Vianoce – Kristovo narodenie?
Tento článok slúži ako informácia o historickom pozadí Vianoc a týchto sviatkov. Postoj kresťana voči Vianociam je rozobratý v tomto článku – Vianoce – ako ich sláviť na Božiu slávu?
Každý rok koncom roka …
… prichádza k nám obdobie rôznych zvykov a tradícií. Zvlášť v západných kultúrnych kruhoch – ale prakticky na celom svete – je v tejto dobe zvykom vyzdobovanie smrekov, jedlí, rozdávanie darčekov a vykonávanie určitých náboženských rituálov.
Niektoré národy majú špeciálne, len ich charakterizujúce zvyky a tradície na toto obdobie. V jednom ale sú si podobní: každý zo zvykov, ktoré sa viažu na Vianoce, má praveký pôvod, síce nábožensky ladený, ale pochádzajúci a zakladajúci sa na ľudských tradíciách. Väčšina ľudí ani nepozná pôvod svätenia Vianoc a možno by aj boli prekvapení, keby sa o tom niekde dozvedeli.
Koľko ľudí asi môže vedieť, že v minulosti boli takí kresťania, ktorí odmietali, ba čo viac, aj zakázali svätenie Vianoc dlhú dobu? Na niektorých z amerických kolónií, napr. doslovne aj v zákone zakázali svätenie Vianoc určitú dobu od roku 1659. Samozrejme to už dnešného človeka ani nezaujíma.
Duch Vianoc v tej dobe úplne presiakne náladu ľudí. Zvončeky saní, príprava stromčekov a spomínanie Mikuláša, ktorý prichádza na saniach ťahanými sobmi a rozdáva darčeky „dobrým“ deťom, to všetko je obľúbenou súčasťou tohto obdobia. Aj to je prijatým faktom, že pre ľudí oslavujúcich Vianoce tieto mytológiou podložené ľudské tradície, ozdoby, do krajnosti prehnané nákupy a spolu s tým súvisiace zisky znamenajú viac, ako narodenie Ježiša Krista, jeho osobnosť, alebo jeho odkaz.
O ktorom vlastne údajne tento sviatok hovorí. Ironicky, v katolíckych kostoloch, ale aj v iných „kresťanských“ zboroch, dôležito upozornia „veriacich„, že by sa patrilo v tomto roku Krista vrátiť do epicentra Vianoc. Už sa stala frázou tá z rečníckeho pultu znejúca výzva: „Tieto Vianoce nech sa stanú sviatkom Kristových narodenín.“
Tento sviatok slúži na pamiatku Kristových narodenín … alebo má úplne iné pozadie?
Nespočetné množstvo kníh a dejinopiscov nám oznamuje, že s Vianocami súvisiace tradície skutočne nemajú nič spoločné s Kristom alebo s biblickým kresťanstvom. Ba čo viac, dnes už aj v kresťanských kruhoch často priznajú a zdôrazňujú túto skutočnosť a napísali niekoľko kníh s touto tematikou. Jednou z týchto kníh je napr. kniha jedného kazateľa Episkopálnej cirkvi, Earla Counta.
Jeho rodičia boli Anglo-americkí misionári, ktorí mu umožnili štúdium vo Švajčiarsku a v Bulharsku. Zaoberal sa aj dejinami, napísal niekoľko kníh. Tu spomenuté jeho dielo prvýkrát vyšlo v roku 1948 s názvom: 4000 Years of Christmas: A Gift From the Ages (1997), 4000 rokov Vianoc: dar z predošlých vekov.
V knihe 4000 rokov Vianoc spisovateľ dopodrobna predstavuje súvislosti medzi tradíciami spojenými s Vianocami a zvykmi pochádzajúcimi z pravekého Babylona. Opisuje napríklad, že dávanie darčekov v dvanásty vianočný deň pochádza z obľúbeného pohanského babylonského zvyku, ktorý sa dostal do kresťanských vianočných tradícií.
Kniha tiež poukazuje na to, že imelo (mistletoe), v anglosaskom svete veľmi obľúbený a dôležitý prvok svätenia Vianoc, bol pôvodne náboženským predmetom v mystériách druidov. Druidovia boli potomkami babylónskych Baálových kňazov, ktorí sa dostali do Írska spolu s Dánskymi kmeňmi, ktoré utekali spred assýrskym zajatím.
A svätenie 25. decembra je všeobecne známe, že má oveľa bližšie k sviatku Saturnálie Rimanov, než k narodeninám Krista, ktorý sa podľa biblických signálov narodil niekedy na začiatku jesene.
