fbpx
Zmeň svoj život
Budhizmus a hinduizmusTeológia

Budha a Brahma

Čo je budhizmus a čomu budhisti veria?

Budhizmus je jedno z hlavných náboženstiev vo svete, čo sa týka počtu prívržencov, geografickej distribúcii a sociálno-kulturologického vplyvu. Aj keď je najviac zastúpené na východe, predsa sa stáva populárnym a vplyvným náboženstvom aj na západe. Je to osobitné náboženstvo s vlastnými pravidlami, ale tiež má mnoho podobného s hinduizmom (obe náboženstvá učia o Karme – etika príčiny a následku), Májami (iluzorná príroda sveta) a Samsarou (cyklus reinkarnácie). Budhisti veria, že konečný cieľ v živote je dosiahnuť osvietenie.

Zakladateľ budhizmu, Siddhartha Guatama sa narodil v kráľovskej rodine v Indii okolo 600 roku p.n.l. Žil prepychovo, bez dotyku s vonkajším svetom. Jeho rodičia ho chceli ochrániť od vplyvu náboženstva a od bolesti a trápenia. Ale neprešlo mnoho času a jeho útočisko bolo dobyté a on mal víziu starého človeka, chorého človeka a mŕtvoly. Jeho štvrtá vízia bola o pokojnom asketickom mníchovi (ten, ktorý popiera prepych a komfort). Vidiac mníchov pokoj, rozhodol sa, že sa tiež stane asketickým mníchom.

Zanechal život v bohatstve a hľadal osvietenie cez život v prostote. Vycvičil sa v seba-odumieraní a meditácii. Bol vodcom medzi svojimi súčasníkmi. Napokon jeho úsilie vyvrcholilo v jeho poslednom skutku. „Oddal“ sa jednej mise ryže a sadol si pod fík (takzvaný Bodhi strom) a rozhodol sa, že bude meditovať, až pokým nedosiahne osvietenie alebo kým nezomrie.

Aj keď mal pokušenia, predsa do nasledovného rána dosiahol osvietenie a skrze to sa stal známy ako „osvietený“ alebo „Buddha“. Takto osvietený začal učiť mníchov, na ktorých už mal veľký vplyv. Piati nasledovníci sa stali jeho učeníkmi.

Čo to vlastne Gautama objavil alebo skúsil? Osvietenie je „stredná cesta“, ktorá nespočíva v prepychovosti alebo v seba-odumieraní. On vlastne odhalil to, čo sa neskôr stalo známym ako „Štyri šľachetné pravdy“: 1. žiť pre utrpenie (Dukha), 2. utrpenie je následok žiadosti (Tanha alebo „pripojenie“), 3. utrpenie sa môže eliminovať, keď sa eliminujú všetky pripojenia, 4. toto sa dosiahne, keď sa nasleduje cesta s ôsmimi krokmi.

Táto cesta spočíva z: 1. zrak, 2. zámer, 3. hovor, 4. skutky, 5. spôsob života (stať sa mníchom), 6. námaha (správne usmerňovať svoju energiu), 7. meditácia, 8. koncentrácia. Učenie Buddhu je zhrnuté do Tripitaky alebo „tri koše“.

Za týmto charakteristickým učením stoja učenia podobné hinduizmu, zvlášť reinkarnácia, karma, Maya a iné tendencie pochopiť realitu vo svetle panteistickej orientácie. Budhizmus tiež ponúka teológiu božstiev a vyvýšených bytostí. Ale podobne ako hinduizmus, budhizmus nemôžno chápať iba ako vysvetlenie Boha. Niektoré prúdy v budhizme by sa mohli nazvať celkom ateistické, kým iné sú panteistické a tiež existujú i teistické, ako je čistý budhizmus. Klasický budhizmus sa nevyjadruje ohľadom zvrchovanej bytosti a preto sa považuje za ateistický.

