Apoštoli a sobota

1. Sobota a manna

Mesiac predtým, ako zo Sínaja oznámil svoj Boží zákon, Boh sľúbil Izraelcom, že ich ochráni pred chorobami, ak budú dôsledne dbať na „jeho prikázania a zachovávať všetky jeho ustanovenia“. (2 Moj 15,26; pozri 1 Moj 26,5) Čoskoro po tomto prísľube im Boh pripomenul svätosť soboty. Zázračným padaním manny ich konkrétnym spôsobom učil, akú dôležitosť pripisuje ich odpočinku v sobotu. Každodennú potrebu jedla Boh zabezpečil Izraelcom dostatočným množstvom manny.

Jej zvyšok nemal nikto odkladať na druhý deň, pretože manna sa kazila. (2 Moj 16,4; 16-20) V šiesty deň si mali Izraelci nazbierať dvojnásobné množstvo tohto pokrmu ako obvykle, aby ho mali dostatok nielen na deň prípravy, piatok, ale aj na sobotu. Boh ich poučil, že šiesty deň má byť dňom pripravovania a objasnil im spôsob zachovávania soboty, keď povedal:

„Sobotný odpočinok, svätá sobota Hospodinova bude zajtra. To, čo máte piecť, pečte, a čo máte variť, varte, a všetko, čo zvýši, odložte a zachovajte na ráno.“ (2 Moj 16,23)

Len na siedmy deň sa manna mohla odložiť bez toho, aby sa skazila. (2 Moj 16,24) Podobne ako v štvrtom prikázaní Mojžiš o tomto pokrme z neba povedal:

„Šesť dní ho budete zbierať, ale siedmy deň je sobota, vtedy ho nebude.“ (2 Moj 16,26)

Zázračné padanie manny počas štyridsiatich rokov (t.j. viac ako dvetisíc sobôt) im pripomínalo cyklus šiestich pracovných dní a siedmeho dňa odpočinku.

2. Sobota a zákon

Boh zaradil sobotné prikázanie do stredu Desatora, kde čítame:

„Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil. Šesť dní budeš pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo. Ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš robiť nijakého diela ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja dievka, ani tvoje hovädo, ani tvoj pohostín, ktorý je v tvojich bránach. Lebo šesť dní konal Hospodin nebesia a zem, more a všetko, čo je v nich a odpočinul siedmeho dňa. Preto požehnal Hospodin deň soboty a posvätil ho.“ (2 Moj 20,8-11; podľa prekladu J. Roháčka)

Všetky prikázania Desatora sú životne dôležité a niktoré z nich nemožno zanedbať. (Jak 2,10) Boh však sobotné prikázanie ozvláštnil. Zvýraznil ho upozornením: „Pamätaj!“ Bolo to varovné napomenutie ľudstvu pred nebezpečenstvom zabúdania na význam tohto príkazu.

Začiatočné slová tohto prikázania – „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil“ – jasne ukazujú, že sobota nebola ustanovená pri Sínaji. Z týchto slov vyplýva, že má oveľa starší pôvod – vznikla vlastne pri stvorení – ako to vyplýva z ďalších slov tohto prikázania. Boh chcel, aby sme sobotu zachovávali na pamiatku jeho stvorenia. Sobota vymedzuje čas odpočinku a bohoslužby. Usmerňuje nás k obdivovaniu Boha a jeho diela.

Zachovávanie soboty ako pamiatky stvorenia je určitou zábranou proti modloslužbe. Pripomína nám, že Boh stvoril nebo i zem. Toto odlišuje Boha-Stvoriteľa od všetkých falošných bohov. Zachovávanie soboty sa teda stáva znamením našej vernosti pravému Bohu – znamením, že uznávame jeho stvoriteľskú a kráľovskú zvrchovanosť.

Príkaz o sobote predstavuje pečať Božieho zákona. Pečať všeobecne obsahuje tri zložky: meno, titul a právomoc vlastníka pečate. Úradné pečate potvrdzujú platnosť mimoriadne dôležitých dokladov. Doklad preberá autoritu vlastníka pečate. Pečať svedčí, že sám vládca potvrdil návrh zákonov a že za ním stojí všetka moc jeho úradu. Medzi desiatimi prikázaniami práve príkaz o sobote obsahuje podstatné prvky pečate Božieho zákona.

