fbpx

Súženia a ťažkosti v živote človeka

Proroci a súženie

Abrahám potom pokračoval v ceste smerom na juh. Jeho viera sa znova ocitla v skúške. Keďže dlhší čas nepršalo, v potokoch nebolo vody, tráva v údoliach uschla. Stáda nemali potravu a celej výprave hrozil hlad. Mal teraz patriarcha zapochybovať o Božej prozreteľnosti? Zatúžil azda po úrodných chaldejských rovinách? Všetci dychtivo očakávali, čo si Abrahám počne, keď ho jedna rana stíha za druhou. Keď videli jeho neochvejnú dôveru, verili že je nádej. Boli presvedčení, že v Bohu má priateľa, ktorý ho stále vedie.

Abrahám teraz nevedel pochopiť Božie prozreteľné vedenie. Aj keď sa jeho očakávania nesplnili, neprestával veriť prísľubu:

Požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.1. Mojžišova 12,2.

Modlil sa a uvažoval o možnostiach, ako sa postarať o živobytie svojich najbližších a pri živote zachovať aj stáda dobytka. Nechcel pripustiť, aby mu okolnosti otriasli vieru v Božie slovo. Rozhodol sa, že pred hladom odíde do Egypta. V tejto krajnej tiesni sa nevzdal Kanaánu, ani sa nevrátil do Chaldejska, odkiaľ prišiel a kde bolo dostatok chleba. Dočasné útočisko hľadal v oblasti, ktorá susedila so zasľúbenou krajinou. Robil to s úmyslom čoskoro sa vrátiť ta, kam ho povolal Boh.

Túto neľahkú skúšku prozreteľne dopustil na Abraháma sám Boh, aby ho naučil pokore, trpezlivosti a neochvejnej dôvere. To všetko sú cnosti, ktoré môžu pomôcť každému, kto sa ocitne v tiesni. Boh vedie svoje deti cestami, ktoré sú im neznáme, no nestráca zo zreteľa, ani nezavrhuje tých, čo mu dôverujú. Aj na Jóba prišlo súženie, ale Boh ho neopustil. Dovolil, aby milovaný apoštol Ján musel odísť na opustený ostrov Patmos, ale Boží Syn ho aj tam navštívil a jeho videnia nám sprístupňujú obrazy neskonalej krásy.

Boh dopúšťa na svoj ľud skúšky, aby ho duchovne vyzbrojil vytrvalosťou a poslušnosťou a aby jeho príklad bol mnohým ľuďom zdrojom duchovnej sily.

Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu“. Jeremiáš 29,11.

Práve tie najtvrdšie skúšky, pri ktorých sa nám niekedy zdá, akoby nás Boh opustil, nás chcú priviesť bližšie ku Kristovi, aby sme mu k nohám zložili všetky svoje bremená a našli pokoj, ktorý nám chce za to dať.

Boh stále skúšal svoj ľud v ohnivej peci súženia, kde sa troska oddeľuje od pravého zlata a kde sa stvárňuje kresťanský charakter. Ježiš je svedkom tohto očistného procesu. Vie, čo treba na očistenie vzácneho kovu, aby odzrkadľoval lúče jeho lásky. Boh vychováva svojich služobníkov skúškami. Vie o ľuďoch obdarených silou, ktorí by svoju zdatnosť mohli použiť pre rozmach jeho diela. Preto ich podrobuje skúške, v ktorej za zvláštnych okolností skúša ich povahu.

Odkrýva nedostatky a slabosti, o ktorých sami nevedeli. Poskytuje im možnosť odstrániť tieto nedostatky a chyby, aby mu mohli slúžiť. Poukazom na ne ich učí spoliehať sa len naňho, pretože len on môže byť ich pomocníkom a ochrancom. Tým sa jeho zámer splnil. V skúškach ich vychoval, vycvičil a pripravil na splnenie vznešeného poslania, pre ktoré dostali patričnú silu. Keď ich potom Boh zavolá, budú pripravení a môžu sa zapojiť do práce v záverečnom diele.

Mojžiš videl, že sám bude jedným z tých, čo budú čakať návrat svojho Spasiteľa a otvárať mu večnú bránu. Pri tomto výjave mu zažiarila tvár. Aké malicherné mu pripadali všetky prežité skúšky a prinesené obete v porovnaní s tým, čo vytrpel Boží Syn. Ako apoštol, aj on bol presvedčený, že toto terajšie ľahké súženie prinesie „nesmierne veľkú váhu večnej slávy“. 2. Korinťanom 4,17. Potešil sa, že smel byť aspoň nepatrnou mierou účastný na „Kristových utrpeniach“. (Pozri 1. Petra 4,13.)

Na skalnatej pôde – sila viery

Na skalnatú pôdu bolo zrno zasiate u toho, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, no nemá koreňa, a tak je len chvíľkový. Keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď odpadneMatúš 13,20.21.

Skalnaté miesta nedávajú zrnu dostatok pôdy. Síce tam čoskoro vyklíči, ale jeho korene nepreniknú do skaly, nemôžu teda čerpať výživu, a preto rastlina rýchlo hynie. Mnohí sa ku kresťanstvu síce hlásia, ale sú to iba poslucháči slova, u ktorých zrno padlo na skalnatú pôdu. Ako pod tenkou vrstvou zeme je skala, tak býva pod vrstvou dobrých prianí a predsavzatí sebectvo.

Tí, ktorých sa toto podobenstvo týka, nezvíťazili nad vlastným ja. Nepochopili skutočnú povahu hriechu a vedomie viny ich neviedlo k pokore. Možno ich ľahko presvedčiť. Zdá sa, že boli obrátení, ale ich náboženstvo je len povrchné.

Príčina odpadnutia týchto ľudí od viery nespočíva v tom, že Božie slovo prijali náhle a nadšene. Keď Matúš počul Spasiteľovu výzvu, hneď vstal, všetko opustil, aby mohol nasledovať Krista. Pán chce, aby sme Božie slovo prijali hneď a radostne, len čo sa s ním zoznámime.

V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánieLukáš 15,7.

Kto uverí v Krista, prežíva skutočnú radosť. Tí však, čo podľa podobenstva prijímajú Božie slovo hneď, málokedy rátajú s následkami. Neuvažujú o tom, čo Božie slovo od nich žiada. Neporovnávajú ho so svojimi životnými zvyklosťami a nepodriaďujú sa bezvýhradne požiadavkám Slova.

Korene často vnikajú hlboko do pôdy, a hoci ich nevidíme, od nich závisí život rastliny. Podobne aj duchovný život kresťana udržuje viera a neviditeľné spojenie s Kristom. Poslucháč, u ktorého zrno padlo na skalnaté miesto, sa spolieha na seba, nie na Krista. Verí vo vlastné dobré skutky a predsavzatia, a svoju silu vidí vo vlastnej spravodlivosti. Nemá v sebe moc, ktorá vychádza z Boha, lebo nie je spojený s Kristom. V takom kresťanovi nemôže zrno pravdy zapustiť svoje korene.

Blahodarné letné slnko, ktoré dobrému semenu pomáha vyklíčiť, rásť a dozrieť, môže zničiť všetko, čo nemohlo zapustiť hlboké korene. Aj ten …

kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, no nemá koreňa, a tak je len chvíľkový. Keď nastane súženie alebo prenasledovanie pre slovo, hneď odpadne“.

Mnohí ľudia prijímajú evanjelium nie preto, aby boli vyslobodení z hriechu, ale v snahe vyhnúť sa utrpeniu. Začas sa tešia, lebo sa nazdávajú, že s náboženstvom môžu žiť bez ťažkostí a skúšok. Kým sa im v živote darí, zdá sa, že sú dôslednými kresťanmi, ale v skúškach a pri pokušeniach ochabujú. Nevedia znášať pohanenie pre Krista.