Dnes je budhizmus pomerne rozmanitý. Zhruba ho môžeme rozdeliť do dvoch širších kategórií. Je to Theravada (malá loď) a Mahayana (veľká loď). Theravada je kláštorná forma, ktorá zabezpečuje osvietenie a nirvánu pre mníchov, kým Mahayana budhizmus umožňuje tento cieľ dosiahnuť i laikom. V týchto dvoch kategóriach nachádzame rôzne vetvy, ako sú: Tendai, Vajrayana, Nichiren, Shingon, Čistá Zem, Zen a Ryobu, atď. Takže, ak niekto chce pochopiť budhizmus, je dôležité, aby vedel, že nestačí chápať iba klasický budhizmus.

Buddha seba nikdy nepovažoval za boha alebo za nejakú vyvýšenú bytosť. Seba predstavoval ako „usmerňovateľa“ pre ostatných. Až po svojej smrti bol povýšený za boha, ale iba jedna časť budhistov ho tak uznáva, kým iná časť nie. Čo sa týka kresťanstva, v Biblii je jasne povedané, že Ježiš je Syn Boží (Matúš 3:17: „A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“) a že Ježiš a Boh sú jedno (Ján 10:30). Nikto sa nemôže považovať za kresťana, ak nevyznáva, že Ježiš je Boh.

Ježiš učí, že On je cesta, a je iba tým, ktorý usmerňuje, ako hovorí aj Ján 14:6: „Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k ocovi, iba skrze mňa.“ V čase keď Guatama zomrel, budhizmus mal veľký vplyv v Indii; tristo rokov neskôr sa budhizmus rozšíril po celej Ázii. Knihy o Buddhovi boli písané okolo 400 rokov po jeho smrti.

V budhizme sa hriech ignoruje. Aj keď sa hriech chápe ako „mravná chyba“, kontext, v ktorom sa chápe „dobro“ a „zlo“ je nemravný. Karma sa chápe ako prírodná rovnováha a nie je osobne zodpovedná. Príroda je nemravná; takže karma nie je mravný kód a hriech je nie úplne nemravný. Takže môžeme povedať, že na základe budhizmu, naša chyba nie je mravný problém, pretože to nie je osobná chyba, ale neosobné prestúpenie. Následky takého chápania sú katastrofálne.

Pre budhistov je hriech iba omyl a nie prestúpenie voči prirodzenosti Svätého Boha. Takéto chápanie hriechu stojí oproti tomu, čo mravný človek chápe v jeho vzťahu so Svätým Bohom (Rimanom 1-2).

Na základe toho, že budhizmus chápe hriech ako neosobnú chybu, môžeme povedať, že sa tu rozchádza s kresťanstvom. Biblia hovorí, že hriech má následky na večnosť. V budhizme neexistuje potreba človeka za Spasiteľom. Pre kresťanov je Ježiš jediný spôsob ako sa zachrániť z večnej smrti. Pre budhistov je to iba etický spôsob života a meditovanie s očakávaním, že sa dosiahne osvietenie alebo nirvána. Je pravdepodobné, že každá osoba bude musieť prejsť cez viacero reinkarnácií, aby si odplatila karmický dlh.

Pre opravdivých nasledovníkov budhizmu, náboženstvo je filozofia mravnosti a etiky zabalená do života sebaovládania. V budhizme je realita neosobná a bezvzťahová; takže je bez lásky. Nielenže je Boh iluzórny, ale považovaním hriechu ako nemorálnej chyby sa kompletná hmotná realita odmieta, kde my sami seba zapierame. Ja sám sa stávam ilúziou.

Keď sa pýtajú budhistov, ako vznikol svet alebo kto ho stvoril, hovoria, že Budha zostal mlčať, lebo neexistuje ani počiatok ani koniec. Napriek tomu, existuje nekonečný cyklus rodenia sa a umierania. Kladie sa otázka, aká Bytosť by stvorila človeka, aby žil v bolesti a trápeniach a potom aby opakovane zomieral. Tak sa dostaneme do bodu, kde sa budeme pýtať, prečo sa vôbec trápiť? Kresťania vedia, že Boh poslal svojho Syna, aby zomrel raz a navždy, aby sme my nemuseli trpieť na večnosť.