Jedine toto prikázanie Desatora predstavuje pravého Boha menom ako „Hospodina, tvojho Boha„, uvádza jeho titul: ten, ktorý „utvoril„, t.j. Stvoriteľ, a vyznačuje rozsah jeho pôsobenia: „nebesia a zem„. (2 Moj 20,10.11) Keďže len štvrté prikázanie hovorí o tom, kto mal právomoc vydať Desatoro, toto prikázanie teda „obsahuje pečať Božiu„, ktorú nesie jeho zákon ako dôkaz jeho pravosti a záväznosti.

Boh skutočne určil sobotu za „pamätník alebo znamenie svojej moci a autority na svete už vtedy, keď zem ešte nebola poškvrnená hriechom a odbojom. Mala byť trvale platným ustanovením pre človeka v zmysle napomenutia:

„Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“ (2 Moj 20,8)

Toto prikázanie rozdeľuje týždeň na dve časti. Boh dovolil ľuďom šesť dní „pracovať a robiť akékoľvek svoje dielo“, ale v siedmy deň „nebudeš robiť nijakého diela“. (2 Moj 20,9.10) „Šesť dní„, o ktorých hovorí prikázanie, sú dni pracovné, ale siedmy deň je deň odpočinku. Jedinečnosť siedmeho dňa ako Božieho odpočinku je zrejmá z úvodných slov prikázania: „Pamätaj na deň soboty, aby si ho svätil.“

Aj keď ľudia potrebujú telesný odpočinok na obnovu svojich fyzických síl, Boh zdôvodňuje svoj príkaz sobotného odpočinku vlastným príkladom. Keďže si sám odpočinul od svojej stvoriteľskej aktivity v prvom týždni sveta, podobne si máme odpočinúť aj my.

3. Sobota a zmluva

Ako bol Boží zákon stredobodom zmluvy, (2 Moj 34,27) tak sobota uprostred zákona vyniká v jeho zmluve. Boh označil sobotu za znamenie medzi sebou a svojím ľudom, „aby poznali, že ja, Hospodin, ich posväcujem“. (Ez 20,12; pozri 20,20; 2 Moj 31,17) Preto povedal, že zachovávanie soboty je „večnou zmluvou„. (2 Moj 31,16)

„Ako sa zmluva opiera o lásku Boha k svojmu ľudu, (5 Moj 7,7.8) tak je sobota ako znamenie zmluvy prejavom Božej lásky.“

4. Výročné soboty

V izraelskom náboženskom kalendári bolo okrem týždenných sobôt (3 Moj 23,3) sedem výročných, t.j. ceremoniálnych sobôt. Výročné soboty sa priamo netýkali soboty, siedmeho dňa týždenného cyklu. Tieto výročné soboty „okrem Hospodinových sobôt“ (3 Moj 23,38) pripadali na prvý a posledný deň Sviatku nekvasených chlebov, Deň päťdesiaty, Slávnosť trúbenia, Deň zmierenia, prvý a posledný deň Sviatku stánkov. (Pozri 3 Moj 23,7.8.21.24.25.27.28.35.36.)

Keďže počítanie týchto sviatkov záviselo od začiatku posvätného roku, čo sa zakladalo na lunárnom kalendári, výročné soboty mohli pripadnúť na ktorýkoľvek deň týždňa. Keď pripadali na týždennú sobotu, nazývali sa „veľkými dňami„. (Pozri Ján 19,31.) Zatiaľ čo sobota týždenného cyklu bola ustanovená na konci stvoriteľského týždňa (s platnosťou) pre celé ľudstvo, výročné soboty patrili k židovskému obradnému systému a k úkonom ustanoveným na vrchu Sínaj, ktoré ukazovali na príchod Mesiáša, a tak sa ich zachovávanie skončilo Kristovou smrťou na kríži.

