fbpx
Zmeň svoj život
HistóriaTeológia

Legendy sú pravdivé

Ak sa človek vyvinul zo zvierat, prečo existujú dlhé tradície o zlatom veku namiesto tradícií o primitívnej minulosti? Môže to niekto vysvetliť? Ak veríme týmto tradíciám, potom pôvodní obyvatelia našej planéty boli ako bohovia – to znamená, že boli členmi vyššej civilizácie, ktorá zanikla po nejakej veľkej katastrofe.

Egyptské záznamy tvrdia, že vláda „bohov“ pred prvou dynastiou bola vláda nadriadenej právomoci a zázračnej moci. V Popol Vuh, posvätnej knihe indiánov Quiche v Guatemale sa píše:

„Prvý ľudský rod pred potopou mal všetko poznanie; skúmal štyri časti neba a okrúhly povrch zeme.“

Legendy sa zvyčajne zakladajú na faktoch. Spomeňte si na legendu o Tróji. Žiadny učenec nepovažoval Homérovu Iliadu alebo Odyseu za históriu. Schliemann tomu však uveril a objavil „bájne“ mesto Trója. V Iliade sa píše o pohári zdobenom perlami, ktorý používal Odyseus. Schliemann našiel 3600 rokov starý pohár v šachte.

Griffin Herodotos rozpráva veľkolepý príbeh o vzdialenej krajine, kde grifíny strážili zlatý poklad. V tejto krajine (Altaj alebo Kin-Šan) sa teraz našli staroveké bane na zlato a znaky vysokej kultúry, ktoré vystavujú najmä grifina. Mlhavý mýtus sa ukázal byť skutočnosťou.

Sväté spisy potvrdzujú, že na samom začiatku (krátko po páde v raji) mali ľudia mimoriadne duševné schopnosti. Počnúc práve zrodenou zemou dosiahli za šesť generácií svojej existencie vysoký stupeň civilizácie. Za tento krátky čas dokázali postaviť mestá, hrať na zložité hudobné nástroje a taviť kovy. Zdá sa, že títo ľudia s vedeckými komplexmi naozaj neboli hlupáci.

Vedeli ste, že keď Alexander Graham Bell vynašiel telefón, naznačil, že bol vynájdený už predtým?

„Staré vynálezy boli znovu vynájdené,“ poznamenal.

A ešte niečo. Prekvapí vás keď zistíte, že takmer všetky spisy starovekých ľudí na celom svete rozprávajú rovnaký príbeh o páde z pôvodného rajského stavu mieru, lásky a šťastia? Nádherný svet bez akéhokoľvek utrpenia. Najstaršie záznamy, ktoré boli kedy objavené, napísali starí Sumeri v Mezipotámii pred viac ako 4 000 rokmi. V ich spisoch sa zachovali ich zakony, história a kultúra, ako aj udalosti, ktoré sa stali pred ich dobou.

Ich spisy živo hovoria o časoch, keď zvieratá neboli divoké ani nebezpečné, keď medzi ľuďmi neexistovala rivalita ani nepriateľstvo, keď na zemi vládol dostatok, bezpečnosť, harmónia a správny spôsob života v každom ohľade. Sväté záznamy potvrdzujú, že došlo k odlúčeniu od harmónie s Bohom. Takéto záznamy sa neobmedzujú len na Bibliu, ale nachádzajú sa v ústnej a písomnej histórii mnohých starovekých národov. Zdá sa, že stratu nesmrteľnosti spôsobenú neposlušnosťou ľudí voči Božiemu zákonu veľmi intenzívne pociťoval nejeden staroveký spisovateľ.

Hoci ľudia v tom čase už upadli do polyteizmu, uvedomovali si svoj skutočný duchovný stav.  V starovekom Babylone mali pocit, že človek žije pod kliatbou, zakliatím, z ktorého ho môže vyslobodiť len božské očistenie. Podobne aj egyptské spisy jasne ukazujú, že ľudia si boli vedomí svojho zlého stavu, že túžili po večnom živote a dokonca cítili potrebu nejakého druhu záchrany. V starovekých spisoch cítiť výkrik ľútosti nad udalosťou, o ktorej sme pevne presvedčení, že sa stala. Aký prudko bolestivý pocit a ako živo sa vryl do pamäti ľudskej rasy!

Podľa niektorých archeológov najstaršie umenie, ktoré ľudská rodina poznala, je označená ako pečať pokušenia. Zobrazuje strom a na každej strane stromu sedí jedna osoba. Za jednou z osôb sa od zeme zdvíha tvar hada, ktorý jej šepká. Sumerská báseň narieka, že:

„Dievčina jedla to, čo bolo zakázané, dievčina, matka hriechu, spáchala zlo, matka hriechu mala bolestnú skúsenosť“.

