Počiatok hriechu a Boží meč
Držala v náručí svojho prvorodeného syna. Ešte unavená, vysilená z pôrodu, ale šťastná. Priviesť na svet dieťa skutočne nebolo ľahké, ani bezbolestné, ale o tom vedela vopred. Sám Boh jej povedal, že jedným z dôsledkov jej neposlušnosti bude to, že svojich synov a dcéry bude rodiť v bolestiach. Boh jej povedal aj o ďalších dopadoch jej nesprávneho rozhodnutia.
Hovoril aj s Adamom a povedal mu o tom, čo sa v ich životoch zmení kvôli ich neposlušnosti, aké dôsledky bude mať pre celý svet. Je pravda, že sa všetko viditeľne zmenilo. Svet prestal byť idylickým miestom. Prišla bolesť, utrpenie… Dokonca aj vzťah s jej mužom utŕžil šrámy a nebol už taký, ako predtým. A pokiaľ ide o vzťah s Bohom…
Privinula svojho syna, prvého človeka, ktorý sa narodil, pevnejšie k svojej hrudi. Keď videla, aký je maličký a bezbranný, začal sa v jej srdci prebúdzať strach. Čo s ním bude? Prečo sa musel narodiť do tohto nehostinného sveta? V očiach sa jej zaleskli slzy, pretože veľmi dobre poznala odpoveď. Bolo to kvôli nej. Spomínala na nádheru Božej záhrady, ktorú Boh vysadil v Edene pre ňu a pre jej muža. Mohli tam radostne nažívať aj ich deti, keby…
Snažila sa zapudiť výčitky svedomia a radšej sa upínala k šťastným spomienkam, ktoré ju napĺňali úžasom nad dokonalosťou a krásou Božieho stvorenia, nad tým, že to všetko Boh stvoril svojim slovom. To čo vyslovil, sa okamžite stalo skutočnosťou. Celý svet aj so všetkými živými tvormi stvoril počas jediného týždňa. Akú neuveriteľnú moc má Boh! Aké mocné je jeho slovo!
Myslela na to, akú lásku a starostlivosť venoval Boh stvoreniu Adama, ktorého urobil vlastnými rukami a vdýchol do neho dych života a tiež na to, ako vytvoril z Adamovho rebrá ju, aby bol človek dokonalý, muž a žena. Nikdy nezabudne na to, s akým obdivom a úžasom na ňu jej muž hľadel, keď ju prvýkrát zbadal, na to, aký vďačný bol Bohu za to, že mu ju dal, ako tancoval nadšením a ospevoval jej nádheru…
Úsmev, ktorý sa jej pri tej spomienke rozlial po tvári, však nevydržal dlho. Vystriedal ho smútok, pretože nikdy nezabudne ani na to, ako ona a jej muž neskôr stáli vydesení pred svojím Bohom, oblečenie do figových listov, a ako Adam vyriekol tie zraňujúce slová: „To žena, ktorú si mi dal, aby bola so mnou, tá mi dala z toho stromu, a tak som jedol.“
Jej oči sa zaliali slzami. Adam mal samozrejme pravdu. Je to jej vina. Prečo to len urobila? Ako mohla naletieť tomu zradnému hadovi a začať pochybovať o Božích slovách? Vari im niekedy Boh klamal? Ako mu mohla prestať dôverovať? Ako mohla veriť viac slovám hada ako slovám svojho Stvoriteľa? Jasné, že ten strom bol nádherný a ovocie vyzeralo neodolateľne, ale keď im Boh povedal, že z tohto jediného stromu nemajú jesť, pretože inak prepadnú smrti, mala mu veriť. Mali sa na Božie slová plne spoľahnúť.