5. Sobota a Kristus

Písmo svedčí, že Kristus bol Stvoriteľom práve tak (252) ako Otec. (Pozri 1 Kor 8,6; Žid 1,1.2; Ján 1,3.) Bol to teda on, kto oddelil siedmy deň ako deň odpočinku pre ľudí. Kristus spojil sobotu so svojím vykupiteľským i stvoriteľským dielom. Ten vznešený, ktorý mohol o sebe povedať „JA SOM„, (Ján 8,58; 2 Moj 3,14) zaradil sobotu do Desatora ako stálu pripomienku tohto týždenného bohoslužobného stretávania sa s Tvorcom. Vykúpením svojho ľudu pridal ďalší dôvod zachovávania soboty. (5 Moj 5,14.15)

V sobote sa teda spája prijatie Ježiša ako Stvoriteľa a Spasiteľa. Kristova podvojná úloha ako Stvoriteľa a Vykupiteľa ozrejmuje, prečo povedal, že ako Syn človeka je „aj Pánom soboty„. (Mar 2,28) S takou autoritou mohol odstrániť sobotu, ak by to bol chcel, no neurobil to. Naopak, vzťahoval ju na všetkých ľudí, keď povedal:

„Sobota bola ustanovená pre človeka.“ (Mar 2,27)

Kristus nám počas celej svojej pozemskej služby spríkladnil verné zachovávanie soboty. „Podľa svojho zvyku“ šiel v sobotu na bohoslužbu. (Luk 4,16) Jeho účasť na sobotnej bohoslužbe svedčí o tom, že sobotu uznával za bohoslužobný deň. Kristus mal posvätnosť soboty na zreteli do tej miery, že keď hovoril o prenasledovaní, ktoré príde po jeho nanebovstúpení, svojím učeníkom radil:

„Modlite sa, aby ste nemuseli utekať v zime alebo v sobotu.“ (Mat 24,20)

To podľa Jonathana Edwardsa jasne znamenalo, „že kresťania aj vtedy mali prísne zachovávať sobotu.“ Kristovým prvým veľkým činom v dejinách sveta po dokončení stvoriteľského diela bolo odpočinutie v siedmy deň. Tento odpočinok znamenal dokončenie a zavŕšenie. Na konci svojej pozemskej služby vykonal niečo veľmi podobné, keď dokonal svoj druhý veľký čin v dejinách.

V piatok odpoludnia, na šiesty deň týždňa, Kristus dokončil svoje vykupiteľské poslanie na zemi. Jeho posledné slová boli: „Je dokonané!“ (Ján 19,30) Písmo zdôrazňuje, že keď Kristus zomrel, „bol prípravný deň a už sa začínala sobota„. (Luk 23,54) Po svojej smrti odpočíval v hrobe na znamenie, že vykúpenie ľudstva dokončil. Sobota teda svedčí o Kristovom stvoriteľskom i vykupiteľskom diele. Zachovávaním soboty sa jeho nasledovníci tešia spolu s ním z toho, čo pre ľudstvo vykonal.

6. Sobota a apoštoli

Učeníci mali sobotu vo veľkej úcte. Ukázalo sa to pri Kristovej smrti. Keď nastala sobota, prerušili ženy prípravy na pohreb a „sobotu zachovali podľa prikázania“ so zámerom pokračovať v tomto diele v nedeľu, t.j. „v prvý deň týždňa“. (Luk 23,56; 24,1) Tak ako Kristus, aj apoštoli chodili na bohoslužbu v siedmy deň, v sobotu. Apoštol Pavel pri svojich evanjelizačných cestách chodil do synagógy v sobotu a zvestoval Krista. (Sk 13,14; 17,1.2; 18,4)

Ba aj pohania ho pozvali, aby im v sobotu kázal Božie slovo. (Sk 13,42.44) Tam, kde synagóga nebola, vyhľadal miesto obvyklé pre sobotnú bohoslužbu. (Sk 16,13) Ako Kristova účasť na sobotnej bohoslužbe naznačovala, že siedmy deň uznáva za zvláštny bohoslužobný deň, podobne to bolo aj u Pavla. Pavlovo verné zachovávanie soboty bolo v príkrom protiklade k jeho postoju voči výročným obradným sobotám. Jasne povedal, že kresťania tieto výročné dni odpočinku zachovávať nemusia, pretože Kristus pribil ceremoniálny zákon na kríž. Povedal:

„Nech vás teda nik nesúdi pre pokrm, ani pre nápoj, ani pre sviatok, novomesiac alebo soboty, lebo ony sú len tieňom budúcich vecí, no skutočnosť je Kristus.“ (Kol 2,16.17)

Keďže „súvis tohto textu sa týka obradných záležitostí, tu spomenuté soboty sú ceremoniálne soboty židovských výročných sviatkov, ‚ktoré sú tieňom‘ alebo predobrazom, čoho plnosť mala prísť v Kristovi„. V liste galatským kresťanom Pavel podobne namietal proti zachovávaniu požiadaviek ceremoniálneho zákona. Napísal:

„Zachovávate dni, mesiace, obdobia a roky! Bojím sa o vás, či sa azda nenamáham medzi vami nadarmo.“ (Gal 4,10.11)

Mnohí majú dojem, že Ján mal na mysli nedeľu, keď písal, že bol „v duchu v deň Pánov“ (Zj 1,10). V Biblii je však jediný deň označený ako zvláštne vlastníctvo Pánovo – sobota. Bol to vlastne Kristus, ktorý povedal:

„Siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha“ (2 Moj 20,10)

… ktorú neskôr ústami proroka nazval „môj svätý deň“ (Iz 58,13). Kristus sa sám nazval:

„Pánom soboty“ (Mar 2,28).

Keďže v Písme jediný deň, ktorý Pán nazýva svojím, je siedmy deň, sobota, zdá sa ako logické uzatvárať, že Ján hovorí o sobote. Celkom určite nie je nijaký biblický príklad, ktorý by naznačoval, že by sa tento výraz vzťahoval na prvý deň týždňa, nedeľu. Biblia nám nikde neprikazuje zachovávať iný deň týždňa než sobotu. Niktorý iný deň týždňa nenazýva požehnaným a svätým. Ani Nová zmluva nenaznačuje, že Boh zmenil sobotu na iný deň týždňa. Z Písma je zrejmé, že Boh chcel, aby jeho ľud zachovával sobotu po celú večnosť.

„Lebo ako natrvalo budú predo mnou stáť nové nebo a nová zem, ktoré utvorím – znie výrok Hospodinov – tak bude mať stálosť vaše potomstvo a vaše meno. A od soboty do soboty prichádzať bude každé telo klaňať sa predo mnou, hovorí Hospodin.“ (Iz 66,22.23)

Jeruzalémský koncil, konaný mezi roky 52-54, se dlouze zabýval podmínkami vstupu pohanů do církve a rozhodl, že na ně nebude uvalena povinnost dodržovat ceremonielní zákon, s výjimkou několika nezbytných věcí.

Skutky 15,28-29 – Neboť tak usoudil Duch Svatý i my, že nebudeme na vás klást žádné jiné břemeno než tyto nezbytnosti: zdržovat se masa obětovaného modlám, krve, masa zardoušených zvířat a smilstva. Jestliže se těchto věcí budete chránit, dobře uděláte. Buďte zdrávi.

Kdyby se nemuselo dodržovat Desatero a měla neděle nahradit sobotu, vyvolalo by to velký rozruch a museli by o tak důležité změně hovořit. Naopak Jakub, který měl na koncilu hlavní slovo, aniž by se zmínil o neděli, prohlásil, „neboť Mojžíš má ode dávných pokolení v každém městě své hlasatele v synagogách, kde bývá čten každou sobotu.“ (Skutky 15,21)

8. První křesťané

Ke změně svěcení neděle na místo soboty došlo postupně. Důkazy naznačují, že asi v polovině druhého století někteří křesťané dobrovolně zachovávali neděli jako den bohoslužby, aby se odlišili od židů, protože byly silné protižidovské nálady. Do té doby byla svěcena pouze sobota.

