoslužieb vo svätyni alebo v chráme boli aj stáročné obetné rituály, ktoré učili princípy božského plánu spásy. Jednoducho povedané, Boh im chcel vštiepiť do mysle tri základné piliere:

1) Jeho svätosť v kontraste s ich nesvätosťou;
2) Jeho ochotu odpustiť im hriechy, ak sa k nemu obrátia v pokání;
3) a Jeho túžba očistiť ich životy a získať srdce každého človeka.

Kým Hebrejci nedosiahli zasľúbenú zem, ale žili ako kočovníci, svätyňa mala byť postavená vo forme stanu alebo „stánku“. Izrael bol v Egypte celé stáročia. Egypt bol modlársky národ. Uctievali slnko, Níl, chrobáky a mnoho iného a mali modly, ktoré predstavovali jednotlivých bohov. Boh považoval za potrebné vyviesť Izraelitov z Egypta a priviesť ich späť k uctievaniu pravého Boha.

Keďže boli zvyknutí „vidieť“ svojich bohov, Pán považoval za potrebné dať Izraelitom symboliku, ktorú mohli „cítiť, vidieť, dotknúť sa“, aby mali doslova pred očami plán spásy. Napriek tomu bola ich viera slabá. Bez hmotných symbolov a prorockých obradov vo svätyni, ktoré im pripomínali príchod Vykupiteľa, by to však bolo oveľa horšie. Keďže v Egypte boli zvyknutí na materiálne symboly božstva najhanebnejšieho druhu, bolo pre nich ťažké predstaviť si existenciu alebo charakter Neviditeľného.

Boh im v súcite s ich slabosťou dal symbol svojej prítomnosti. „Nech mi urobia svätyňu,“ povedal, „a ja budem bývať uprostred nich.“ Všetky predmety vo svätyni, ktorú postavil Mojžiš, boli „vzorom nebeských vecí“. Slúžili vo svätyni, ktorá je len náznakom a tieňom nebeskej svätyne.

V Písme je mnoho narážok na existenciu nebeského chrámu, ktorý je centrom Božej vlády. Je zaznamenané, že Pán ukázal Mojžišovi – a neskôr Dávidovi – akýsi model alebo vzor, podľa ktorého mohli postaviť stánok (a neskôr chrám) vrátane archy. Pozemská archa zmluvy bola zrejme vzorom pre veľký trón v nebi. A božský zákon uchovávaný v arche bol vzorom veľkého originálu, ktorý je základom Božieho trónu.

Nádvorie – miesto obetovania

Svätyňu obklopovalo „nádvorie“, na ktorom stál oltár na obety a „umývadlo“, nádrž s vodou na rituálne umývanie. Dvakrát denne sa na oltári obetoval baránok. To, ako možno už viete symbolizovalo Prichádzajúceho, Krista, ktorý mal byť „vedený ako baránok na zabitie“ v budúcom čase – a v skutočnom živote.

Vždy, keď človek, ktorý zhrešil, priniesol na nádvorie zviera na obetovanie, položil mu ruky na hlavu, osobne vzal nôž a zviera zabil. Osobne ho zabil. Tým, že vinník položil ruky na zviera, symbolicky preniesol svoju vinu na nevinnú obeť – a zviera sa stalo takpovediac jeho náhradou. Židovská encyklopédia uvádza:

„Vkladanie rúk na hlavu obete je obvyklým rituálom, ktorým sa uskutočňuje nahradenie a premiestnenie hriechov.“

Myšlienka nahradenia je v každej obeti: obeť nahrádza miesto človeka – hriešnika.  Avšak predtým, ako mohol byť tento človek s Bohom zmierený, musel vyznať svoje hriechy a nahradiť škodu tak ako to prikazuje Boží zákon. Trochou krvi z každej obety sa kropilo na oltár, aby sa ľud naučil, že „život, ktorý je v nej (v krvi), získava zmierenie“.

Pán Boh nemal záľubu v prelievaní krvi, no obetný systém mal dva dôležité dôvody. Za prvé, človek potreboval pocítiť ODPOR voči hriechu, túžbu odvrátiť sa od páchania zla. Viete si predstaviť, ako sa človek zachveje pri pohľade na neživé zviera, keď si uvedomí, že jeho čin práve spôsobil smrť nevinného tvora? Viete, že obeta bola neustálou a živou pripomienkou strašnej ceny hriechu.

Smrť obete vryla človeku do mysle bolestnú pravdu, že dôsledkom hriechu je smrť. Hriech spôsobuje smrť tak neodvolateľne a nevyhnutne, že Boh ho nemôže len tak prehliadnuť. Naša spása stála Boha nesmiernu cenu.

Druhým dôvodom obety bolo, že ľudstvo potrebovalo aj NÁDEJ. Človeku bolo potrebné pripomenúť, že jeho zlé skutky budú stáť život nevinného Božieho Baránka. Táto učebná pomôcka sa týkala obnovy narušených vzťahov. Žiadny človek sa nemohol cítiť spokojný sám so sebou, keď vzal nôž, aby zabil nevinného baránka – vediac, že jeho vina jedného dňa pripraví o život Spasiteľa.
Zároveň však človek vedel, že vierou v Prichádzajúceho sa môže zbaviť viny.