Lenže… had ju podviedol a ona aj jej muž si vybrali stranu, na ktorú sa postavili. A vybrali si zle. Preto museli zo záhrady odísť. Preto je teraz ona, jej muž aj ich dieťa tam, kde sú. Irónia je v tom, že keď jej had hovoril: „budete ako Boh poznať dobré aj zlé“, nedošlo jej, že už sa podobajú Bohu, pretože sú stvorení na Boží obraz. Nevedela, že tým, že zje to nešťastné ovocie, ich schopnosť rozpoznávať dobré od zlého bude obmedzená. Boh im to pripomenul, keď ich posielal preč zo záhrady: „Hľa, človek bol ako jeden z nás, pokiaľ ide o poznanie dobrého a zlého, ale teraz nemôžem dovoliť, aby jedol zo stromu života a žil večne.“
Museli odísť. Čakal ich radikálne odlišný život od toho, ktorý viedli v záhrade. Čakal ich život naplnený ťažkosťami, bolesťou, smútkom, drinou, život s pokrivenými vzťahmi v rodine, život, ktorý skončí smrťou. Smrť je totiž konečným dôsledkom neuposlúchnutia Boha, konečným dôsledkom nedôvery v jeho slová. Prejavy smrti sú už teraz viditeľné vo svete okolo nich.
Ale je tu aj nádej. Museli síce opustiť záhradu, ale Boh ich neopustil. Previnili sa síce proti Bohu a postavili sa na stranu jeho nepriateľa, ale Boh ich neprestal milovať. Pre svoj hriech síce prepadli smrti, ale ich milosrdný Stvoriteľ im vysvetlil, že pre nich stále existuje možnosť záchrany. Boh na svet pošle Spasiteľa, ktorý sa narodí ako semeno ženy, porazí zlo a bude pre ľudí prostredníkom pre obnovu ich vzťahu s Bohom. Urobí všetko pre záchranu ľudí, aj keď ho to bude stáť veľmi veľa.
Eva pozrela na novonarodeného chlapca vo svojom náručí a usmiala sa na svojho muža, ktorý jej bol nablízku. Bola presvedčená, že ten, ktorého drží vo svojich rukách, je zasľúbeným Spasiteľom. Musí to byť on! Toto malé dieťa určite raz všetko napraví! Budú sa môcť vrátiť do Božej blízkosti! Ich previnenie im bude odpustené! Vďaka tomuto dieťaťu bude určite zase všetko v poriadku!
Netušila, ako veľmi sa mýli. „Adam“, povedala svojmu mužovi hlasom, v ktorom jasne zaznievala nádej, ku ktorej sa upínala, „získala som muža – Hospodina!“ Svojmu prvorodenému dali meno Kain a jeho bratovi, ktorý sa narodil po ňom, dali meno Ábel, to je „ Márnosť“. Možno práve preto, že svoju nádej zložili v prvorodeného…
Uplynulo niekoľko desiatok (?) rokov a nádej, ktorú Adam s Evou skladali v Kaina, sa rozpadla v prach. Jedného dňa bratia obetovali Bohu. Kain priniesol obetný dar z plodov zeme, Ábel priniesol obeť z prvorodených oviec stáda, o ktoré sa staral. Problém bol v tom, že na Ábela a jeho dar Boh videl, kým na Kaina a jeho dar nie. Kain sa preto veľmi rozhneval – a v tom k nemu prehovoril Boh.
Stvoriteľ so svojimi slovami snažil Kaina upokojiť. Pýtal sa nahnevaného mladého muža, prečo sa hnevá. Snažil sa mu vysvetliť, že ak bude robiť dobre, bude prijatý on aj jeho obeť. A pokiaľ dobre nerobí, je tu východisko, možnosť odpustenia, ktorú Boh vo svojom milosrdenstve ustanovil. Ukázal Kainovi, že sa vo dverách krčí ovečka, obeť za hriech, a len na Kainovi záleží, či bude túto obeť chcieť predložiť Bohu a získať tak zmierenie so svojím Stvoriteľom.