Od 2. do 5. století, kdy vzrůstal vliv neděle, zachovávali křesťané dále sedmý den, sobotu, téměř po celé římské říši. Dějepisec Sokrates v 5. století napsal:

„Téměř všechny sbory na světě slaví každý týden svatá mystéria v sobotu. Přesto křesťané v Alexandrii a v Římě to na základě nějaké staré tradice přestali dělat.“

Ve 4. a 5. století se mnoho křesťanů scházelo k bohoslužbě v sobotu i v neděli. Sozomen, jiný historik té doby, napsal:

„Lidé z Konstantinopole a téměř všude jinde se shromažďují v sobotu a také první den týdne. Tento zvyk není dodržován v Římě ani v Alexandrii.“

Tyto citáty potvrzují, že znevažování soboty mělo své počátky hlavně v Římě. Uctívání Slunce, které se konalo právě v neděli, hrálo důležitou roli v celém starověkém pohanském světě a bylo jednou z nejstarších složek římského náboženství. Křesťané obrácení z pohanství byli stále přitahováni k uctívání kultu Slunce a proto se postupně toto uctívání vplížilo i do křesťanské víry.

Desatero přikázání vždy BYLO, JE a BUDE důležitým morálním kodexem. Ježíš Kristus nám byl vzorem v jeho zachovávání a první učedníci vždy vedli k tomu, abychom žili tak svatě jako ON. Tudíž měli v srdci víru a silou zaslíbeného Ducha svatého zákon z lásky dodržovali.

Většina prvních křesťanů v době pronásledování toto chápala, a proto i když v pozdějších stoletích satan dokázal změnit Desatero, nikdy ho nedokázal a nedokáže zrušit úplně a přivést k zapomenutí. Bůh měl vždy v každém století věrný lid, který i za cenu krutého pronásledování zachoval pravý zákon, včetně Boží svaté soboty. Jak se zachováte vy? Apoštolé vám radí:

Skutky 4,19 – Petr a Jan jim odpověděli: „Posuďte, zda je před Bohem správné, abychom poslouchali vás více než Boha.

9. Někdo rozlišuje dny, jinému je den jak den (Řím 14,5)

Římanům 14,5-6 – Někdo považuje jeden den za důležitější než druhý, jiný považuje všechny dny za stejně důležité. Každý nechť je plně přesvědčen o tom, jak sám smýšlí.

Přečteme-li si tento text v celém kontextu zjistíme, že vůbec nehovoří o bohoslužbě ani o sobotě. Hovoří pouze o rozlišování dnů. Z 1. verše vyplývá, že se celá pasáž zabývá dohady o sporných tématech. Dodržování zákona a soboty, kterou Bůh oddělil při stvoření světa a vložil do středu samotného Desatera, určitě nebylo sporným tématem.

Celý problém se dotýká dnů postu. Někteří křesťané ze židů věřili, že postem v určité dny získávali určité zásluhy a poměřovali tak druhé lidi podle svých měřítek. Farizeové se postili nejméně dvakrát do týdne a chlubili se tím (Luk 18,12). Pavel poukazuje na to, že když se člověk postí v určité dny nebo nepostí, je to otázka jeho svědomí, není to otázka Božích přikázání.

10. Apoštol Pavel předpověděl náboženské odpadnutí

Odpadnutí vedlo ranou církev k tomu, že hledala podporu u světské moci, a tím připravila cestu ke vzniku papežství – šelmy. Apoštol Pavel napsal, že nastane odpadnutí a objeví se „člověk hřícha“ (2 Te 2,3). Odpadnutí v církvi připraví také cestu pro vznik obrazu šelmy. Bible říká, že před druhým příchodem Pána Ježíše nastane náboženský úpadek, podobný náboženskému úpadku v prvních staletích.