Či svätila Vianoce skorá cirkev?
V Novej Zmluve nenachádzame žiadne signály o tom, že by Kristove narodeniny učeníci alebo ranná cirkev svätili. Ba čo viac, v treťom storočí, keď sa charakter cirkvi už vo veľkej miere zmenil, ešte stále prebiehali debaty o tom, či existenciu Vianoc možno považovať za oprávnenú. Napríklad, katolícky teológ Origénes vyhlásil, že svätenie Vianoc je hriechom, pretože má pohanský pôvod. Kresťania mali od začiatku veľké ťažkosti s udržiavaním svojej viery čistej od pohanských zvyklostí.
Príkladom môže byť Korint z prvého storočia, ktorý bol plný polyteistických náboženstiev a pohanských náboženských úkonov. V korintských kostoloch bolo bežné požívanie kostolných prostitútok, rituálna sexualita a ich kňazi ochotne obetovali rímskym, gréckym a babylonským bohom. Pre opravdových kresťanov boli tieto pohanské zvyky neprijateľné. Apoštol Pavol práve preto upozorňuje korintských kresťanov, aby sa zachovali čistí od týchto pohanských tradícií, lebo inak sa zaradia do tábora obcujúcich zo Satanom.
1 Korintským 10,19 “ Čo teda hovorím? Že azda obetované modlám je niečo? Alebo že modla je niečo? 20. Ale že to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov. 21.Nemôžete piť kalich Pánov i kalich démonov. Nemôžeme mať účasť na stole Pánovom i na stole démonov. 22. Alebo či popudzujeme Pána k hnevu? „
Apoštol Pavol v Novej Zmluve jednoznačne vyhlasuje, že tí, ktorí sa zúčastňujú pohanských náboženských zvyklostí, majú účasť na stole démonov. Po očistení sa od pohanstva majú kresťania účastniť Hospodinovho stola a byť v spoločenstve s ním. Buď-to, alebo-to je jasný postoj, ktorý Pavol zaujíma. Neodsudzoval len niektoré pohanské zvyklosti a praktiky, ale všetky. Tento výrok je neodškriepiteľný.
Ranní kresťania sa rozhodne stretli s oslavou rímskej pravekej Saturnálie, ktorá sa konala v posledných dňoch decembra na počesť Saturna, boha poľnohospodárstva. Pohanské náboženstvá v tomto období zimného slnovratu organizovali festivaly na uctenie svojich bohov, aby vrátili slnko a ukončili zimu. Tento zvyk je dodnes prítomný v niektorých oblastiach ako rozlúčka so zimou.
Oslavy rímskej Saturnálie zahŕňali prehnané objedanie sa a pitie až do nemoty a mnoho ďalších praktík, ktoré boli v ostrom protiklade s Kristovým učením. A napriek tomu sa tento sviatok, pod menom Vianoce, stal známym kresťanským sviatkom. Aké boli príčiny tejto zmeny? Ako sa to stalo, že neskorší kresťania prijali a začali ochotne zachovávať praktiky, pred ktorými Apoštol Pavol včas varoval veriacich? Ako to, že sa tieto pohanské zvyky začali konať v mene Kristovom?
Pohanský tlak na skorých kresťanov bol neuveriteľne silný, preto apoštol Pavol varoval pred miešaním úcty k Bohu s pohanskými prvkami. Ako rástol počet členov cirkvi, stúpala aj početnosť tých, ktorí sa formálne obrátili na kresťanstvo, ale odmietali sa vzdať svojich pohanských zvykov, ktoré sa stali pevne zakorenené v ich kultúre. Saturnália, sviatok pohanských pôžitkov a radostí, bola zvykom, ktorý pohania nechceli opustiť.
Skutoční kresťania, ktorí si zachovali čistotu viery, hlboko odsudzovali a považovali za odporné akékoľvek svätenie pohanským bohom, či už reálnym alebo vymysleným. Od začiatku museli kresťania bojovať proti pohanským tradíciám, pričom boli odhodlaní vyzvať pohanov k pravde a zanechaniu hýrenia.
S rastúcim počtom nových kresťanských veriacich sa čoraz viac rozširovali aj pohanské zvyky, ktoré ohrozovali čistotu kresťanskej viery. Cirkevní otcovia si čoskoro uvedomili, že kresťanstvo je pod inváziou pohanských praktík, najmä v prípade svätenia Saturnálie, ktoré sa stalo veľmi populárnym.
