Apokryfy – deuterokanonické spisy

16/12/2019 MrCastiel

Apokryfy – Tajomné spisy na rozhraní viery a histórie

Apokryf označuje nepravý, podvrhnutý či falšovaný spis, ktorý nesie alegorický alebo parodický výklad známeho motívu, vychádzajúci z pohľadu autora. Apokryfy sú zároveň spismi, ktoré prvotná cirkev nezaradila do Starého zákona (SZ) ani Nového zákona (NZ).

Starý zákon vznikal postupne z rôznych náboženských a bohoslužobných prikázaní, pričom dôležitú úlohu zohrávali liturgické texty čítané pri bohoslužbách. Po babylonskom zajatí (586 – 538 pred Kristom) zhromaždili kňazi všetky písomné i ústne tradície, aby ich premenili na písaný SZ. Výsledkom boli tri časti SZ, pričom rozhodnutie, ktoré knihy budú súčasťou starozákonného kánonu, podliehalo dlhodobému vývoju bohoslužobného poriadku. Talmud vymedzil 24 posvätných kníh, ktoré dnes zodpovedajú počtu 39 starozákonných kníh. Apokryfné knihy však medzi nimi chýbali.

Už v 2. storočí pred Kristom existovali knihy považované za normu viery a života Izraelcov. Napriek tomu tretia časť SZ – Spisy – bola uzavretá až na synode v Jamnii, niekoľko desaťročí po vzniku kresťanskej cirkvi.

Rabínska literatúra poukazuje na spory o päť kníh SZ a na fakt, že mnohé rukopisy Septuaginty (grécky preklad SZ) zaradzovali apokryfné knihy medzi kanonické. Objavy z Kumránu navyše dokazujú, že tamojšie spoločenstvo malo v úcte apokalyptické pseudoepigrafy, ktoré mohli považovať za kanonické. Esénci ich zrejme považovali za posvätné, čím sa zvýrazňuje dôležitosť tejto literatúry v židovskej tradícii.

Tieto fakty ukazujú, že spory o zaradení kníh do kánonu sa riešili postupne, pričom problematické knihy boli nakoniec vyradené zo zoznamu kanonických spisov. Tento proces odhaľuje komplexnosť vývoja biblických textov a rozmanitosť pohľadov na to, čo je posvätné.

Kontroverzie, vývoj a náboženské spory

Alexandrijský kánon podľa filozofa Filóna súhlasil s palestínskym kánonom a zahrňoval tri hlavné časti: Tóru, Prorokov a Spisy, pričom apokryfy v jeho výklade vôbec nespomína. Na druhej strane, kresťania usporiadali septuagintné rukopisy prorokov a spisov v rozpore so židovskou tradíciou, pričom do tohto výtvoru pridali aj apokryfy.

V Kumráne sa apokalyptické spisy, často pseudonymné, považovali za dodatok k štandardnému židovskému kánonu, nie za jeho súčasť. Objavy z Kumránu odhalili, že essejci prijímali za kanonické niektoré spisy už pred ich súperením s hlavným prúdom judaismu.

Prví cirkevní otcovia, ako Melito, Origénes, Epifanos či Jeroným, rozlišovali medzi širším a užším kánonom. Širší zahŕňal knihy z obdobia pred Kristom, ktoré boli obľúbené a často čítané, vrátane apokryfov. Užší sa však obmedzoval na knihy židovskej Biblie, ktoré boli po dôkladnom zvážení označené za inšpirované.

Ježiš a kánonické knihy

Ježiš Kristus akceptoval židovské Písma, vrátane troch častí – Tóry, Prorokov a Spisov – a ich tradičného poradia. Zatiaľ čo jednotlivým knihám sa pripisovala Božia autorita, apokryfy takéto uznanie nezískali. Kristus odovzdal svojim nasledovníkom zoznam kníh, ktoré korešpondujú s dnešnou hebrejskou Bibliou, avšak tieto texty neboli zhromaždené v jednej knihe, ale ako jednotlivé zvitky.