On poslal svojho Syna, aby nás uvedomil o tom, že nie sme sami a že sme milovaní. Kresťania vedia, že život je viac než trápenie a smrť: „a teraz sa stala známou v zjavení nášho Spasiteľa Krista Ježiša, ktorý zahladil smrť a evanjeliom vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť.“ (2. Timoteovi 1:10).

Budhizmus učí, že Nirvána je ten najvyšší bod, ktorý človek môže dosiahnuť a dosahuje sa individuálnym spôsobom. Nirvána popiera racionálne vysvetlenie alebo logické poradie a preto sa nemôže naučiť, môže sa iba dosiahnuť alebo nie. Ježišovo učenie o nebi bolo celkom jasné. On nás učil, že naše hmotné telá zomrú, ale náš duch bude zjednotený s Ním v nebi (Marek 12:25).

Budha učí, že človek nemá svoju osobnú dušu, lebo je to sebeckosť a ilúzia. Budhisti neveria v milostivého Otca v nebesiach, ktorý poslal svojho Syna, aby zomrel za naše duše, za naše spasenie, aby nám zaobstaral cestu do Jeho slávy.

Čo je to hinduizmus a čomu hinduisti veria?

Hinduizmus je jedno z najstarších náboženstiev – zápisy siahajú až do 1400 – 1500 p.n.l. Je to zároveň jedno z najkomplexnejších náboženstiev – má viac ako milión bohov. Majú rôzne základy viery a rozčlenení sú na mnoho siekt. Aj keď je to tretie najrozšírenejšie náboženstvo na svete, existuje iba v Indii a Nepále.

Hlavné zapísané texty sú Vedas (najhlavnejší zápis), Upanishadas, Mahabharata a Ramayana. Tieto zápisy obsahujú hymny, zaklínadlá, filozofie, rituály, piesne a rozprávky, na ktorých hinduisti zakladajú svoju vieru. Ďalšie texty v hinduizme sú Brahmana, Sutra a Aranyaka.

Aj keď je hinduizmus známy podľa toho, že je politeistický, lebo má viac ako 330 miliónov bohov, predsa existuje jeden boh, ktorý je zvrchovaný – Brahma. Brahma je bytosť, o ktorej sa verí, že je prítomná v každej časti reality a existencie v celom vesmíre. Je neosobný a nespoznateľný a verí sa, že existuje v troch formách: Brahma – Stvoriteľ; Višnu – Záchranca; Šíva – Ničiteľ.

Tieto osobnosti Brahmi sú tiež známe cez mnohé inkarnácie. Je ťažké zosumarizovať hinduistickú teológiu, lebo rôzne hinduistické školy obsahujú elementy z takmer každého teologického systému. Ale hinduizmus môže byť:

1. Monoistický – len jedna vec existuje; Sankaristická škola

2. Panteistický – iba jedna božská vec existuje, takže Boh je podobný svetu; Brahmaizmus

3. Panenteistický – svet je časťou Boha; Ramanužská škola

4. Teistický – iba jeden Boh, odlišný od stvorenia; Bhakti hinduizmus

Keď pozorujeme iné školy, hinduizmus môže byť aj ateistický, deistický, ako aj nihilistický. Keďže je toľko rozdielov v hinduizme, slobodne sa môžeme opýtať, čo vlastne hinduizmus robí hinduizmom? Podstatná otázka je, či systém viery uznáva, že je Vedas svätý. Ak učenie uznáva, že áno, tak je to hinduizmus. Ak hovorí, že nie, tak to učenie nie je hinduizmus.

Vedas sú viac ako teologické knihy. Obsahujú „teo-mytológiu“, ktorá je zamerane pretkaná mýtmi, mytológiou a dejinami, aby dosiahli náboženský základ. Táto „teo-mytológia“ je natoľko zakorenená v indickej kultúre a dejinách, že jej zapieranie vlastne znamená zapieranie celej Indie. Takže zapieranie tohto náboženstva je vlastne zapieranie celkovej indickej kultúry. Keď určitý systém prichytí indickú kultúru a jej teo-mýtické dejiny, tak sa ten systém môže považovať za hinduistický, bezohľadu, či je teistický, nihilistický alebo ateistický.