Na uväznenie ľudstva „zlým hadom“ sa spomína od Egypta cez Čínu až po Ameriku. Verili v jediného Stvoriteľa, v bytosti nazývané anjeli a v pád a skazenosť človeka spôsobenú ľstivosťou satana (predstavovaného hadom). Verili tiež v lásku Stvoriteľa k ľuďom – a v záchranný plán, ktorý im prisľúbil hneď po páde – príchod Mocného, ktorý na seba vezme ľudskú prirodzenosť a zomrie za ľudstvo. Verili v konečné víťazstvo tohto Spasiteľa, v obnovenie všetkého, čo bolo stratené a v rozdrvenie Hada.

Dupuis vo svojom diele L’Origine des Cultus zozbieral obrovské množstvo tradícií rozšírených u všetkých národov, ktoré sa týkajú božskej osoby narodenej zo ženy, trpiacej v konflikte s hadom, ale nakoniec nad hadom víťaziacej. Prišiel, alebo mal prísť z neba, aby vyslobodil ľudstvo, aby sa obetoval, ale vstal z mŕtvych a vrátil sa do neba. Podobne aj v najstarších egyptských textoch sa nachádzajú proroctvá ohlasujúce príchod Spasiteľa ľudského rodu – proroctvá, ktoré boli v tom čase starodávne.

Na pomoc pri pochopení plánu záchrany bola ľudstvu predstavená učebná pomôcka: stala sa známou ako obetný systém. Požiadavkou bolo, aby človek, ktorý sa kajal zo svojich hriechov, vzal nevinného baránka a zabil ho vlastnými rukami. Z toho vyplývalo, že tak ako nevinná obeť (zviera) zomrela rukou kajúceho hriešnika, tak aj nevinný vysloboditeľ v budúcnosti zomrie za vinné ľudstvo a vyslobodí ho z prekliatia večnej smrti.  Tento obetný obrad bol vyjadrením viery v budúce vyslobodenie.

Archeológia ukázala, že tento obetný systém sa preniesol na všetky národy a stal sa súčasťou ich kultúry. Verilo sa, že obrad udelil rodičom ľudského rodu po ich páde sám Boh spolu s prísľubom budúcej spásy. Obetný systém, ktorý bol zverený našim prarodičom, bol ich potomkami poškvrnený a skazený. Povery, modlárstvo, krutosť a neposlušnosť pokazili jednoduchú, ale vyznamnu službu, ktorú im ustanovil Boh.

Rôzne systémy pohanského modloslužobníctva v rôznych častiach sveta sa navzájom tak zhodujú, a to tak svojím zjavným významom, ako aj mnohými náhodnými podobnosťami, že nemohli vzniknúť nezávisle v rôznych krajinách, v ktorých sú zavedené, ale museli všetky pochádzať z nejakého spoločného zdroja.

Evolučná teória, podľa ktorej prví ľudia uctievali mnoho bohov a myšlienka „jedného Boha“ sa vyvinula neskôr, bola archeológiou do značnej miery vyvrátená. V súčasnosti sa ukazuje, že základom všetkých náboženstiev je MONOTEIZMUS (jeden „najvyšší Boh“) a že po roku 2000 pred Kristom sa monoteizmus zvrhol na panteizmus, polyteizmus a animizmus. Staroveké písomné svedectvá ako najstarší písomný záznam ľudstva, tabuľky z Ebly ukazujú, že postupom času sa počet bohov skôr zvyšoval, než znižoval. To je v súlade s biblickým tvrdením. Iba neskoršie národy boli POLYTEISTICKÉ, teda uctievali mnoho bohov.

Dá sa dosvedčiť, že rôzne systémy pohanskej mytológie pochádzajú zo spoločného zdroja. Týmto zdrojom je Babylon v Mezopotámii v čase Nimroda, krátko pred rokom 2000 pred Kristom. Všimnite si tieto etapy: všeobecné uctievanie Stvoriteľa, ktorý bol nad Slnkom, Mesiacom a hviezdami, sa postupne zvrhlo na uctievanie samotných nebeských telies. Keď sa babylonský ľud začal rozptyľovať po tvari zeme, vplyv tejto degenerácie sa rozšíril do celého sveta. Falzifikáty pod rôznymi názvami sa ujali všade.

Bohovia každého národa mali rovnaké funkcie a symboly a boli znázorňovaní podobným spôsobom. Tento falzifikát si nakoniec prisvojil miesto pravého náboženstva. Modloslužba sa začala uctievaním hrdinov a nebeských telies a zvrhla sa na uctievanie býkov, kôz, mačiek a krokodílov, jastrabov a chrobákov.

Najstaršie egyptské texty nás stavajú tvárou v tvár proroctvu o budúcom Mesiášovi. Verilo sa, že „učiteľ očakávaný od počiatku sveta“ ešte nebol zjavený na zemi. Jeho príchod sa mal skončiť jeho sebaobetovaním a priniesť obnovu ľudstva. Až v neskoršej egyptskej literatúre (od konca 18. a začiatku 19. dynastie) Osíris a ďalší bohovia nesprávne prevzali funkciu a vlastnosti Zasľúbeného. Odvtedy sa náboženská degenerácia pevne zakorenila.