Postupom času narastal rozdiel medzi židmi a kresťanmi, pričom neznalosť semitských jazykov v cirkvách mimo Palestíny a Sýrie viedla k vytváraniu rôznych zoznamov biblických kníh, vrátane zavádzania nových kníh či citátov. Tento zmätok v kanonickom usporiadaní vyriešila až reformácia, ktorá sa opierala o učenie Nového zákona a židovské zmýšľanie.

Rímskokatolícka cirkev zaradila do svojej Biblie tzv. deuterokanonické knihy, čo bolo oficiálne potvrdené na Tridentskom koncile 8. apríla 1546. Medzi tieto knihy patria: Tobiáš, Judit, 1. a 2. kniha Makabejská, Kniha múdrosti, Sírachovec a Báruch, ako aj dodatky ku knihám Daniel a Ester.

Tieto texty poskytujú zaujímavý pohľad na obdobie medzi prorokom Malachiášom a evanjelistom Matúšom (tzv. intertestamentálne obdobie). Napriek ich historickej a literárnej hodnote však nie sú považované za súčasť písaného Božieho slova podľa protestantského pohľadu, pretože ich inšpirácia bola predmetom sporov.

Tisíc rokov cirkev diskutovala o apokryfoch, až ich zaradenie vyvolalo ďalšie rozdelenie. Je prekvapujúce, že Boh podľa kresťanskej viery dopustil, aby sa otázka kánonu riešila tak dlho a že Biblia v pôvodnej podobe bola zostavená až o tisíc rokov neskôr.

Ako apokryfy formovali môj život a duchovnú cestu

Po veľkú časť svojho života som nevedel, že apokryfy nie sú bežnou súčasťou všetkých kresťanských biblií. Napriek tomu ma niektoré z týchto kníh ovplyvnili viac, než som si kedy dokázal predstaviť.

Keď som mal osem rokov, naučil som sa naspamäť slová z II Makabejskej 12:45: „To je vznešená a nábožná myšlienka – preto dal priniesť zmierne obety za mŕtvych, aby im boli odpustené hriechy.“ Tento verš, ktorý sme sa museli učiť ako súčasť The Penny Catechism, zásadne ovplyvnil moje detstvo. Každý rok na Dušičky, 2. novembra, som tento text privádzal do praxe. Na jezuitskej škole nás učili, že ak sa pomodlíme šesťkrát „Otčenáš“, šesťkrát „Zdravas Mária“ a šesťkrát „Sláva Otcu“, pri každej návšteve kostola vyslobodíme jednu dušu z očistca. Pamätám si, ako som jedného roku do kostola zašiel štyridsaťsedemkrát s nádejou, že pomôžem toľkým dušiam.

V prvom roku môjho noviciátu u dominikánov ma hlboko zasiahla trinásta kapitola knihy Daniel. Pobúrilo ma správanie dvoch starcov voči Zuzane, ktoré bolo nielen hrubé, ale aj nemorálne. Táto kapitola svojím štýlom a obsahom úplne vybočuje z ostatných častí Danielovho proroctva, a až o mnoho rokov neskôr som zistil, že v skutočnosti do tejto knihy nepatrí.

Ďalšou apokryfnou knihou, ktorá mi utkvela v pamäti, bol Tobiáš. Fascinovalo ma, ako bol Tóbit oslepený trusom vrabcov a následne vyliečený anjelom Rafaelom. Táto kniha ma oslovila nielen svojím nezvyčajným príbehom, ale aj učením anjela Rafaela, že modlitba a almužny môžu zachrániť dušu. Toto presvedčenie ma motivovalo pokračovať v zbožných praktikách a pokání.

Hoci sú apokryfy v katolíckej Biblii považované za súčasť kánonu, obsahujú chyby, ktoré pokladám za nášľapné míny. Úprimní katolíci, ktorí ich čítajú, môžu byť zmätení, ak nerozpoznajú, že neboli inšpirované Duchom Svätým. Preto je kľúčové pochopiť, ako sa tieto knihy dostali do katolíckeho kánonu a čo o nich cirkev hovorí.