Napriek počiatočným pokusom cirkev zakázať tento pohanský sviatok, jeho popularita bola taká silná, že ho mnohé davy veriacich neboli schopné zo svojho života odstrániť. Tak ako rieka, ktorá narazí na neprekonateľnú prekážku a obíde ju, aj Saturnália pretrvala, a jej zvyky sa včlenili do kresťanských sviatkov.
Prečo svätia v deň 25. decembra?
Cirkev sa rozhodla za 25. december ako dátum Kristovho narodenia, pretože tento dátum bol dňom rímskej Brumálie, tesne po Saturnálii. Kristove narodeniny, na základe popisu okolností v Biblii, sa nemohli skutočne diať v tento deň. Tento deň mal ešte jednu „výhodu“, pretože je totožný s dňom festivalu Mitraizmu, dňom perzského boha slnka. Tento deň cisár Aurélianus v roku 274 n.l. vyhlásil za deň neprekonateľného slnka.
Bolo len otázkou času, kedy sa narodeniny Božieho Syna stali nerozlíšiteľné od sviatku boha slnka, ktorý bol oslavovaný v rímskej ríši. Namiesto toho, aby Kristov ľud zotrval v pravde a priniesol zmeny svetu, tento pohanský svet zmenil kresťanstvo na svoj obraz. Kresťanstvo bolo zmenené na obraz sveta, ktorý mali veriaci zmeniť a obrátiť.
Dr. Count vo svojom diele spomína aj výsledky tejto zmeny: podľa listu z roku 742 Svätý Bonifác sa sťažuje pápežovi Zakariášovi, že:
„… pôžitky naháňajúci zlý príklad rímskych kresťanov znehodnocuje jeho misijnú prácu medzi pohanskými Frankami a Alemánmi.“
Frankovia a Alemáni boli pred prijatím kresťanstva, ale odstrašili ich prehnané karnevaly a hýrenia rímskych kresťanov.
„Keď sa Bonifác pokúsil obmedzovať aj u nich sa rozmáhajúce prechmaty, dostal odpoveď, že tieto isté praktiká videli aj v Ríme, v tieni baziliky Svätého Petra. Vo svojom dopise na odpoveď pápež Zakariáš potupne priznal, že Rimania sa skutočne chovajú mimoriadne zle počas vianočných sviatkov.“(strana 53)
Tradície vyvíjajúce sa v priebehu stáročí
V nasledujúcich storočiach Vianoce ďalej „bohatli“ germánskymi, škandinávskymi a keltskými pohanskými tradíciami, ako je ozdobovanie večne zelených stromov, vyvešanie vencov a imela, a podobne. V stredovekej Európe ostali aj naďalej prehnané, Saturnáliu charakterizujúce oslavy počas vianočných sviatkov. Dr. Penne Restad vo svojej knihe „Dejiny Vianoc v Amerike“ spomína morálne problémy, ktoré sa vynárajú s týmito sviatkami medzi americkými kresťanmi.
„Podľa niektorých členov kňazstva padlé ľudstvo potrebuje jedno radostné obdobie, aj vtedy, keď padajú do extrémov, ak ich vedú kresťanské cnosti. Podľa názoru iných, treba odstrániť všetky tie pohanské tradície, ktoré sa nalepili na tento sviatok. Menej praktický kresťania zas boli pobúrení a protestovali proti všetkým cirkvou plánovaným zákonom, a všetkým, čo by obmedzovalo alebo zrušilo zvyky viažuce sa na sviatky. Cirkev si zachovala tú nádej, že svätosť sviatkov nakoniec zvíťazí, a prv, či neskôr sa očistí, tak isto, ako aj niekdajší pohania zanechali svoje zvyky, keď sa stali kresťanmi.“ (strana 6)
Je to smutné, ale nikdy sa to nestalo. Po stredoveku sa niektoré protestantské kruhy pokúsili zreformovať aj Vianoce, ale nepriniesli skutočné zmeny. Anglickí puritáni tvrdo bojovali proti zachovávaniu Vianoc, nepovažovali ich za kresťanské sviatky. V americkom štáte Massachusetts dokonca zakázali Vianoce v roku 1659, ale toto rozhodnutie sa ukázalo ako nepopulárne, preto ho zrušili v roku 1681.
Kresťania modernej doby sa skôr trápia nad tou myšlienkou, že – údajné – narodeniny Božieho Syna sa stali obeťou konzumnej spoločnosti, kde rôzne obchody sponzorujú vianočné demonštrácie a parády na čele s Mikulášom, z čoho vysielanie je prerušované v niekoľko minútových intervaloch reklamami. Je faktom, že v konzumnej spoločnosti je vianočné obdobie najrušnejším obdobím roka a obchodne sa stalo jeho najdôležitejším úsekom, a tak úcta voči Bohu sa dostala hlboko do úzadia.