Toto protirečenie môže byť ťažko pochopitelné západnému svetu, ktorý hľadá logickú dôslednosť v náboženstve. Ale aj kresťania sú nelogickí, keď hovoria, že veria v JHVH, a predsa žijú ako ateisti a popierajú Krista. Pre hinduistov je to iba logické protirečenie. Pre kresťanov je to pokrytectvo.

Podľa hinduizmu je ľudstvo božské. Pretože je Brahma všetko, tak všetci sú bohovia. Atman alebo každý osobne je jedno z Brahmom. Všetko von z Brahmi sa považuje za ilúziu. Duchovný cieľ hinduistov je stať sa jedno s Brahmom a posunúť sa zo sveta ilúzie. Táto sloboda sa volá „mokša“. Kým sa nedosiahne „mokša“, hinduisti veria, že on/ona budú pokračovať v reinkarnácii, pokým nepochopia pravdu (pravda je to, že nič iné neexistuje, iba Brahma).

Ako osoba bude reinkarnovaná závisí od karmy – je to princíp, ktorý riadi prirodná rovnováha (princíp príčiny a následku). To, čo si robil v minulosti bude vplývať na to, čo sa stane v budúcnosti. Minulosť a budúcnosť sú vo vzájomnom vzťahu.

Aj keď je toto krátke zhrnutie toho, čo vlastne hinduizmus je, predsa vidíme, že si protirečí s kresťanstvom. Kresťanstvo má jedného Boha, ktorý je osobný a dáva sa spoznať (5. Mojžišova 6:5; 1. Korinťanom 8:6); má iba jednu knihu; učí, že Boh stvoril svet a všetko, čo je na ňom (1. Mojžišova 1:27; Židom 9:27-28); a učí, že spasenie je iba skrze Ježiša Krista (Ján 3:16; 6:44; 14:6; Skutky 4:12). Hinduizmus je falošné náboženstvo, pretože nepozná Ježiša Krista ako Boha a Človeka a Spasiteľa – jediný prameň spasenia pre človečenstvo.


Táto stránka je len krátky úvod do zložitej problematiky hinduistickej filozofie. Filozofie – a náboženstva – v ktorom sú na jednej strane asketický mnísi a druhej strane napríklad veriaci, hľadajúci osvietenie fajčením charasu (hašiš) alebo tantrický hinduisti, ktorý dosahujú vyslobodenie pomocou hlbokého zážitku zmyselnej lásky.

Hinduizmus je veľký a komplexný spoločensko – náboženský organizmus vytvorený z nespočetných siekt, kultov a filozofických systémov, zahŕňajúci rozličné rituály, obrady a duchovné disciplíny ako aj uctievanie nespočetných bohov a bohýň. Mnohotvárnosť tejto komplexnej a predsa trvalej a silnej duchovnej tradície odzrkadľuje geografickú, jazykovú a kultúrnu mnohorakosť rozľahlého Indického subkontinentu.

Hinduizmus má celú škálu prejavov od vysoko intelektuálnych filozofií s koncepciami neuveriteľnej šírky a hĺbky až po naivné a detské rituálne praktiky ľudových más. Hinduisti, to sú väčšinou jednoduchý vidiečania, ktorý svojimi každodennými náboženskými praktikami udržujú pri živote ľudové náboženstvo.

Duchovným zdrojom hinduizmu sú védy, zbierka starých náboženských textov, ktorú vytvorili anonymný mudrci, takzvaný védsky „mudrci“. Existujú štyri védy a najstaršou z nich je Rigvéda. Vytvorené sú vo védskom sanskrite, posvätnom jazyku Indie, a pre väčšinu hinduistov sú dodnes najvyššou autoritou. Každý filozofický systém, ktorý neuznáva autoritu véd, sa v Indii považuje za neortodoxný. Každá z véd pozostáva z niekoľkých častí, vytvorených v rozličných obdobiach, asi medzi rokmi 1500 až 500 pred n.l.