Kain však na Božie slová nedbal. Vylákal svojho brata Ábela na pole a tam ho zabil. Toľko teda k nádeji Adama a Evy, že ich prvorodený syn bude oným zasľúbeným Spasiteľom, ktorý ich zmieri s Bohom a vykúpi ich z ich hriechov…
Vieme, ako tento príbeh pokračoval. Prvý vrah nevyužil príležitosť na pokánie, ktorú mu zhovievavý Boh dal a utiekol od svojho Stvoriteľa. Kain sa rozhodol, že Boha k životu nepotrebuje, rozhodol sa, že s ním už nechce mať nič spoločné. A podobný postoj si držali aj jeho potomkovia. Zatiaľ čo potomkovia Seta, ďalšieho syna Adama a Evy, túžili po obnove vzťahu s Bohom a čoskoro sa medzi nimi začalo kázať v Božom mene, Kainovci zostávali voči Bohu v opozícii.
Vieme, aký problém nastal, keď sa tieto dve skupiny ľudí začali medzi sebou miešať. Sobáša Setových potomkov s Kainovcami nepredstavovali práve najvhodnejší evanjelizačný nástroj. V zmiešanej spoločnosti nezačala vzrastať zbožnosť, práve naopak. Počas niekoľkých storočí došlo k takému všeobecnému rozmachu zla, že sa Boh rozhodol radikálne zakročiť. Svet zaplaví vodami potopy, v ktorých zahynie nielen skazené ľudstvo, ale aj všetko tvorstvo na Zemi.
Aj v tejto nanajvýš kritickej situácii Boh prejavil svoju zhovievavosť a lásku k ľuďom. Na Zemi totiž ešte žil človek, ktorý bral Božie slová vážne. Keď Boh Noemovi povedal, čo sa chystá urobiť, Noe o Božích slovách nepochyboval. Veril im viac ako vedeckým poznatkom svojej doby, ktoré jasne ukazovali na to, že je nezmysel, aby došlo k potope, ktorá by zaplavila celý svet. Na Zemi jednoducho nebolo dosť vody, aby k tomu mohlo dôjsť.
A možnosť, že by voda začala padať z neba, bola jednoducho smiešna. Noe však Bohu veril a bral vážne jeho slová. Preto začal stavať obrovskú archu, ktorá bola pre ľudstvo jedinou možnosťou záchrany. Či už tomu verili alebo nie.
Noe vytrvalo pokračoval v stavbe plavidla cez nepochopenie a posmech, ktorému bol vystavený. Keď archu dokončil a na jej palubu vstúpili po pároch jednotlivé druhy zvierat, ľudia ponukou záchrany pohrdli. Nebrali vážne Božie slová o prichádzajúcom súde, ktoré im Noe sprostredkoval. Stačilo vstúpiť do archy a mohli byť zachránení, ale okrem Noemovej najbližšej rodiny to nikto neurobil. Potopu tak prežilo iba osem ľudí. Iba tí, ktorí prijali Božiu ponuku a vstúpili do archy, kým trvala doba milosti, kým boli otvorené dvere.
Keď vody potopy ustúpili a Noe obetoval Bohu obeť vďačnosti, Boh s ním a jeho potomkami uzavrel večnú zmluvu. Už nikdy nezaplaví svet potopou, už nikdy nevyhladí celé tvorstvo. Aby ľudia nezabudli na to, že je na Božie slová spoľah, dal im znamenie, ktoré im stálu platnosť Božieho sľubu bude pripomínať. Boh ľuďom požehnal a vyzval ich, aby sa množili, rozprestreli sa po celom povrchu Zeme a naplnili ju.
Ľudia však opäť konali v rozpore s Božím slovom. Namiesto toho, aby sa rozptýlili po tvári Zeme, rozhodli sa túto Božiu výzvu ignorovať. Pretože v jednote je sila, rozhodli sa zostať pohromade a získať si meno a slávu tým, že postavia nádherné mesto av ňom vežu, ktorá bude dosahovať až do neba. Nepotrebujú Boha, aby sa dostali do neba, dostanú sa tam svojimi vlastnými silami, za použitia svojich schopností a schopností.