Rím apokryfy oficiálne schvaľuje

Toto je oficiálne Vatikánske prehlásenie:

„Apoštolská tradice umožnila církvi rozlišit, které spisy měly být pojaty do seznamu svatých knih. Tento úplný seznam se nazývá „kánon“ Písma svatého. Zahrnuje 46 knih Starého zákona (45, považuje-li se Jeremiáš a Nářky za jediný text) a 27 knih Nového zákona. Starý zákon: Genesis, Exodus, Leviticus, Numeri, Deuteronomium (nebo: 1. až 5. kniha Mojžíšova), kniha Jozue, kniha Soudců, kniha Rút, dvě knihy Samuelovy, dvě knihy Královské, dvě knihy Kronik, kniha Ezdrášova, kniha Nehemiášova, kniha Tobiáš, Kniha Judit, kniha Ester, dvě knihy Makabejské, kniha Job, kniha Žalmů, kniha Přísloví, kniha Kazatel, Píseň písní, kniha Moudrosti, kniha Sirachovcova, kniha proroka Izaiáše, kniha proroka Jeremiáše, kniha Žalozpěvů, kniha proroka Báruka, kniha proroka Ezechiela, kniha proroka Daniela, kniha proroka Ozeáše, kniha proroka Joela, kniha proroka Amosa, kniha proroka Abdiáše, kniha proroka Jonáše, kniha proroka Micheáše, kniha proroka Nahuma, kniha proroka Habakuka, kniha proroka Sofoniáše, kniha proroka Aggea, kniha proroka Zachariáše, kniha proroka Malachiáše.“

Toto tvrdenie poukazuje na to, že kánon Starého zákona katolícka cirkev neprijíma podľa učenia Ježiša Krista, Židov, apoštolov ani ranej cirkvi. Vniknutie apokryfov do inšpirovaného a neomylného Božieho Slova má ďalekosiahle dôsledky. Tieto pridané texty spolu tvoria až štvrtinu Starého zákona katolíckych biblií. Výsledkom je, že Božie Slovo ako celok je týmto zásahom znečistené. Boží dar pre veriacich je však ako samotný Pán – Slovo, v ktorom nie je ani najmenšia neistota, ani tieň klamu.

„Všechno dobré a dokonalé je dar shůry od Otce světel, u něhož není žádná změna, žádný proměnlivý stín.“

Rímske znečistené „písmo“ je jasným dôkazom, že medzi apoštolskou cirkvou a Rímom neexistuje žiadna spojitosť. Pridaním apokryfov do posvätných textov sa katolícky kánon výrazne odlišuje od pôvodného učenia apoštolov a ranej cirkvi, čím spochybňuje svoju vernosť inšpirovanému Božiemu Slovu. Tento zásah predstavuje nielen teologickú odchýlku, ale aj historický dôkaz rozdielov v chápaní a interpretácii Písma.

Tridentský koncil a neobvyklé prijatie apokryfov

Augustín a dva miestne koncily v Severnej Afrike predstavujú neobvyklú výnimku oproti všeobecnému odmietaniu apokryfov v ranej cirkvi. Napriek tomu ich v roku 1546 Tridentský koncil prijal a oficiálne schválil ako neoddeliteľnú súčasť svätého Božieho Slova. Tento krok znamenal zásadný zlom vo vnímaní a interpretácii kánonu Písma, čím sa katolícky kánon definitívne odlíšil od pôvodných tradícií raného kresťanstva.

Dôvody, prečo apokryfy nemôžu byť prijaté ako súčasť Písma

1. Pán Ježiš Kristus a pisatelia Nového zákona sa nikdy neodvolávali na žiadnu z apokryfných kníh charakteristickým vyjadrením „je napísané“ alebo ekvivalentmi ako „to hovorí Pán“. Je pozoruhodné, že hoci väčšina kanonických kníh Starého zákona je v Novom zákone potvrdená, apokryfy nikdy takto potvrdené neboli.