Predtým nebolo postavenie Osirisa mesiášske. Osiris nebol ničím iným ako obrazným patrónom obilia, zosobnením poľnohospodárskych období. Až oveľa, oveľa neskôr sa stal „bohom, ktorý bol pôvodne smrteľný a vstal z mŕtvych“. V dôsledku toho, že sa pôvodné mesiášske proroctvo rozšírilo po celom svete, súčasní učenci dospeli k záveru, že kresťanstvo prevzalo myšlienky z pohanských náboženstiev. Archeologické dôkazy, ktoré máme dnes k dispozícii, ukazujú, že títo učenci sa mýlili.

Prorokovaný Mesiáš bol v najstarších časoch spojený s prínosom duchovného SVETLA. Tento obraz bol čoskoro nahradený skutočným fyzickým SVETLOM, ktorého predstaviteľom bolo SLNKO. Túžba po hmotnej reprezentácii sa vtedy ľahko prejavila v uctievaní slnka. V niektorých krajinách uctievali ľudskú sochu, ktorá predstavovala slnko, a hádzali deti do ohňa v jej bruchu. Kadidlo sa pálilo nielen na počesť Slnka a Mesiaca, ale aj iných nebeských telies. Aj tí boli považovaní za bohov.

Astrológia bola formou polyteizmu. S týmito bohmi sa radilo v zastupeni naroda. Zvrátenosť sa ďalej rozvíjala.  Ľudia predpokladali, že predpovedané vzkriesenie prichádzajúceho Spasiteľa sa uskutoční počas každoročného rozkladu a opätovného raste vegetácie. Regenerácia sa stala menej dôležitou a zamenila sa s rozmnožovaním.

Slnečný rok a jeho rastlinná „smrť a vzkriesenie“ sa tak stali doslovným stvárnením smrti a vzkriesenia boha Slnka. Spolu so slnkom sa vyvinulo uctievanie jeho pozemského symbolu, hada, o ktorom sa verilo, že „osvietil“ ľudstvo. Kult hada sa rozšíril po celom svete. Zlo, predstavované hadom, sa stalo „bohom tohto sveta“.

V obetnom systéme, ktorý hovoril o prisľúbenom Spasiteľovi, sa účastníci podieľali na mäse zvieraťa. Znamenalo to prijatie výhod sľúbeného uzmierenia, práve tak ako prijatím Slova Spasiteľa. Zmysel obetovania sa však časom prekrútil a obeť bola medzi všetkými národami dávaná skôr na odvrátenie hnevu božstva. Jeho hnev miesto toho padol na náhradu a tým bol ušetrený spreneverený život vinného uctievača alebo vinného národa.

Modloslužbu (uctievaním hmotného zobrazenia boha) sprevádzala vždy bok po boku nemorálnosť, sexuálne zvrátenosti, čarodejníctvo, astrológia a sadisticka láska ku krutosti. Neskôr, keď sa obetovanie zvierat zvrhlo na obetovanie ľudí, bol mesiášsky obrad nahradený sviatosťou kanibalizmu. Pohanstvo naučilo mužov a ženy pozerať sa na Najvyššiu bytosť skôr ako na objekt strachu než lásky – ako na zlomyseľné božstvo, ktoré treba upokojit obetovaním.

Hebrejskí proroci to považovali za dôležitý vývoj v rastúcom konflikte medzi Stvoriteľom, ktorý chce pre človeka to najlepšie, a zlými silami, ktorých cieľom je zničiť ľudský rod. Spoločnosť sa čoraz viac rozkladala. V 1 Moj 22:13 sa píše:

“ A Abrahám pozdvihol svoje oči a videl a hľa, baran bol za ním chytený v kroví za rohy. A Abrahám pošiel, vzal barana a obetoval ho v zápalnú obeť miesto svojho syna.“

Bola táto príhoda, tento známy príbeh len Božím rozmarom? Rozhodne nie. Bola to obrazná, vecná lekcia, ktorá mala otcovi vyvoleného národa a jeho potomkom vštiepit do mysle skutočnosť, že jedného dňa sám Boh prinesie tu mučivú obeť svojho Drahocenného, aby vyslobodil ľudstvo … a Abrahám vierou očakával budúcnosť, ten čas, ktorý pred viac ako dvetisíc rokmi pre nás už nastal, čas práchodu Syna Božieho, Ježiša Krista, v ktorom budú požehnané všetky pokolenia zeme.

Dnes je deň spasenia, keď ešte smieme k Bohu vyznať prosbu ako žalárnik Pavlovi a Silasovi:

„Čo mám robiť, aby som bol spasený? A oni mu odpovedali: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“

Len pri úplnom chápaní Božej lásky si najlepšie uvedomujeme hriešnosť hriechu. Keď vidíme tú dlhú reťaz v záujme našej záchrany, keď pochopíme niečo z Kristovej nekonečnej obete prinesenej kvôli nám, srdce nám prenikne neha a pokora.

Súvisiace videá a dokumenty