Navyše, taká vysoká veža je výbornou poistkou proti prípadnej ďalšej potope, ktorú by mohol Boh zoslať na svet. Jasné, že hovoril, že už to nikdy neurobí, ale títo ľudia brali Božie slová s rezervou. Keby náhodou Boh zmenil názor, budú pripravení. A pripraveným praje šťastie. Ich veža bude taká pevná a vysoká, že si na nich Boh nepríde… Všetci vieme, ako táto ich snaha vyvýšiť sa a dosiahnuť vlastnými silami nebo skončila. Veľkým zmätkom…
Pýtate sa, prečo vám rozprávam tieto príbehy, ktoré všetci dobre poznáte? Rozprávam ich, pretože s ich pomocou chcem zdôrazniť určitú skutočnosť, ktorú tiež všetci dobre poznáte. Chcem s ich pomocou zdôrazniť niečo, čo všetci dobre vieme. Prečo? Pretože nestačí iba poznať a vedieť, treba tiež robiť. Na základe toho, čo vieme a čo poznáme, je potrebné konať.
Čo by ste povedali, že majú tieto príbehy spoločného? Sú všetky zaznamenané v prvej knihe Biblie – v Genesis, napísal ich jeden autor – Mojžiš, hovoria o našich počiatkoch, nadväzujú na seba… Ale o to mi nejde. To, čo je tiež týmto príbehom spoločné, je to, že vo všetkých týchto príbehoch Boh prihovára človeku a človek na Božie slovo nejakým spôsobom reaguje. Táto ľudská reakcia na Božie slovo potom so sebou nesie dôsledky. Ak človek počúva Božie slovo a koná podľa neho, má to svoje dôsledky a pokiaľ Božie slovo ignoruje a koná v rozpore s ním, tiež to má to svoje dôsledky.
Takže to, čo chcem na základe uvedených príbehov pripomenúť, je to, aké dôležité je poznať a počúvať Božie slovo, aké dôležité je jeho prostredníctvom poznávať nášho Boha, to, aký je a aká je jeho vôľa pre náš život. V príbehoch o Adamovi a Eve, o Kainovi a Ábelovi a o Noemovi Boh hovoril k ľuďom. Počuli jeho hlas, jeho slová. Boh sa môže týmto spôsobom prihovárať aj k nám dnes, ale asi so mnou budete súhlasiť, že to nie je úplne bežná skúsenosť. Máme však k dispozícii písané Božie slovo, skrze ktoré k nám Boh môže hovoriť, kedykoľvek mu na to dáme príležitosť.
Boh k nám môže hovoriť aj z tých prastarých biblických príbehov, ktoré som použil na rozjazd dnešného kázania. Pokiaľ k Písmu pristupujeme s modlitbou, s prosbou o vedení Duchom Svätým, o porozumení, Božie slovo sa pre nás stane živým. Pri štúdiu aj tých najstarších príbehov môžeme hľadať odpovede na to, čo nám daný príbeh hovorí o Bohu, o tom aký je, čo nám hovorí o jeho pláne pre náš život, môžeme v nich hľadať poučenie pre nás dnes.
Ak uvažujeme takto napríklad o príbehu o páde do hriechu, čo sa z neho môžeme dozvedieť o Bohu? Boh má o človeka záujem, má záujem o jeho dobro. Varuje človeka pred zlým konaním a pred jeho dôsledkami. Boh hľadá hriešneho človeka, robí prvý krok a snaží sa o nápravu vzťahu s ľuďmi. Boh je milosrdný a milujúci, ponúka východisko z inak bezvýchodiskovej situácie, má pre človeka pripravený plán spasenia. Je tiež spravodlivý.