Možno niektorí by mali radšej také Vianoce, kde v popredí nie sú obchodné záujmy. Ale buďme si úprimní, lebo problém nie je ani tak v vianočných obchodoch, ako v Vianociach samých. Pre takzvaných kresťanov je dnes veľkou dilemou, ako vrátiť Krista do epicentra Vianoc. Vianoce sa do takej miery stali súčasťou západného kultúrneho sveta, že pre bežného človeka ani nie je možné usmerniť ich do správnej perspektívy. Zbytočne hovoria fakty za seba. Kristus sa nenarodil, ani sa nemohol narodiť 25. decembra.
Apoštolovia odsúdili pohanské rituály, a ich praktiky nedovoľovali v kresťanstve, vystríhali kresťanov pred nebezpečenstvom takéhoto konania. Skorá cirkev nezachovávala Kristove narodeniny v žiadny deň. Kristove narodeniny boli stanovené na 25. december, pretože tento dátum sa zhoduje s rímskymi pohanskými sviatkami Brumálie a Saturnálie, ktoré boli oslavami na počesť pohanského boha Saturna a dňom narodenín Mitrasa, perzského boha slnka.
Vianoce sú sprevádzané zvykmi, ako je ozdobovanie stromov, rozdávanie darov, ovenčenie dverí a Mikuláš, ale žiaden z týchto zvykov nemá biblický pôvod, a sú pozostatkami prastarých pohanských náboženských praktík. V prvých niekoľkých storočiach sa kresťanstvo snažilo obmedziť, a niekedy aj zakázať, šírenie pohanských rituálov, ale bez úspechu. Vianoce boli sprevádzané obžerstvom, opilstvom a zábavami, a dnes majú skôr obchodný charakter, s neustálym otravovaním rodičov deťmi o darčeky, ako spomienkou na Ježiša Krista.
Semiramis a Tamuz
Pohané verili, že ich boh slnka sa každým rokom znovu rodí. Noc z 24. na 25. decembra považovali za dobu narodenia boha slnka. Pozorovali, že slnko po tejto noci stúpa deň čo deň vyššie na obzore a vykládali si to ako vzrůst novonarodeného slnečného dieťaťa. Na otázku položenú bývalému jezuitskému kňazovi Dr. Riverovi v otázke Vianoc, odpovedá:
„Bible říká: Jeremiáš 51,7 – Zlatým kalichem v ruce Hospodinově byl Babylon – opíjel celý svět. Národy z něj to víno pily, až se pomátly. Královna Babylonu Semiramis nařídila světu, aby oslavoval narození jejího syna „Tamuze“. Ten byl „bohem slunce“, tedy „Baálem“, představitelem satana. Dnem narození Baále Tamuze určila 25.prosinec (zimní slunovrat). Lidu řekli, že 21.prosince slunce – „Baál“ umírá. A v noci z 24.prosince na 25.prosince se opět vrací k životu a znovu se „narodí“.“
Pohané v túto noc v zelených hájoch spievali do omrzenia pieseň „bôh sa rodí, bôh sa rodí„. Po celé stáročia celý svet obetoval 25. decembra slnku pod rôznymi menami ako: Tamuz, Horus, Osiris, Sol a ďalšími. Bola to doba orgií, obetovania detí Baálovi, pitia a veselí. Semiramis, kráľovná nebes, ďalej nariadila, aby ľudia zaväzovali na zelené stromy malé kuličky predstavujúce boha slnka.
Dejiny potvrdzujú, že ľudia v tejto dobe zimného slnovratu piekli obrázky Semiramis s dieťaťom mužského pohlavia v náručí a slnečným kotúčom okolo hlavy. Takisto rôzne koláče či sladkosti, ktoré spolu s ovocím a pochodňami zaväzovali na zelené stromy v hájoch. Touto modloslužbou na počesť kráľovnej nebes (Semiramis) sa poskvrňovali aj Bohu neverní Izraeliti.