Samozrejme, obetné zviera nemohlo odstrániť vinu muža alebo ženy, ale obetný rituál bol aktom viery a prijatia budúceho oslobodenia. Zabité zviera predstavovalo SMRŤ Prichádzajúceho. Bolo však potrebné omnoho viac.

Kňaz

Po obetovaní zvieraťa – keď bolo mŕtve – už nemohlo zohrávať žiadnu úlohu v symbolike. Vtedy túto úlohu prevzal kňaz. Kňaz predstavoval toho istého Prichádzajúceho, ktorý po svojej smrti vstane z mŕtvych – a vstúpi do Božej prítomnosti pre dobro každého z nás. Preto boli ustanovení kňazi svätyne, ktorí z každej obety časť uvarili a zjedli ju. Takto kňaz – ako prisľúbený Prichádzajúci – symbolicky niesol hriechy ľudu na svojom vlastnom tele.

Keď teda kňaz, po obetovaní baránka za vlastné hriechy, vstúpil do svätostánku, vniesol dovnútra krv, ktorá symbolizovala odpustenie hriechov ľudu práve tak ako jeho vlastných. Vstúpil do svätyne ako zástupca ľudu pred Bohom.

Dve miestnosti

Stan bol rozdelený na dve miestnosti. Prvá miestnosť bola známa ako svätyňa. Boli v nej tri kusy nábytku.

1 – Sedemramenný svietnik z čistého zlata. Neustále horel a predstavoval božské Svetlo sveta – prichádzajúceho Mesiáša, ktorý prinesie svetlo do našich temných životov.
2 – „Stôl predkladaných chlebov“ alebo „stôl chlebu Prítomnosti“. Bol pozlátený a veľký asi ako konferenčný stolík. Na ňom bolo položených dvanásť chlebov, symbolov Prichádzajúceho, ktorý nás bude duchovne živiť a prinesie večný život všetkým, ktorí ho prijmú.
3 – Zlatý oltár na kadidlo. Kňaz pred ním stál v zastúpení ľudu a naniesol na neho krv obete. Dym z kadidla symbolizoval dokonalosť prichádzajúceho, ktorý urobí modlitby ľudu príjemnými Bohu.

Druhá miestnosť sa nazývala najsvätejšie miesto (Najsvätejšia svätyňa) a obsahovala jeden predmet – archu zmluvy. Archa tvorila samotné srdce svätyne. Táto pozlátená schránka, zručne vyrobená z akáciového dreva, uchovávala kamenné dosky, na ktoré Boh vyryl Desatoro. Veko schránky, známe ako zľutovnica, bolo vyrobené z čistého zlata.

Na jednom kuse s vekom boli po stranách vyrezané dve zlaté anjelské postavy nazývané cherubíni. Stáli oproti sebe a pozerali sa so sklonenou hlavou dolu na zákon a zľutovnicu. -Archa mala vlastné svetlo. Jasné, nadprirodzené svetlo – neskôr známe ako šekinah – svietilo nad zľutovnicou ako symbol božskej prítomnosti. Viac o šekine si môžete pozrieť vo videu Otázky a odpovede 16.časti, prvej otázke.

Archa bola považovaná za ten najsvätejší predmet na Zemi

Človek sa môže pýtať: Prečo sa jej pripisuje taký veľký význam? Archa bola zvláštnym miestom, kde sa zjavovala Božia prítomnosť na zemi. V Knihe Numeri čítame, ako Mojžiš pristúpil k arche a počul Boží hlas hovoriť z priestoru medzi dvoma cherubínmi na arche. Boh povedal:

„Tam sa s tebou budem stretávať, z miesta nad zľutovnicou medzi oboma cherubínmi, ktorí budú na arche svedectva, a budem ti hovoriť o všetkom, čo ti prikážem pre Izraelitov.“

Archa bola len prostriedkom prejavu Božej prítomnosti na zemi, pretože je nám povedané, že Boh môže svojou všadeprítomnosťou naplniť nebo aj zem, ale napriek tomu zostáva vo svojom nebeskom chráme. Archa bola symbolom Veľkého trónu v nebi, centra vlády vesmíru. Dvaja cherubíni (predstavujúci anjelské bytosti) boli preto spojení s vekom archy. Cherubíni sa v Písme vždy objavujú ako mimoriadne mocné bytosti.

Iné predmety v arche zmluvy

A nakoniec, na boku pozemskej archy bol Torat Moše (Pentateuch, päť Mojžišových kníh), ktorý sa vyberal a čítal počas Božieho sviatku Sukot. Kedysi sa pred archou nachádzala aj Áronova palica a nádoba s mannou ako pripomienka Božieho zaopatrenia a vzbury Izraelitov. Keď však bola archa neskôr umiestnená v Šalamúnovom chráme, zistilo sa, že tieto predmety tam už neboli.

Záznam histórie hovorí: „V truhle nebolo nič okrem dvoch dosiek.“ Jediné trvalé svedectvo, ktoré zostalo v arche, boli kamenné tabule s desiatimi prikázaniami … a tie, sú v nej do dnešného dňa.

 

Súvisiace videá a dokumenty