Tento príbeh nám ukazuje napríklad to, aké dôležité a dobré pre našu budúcnosť je počúvať Boha a konať podľa jeho slova, aká dôležitá je naša dôvera v Boha a jeho úmysly s nami ak akým hrozným dôsledkom vedie, ak sa od Boha a jeho slova odvrátime a konáme po svojom. Alebo ak chcete, keď konáme podľa toho, čo nám nakuká nejaký had…
Nehovoríte si niekedy, ako je možné, že sa Eva zachovala tak, ako sa zachovala? Ako mohla zjesť ovocie zo stromu, z ktorého to Boh zakázal, len preto, že jej o ňom had niečo narozprával a len preto, že toto zakázané ovocie vyzeralo lákavo? Ako ho mohla zjesť, keď Boh povedal, že keď to urobí, prepadne smrti? Ako to mohla urobiť, keď mala také poznanie? Ako k tomu mohla zviesť aj svojho muža? Ako ju on mohol vypočuť a nasledovať v jej bláznivom konaní? Nehovoríte si, že by ste sa zachovali múdrejšie?
Ale ruku na srdce – nejednáme veľmi podobne? Nehrešíme veľmi podobným spôsobom? Boh nám vo svojom slove hovorí, čo máme, ale aj čo nemáme robiť. Hovorí nám, čomu sa máme vyvarovať. Varuje nás, že keď sa dopustíme hriechu, jeho dôsledkom je smrť. My však vidíme aký je lákavý, zvlášť keď nám ho „had“ vykreslí v najžiarivejších farbách. Hovoríme si, že kvôli takejto veci určite nezomrieme večnou smrťou, ale že nám to bude na prospech, že sa nám otvoria oči, že si užijeme.
Možno povieme aj našim blízkym, aby sa nebáli a šli do toho s nami. Ak nás majú radi, prečo by nešli? Prečo by nepodľahli nášmu vplyvu? Veď aj keby to nebolo úplne „košer“, Boh nám takú maličkosť určite odpustí. Veď je milosrdný…
Neuvažujeme takto niekedy? Neberieme Božie slovo na ľahkú váhu a nerobíme to, po čom túžia naše oči alebo naše telo? Nerobíme niečo, o čom Boh hovorí, aby sme to nerobili? Nezúčastňujeme sa niečoho, o čom hovorí, aby sme sa toho nezúčastnili? Nehrešíme v princípe úplne rovnako ako Adam a Eva, aj napriek poznaniu, ktoré máme?
Takto nejako k nám môže písané Božie slovo hovoriť – do našich dní, do našej situácie, môžeme si z neho vziať mnohé cenné poučenia a varovania pre náš život. Nemenej dôležité je, že sa z neho môžeme dozvedieť veľa vecí o Bohu a jeho charaktere, že ho môžeme prostredníctvom Biblie poznávať.
Podobne ako Adam a Eva, podobne ako Kain a Ábel, podobne ako Noe a všetci ľudia pred potopou, podobne ako ľudia stavajúci babylonskú vežu, aj my si môžeme slobodne zvoliť, koho budeme počúvať – či nášho milujúceho nebeského Otca, ktorý pre nás chce to najlepšie, alebo otca klamstva, ktorý je vrahom od počiatku a ktorý nám aj napriek svojim sladkým slovám nepraje nič dobrého. Rovnako ako pre týchto ľudí, aj pre nás naša voľba prináša dôsledky. V uvedených príbehoch môžeme vidieť, aké dôsledky to môžu byť a vziať si z toho poučenie.
Je zrejmé, že keď nepočúvame Boha, počúvame niekoho iného a to určitým spôsobom ovplyvní náš život. Či už si to uvedomujeme alebo nie, to, koho počúvame, priamo ovplyvňuje našu večnú existenciu alebo neexistenciu. Uvedomujeme si, že naším pánom je ten, koho slovo počúvame a konáme podľa neho? Vzhľadom na to, že satan je majstrom zvodu a klamu, ako spoznáme, či stojíme na strane dobra, či konáme správne? Ako spoznáme, či uctievame správneho boha? Ako poznáme, či Ježiš, ktorého nasledujeme je pravým Ježišom alebo jeho karikatúrou?