Najstaršie sú posvätné hymny a modlitby. Nasledujúce časti pojednávajú o obetných rituáloch spätých s védskymi hymnami. Na ne nadväzujú Upanišady, ktoré rozpracovávajú filozofický a praktický obsah véd. Upanišady tvoria základ duchovného odkazu hinduizmu.

Avšak indické ľudové masy sa nezoznamovali s učením hinduizmu prostredníctvom upanišád, ale prostredníctvom ohromného množstva populárnych príbehov, sústredených vo veľkých eposoch ktoré sú základom rozsiahlej a pestrej indickej mytológie. Jeden s týchto eposov, Mahábhárata, obsahuje v Indii najobľúbenejší náboženský text, duchovnú báseň Bhagavadgítu.

Gíta, ako sa toto dielo všeobecne nazýva, je dialógom medzi bohom Krišnom a bojovníkom Ardžunom, ktorý je veľmi zúfalý, pretože musí bojovať proti svojim príbuzným vo veľkom boji dvoch rodín, ktorý tvorí hlavný príbeh Mahábháraty. Krišna, preoblečený za Ardžunovho vozataja vedie voz rovno medzi dve armády a v dramatickom prostredí vojnového poľa začína Ardžunovi vyjavovať najhlbšie pravdy hinduizmu.

Ako boh hovorí, realistické pozadie, ktoré tvorí vojna medzi dvoma rodinami čoskoro mizne a začína byť jasné, že Ardžunov boj je duchovným bojom človeka, zápasom bojovníka, hľadajúceho osvietenie.

Základom Krišnovho duchovného učenia, tak ako celého hinduizmu, je myšlienka, že všetky veci a udalosti okolo nás sú iba rozličnými prejavmi tej istej najvyššej skutočnosti. Táto skutočnosť sa nazýva Brahma, je jednotiaci pojem, ktorý vytvára monoteistickú povahu hinduizmu a to napriek tomu, že sa v ňom uctieva množstvo bohov a bohýň. Brahma, najvyššia skutočnosť sa chápe ako „duša“, alebo vnútorná podstata všetkých vecí. Je nekonečné a nepostihnuteľné; nemožno ho pochopiť rozumom, ani adekvátne opísať slovami:

„Brahma, bez začiatku, najvyššie: nad všetkým čo je a čo nie je. Tá najvyššia Duša je nepoznateľná, neohraničená, nezrodená, nedá sa vyjadriť slovami ani postihnúť myšlienkami.“

Ale ľudia chcú o tejto skutočnosti hovoriť a hinduistický mudrci so svojou typickou záľubou v mýtoch, vykreslili Brahma ako božské a hovoria o ňom mytologickým jazykom. Rôznym prejavom tohto Božského dali hinduisti mená bohov a uctievajú ich, ale sväté písma dávajú zreteľne najavo, že všetci títo bohovia sú iba odrazom rovnakej najvyššej skutočnosti:

“ Ľudia hovoria: „Uctievaj tohto boha! Uctievaj tamtoho boha! – jedného po druhom – veď je to jeho (Brahmovo dielo)! A ono samo je všetkými tými bohmi. „

Brahma sa v ľudskej duši prejavuje ako Átma a myšlienka, že Átma a Brahma, individuálna a najvyššia skutočnosť, sú jedno a to isté, hovorí jadro Upanišád:

“ To čo je najjemnejšou podstatou, je dušou celého tohto sveta. To je Skutočnosť. To je Átma. To si ty. „

Základnou a ustavične sa opakujúcou témou hinduistickej mytológie je stvorenie sveta sebaobetovaním Boha – „obetovanie“ v pôvodnom zmysle „odovzdanie sa“ – čím sa Boh stáva svetom, ktorý sa nakoniec znovu stane Bohom. Táto tvorivá činnosť Božského sa nazýva líla, božská hra, a svet sa považuje za javisko tejto božskej hry.