2. Boh zveril Starý zákon židovskému ľudu, ako je uvedené: „Predovšetkým im (Židom) boli zverené Božie slová.“ Židia nikdy neprijali nič viac ako kanonické knihy Starého zákona. Napríklad v roku 90 po Kristovi židovskí učenci v Jamnii uznali rovnaké knihy Starého zákona, aké akceptovali raní kresťania a aké uznávajú kresťania aj dnes. Apokryfy neboli prijaté. Židovský historik Josephus (30–100 po Kr.) tieto knihy výslovne vylučoval.

3. Apokryfné knihy neobsahujú žiadne prehlásenie o inšpirácii, naopak, niektoré z nich naznačujú, že v danej dobe Boh skrze prorokov nemluvil. Napríklad I Makabejská 9:27: „Nastalo veľké súženie v Izraeli, najhoršie odo dňa, keď sa objavil posledný prorok.“

4. Apokryfy obsahujú chyby, báje, povesti, povery, magické praktiky, klamy a mylné doktríny, ako je napríklad modlitba za mŕtvych. Tieto praktiky sú v priamom rozpore s čistým Božím Slovom v kanonických knihách. Napríklad v Knihe múdrosti 8:19 sa pripisuje Šalamúnovi výrok: „Narodil som sa ako nadaný chlapec a bol som obdarený citlivou dušou.“ Tento výrok odporuje Rimanom 3:23: „Všetci totiž zhrešili a chýba im Božia sláva.“ Podobne II Makabejská 12:45 je používaná na ospravedlnenie modlitieb za mŕtvych v Katechizme Katolíckej cirkvi, čo je postavené na texte, ktorý je v rozpore s učením Biblie:

„Putujúca cirkev uznala bez váhania toto spoločenstvo celého tajomného Tela Ježiša Krista, a preto už od prvých dôb kresťanského náboženstva konala pamiatku zosnulých s veľkou úctou a obetovala za nich modlitby, pretože ‚svätá a spásonosná je myšlienka modliť sa za mŕtvych, aby boli oslobodení od hriechu‘ (2 Mak 12:46). Naša modlitba im môže nielen pomáhať, ale môže im umožniť, aby ich príhovor za nás bol účinný.“

Písmo však takéto pohanské praktiky spoločenstva s mŕtvymi zakazuje:

„Nech sa u teba nenájde nikto, kto by svojho syna alebo dcéru previedol cez oheň! Ani veštec, čarodejník, hadač, kúzelník, zaklínač, vyvolávač duchov, veštica ani ten, kto sa pýta mŕtvych.“

Kniha Sírachovec 15:14 chybne učí, že človek je v otázke spasenia ponechaný svojim vlastným prostriedkom. Tento zásadný omyl citujú aj dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu:

„Avšak človek sa môže prikloniť k dobrému jedine slobodne… Boh totiž človeku „ponechal možnosť rozhodnúť sa“ (Sírachovec 15:14), aby dobrovoľne hľadal svojho Stvoriteľa a, slobodne sa ho pridŕžal, dosiahol plnú a blaženú dokonalosť.“

Katolické biblie bez hanby obsahujú učenia, ktoré podľa niektorých názorov ničia dušu a sú v priamom rozpore s učením Písma, ktoré zdôrazňuje duchovnú smrť človeka pred spasením. Napríklad v Efezanom 2:1 je jasne opísaný stav človeka pred obrátením:

„Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy.“

Podobne Kolosanom 2:13 zdôrazňuje tento stav:

„Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi v hriechoch…“

Kvôli Adamovmu hriechu sa ľudia rodia duchovne mŕtvi, čo je potvrdené aj v Rimanom 3:10-11:

„Ako je napísané: ‚Niet spravodlivého, niet ani jedného; nik nerozumie, nik nehľadá Boha.‘“

Apokryfy obsahujú učenia, ktoré sú v priamom rozpore s týmito pravdami. Napríklad v Tobiášovi 12:9 sa píše:

„Dobročinnosť vytrhuje zo smrti a očisťuje od každého hriechu. Tí, čo preukazujú dobročinnosť, budú nasýtení životom.“