Načrtnem ešte jeden biblický príbeh. K najmúdrejšiemu kráľovi, akého kedy mal Izrael, prišli dve ženy so žiadosťou, aby ich rozsúdil v ich spore. Nešlo o nič malicherné a tak situácia bola veľmi vypätá. Veľa sĺz, možno kriku, rozbúrené emócie. Dve ženy na pokraji hystérie sa dohadovali o tom, čí je dieťa, ktoré so sebou priniesli. Obe tvrdili, že sú jeho matkou. Každá z nich tvrdila, že je to práve ona, ktorá malého chlapca porodila, obe chceli dieťa pre seba. Poznáte ten príbeh. Čo Šalamún prikázal? „Prineste mi meč.“ Aby kráľ poznal, ktorá z dvoch žien je pravou matkou malého chlapca, potreboval meč.
Teraz mi povedzte, aké poučenie si môžeme vziať z tohto príbehu pre náš život? Poviem vám, čo som si z neho vzal ja: Aby sme rozlíšili pravdu od klamstva, potrebujeme meč. Máš meč? Tak ho používaj!
Asi by som to mal trochu rozviesť, aby som nevyzeral ako nejaký nebezpečný asociál alebo terorista, ktorý sa chystá pri najbližšej príležitosti siahnuť po meči a tieniť ľuďom hlavy alebo rozsekať náhodného okoloidúceho na kusy. Rozoberme si trošku ten príbeh o dvoch ženách, jednom malom dieťati a meči, za pomoci ktorého kráľ spoznal pravdu.
Keď sa v biblických proroctvách hovorí o žene, koho tento obraz predstavuje? Cirkev. Ak je to čistá žena, potom predstavuje pravý Boží ľud, ak je to neviestka alebo cudzoložnica, potom predstavuje odpadnutú cirkev. V Zjavení 12 je reč o žene, ktorá predstavuje Božiu cirkev. Tejto žene sa narodil chlapec, ktorého chcel zožrať veľký červený drak. Koho tento chlapec predstavuje? Ježiša Krista.
Keď význam týchto symbolov aplikujeme na príbeh dvoch žien, ktoré sa pred Šalamúnom preli o malého chlapca, stáva sa to zaujímavé. Máme tu dve ženy, dve cirkvi. Každá z nich tvrdí, že malý chlapec, teda Ježiš Kristus, je jej, že patrí jej. Že práve ona je pravou Božou cirkvou, pravým Božím ľudom.
Ako môžeme poznať, ktorá cirkev nasleduje Ježiša Krista? Ako môžeme poznať, či sme jeho pravými učeníkmi alebo či sme zvedení rafinovaným klamom a sme súčasťou padlej cirkvi? Ako spoznal kráľ, ktorá zo žien je pravou matkou malého chlapca, ktorá zo žien dieťa skutočne miluje? Nechal priniesť meč. Čo symbolizuje meč v Biblii? Božie slovo. Pri opise duchovnej zbroje je v liste Efezským 6,17 uvedený „meč Ducha, ktorým je slovo Božie“. V Zjavení je niekoľkokrát spomenutý obraz, v ktorom Ježišovi vychádza z úst ostrý dvojsečný meč. A v liste Židom 4,12 je napísané toto:
Slovo Božie je živé, mocné a ostrejšie ako akýkoľvek dvojsečný meč; preniká až na rozhranie duše a ducha, kostí a špiku, a rozsudzuje túžby i myšlienky srdca.