Len čo ich Božie slovo upozorní na niektorý z obľúbených hriechov, alebo žiada od nich určité sebazaprenie či obeť, hneď sa pohoršujú. Dôkladná zmena života by od nich vyžadovala príliš veľké úsilie. Vidia iba terajšie nevýhody a skúšky, no zabúdajú na večný život. Podobajú sa učeníkom, ktorí opustili Ježiša a pohotovo vravia:

Tvrdá je táto reč. Kto ju môže počúvať?Ján 6,60.

Mnohí hovoria, že slúžia Bohu, ale z osobnej skúsenosti ho nepoznajú. Chcú plniť jeho vôľu podľa vlastných náklonností a predstáv, nie z hlbokého presvedčenia z podnetu Ducha Svätého. Nežijú podľa zásad Božieho zákona. Uznávajú síce Krista za svojho Spasiteľa, ale neveria, že im dá silu zvíťaziť nad vlastnými hriechmi. Nie sú spojení so živým Spasiteľom a v ich povahe sa prejavujú zdedené i vypestované nedostatky.

Jedna vec je všeobecne uznávať pôsobenie Ducha Svätého, no niečo celkom iné je prijímať jeho dielo ako varovnú výzvu kajať sa. Mnohí pociťujú, že sa vzdialili od Boha a uvedomujú si, že ich hriešne zotročuje vlastné ja. Usilujú sa o nápravu, ale ich sebectvo nie je ukrižované. Neodovzdali sa bezvýhradne Kristovi a neprosia, aby im Boh pomohol žiť podľa jeho vôle. Nie sú ochotní dať sa pretvoriť na Boží obraz. Vnímajú svoju nedokonalosť, ale nechcú sa vzdať konkrétnych hriechov. Každým zlým skutkom posilňujú svoju starú sebeckú povahu.

Jedinou nádejou týchto ľudí je uvedomiť si pravdu Kristových slov Nikodémovi:

Musíte sa znovu narodiť.“ „Ak sa niekto nenarodí znovu, nemôže uzrieť Božie kráľovstvoJán 3,7.3.

Pravá svätosť je úplná odovzdanosť do Božej služby. To je podmienka skutočného kresťanského života. Kristus žiada bezvýhradnú odovzdanosť, nerozdelenú službu. Chce, aby sme mu slúžili celým srdcom, celou mysľou, celou dušou a celou silou. Sebecké ja treba ovládnuť. Kto žije len pre seba, nie je kresťan.

Pohnútkou každého konania musí byť láska. Láska je hlavná zásada Božej vlády v nebi i na zemi a musí sa stať základom kresťanského charakteru. Len ona utvrdí kresťana v stálosti, pomôže mu obstáť v skúške a odolať pokušeniu.

Láska sa však prejavuje v obeti. Plán vykúpenia spočíva na obeti nevystihnuteľnej šírky, hĺbky a výšky. Kristus kvôli nám obetoval všetko a kto prijíma Krista, bude rovnako ochotný preňho všetko obetovať. Kresťan bude predovšetkým myslieť na to, aby oslávil a zvelebil Krista.

Ak Ježiša milujeme, radi budeme preňho žiť, prejavovať mu vďačnosť a ochotne aj preňho pracovať. Preňho nám bude aj tá najťažšia práca ľahká. Z lásky k nemu budeme ochotní znášať bolesť, námahu a prinášať obete. K hynúcim budeme pociťovať podobný súcit, aký mal s nimi on a budeme mať úprimnú túžbu zachrániť ich.

Také je Kristovo náboženstvo, všetko iné je len sebaklam.

Teoretické poznanie pravdy či vyznanie viery nikoho nezachráni. Ak nepatríme Kristovi bezvýhradne, nepatríme mu vôbec. Polovičatosť v kresťanskom živote podlamuje predsavzatia a oslabuje túžby ľudí. Snaha slúžiť súčasne sebe i Kristovi robí z človeka poslucháča so srdcom podobným skalnatej pôde, na ktorú padlo zrno. Taký človek v skúške neobstojí.