Mýtus o líle má ako väčšina hinduistickej mytológie silnú magickú príchuť. Brahma je veľký čarodej, ktorý sa transformuje do sveta a tento skutok vykonáva svojou „magickou tvorivou silou“, čo je v Rigvéde pôvodným významom máje. Slovo mája – jeden z najdôležitejších termínov indickej filozofie – počas storočí veľakrát zmenilo svoj význam. Namiesto „moci“ alebo „sily“ božského herca a čarodeja začalo označovať psychický stav každého, kto je pod vplyvom magickej hry.

Pod vplyvom máje zostaneme dovtedy, kým sa necháme mýliť myriadami podôb božskej líli vydávajúcich sa za skutočnosť a nepochopíme jednotu Brahma, ktorá je základom všetkých týchto podôb.

Mája teda neznamená, že svet je ilúzia, ako sa často chybne tvrdí. Ilúzia spočíva len v našom pohľade na vec, keď si myslíme, že tvary a štruktúry, veci a udalosti okolo nás vôkol nás sú pravou podobou prírody namiesto toho, aby sme si uvedomili, že sú to predstavy našich merajúcich a kategorizujúcich myslí. Mája je ilúziou, keď považujeme tieto predstavy za skutočnosť, keď zamieňame mapu za územie.

Podľa hinduistického pohľadu na prírodu sú vlastne všetky jej podoby relatívnou, plynúcou a ustavične sa meniacou májou vyvolanou veľkým čarodejom božskej hry. Svet máje sa neustále mení, pretože božská líla je rytmická a pohyblivá hra. Dynamickou silou tejto hry je karma, ďalší mimoriadne dôležitý pojem indickej mystiky. Karma znamená „čin“. Je to aktívny princíp hry, celý vesmír v čine, kde je všetko so všetkým dynamicky pospájané. Ako hovorí Gíta:

“ Karma je tvorivá sila, z ktorej pochádza život všetkých vecí. „

Význam karmy, podobne ako máje, zostúpil z pôvodnej kozmickej úrovne na ľudskú úroveň, kde získal psychologický zmysel. Kým je náš pohľad na svet roztrieštený, kým sme pod vplyvom máje, a nazdávame sa, že jestvujeme oddelene od nášho okolia a môžeme konať nezávisle, sme spútaný karmou. Vyslobodiť sa z pút karmy znamená uvedomiť si jednou celej prírody, vrátene nás, a podľa toho konať.

Vyslobodiť sa spod vplyvu máje, prelomiť putá karmy znamená uvedomiť si, že všetky javy, ktoré vnímame našimi zmyslami, sú súčasťou tej istej skutočnosti. Znamená to spoznať, konkrétne a osobne, že všetko, vrátane nás samých je Brahma. Toto poznanie sa v hinduistickej filozofii nazýva mokša, čiže „vyslobodenie“ a je samou podstatou hinduizmu.

Hinduizmus predpokladá, že k vyslobodeniu vedie nespočetne veľa ciest. Nikdy by však od všetkých svojich stúpencov neočakával, že budú schopný pristupovať k Božskému rovnakým spôsobom, a preto poskytuje rozličné rituály a duchovné cvičenia pre rozličné modusy vedomia. Skutočnosť, že tieto koncepcie alebo praktiky sú protichodné, hinduistov ani najmenej netrápi, lebo vedia, že brahma je i tak nad všetkými pojmami a predstavami. Z tohto postoja vyplýva veľká tolerancia a schopnosť hinduizmu všetko obsiahnuť, ktorá je preň taká charakteristická.

Najintelektuálnejšou školou hinduizmu je védanta, vychádzajúca z Upanišád a kladúca dôraz na Brahma ako na neosobnú, metafyzickú bez akéhokoľvek mytologického obsahu. Avšak napriek svojej vysokej filozofickej a intelektuálnej úrovni sa védantská cesta k vyslobodeniu, zahŕňajúca každodennú meditáciu a iné duchovné cvičenia, ktoré majú viesť k stotožneniu s Brahma, veľmi líši od každej školy západnej filozofie.