Tento text zdôrazňuje dávanie almužien ako prostriedok na odpustenie hriechov, čo je teologicky problematické. Podobne problematické sú texty v Júdit 10:11-13 a Bárukovi 3:4, kde sa nachádza prosba za mŕtvych:

„Všemohúci Hospodin, Bože Izraela, vypočuj modlitbu zomrelých Izraelitov i ich synov, ktorí proti tebe zhrešili.“

Tieto pasáže vyvolávajú otázky o pravosti učenia, ktoré katolícka cirkev zaradila do svojho kánonu. Navyše, podľa niektorých zdrojov sú tieto texty v českých prekladoch apokryfov pozmenené alebo zjemnené, aby vyvolali menej kontroverzií. Napríklad pasáž z Báruka bola upravená tak, že sa mení pôvodný význam. Tieto zmeny a ich dôsledky sú dôležitou súčasťou diskusie o autenticite a inšpirácii apokryfných kníh.

Otrávený prameň života

Pre klamné príbehy, lži a falošné doktríny nie je miesto v čistom prameni Božieho Slova. Skutočnosť, že rímskokatolícka cirkev pridala knihy obsahujúce takéto učenia, odhaľuje, že jej viac záleží na vlastnej tradícii, než na úplnosti a neomylnosti Písma. Rozšírenie Biblie o apokryfy počas Tridentského koncilu v roku 1546 predstavovalo podľa kritikov historický podvod, ktorý zmenšil vnútornú jednotu svätého Písma.

Prijatím apokryfov do kánonu mohla katolícka hierarchia účinnejšie oslabovať dôveru jednotlivcov vo vedenie Ducha Svätého pri osvetľovaní Božieho Slova. Prítomnosť ľudskej chyby vloženej do Písma je chápaná ako pokus o jeho zneplatnenie.

Katolícka cirkev zároveň dôrazne tvrdí, že je to práve ona, kto zaručuje autoritu kníh, ako je Druhá Makabejská. Toto zdôrazňuje jej úmysel zachovávať tradície, ako je komunikácia so zomrelými a modlitba za mŕtvych. Zaručenie autority týchto textov má byť podľa cirkvi dôvodom na ich zahrnutie do kánonu.

V protiklade s tým je však prístup samotného autora Druhej Makabejskej, ktorý na konci svojej knihy otvorene priznáva svoje obmedzené schopnosti a zámer. Tento postoj výrazne kontrastuje s nárokom na božskú inšpiráciu, ktorú by takéto dielo malo spĺňať, aby bolo súčasťou neomylného Božieho Slova:

„…tu končím svoje rozprávanie. Ak je napísané dobre a výstižne, je to podľa môjho želania. Ak je obyčajné a priemerné, urobil som, čo som mohol.“

Kiež by Boh dal, aby sme všetci mali pokoru a čestnosť tohto muža! Pravý veriaci túži po čistom Božom Slove, aby mohol rásť a silnieť v milosti a poznaní svojho Pána a Spasiteľa. Slovami apoštola Petra:

„Túžte po nefalšovanom mlieku Božieho slova, aby ste ním rástli – ak ste okúsili, aký láskavý je Pán.“

Toto mlieko Slova musí byť neznečistené a nesmie byť zmiešané s ľudskými prísadami. Pretože:

„Hospodinov zákon je dokonalý, občerstvuje dušu. Hospodinovo svedectvo je pravdivé, neskúsený ním zmúdrie. Hospodinove ustanovenia sú priame, prinášajú radosť srdcu. Hospodinovo prikázanie je čisté, dáva svetlo očiam.“

Hospodinovo Slovo je dokonalé a dokonale vykoná to, na čo bolo určené. Božie Slovo nám skrze Ducha Svätého odhaľuje našu hriešnosť a biedu, keď sme vzdialení od Boha, a zároveň aj nevyhnutnosť nášho obrátenia k Nemu. Písmo je istá a neporušiteľná pravda. Tí, ktorí sú pred ním pokorne úprimní, sa stávajú múdrymi teraz aj naveky.