Súženie Božieho ľudu

Pri všetkom tom krutom prenasledovaní v histórii svedkovia P. Ježiša si udržiavali svoju vieru nepoškvrnenú. Keď aj zbavení všetkého pohodlia, okrádzaní o slnečné svetlo, bývajúc v tmavom ale priateľskom lone zeme, nesťažovali si. Slovami viery, trpezlivosti a nádeje tešil druh druha, aby ľahšie snášali súženie a nedostatok. Ztrata každého pozemského blahobytu ich nemohla donútit, aby sa zriekli viery v P. Krista.

Zkúšky i prenasledovania boly iba schody, ktoré ich viedly bližšie k pokoju i odplate. Ako Boží slúžobníci za starých časov, mnohí “mučení súc, neobľúbili si vyslobodenia, aby dosiahli lepšieho vzkriesenia”. Hlas od trónu Božieho sostúpil k nim:

“Buď verný až do smrti, a dám ti korunu života.” (Tamtiež 11 : 35; Zjav. 2: 10.)

Marné bolo úsilie Satana zničiť cirkev P. Kristovu násilím. Veľký zápas, v ktorom P. Ježišovi učeníci obetovali životy, neprestal keď títo verní práporečníci padli na svojom stanovišťu. Súc porazení, zvíťazili. Boží pracovníci boli zabití, ale Jeho dielo pokračovalo ďalej. Evanjelium sa len šírilo a počeť jeho prívržencov vždy vzrastal.

Prenasledovanie pre Božie slovo

Každý, dľa svojich príležitostí, kto prijal svetlo pravdy, má tú samú vážnu a veľkú zodpovednosť, ako aj ten prorok Izraelov, ku ktorému prišlo Slovo Pána:

“Synu človeka, dal Som ťa za strážcu domu Izraelovmu, aby si, počujúc slovo z Mojich úst, napomenúl ich odo Mňa. Keby Som povedal bezbožnému: ‘Bezbožníku, istotne zomrieš,’ a nehovoril by si, napomínajúc bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, on bezbožník, zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem vyhladávať z tvojej ruky. Ale ty, keď napomenieš bezbožníka odvrátiť ho od jeho cesty, on zomrie pre svoju neprávosť, ale ty vytrhneš svoju dušu zo záhuby.”Ezech. 33:1-9.

Veľkou prekážkou pri prijímaní i pri šírení pravdy je skutočnosťou to, že ona prináša so sebou nepríjemnosti a protivenstvá. To je jediný dôvod proti pravde, ktorí jej obhájcovia nikdy nemohli odvrátiť. Ale to neodstraší verných nasledovníkov P. Krista. Títo neočakávajú, že pravda sa stane obľúbenou. Súc si presvedčení o svojej povinnosti, dobrovoľne berú na seba kríž, uvažujúc s ap. Pavlom, že:

“… terajšie okamžité ľahké naše súženie nám pôsobí nesmierne veľkú večnú tiaž slávy” (2. Kor. 4:17) ; a s jedným zo starej doby: ktorý “za väčšie bohatstvo, ako poklady Egypta, považoval pohanenie Kristovo.” Žid. 11:26.

Nech je ich vyznanie akékoľvek, sú to jedine tí, čo sú srdcom k svetu naklonení, že vždy jednajú skôr dľa chytráctva ako dľa zásady v náboženských otázkach. Máme si vyvoliť to, čo je správné, poneváč ono je správné, a nechať následky P. Bohu. Mužom zásad viery a odvahy tento svet dlhuje za svoje veľké reformy. A skrze takých mužov musí dielo reformy pokračovať aj v terajšej dobe. Takto povedal Pán:

“Počujte Ma, vy, ktorí znáte spravodlivosť, ľude, v ktorého v srdci je Môj zákon! Nebojte sa pohany smrteľného človeka, ani sa neľakajte ich urážok, lebo ich zožerie moľ ako rúcho a ako vlnu ich zožiera červ, ale Moja spravodlivosť bude trvať na veky a Moje spasenie od pokolenia do pokolenia.” Izai. 51 : 7, 8.

„Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč?…Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ Rimanom 8,35-39.