Ďalšou dôležitou a významnou cestou k vyslobodeniu je joga; toto slovo znamená „spriahnuť“, „spojiť“ a vzťahuje sa na spojenie individuálnej duše z Brahmom. Jestvuje veľa jogických škôl a množstvo metód, zahŕňajúcich základný telesný výcvik a rozličné mentálne cvičenia pre ľudí rôznych typov a nachádzajúcich sa na rozličnej duchovnej úrovni.

Najobľúbenejším spôsobom ako sa hinduista pokúša priblížiť k Božstvu, je uctievanie niektorého osobného boha alebo bohyne. Bohatá indická obrazotvornosť vytvorila tisíce božstiev, ktoré sa objavujú v nespočetných prejavoch a podobách.

Dnes sú v Indii najuctievanejšími božstvami Šiva, Višnu a Božská Matka. Šiva je jedným z najstarších indických bohov, ktorý na seba môže brať mnoho podôb. Volajú ho Mahešvara, Veľký Pán, keď sa predstavuje ako perzonifikácia plnosti Brahma. Môže však zosobňovať aj veľa jednotlivých aspektov Božského, pričom najoslavovanejšou je jeho podoba Nátaradža, Kráľa tanca. Šiva ako kozmický tanečník, je bohom tvorenia a zániku, ktorý svojim tancom udržuje nekonečný rytmus vesmíru.

Aj Višnu sa objavuje v mnohých vteleniach, a jedným z nich je boh Krišna z Bhagavadgíty. Vo všeobecnosti platí, že Višnovou úlohou je byť ochrancom vesmíru. Šakti sa objavuje aj ako Šivova manželka a obaja sú často znázorňovaný ako veľkolepé chrámové sochy vo vášnivom objatí, ktoré vyžarujú takú mieru mimoriadnej zmyselnosti, aká je celkom neznáma západnému religióznemu umeniu.

Na rozdiel od väčšiny západných náboženstiev sa telesná rozkoš v hinduizme nikdy nepotláčala, lebo telo sa vždy považovala za neoddeliteľnú súčasť ľudskej bytosti a neoddeľovalo sa od ducha. Hinduista sa preto neusiluje ovládať vôľou svoje telesné túžby, ale snaží sa chápať sám seba ako celistvú bytosť, telo aj myseľ. V hinduizme sa dokonca vyvinula vetva, stredoveký tantrizmus, v ktorej sa osvietenie hľadá pomocou hlbokého zážitku a zmyselnej lásky, „v ktorej každý je obidvomi“, v súlade zo slovami Upanišád:

“ Ako muž, keď je v objatí milovanej manželky, nepozná nič vnútri ani vonku, tak aj táto osoba, keď je v objatí inteligentnej Duše, nepozná nič vnútri ani vonku. „

Šiva, tak isto ako Šakti a početné ďalšie ženské božstvá, ktoré sa v hojnom počte vyskytujú v hinduistickej mytológii, sa dáva do úzkeho súvisu s touto stredovekou formou erotického mysticizmu. Toto množstvo bohýň znovu ukazuje, že v hinduizme sa telesná a zmyslová stránka ľudskej povahy, ktorá sa vždy spája zo ženou, chápe ako celkom integrovaná súčasť Božského. Hinduistické bohyne sa nezobrazujú ako sväté panny, ale v zmyselných objatiach ohromujúcej krásy.

Západná myseľ sa dá ľahko zmiasť rozprávkovým počtom bohov a bohýň, ktorý v rozličných podobách a vteleniach zaľudňujú hinduistickú mytológiu.

Aby sme pochopili, ako si hinduisti dokážu poradiť s týmto množstvom božstiev musíme si uvedomiť základný postoj hinduizmu – že všetky tieto božstvá sú v podstate totožné. Všetky sú prejavmi tej istej božskej skutočnosti, odrazom rozličných aspektov nekonečného, všadeprítomného a – v konečnom dôsledku – nepostihnuteľného Brahma.

Súvisiace videá a dokumenty