2.Timoteova 3,1-5 – Toto však věz, že v posledních dnech nastanou těžké časy. Lidé budou sobečtí, chtiví peněz, chlubiví, domýšliví, rouhaví, rodičů neposlušní, nevděční, nesvatí, bezcitní, nesmířliví, pomlouvační, nevázaní, hrubí, nepřátelští k dobrému, zrádní, lehkomyslní, nadutí, milující rozkoš spíše než milující Boha. Budou mít vnější formu zbožnosti, ale její moc jim bude cizí. Od takových se odvracej.

1.Timoteova 4,1-2 – Duch výslovně praví, že v posledních dobách někteří odstoupí od víry, přidržujíce se bludných duchů a učení démonů, těch, kteří v pokrytectví mluví lež a mají vypálené znamení na vlastním svědomí.

2.Tesalonickým 2,9-11 – Příchod Bezzákonného je podle působení Satana se vší mocí, znameními a lživými zázraky a s veškerým klamem nepravosti pro ty, kteří hynou, protože nepřijali lásku k pravdě, aby byli zachráněni.

Galatským 1,7 –  Není jiné evangelium, ale jsou někteří, kteří vás uvádějí ve zmatek a chtějí Kristovo evangelium překroutit.

11. Rok siedmy a jubilejný

Siedmy rok a jubilejný rok nie sú spomínané v Desatore. Boli zachovávané iba „v zemi“ Izraela a neboli ani raz na púšti, predtým než Izraeliti vošli do Kanaánu. Sú súčasťou „zákona prikázaní, záležajúci v rôznych nariadeniach“ (Efežanom 2:15), ktoré skončili na kríži. Kontrast medzi sobotou Hospodinovou a sobotami Židov (ceremoniálnymi) sú opísané veľmi jasne.

• Sobota Hospodinova bola ustanovená na konci prvého týždňa – zatiaľ čo tie boli stanovené v spojitosti so židovskými sviatkami.
• Jedna bola požehnaná a posvätená Bohom, pretože v nej odpočinul od svojho diela stvorenia – tie ostatné nemajú tento atribút.
• Keď deti Izraela prišli na púšť, Sobota Hospodinova bola existujúcim povinným nariadením, ale výročné soboty vznikli až neskôr. Je potrebné poukázať na samotný akt Boží, že zatiaľ čo vedie tento národ, ktorý dal vzniknúť týmto sobotám, každá zmienka o sobote Hospodinovej ukazuje, že bola zriadená predtým, ako si Boh vyvolil tento národ.
• Deti Izraela boli vylúčené zo zasľúbenej zeme za porušovanie soboty Hospodinovej na púšti, ale výročné soboty neboli pozorované, kým nevošli do Kanánu. Tento kontrast by bol naozaj zvláštny, keby bolo pravdou, že sobota Hospodinova nebola zriadená, až kým deti Izraela neprišli na púšť Sin. Je isté, že dve z výročných sobôt boli ustanovené skôr ako opustili egyptskú zem.
• Sobota Hospodinova bola učinená pre človeka – ale výročné soboty boli dané pre ľud až v Palestíne.
• Prvá bola týždenná, pamiatka Božieho odpočinku – ostatné boli výročné, spojené s pamiatkou vyslobodenia Hebrejov z Egypta.
• Prvá je nazývaná „sobotou Hospodinovou„, „moje soboty„, „môj svätý deň„, a podobne – ostatné sú označené ako „vaše soboty„, „ich soboty„, a podobné výrazy.
• Prvá bola prehlásená Bohom ako jedno z prikázaní a zapisané jeho prstom doprostred morálneho zákona na kamenné dosky a boli uložené do vnútra archy zmluvy pod zľutovnicou – ostatné sa netýkali morálneho zákona, ale spájajú sa s nariadeniami písanými rukou, ktoré boli tieňom budúceho dobrého.
• Rozdiel medzi týmito sviatkami a Hospodinovými sobotami, Boh starostlivo vyznačil, keď ustanovil sviatky a s nimi spojené soboty. Na tie povedal:

A však mojej soboty budete ostríhať, lebo je to znamením medzi mnou a medzi vami po vašich pokoleniach, aby sa vedelo, že ja som Hospodin, ktorý vás posväcujem. (2 Mojžišova 31:13)

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )