fbpx
Zmeň svoj život
TeológiaVzťahy

Kde je Boh, keď to bolí?

Proč se zlé věci stávají dobrým lidem?

To je asi nejnepříjemnější otázka, kterou můžeme položit. A zvlášť aktuální je v dnešní době, když vidíme mnohé lidi, kteří mají různé těžkosti.  Mnozí lidé se v této situaci ptají, zda jsou trestáni za nějaký tajný hřích, a další jsou tak zklamáni, že se úplně vzdají své víry. Tolik jich chce upřímně žít poctivým, morálním životem!

Avšak oproti všem šlechetným úmyslům a zanícení se stávají zlé věci – ne jejich vinou – které mohou způsobit bolest a těžkosti. Nic neznechutí víc, než když se co nejvíce snažíme a dáváme všechno, co máme, přičemž vidíme, že naše úsilí nepřináší ovoce.  Asi nejlepší biblický příklad dobrého člověka, kterého postihla nevysvětlitelná tragédie, je postava Joba. Podívejme se na jeho příběh, abychom pochopili, co nás Bůh chce naučit o tom, jak zvládnout krize a problémy.

Dobrý člověk stojí před tragédií

Kniha Job vypráví příběh o muži, který měl všechno a potom ne svojí vinou všechno ztratil. Velký francouzský spisovatel Viktor Hugo řekl:

„Kdyby zítra zničili všechny knihy a já bych si měl nechat jen jedno dílo, zachránil bych Joba.“

A Alfred Lord Tennyson tuto knihu nazval „největší básní starověké i moderní literatury“. Můžeme se domnívat, že tito muži si velmi vážili Knihy Job pro její literární kvality – dojímavou dějovou linii, nezapomenutelné postavy a brilantní jazyk. Ale můžeme si také představit, že tento příběh je tak nesmírně oslovil proto, že zkoumá odvěké tajemství utrpení a hledá odpověď na otázku, zda je Bůh spravedlivý a milosrdný.

Na začátku příběh vypráví o tom, jaký byl Job bezúhonný a úspěšný. Vlastnil mnoho půdy, na které byla velká stáda dobytka. Měl stabilní, soudržnou rodinu. Byl charakterním mužem, který miluje Boha a žije bezúhonně. Job byl zkrátka „ten muž,“ který „předčil všechny syny dávnověku“ (Job 1, 3).

Potom se ale všechno rozpadlo. Při loupeži Job ztratil všecek dobytek, náhlá vichřice zabila všechny děti a on sám byl postižený záhadnými vředy, které se mu objevily po celém těle.

Je pochopitelné, že Jobova manželka byla rozčílená. Ve svém hněvu obvinila Boha za všechno, co se stalo, a dokonce nabádala Joba, aby proklel Boha a zemřel. Job se však držel svojí víry.

„To máme od Boha přijímat jenom dobro,“ odpověděl, „kdežto věci zlé přijímat nebudeme?“ (Job2, 9-10)

Ačkoli si Job myslel, že Bůh má právo takto s ním zacházet, začal zápasit se vším, co se mu stalo. Přemohl ho žal a vyjádřil svoje pocity v přítomnosti tří důvěrných přátel.

„Ať zanikne den, kdy jsem se zrodil,“ volal. „Proč jsem nezemřel hned v lůně, nezahynul, sotvaže jsem vyšel ze života matky?“ (Job 3, 1. 11).

Když přemýšlel o svém neštěstí, začal zpochybňovat i Boží dobrotu. Začal zpochybňovat způsob, jakým Bůh zachází se svými lidmi.

Viděl jsem tě!

Jobovi přátelé Elifaz, Bildad a Sofar přišli naříkat s Jobem a utěšovat ho. Byli však přesvědčení, že Jobovo neštěstí je trest od Boha, protože Job zhřešil. Pobízeli ho, aby vyznal svůj tajný hřích, který někdy spáchal. Nabídli se, že mu pomohou zpytovat si svědomí, aby zjistil, zda je vinen z nějakého přestupku, o kterém nevěděl. Stále rozmlouvali a rozmlouvali. Chtěli Joba přesvědčit o něčem, co Job prostě nemohl přijmout.

Měli dobré úmysly, ale jejich slova způsobila, že se cítil ještě zraněnější, znechucenější a osamocenější. Jak skončili, Job svoje otázky zaměřil více na Boha, a ne na svoje přátele. Nahlas se ptal, zda se Bůh raduje, když týrá a hubí svůj lid (Job 10, 3. 8). „Proč skrýváš svou tvář,“ ptal se, „a pokládáš mě za svého nepřítele?“ (Job 13, 24). Hovořil o tom, že jeho volání o pomoc nebylo vyslyšené a Bůh obestřel jeho stezky temnem, a zdrtil ho ze všech stran (Job 19, 7-10).

Nakonec Bůh Joba oslovil. Nezodpověděl však ani na jednu z Jobových otázek. Namísto toho kladl svoje. Zeptal se Joba na složitosti stvořeného světa a na divy stvoření. Zeptal se, zda má Job moc nad hvězdami na nebi anebo nad polními zvířaty. V podstatě se zeptal:

„Můžeš učinit to, co jsem učinil při stvoření? Můžeš udržovat vesmír jako já?“ Job mohl v pokoře odpovídat pouze takto: „Jen z doslechu o tobě jsem slýchal, teď však jsem tě spatřil vlastním okem. Proto odvolávám a lituji všeho v prachu a popelu“ (Job 42, 5-6).

Ne PROČ, ale JAK

Jobovi se staly zlé věci – přestože to byl velmi dobrý a bezúhonný muž. Podobně se mohou zlé věci stát i nám – ačkoli se snažíme co nejlépe žít bezúhonně a následovat Ježíše. Možná se Jobův příběh podobá tomu našemu. Možná jste si někdy položili otázku: „Pane, jsem ti tak věrný. Vždycky jsem se snažil dělat to, co je správné. A takto se mi odplácíš?“

Máte-li svoje těžkosti a problémy, vězte, že tajemství jejich přežití spočívá ve vašem postoji. Job zůstal bohabojný i uprostřed svých těžkostí. Ani jednou ho Bůh nekáral za nedostatek víry nebo úcty. Ve skutečnosti byl Job tak čestný muž, že Bůh dovolil satanovi, aby ho vyzkoušel (Job 1, 6-12). A právě proto, že si Joba velmi vážil, dal se mu poznat.

Ať prožíváme jakékoliv zkoušky, musíme odmítnout myšlenku, že Bůh nás nenávidí anebo nás chce potrestat a zničit nám život. Když se Ježíše zeptali na muže, který se narodil slepý, objasnil, že tento člověk není potrestaný za žádný svůj hřích nebo hřích rodičů.

„Mají se na něm zjevit Boží skutky“ (Jn 9, 3).

Přestože Bůh „šlehá“ ty, které miluje (Žid 12, 6), nikdy to není z hněvu či ze zklamání. Je to vždy z lásky s cílem tvořit nás a učit nás. Život je plný tajemství. Podobně jako Job ne vždycky budeme vědět, proč se určité věci stávají. Někdy se jednoduše musíme přestat ptát „proč“ a zaměřit se spíše na „jak“. Někdy si musíme položit otázku:

„Jak můžu jít dál, když se toto stalo? Jak bych měl pracovat, abych zvládl to, před čím stojím – a setrvával v důvěře a ve víře v Pána?“

Je důležité, abychom uvěřili, že Ježíš je Pánem celého stvoření. Je důležité, abychom uvěřili, že on řídí celý vesmír – a to znamená, že má svou ruku na každém jednom z nás! Ví, co se nám stane v každé chvíli každého dne. Jestliže byl pokoušen sám Ježíš – protože „zlé věci“ se staly tomuto dobrému člověku -, celým srdcem je při nás, když prožíváme problémy a pokušení (Žid 2, 18).

Jak dlouho, Pane?

Kniha Žalmů je plná modliteb lidí, kteří zažili těžkosti každého druhu. 55. žalm hovoří o zradě blízkého přítele. 35. žalm hovoří o člověku, kterého nespravedlivě obvinili. 142. žalm je modlitba člověka, který se cítí osamělý a opuštěný. Ve všech těchto a mnohých dalších příkladech žalmista upřímně a svobodně vylévá svoje srdce před Pánem. Hovoří Bohu, jak v této situaci trpí, a v některých případech (jako 13. a 22. žalm) se dokonce Boha ptá, proč se od něho vzdálil.

Tyto žalmy – a další podobné – jsou více než jen modlitby starozákonního Izraele. Jsou i poučeními pro dnešek. Jsou to příklady víry, která nás zve obrátit se k Pánu s prosbou o pomoc a útěchu, když prožíváme zkoušky a těžkosti. Učí nás, že bez ohledu na situaci a rozsah utrpení můžeme mít naději v Pána. Přestože to nedává smysl, ačkoli se zdá, že důkazy nám říkají, že Bůh není důvěryhodný, můžeme pevně setrvávat ve své víře. Když se ocitnete v problémech a máte pocit, že jste opuštění, přijměte tyto žalmy jako průvodce.

Přijměte Joba jako svůj vzor. Může trvat týdny, měsíce anebo i roky, než uvidíte změnu. Ale vězte, že Bůh je stále s vámi. Je připravený utěšit vás a pomoct vám. Dovolí vám, abyste se mu vyplakali na rameni, dokud si nevylijete svůj žal. Poví vám do srdce slova naděje a přátelství. On je váš Otec a nikdy, nikdy vás neopustí!

Či sa Boh nezastane svojich vyvolených?

Luk 18,1-8 Kristus hovoril o príznakoch doby, ktorá bude predchádzať jeho druhý príchod a upozornil, aké nebezpečenstvá budú ohrozovať jeho nasledovníkov. So zvláštnym zameraním na toto obdobie povedal poslucháčom podobenstvo s poučením, „že sa treba stále modliť a neochabovať“ (Luk 18,1).

„V jednom meste bol sudca, ktorý sa nebál Boha, ani človeka sa nehanbil. V tom meste bola aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi! On síce dlho nechcel, no potom si povedal: Čo sa aj Boha nebojím a človeka sa nehanbím, zastanem sa tej vdovy, keď ma už toľko unúva. Nech ma napokon nedokaličí! a Pán dodal: Všimnite si, čo povedal ten nespravodlivý sudca! Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane. Ale či Syn človeka nájde vieru na zemi, keď príde?“ (Luk 18,2-8)

Sudca nedbal na právo a necítil s trpiacimi. Odmietal riešiť záležitosť vdovy napriek tomu, že ho o to úpenlivo žiadala. Chodila k nemu stále znova, ale sudca ňou pohŕdal a odháňal ju. Nechcel jej poskytnúť pomoc, hoci dobre vedel, že vdova je ukrivdená a on by jej mohol okamžite pomôcť. So záľubou hľadel, ako ponížene prosí, lebo vtedy mohol vychutnávať svoju neobmedzenú moc. Vdova sa však nenechala odradiť a sudcova neochota ju nezmalomyseľnela. Nedbala na jeho nezáujem a svoju záležitosť mu predkladala dotiaľ, kým sa jej neujal. Nakoniec povedal:

„Čo sa aj Boha nebojím a človeka sa nehanbím, zastanem sa tej vdovy, keď ma už toľko unúva. Nech ma napokon nedokaličí!“

Jej záležitosť začal riešiť len preto, aby si zachoval dobré meno a aby sa nerozchýrilo, že je nespravodlivým a zaujatým sudcom.

„Pán dodal: Všimnite si, čo povedal ten nespravodlivý sudca! Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane.“

Kristus týmto podobenstvom poukázal na rozdiel medzi nespravodlivým sudcom a Bohom. Sudca nakoniec prosbe vdovy vyhovel len preto, aby ho už neobťažovala. Neľutoval ju, nemal s ňou súcit a jej problémy sa ho netýkali. Boh zaobchádza s ľuďmi celkom inak. V nevýslovnom súcite sa skláňa a vypočúva prosby zarmútených a trpiacich. Ovdovelá prosiaca žena bez priateľov a prostriedkov nemala prakticky nijakú možnosť získať svoje vlastníctvo.

Keď človek následkom hriechu stratil spojenie s Bohom, zostal sám a nemohol si pomôcť. Kristus nás však znova privádza k Otcovi, ktorý miluje svojich vyvolených. Povolal ich „z temnoty do svojho predivného svetla“, aby oslavovali Boha a žiarili ako svetlo v temnote tohto sveta. Nespravodlivý sudca veľmi málo dbal o vdovu, ktorá ho žiadala o pomoc. Nakoniec povolil a jej spor rozriešil iba preto, aby naňho už tak zúfalo nenaliehala.

Boh však miluje svoje deti nekonečnou láskou.Cirkev mu je tým najdrahším, čo na tomto svete má.

„Hospodinovým podielom je jeho národ, Jákob je jeho údelným vlastníctvom. Našiel ho v pustej krajine, kde nevzhľadná divočina vyje, ujal sa ho, staral sa oň, chránil si ho sťa zrenicu oka“ (5 Moj 32,9.10).

„Takto vraví Hospodin mocností, ktorého sláva ma poslala k národom, čo vás vykorisťovali: Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka“ (ROH Zach 2,8; ECAV Zach 2,12).

Prosba vdovy:

„Zastaň sa ma proti môjmu protivníkovi“, predstavuje modlitbu Božích detí. Ich úhlavným nepriateľom je satan. Je to „žalobca proti našim bratom“ (Zj 12,10).

Ustavične premýšľa, ako ich pred Bohom ohovoriť a obviniť, neprestajne zvádza a hubí Boží ľud. Kristus v uvedenom podobenstve učí svojich nasledovníkov, ako sa majú modliť, aby boli vyslobodení z moci nepriateľa spásy. Proroctvo Zachariáša ukazuje, ako satan ľudí ohovára, na rozdiel od toho, ako Kristus obhajuje svoj ľud. Prorok napísal:

„Potom mi ukázal veľkňaza Józuu, stojaceho pred anjelom Hospodinovým, a satan stál po jeho pravici, aby ho obžaloval. Hospodin povedal satanovi: Satan, nech ťa pokarhá Hospodin! Nech ťa pokarhá Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem. Či tento nie je hlavňou vyrvanou z ohňa? Józua bol oblečený v špinavých šatách, keď stál pred anjelom“ (Zach 3,1-3).

Boží ľud je pri tomto súdnom procese prirovnaný k previnilcovi. Veľkňaz Józua, najvyšší kňaz, prosí o požehnanie pre svoj ťažko skúšaný národ. Vo chvíli, keď prosí pred Bohom, napravo stojí jeho protivník satan. Obviňuje veriacich a snaží sa poukázať na ich beznádejný stav. Vyzdvihuje ich chyby a nedostatky. Pripomína ich omyly a poklesky v nádeji, že Kristus ich uzná za veľmi vážne a že im potom v trápení nepomôže. Józua, predstaviteľ Božieho ľudu, stojí odsúdený a má na sebe zašpinené rúcho.

Veľkňaz si uvedomuje hriechy veriacich a prepadá malomyseľnosti. Satan tak prenasleduje jeho vedomie pocitom viny, že Józua v beznádeji takmer padá. Stojí tu ako obžalovaný, ktorému odporuje pôvodca hriechu. Satan bol žalobcom už v nebi a zostal ním aj na zemi hneď po páde človeka do hriechu. Čím viac sa blíži záver svetových dejín, tým viac sa tento nepriateľ sústreďuje na ľudí. Vie, že čas jeho pôsobenia sa kráti, a preto stupňuje svoje podvodné úsilie a vedie ľudí do záhuby.

Hnevá sa, že veriaci napriek svojej slabosti a nedokonalosti ctia Boží zákon. Nechce, aby Boha poslúchali. Teší sa z ich žalostného stavu a každému z nich pripravuje osídlo, aby ho získal pre seba a navždy odlúčil od Boha. Obviňuje a odsudzuje aj Boha spolu so všetkými, ktorí na svete s láskou, súcitom a odpustením uskutočňujú zámery Božej milosti. Každý prejav Božej moci voči veriacim podnecuje satanovo nepriateľstvo.

Kedykoľvek Boh pomôže svojim verným, satan so svojimi služobníkmi znova na nich prudko zaútočí v snahe zničiť ich. Žiarli na všetkých, ktorých Kristus posilňuje. Navádza ľudí na zlo, a keď sa mu to podarí, všetku vinu zvaľuje na nich. Poukazuje na ich zašpinené rúcho, na ich porušenú povahu. Upozorňuje na ich slabosti, nerozvážne správanie a nevďačnosť. Tvrdí, že sa vôbec nepodobajú Vykupiteľovi, čím ho len zneuctievajú. To všetko uvádza ako dôkaz, že má právo ich zahubiť.

Desí ľudí predstavou, že ich prípad je beznádejný a že ich znečistené rúcha nemožno nijako vyčistiť. Dúfa, že tým ochromí a zničí ich vieru a potom ich záplavou pokušenia celkom odvráti od Boha. Boží ľud sa nemôže proti satanovej žalobe obhájiť sám. Keď sa veriaci na seba podívajú, naozaj im zostáva len zúfalstvo. Odvolávajú sa však na svojho nebeského Obhajcu. Pripomínajú zásluhy svojho Vykupiteľa. Vedia, že Boh „je spravodlivý a že ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,26). Volajú k nemu s dôverou, aby umlčal satana, vyvrátil jeho žalobu a zmaril jeho úsilie. Prosia:

„Zastaň sa nás proti nášmu protivníkovi.“

Trúfalého žalobcu Kristus umlčuje mocným dôkazom kríža.

„Satanovi Hospodin povedal: Satan, nech ťa potresce Hospodin! Nech ťa potresce Hospodin, ktorý si vyvolil Jeruzalem. Či tento nie je hlavňou vyrvanou z ohňa?“

Proti satanovmu hanobeniu Božieho ľudu a snahe zničiť ho zasiahne Kristus. Veriaci síce zhrešili, ale Kristus vzal ich vinu na seba. Vytrhol človeka ako hlaveň z ohňa. Svojou ľudskou prirodzenosťou sa spojil s človekom, aj keď svojou božskou podstatou zostal jedno s večným Bohom. Tým hynúcemu ľudstvu ponúkol pomoc a protivníka pokarhal.

„Józua bol oblečený v špinavých šatách, keď stál pred anjelom. A ten povedal tým, čo stáli pred ním: Vyzlečte ho z tých špinavých šiat! a jemu povedal: Pozri, sňal som z teba tvoju vinu a oblečiem ťa do slávnostného rúcha. A ja som povedal: Položte mu na hlavu čistý turban. Vtedy mu položili na hlavu čistý turban a obliekli mu šaty. A anjel Hospodinov stál pri tom. Anjel Hospodinov dosvedčil Józuovi a povedal: Takto vraví Hospodin mocností: Ak budeš chodiť po mojich cestách a budeš zachovávať moje nariadenia, aj ty budeš spravovať tento môj dom a starať sa o moje nádvoria. Umožním ti prístup medzi týchto, čo tu stoja“ (Zach 3,3-7)

Teda aj medzi anjelov, ktorí stoja okolo Božieho trónu. Kristus sa neodvracia od tých, o ktorých sa stará, aj keď nie sú dokonalí. Má moc zmeniť ich rúcha. Tých, čo veria a kajajú sa, zbavuje zašpinených šiat a oblieka im odev svojej spravodlivosti. K ich menu v nebeských záznamoch píše: „Odpustené“. Pred celým vesmírom ich prijíma za svojich. Ich odporcu satana odhaľuje ako podvodníka a žalobcu. Boh je voči svojim vyvoleným spravodlivý.

Prosba: „Zastaň sa ma naproti môjmu protivníkovi“ nezahŕňa len satana, ale všetkých, prostredníctvom ktorých satan klame, pokúša a škodí Božiemu ľudu. Kto sa rozhodol poslúchať Božie prikázania, vie z vlastnej skúsenosti, že jeho nepriateľov ovláda moc temna. Takí ľudia prenasledovali Krista na každom kroku tak vytrvalo a cieľavedome, že to sotva vieme pochopiť. Ježišovi nasledovníci sú vystavení ustavičnému pokušeniu, ako bol aj ich Pán.

Písmo nám predstavuje stav sveta v období pred druhým príchodom Krista. Apoštol Jakub hovorí o chamtivosti a násilí ako o hlavných znameniach doby. Napísal:

„Vy, boháči, plačte a bedákajte nad svojimi biedami, ktoré prichádzajú na vás. Vaše bohatstvo zhnilo a vaše šatstvo zmoľavelo; vaše zlato a striebro zhrdzavelo, a ich hrdza bude svedectvom proti vám a ako oheň zožerie vám telá. V posledných dňoch ste si nahromadili bohatstvo. Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám zožali polia, kričí. A krik žencov došiel k ušiam Pána mocností. Na zemi ste hodovali a hýrili. Vykŕmili ste si srdcia ako v deň zabíjačky. Odsúdili ste a zabili ste spravodlivého – neodporuje vám!“ (Jak 5,1-6)

To je výstižný obraz dnešného sveta. Mnohí ľudia dnes pomocou rôzneho násilia a vydierania hromadia neuveriteľné bohatstvo a k Bohu sa vznáša zúfalé volanie miliónov hladujúcich.

„Tak je právo zatisnuté a spravodlivosť stojí ďaleko, lebo pravda klesá na námestí a poctivosť nemá prístupu. Pravda chýba; kto odstupuje (170) od zlého, býva olúpený“ (Iz 59,14.15).

To sa splnilo aj v pozemskom živote Krista, ktorý sa neochvejne pridŕžal Božích prikázaní a nebral ohľad na ľudské ustanovenia a tradície, ktorými boli nahrádzané Božie požiadavky. Preto ho nenávideli a prenasledovali. Jeho skúsenosť sa opakuje aj dnes. Ľudia povýšili tradície a svoje ustanovenia nad Boží zákon. Vysmievajú a prenasledujú všetkých, čo sa verne pridŕžajú Božieho zákona. Ježiša Krista nazvali jeho súčasníci priestupníkom soboty a bohorúhačom len preto, že bol Bohu verný.

Označovali ho za posadnutého diablom a nazvali ho Belzebubom. Podobne budú skresľovať a obviňovať Kristových nasledovníkov aj dnes. Satan v snahe potupiť Boha dúfa, že úprimných veriacich zvedie do hriechu. Povahu sudcu, ktorý sa nebál Boha a nebral ohľad na ľudí, uviedol Kristus preto, aby upozornil na vtedajšie súdy a oznámil, aký bude jeho súd.

Chcel, aby si jeho ľud v každom čase uvedomoval, že v tiesnivých chvíľach života sa nemôže úplne spoliehať na pozemských vládcov. Veriaci ľudia musia svoju vieru často obhajovať aj pred mocnými tohto sveta, ktorí Božie slovo neuznávajú za radcu a sprievodcu života, ale konajú podľa vlastných nespravodlivých a zlomyseľných sklonov. Kristus nám týmto podobenstvom ukázal správny postup:

„Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou?“

Spasiteľ nám dal príklad, keď nepodnikal nič, aby sa vyslobodil a obhájil. Celý svoj prípad prenechal Bohu. Jeho nasledovníci by takisto nemali obviňovať, odsudzovať, či dokonca riešiť vlastné záležitosti pomocou násilia. Ani v tých najťažších skúškach, ktoré prídu, by sme nemali pripustiť, aby nás pripravili o vnútorný pokoj. Aj keď budú ľudia voči nám nespravodliví, nesmieme dovoliť, aby nás ovládla nenávisť. Keby sme podľahli pokušeniu pomsty, uškodíme sami sebe.

Ochabne naša dôvera v Boha a zarmútime Ducha Svätého. Pri nás stojí Svedok, nebeský Posol, ktorý nás ochráni pred nepriateľom. Osvietia nás lúče Slnka spravodlivosti, proti ktorým je satan bezmocný. Svet upadá stále viac do osídiel zla a nikto z nás by sa teda nemal spoliehať na to, že nebude musieť zápasiť s ťažkosťami a prekážkami. Práve ony nás vedú do prijímacej siene Najvyššieho. Tam smieme prosiť o radu neskonale múdreho Boha. On povedal:

„Vzývaj ma v deň súženia“ (Ž 50,15).

Nabáda nás, aby sme so svojimi ťažkosťami a potrebami prichádzali k nemu, a tým prejavili svoju závislosť od Božej pomoci. Vyzýva nás na vytrvalé modlitby. Len čo sa ocitneme v tiesni, máme sa na neho obrátiť s úprimnou a vrúcnou modlitbou. Naliehavosť našich prosieb svedčí o neochvejnej dôvere v Boha. Vedomie o bezpodmienečnej potrebe pomoci nás vedie k modlitebnej vrúcnosti a náš nebeský Otec nás vypočuje. Výsmech a prenasledovanie veriacich neraz vyvolávajú v ľuďoch predstavu, že ich Boh opustil.

Svet v nich vidí iba bezvýznamnú menšinu. Môže sa zdať, že nepriatelia nad nimi víťazia. To však nie je nijaký dôvod na to, aby konali proti svojmu svedomiu. Kristus, ktorý ich utrpenie a bolesti zobral na seba, ich neopustí. Veriaci sú vždy pod Božou ochranou. Všemohúci odpovie na ich modlitby. Veď modlitbou „podmaňovali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť a dosahovali zasľúbenia, keď levom zapchávali tlamy, uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča a zo slabých stávali sa mocnými, keď zmužneli v boji.“

Keď počujeme o mučeníkoch, ktorí pre vieru obetovali život, lepšie chápeme význam slov, že „zaháňali šíky cudzincov“ (Žid 11,33.34). Ak svoj život odovzdáme službe Bohu, nikdy sa neocitneme v situácii, ktorú by Boh nemohol vyriešiť. Nech by sa okolnosti vyvíjali akokoľvek, smieme sa spoľahnúť, že na ceste je s nami Sprievodca. Aj v najtiesnivejších chvíľach máme spoľahlivého Radcu. Vo všetkých bolestiach, stratách i v osamení je pri nás súcitný Priateľ. Neopustí nás, ani keď sa vo svojej ľudskej úbohosti potkneme. Jeho výrok je jasný: „Ja som cesta, i pravda, i život“ (Ján 14,6).

„On zachráni chudobného, ktorý volá o pomoc, biedneho i toho, komu niet pomoci“ (Ž 72,12).

Pán hovorí, že ho uctievajú všetci, ktorí k nemu prichádzajú a verne mu slúžia.

„Toho, kto je pevnej mysle, zachovávaš v dokonalom pokoji, lebo v teba dúfa“ (Iz 26,3).

Všemohúci vystiera svoju ruku, aby nás viedol. Nabáda nás, aby sme šli ďalej a sľubuje, že nám pomôže. Keď prosíme, dostávame, a to na slávu jeho mena. On sa oslávi pred všetkými, ktorí očakávajú náš pád. Uvidia, ako jeho slovo zvíťazí. Pripomína nám:

„Dostanete všetko, o čo budete v modlitbe s vierou prosiť“ (Mat 21,22).

Vy, ktorí cítite útlak a krivdu, volajte k Bohu. Odvráťte sa od tých, čo majú srdce tvrdé ako kameň, a svoje žiadosti predneste Stvoriteľovi. Neodmietne nikoho. Kto k nemu príde pokorne, toho vypočuje. Ani jediná úprimná modlitba nevyznie naprázdno. Boh okrem nebeských chválospevov počuje volanie aj toho najslabšieho človeka. Svoje priania mu oznamujeme v súkromí a modlíme sa aj pri chôdzi a naše slová prichádzajú k Vládcovi vesmíru.

Aj keď ich nikto nemusí počuť, predsa nezaniknú v tichu ani nezmiznú v neustálom víre života okolo nás. Túžbu človeka nič neumlčí, nesie sa nad pouličný ruch, nad zmätené davy až do neba. Oslavujeme Boha a on našu modlitbu počuje. Možno cítiš svoju porušenosť, no neobávaj sa zveriť svoje záležitosti Bohu. V Kristovi sa obetoval za hriechy sveta, a tým vzal na seba prípad každého človeka.

„Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?“ (Rim 8,32)

Nesplní azda sľub, ktorý dal, aby nás povzbudil a posilnil? Kristovým najväčším prianím je zbaviť ľudstvo nadvlády satana. Skôr však, ako nás vyslobodí z vonkajšej satanovej tyranie, musí zlomiť jeho moc v nás. Pán dopúšťa na nás skúšky, aby nás očistil od svetského zmýšľania a sebectva a aby našu povahu zbavil všetkých nekresťanských čŕt.

Dopúšťa, aby sme prechádzali tiesnivými údoliami súženia a v nich lepšie poznávali Otca a Ježiša Krista, ktorého poslal, aby sme úprimne zatúžili po očistení od hriechu. Len tak môžeme vyjsť zo skúšky čistí, dokonalejší a šťastnejší. Neraz vstupujeme do pece súženia plní sebectva. Keď trpezlivo prejdeme skúškou, budeme vyžarovať Božiu povahu. Len čo utrpenie splní tento cieľ, Boh dá „tvojej spravodlivosti vyjsť ako svetlu, a tvojmu právu ako jasnému poludniu“ (Ž 37,6).

Pán neprehliada modlitby svojho ľudu, toto nebezpečenstvo nehrozí. Hrozí však možnosť, že skúšky a pokušenia ochromia odvahu veriacich a oni sa prestanú modliť. Kristus prejavil fénickej žene Boží súcit. Jej bolesť sa dotkla jeho srdca. Chcel ju okamžite ubezpečiť, že jej prosbu vypočuje, ale hodlal poučiť aj svojich učeníkov, a preto sa zdalo, že nedbá na jej úpenlivé volanie. Keď prejavila svoju vieru, pochválil ju a poslal domov s uistením, že dostane, čo žiadala. Učeníci na toto poučenie nikdy nezabudli. Zaznamenali ho, aby výsledky vytrvalej modlitby boli zjavné.

Vytrvalosť, ktorá sa nedá ničím odradiť, vložil do materského srdca sám Kristus. Aj vdove dal vytrvalú odvahu, ktorú prejavila pred sudcom. Tou istou neuhasínajúcou vierou pred stáročiami obdaril Jákoba v jeho tajuplnom zápase pri potoku Jábok. Boh nezabúda odmeniť vieru, ktorú vložil do ľudského srdca. Pán, ktorý prebýva v nebeskom svätostánku, súdi spravodlivo.

Svoj ľud, ktorý v hriešnom svete zápasí s pokušením, si cení viac než zástupy anjelov okolo svojho trónu. Celé nebo s veľkým záujmom sleduje našu planétu, pretože Kristus zaplatil nesmiernu cenu za jej obyvateľov. Vykupiteľ sveta spojil zem s nebom putom porozumenia, pretože na nej žijú jeho vykúpení. Aj dnes navštevujú nebeské bytosti zem, ako vtedy, keď sprevádzali Abraháma a Mojžiša a zhovárali sa s nimi.

Boh posiela svojich strážcov a svätých do ruchu veľkomiest, medzi davy, ktoré prúdia ulicami a navštevujú obchodné strediská, kde sa väčšina ľudí správa, akoby nákupy, zábavy a šport boli jedinou náplňou života. Málokto z nich sa však zamyslí nad neviditeľnými skutočnosťami. Nebeské bytosti sledujú každé slovo a čin. Tam, kde sa ľudia zhromaždia na bohoslužbu, i tam, kde pracujú alebo sa zabávajú, je viac poslucháčov, než koľko ich možno vidieť.

Občas Boží anjeli poodhalia oponu, ktorá zakrýva neviditeľný svet, aby naša myseľ vzlietla ponad uponáhľaný a rušný život, aby sme si uvedomili, že nevideteľní svedkovia sledujú všetky naše slová i skutky. Poslanie Božích anjelov by sme mali lepšie chápať. Veľmi by nám pomohlo, keby sme pochopili, že anjeli nám pomáhajú pri každej práci.

Neviditeľné zástupy svetla a moci sprevádzajú tichých a pokorných ľudí, ktorí veria a spoliehajú sa na Božie zasľúbenie. Cherubi a Serafi i nespočetné zástupy mocných anjelov stoja pred Božím trónom a Pán ich „posiela slúžiť tým, čo majú zdediť spasenie“ (Žid 1,14). Títo nebeskí poslovia pozorne zaznamenávajú slová i skutky všetkých ľudí. V nebi je zaznamenané každé bezcitné, nespravodlivé zaobchádzanie s veriacimi, teda všetko, čo musí Boží ľud vytrpieť.

„Či sa Boh nezastane svojich vyvolených, ktorí k nemu volajú dňom i nocou? Či bude meškať s pomocou pre nich? Hovorím vám: Hneď sa ich zastane“ (Luk 18,7.8).

„Preto nezavrhujte svoju dôveru, lebo tú čaká veľká odmena. Potrebujete vytrvať, aby ste plnením Božej vôle dosiahli zasľúbenie. Lebo už len krátko, iba chvíľočka a príde ten, ktorý má prísť a nebude meškať“ (Žid 10,35-37).

„Buďte teda trpezliví, bratia, až do príchodu Pána. Pozrite: Roľník vyčkáva vzácnu úrodu zeme a trpezlivo čaká, kým nedostane jesenný i jarný dážď. Aj vy buďte trpezliví a posilnite si srdcia, lebo Pánov príchod sa priblížil“ (Jak 5,7.8).

Božia trpezlivosť je obdivuhodná. Spravodlivosť vyčkáva dlho, a pritom na hriešnika pôsobí Božia milosť.

„Spravodlivosť a právo sú základom jeho trónu“ (Ž 97,2). „Hospodin je zhovievavý a veľký v moci, ale nenecháva nikoho bez trestu“ (Nah 1,3).

Svet prestupuje Boží zákon stále trúfalejšie a bezohľadnejšie. Keďže Boh je zhovievavý, ľudia pošliapavajú jeho autoritu. Vzájomne sa nabádajú, aby Božiemu ľudu spôsobili čo najväčšie príkorie. Vravia:

„Ako sa to dozvie Boh? Pozná to Najvyšší?“ (Ž 73,11).

Boh však určil neprekročiteľnú hranicu a blíži sa čas, keď ju ľudia dosiahnu. Už teraz sa pohybujú na hraničnej čiare Božej zhovievavosti, milosti a milosrdenstva. Potom Pán zasiahne, aby chránil svoju česť, vyslobodí svoj ľud a zastaví rozmach bezprávia. V dobe Nóacha si ľudia nevážili Boží zákon a poznanie Boha spomedzi nich takmer vymizlo. Ich neprávosť bola taká rozsiahla, že Pán zničil zem potopou, v ktorej zahynuli všetci bezbožní obyvatelia vtedajšieho sveta. Boh v priebehu dejín oznamoval dôvody a spôsoby svojho konania.

V kritických chvíľach sa zjavoval ľuďom a zasahoval v snahe zmariť satanove zámery. Neraz dopustil, aby sa krízy v živote národov, rodín a jednotlivcov vystupňovali a aby sa v nich ozrejmil jeho zásah. Jasne dal najavo, že medzi veriacimi býva Boh, ktorý potvrdí svoj zákon a obháji svoj ľud Podľa rozmachu neprávostí vo svete poznávame, že sa blíži veľká kríza. Keď ľudia takmer úplne odmietnu Boží zákon a budú kruto prenasledovať Boží ľud, Boh zasiahne. Blíži sa čas, keď Boh oznámi:

„Choď, ľud môj, vstúp do svojich izieb a zavri svoje dvere za sebou; schovaj sa na malú chvíľu, dokiaľ neprejde hnev. Lebo, hľa, Hospodin vychádza zo svojho miesta, aby potrestal neprávosť obyvateľov zeme; a zem odhalí krv vyliatu na ňu a nebude už zakrývať svojich zavraždených“ (Iz 26,20.21).

Kresťania, ktorí sa za toto meno len skrývajú, môžu ešte klamať, utláčať chudobných, okrádať vdovy a siroty, ba stupňovať aj satanskú nenávisť, keď sa im nedarí ovládať svedomie Božieho ľudu. Boh ich však za to privedie na súd.

„Nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukázal milosrdenstvo“ (Jak 2,13).

Onedlho sa postavia pred Sudcu celej zeme, aby sa zodpovedali za telesné utrpenie i za duševnú trýzeň spôsobenú veriacim. Zatiaľ ešte môžu bezdôvodne obviňovať a smú vysmievať tých, ktorých Boh povolal k svojmu dielu. Ešte stále môžu veriacich väzniť, spútavať, vyháňať z vlasti a odsudzovať na smrť, ale za každú preliatu slzu a spôsobenú bolesť sa budú zodpovedať Bohu. Boh ich za spáchané hriechy potresce dvojnásobne. Svojim vykonávateľom rozsudku káže potrestať Babylon, symbol odpadlej cirkvi:

„Jeho hriechy sa nahromadili až po nebo a Boh si spomenul na jeho neprávosti. Odplaťte tej neviestke… podľa jej skutkov“ (Zj 18,5.6).

Z Indie, Afriky, Číny, z ďalekých ostrovov i z „kresťanských krajín“ sa nesie k Bohu nárek miliónov utláčaných. Ich volanie nezostane dlho bez odpovede. Boh očistí zem od mravnej skazenosti. Nebude to vodou ako za Noacha, ale ohňom, ktorý ľudia ničím neuhasia.

„V tom čase povstane veľké knieža Michael, ktorý sa zastane synov tvojho ľudu. Nastane čas súženia, akého nebolo, odkedy jestvujú národy, až po tento čas. V tom čase bude zachránený tvoj ľud i každý, ktorého nájdu zapísaného v knihe“ (Dan 12,1).

Kristus zhromaždí svojich verných z chudobných príbytkov, úkrytov, žalárov, hôr, pustatín a jaskýň. Títo ľudia žili v biede, znášali bolesti a hynuli v útrapách. Celé zástupy zomierali v potupe, pretože sa odmietli podriadiť satanským požiadavkám. Súdy odsudzovali veriacich ako najväčších zločincov. Blíži sa však deň, keď „sudcom bude sám Boh“. (Pozri Ž 50,6.) On zruší pozemské rozsudky, „odstráni potupu svojho ľudu“ (Iz 25,8).

„Každý z nich dostane biele rúcho“ (Zj 6,11).

„Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi“ (Iz 62,12).

Nech bol kríž, ktorý znášali, akokoľvek ťažký, utrpené škody akékoľvek veľké, prenasledovanie akokoľvek kruté a prípadná strata pozemského života akokoľvek bolestná, Božie deti čaká hojná odmena.

„Budú vidieť jeho tvár a jeho meno bude na ich čelách“ (Zj 22,4).

Súvisiace videá a dokumenty