Jeremiáš 44, 16-19 – „Nebudeme poslouchat, co nám říkáš Hospodinovým jménem! Naopak, budeme dělat všechno, k čemu jsme se zavázali: budeme pálit kadidlo Královně nebes a přinášet jí úlitby, jak jsme to dělávali my i naši otcové, naši králové i naši velmoži v judských městech a v ulicích Jeruzaléma. Tenkrát jsme měli jídla dosyta, bylo nám dobře a nic zlého se nám nedělo. Ale od té doby, co jsme přestali pálit kadidlo Královně nebes a přinášet jí úlitby, máme všeho nedostatek a hyneme mečem a hladem.“ A ženy dodaly: „Jistěže budeme pálit kadidlo Královně nebes a přinášet jí úlitby. Copak jsme pekly ty koláčky s jejím obrazem a přinášely jí úlitby bez vědomí našich manželů?“
Od nedávna bola táto noc a po nej nasledujúce noci označené ako „sväté noci“ – Vianoce (toto slovo pochádza z nemčiny Weinachten). Kresťania, ktorí opäť upadli do pohanizmu, pripojili týmto nociam svatozář tým, že ich spojili s narodením Ježiša Krista. Je však historicky dokázané, že Ježiš sa narodil dávno pred decembrom.
Kto však v tejto dobe zimného slnovratu predsa len oslavuje tieto pohanské sviatky a spája ich s narodením Krista, mal by si uvedomiť, že tým rozhodne neuctieva, ani neslúži Ježišovi Kristovi. Uctieva toho, k jeho pocte bola táto oslava Semiramis vymyslená, a to boha slnka – Báľa alebo Belzebuba.
Bol to pápež Gregor Veľký, ktorý tento pohanský sviatok 25. decembra prijal do svojho menšieho kánonu a tým ho zcírkevnil. Slúčenie tohto pohanského solárneho mýtu s Ježišovým menom nie je nič iné ako opravdivé rúhanie sa Bohu a jeho synovi Ježišovi Kristovi.
Archeológ Schmid vo svojej knihe „Tajomstvo Mezopotámie“ dokazuje, že:
„… po smrti zakladatele a původce celého slunečního kultu – Nimroda, se jeho žena nikdy nevdala, avšak několik let po jeho smrti se jí narodil syn – 25.prosince. Tuto událost vysvětlovala tím, že duch Nimrodův, jako boha slunce způsobil početí jejího syna Tamuze.“
Tamuz bol považovaný za syna slnka. Prvé písmeno jeho mena „T“ bolo neskôr považované za symbol uctievania slnka. Uctievači slnka obetovali svoje obete bohu slnka na drevenom kríži, počiatkom písmena „T“ mena Tamuz. Franz Cumont, Ph.S., uvádza v knihe „The Mysteries of Mithra“ (1910) na str. 190 o mithraistoch: „Svetlili nedeľu a oslavovali zrod slnka 25. decembra.“
Our Sunday Visitor, 5. februára 1950:
„Zdá se však, že protestanti nechtějí rozumět, že přijímáním Písma, zachováváním neděle, svěcením vánoc a slavením velikonočních svátků přijímají autoritu hlavy církve – papeže.“
History of the intellectual Development of Europe, John William Draper, M.D.LL.D. Svazek 1, strana 310: „Faustus, pohan ze 4. století říká papeži Augustinovi o křesťanech:
„Vy slavíte vznešené svátky pohanů….a co do způsobů jste si je přisvojili beze změn. Ničím se nelišíte od pohanů, jen že máte oddělené od nich své shromáždění.“
A.N.Dugger, Editor, P.O.Box 568 Jerusalem Israel:
„Když přišel Kristus jako skutečné přislíbené símě, aby rozdrtil hadovi hlavu (Genesis 3,15), byl zde Tamuz se svým nárokem k tomuto příslibu. Protože datum Kristova narození není známo, aby Boží děti neprovozovali v tomto dni modloslužbu, vnesl satan do křesťanské církve Tamuzův den – 25.prosince, jako den narození Krista. Biskupové církve to přijali se všemi vánočními dárky, šprýmováním, hodováním a pijanstvím.“
Dávání dárků bolo pohanské zvyky. Vianočný stromček a vianočné poleno v krbe sú pozostatky germánskeho uctievania prírody (Jeremiáš 15,10). Žiadna cirkev nemôže podporovať Vianoce a ich ducha, aniž by nesmerovala k záhube. Je to stále len súčasť uctievania slnka a je nutné, aby sa toho Boží ľud vzdal.
Izaiáš 55, 6-7 – Hledejte Hospodina, dokud je k nalezení, volejte k němu, dokud blízko je. Ničema ať svou cestu opustí a hříšný člověk své smýšlení. Ať se vrátí k Hospodinu – slituje se nad ním; k našemu Bohu, který štědře odpouští.
Marek 1,15 – „Čas se naplnil – Boží království je blízko. Čiňte pokání a věřte evangeliu!“
Súvisiace videá a dokumenty