Preto, aby sme rozlíšili pravdu od klamstva, potrebujeme ostrý dvojsečný meč. Aj najmúdrejší kráľ Izraela ho potreboval. Z jeho života vieme, že akonáhle tento meč prestal na rozlišovanie dobrého a zlého používať, začal strácať svoju múdrosť, stal sa bláznom. A tak ak tento meč máme, tak ho používajme! Len tak môžeme poznať, ktorá cirkev skutočne nasleduje Ježiša Krista, ktorá je pravým Božím ľudom a ktorá napĺňa znaky neviestky. Samozrejme to neplatí len pre cirkev, ale aj pre jednotlivcov, pre nás. Ak chceme poznať, ako sme na tom my s nasledovaním Ježiša, máme k dispozícii tento meč, Božie slovo. S jeho pomocou môžeme poznať, či je naša láska ku Kristovi naozajstná, či sa prejavuje tak, ako by sa podľa Biblie mala prejavovať.
Máme veľkú prednosť, že máme písané Božie slovo k dispozícii. Nebolo to tak vždy, aby bola Biblia voľne dostupná ľuďom. Boli časy, kedy vlastniť Bibliu bolo veľmi nebezpečné, a napriek tomu mnohí ľudia kvôli Písmu podstupovali riziko prenasledovania. Poznali hodnotu Božieho slova a veľmi si ho cenili. Aj dnes sú krajiny, kde je problém dostať sa k Písmu alebo kde je vlastníctvo Biblie ilegálne a hrozí za nich postih.
Pre nás, v našej krajine, je Biblia ľahko dostupná. Väčšina z nás ich vlastní niekoľko v tlačenej podobe, v rôznych prekladoch, máme ich vo svojich mobiloch, v tabletoch, v počítačoch. Otázkou je, nakoľko tento ostrý dvojsečný meč používame. Nakoľko ho používame na to, aby sme rozlíšili, čo je pravda a čo nie, čo je správne a čo nie, aký je Boh, čo po nás chce a pred čím nás varuje. Nehrdzavie nám náš meč? Nepráši sa nám na naše Biblie? Neberieme ich do ruky iba v sobotu ráno, aby sme si ich so sebou vzali do zboru?
Nejde len o to, aby sme mali Božie slovo k dispozícii v písanej forme. Ide o to, aby sme toto Božie slovo pustili do svojej mysle a do svojho srdca, aby sme sa ním nechali ovplyvňovať a premieňať. Pretože, ako je napísané v 2. liste Timoteovi 3,16-17:
„všetko Písmo je vdýchnuté Bohom a je užitočné na učenie, na usvedčovanie, na napravovanie, na výchovu v spravodlivosti, aby Boží človek bol taký, aký má byť, dôkladne vystrojený ku každému dobrému skutku.“ (CSP)
Nemali by sme zanedbávať príležitosť na to, aby sme týmto spôsobom Božie slovo používali. Nie je múdre nechať na Biblii usadiť prach. U prorokov totiž môžeme čítať tieto varovania:
Hľadajte Hospodina, kým je k nájdeniu, volajte k nemu, kým blízko je. (Iz 55,6 B21)
Hľa, prichádzajú dni, je výrok Panovníka Hospodina, keď pošlem na zemi hlad, nie hlad po chlebe ani smäd po vode, ale po vypočutí slov Hospodinových. Budú tackať od mora k moru a zo severu na východ; budú pobehovať a hľadať slovo Hospodinovo, ale nenájdu. (Am 8,11-12)
Potrebujeme poznať Božie slovo, aby sme poznali, čo je správne, čo od nás Boh chce, čo je pravda a čo nie. A keď to poznáme, je potrebné, aby sme podľa toho tiež konali. Ak Božie slovo nemáme, ak ho nepoznáme, nerozumieme mu alebo ho neberieme vážne, môžeme byť ľahko zvedení. Sme varovaní, že obzvlášť v dobe konca, krátko pred druhým príchodom Ježiša Krista, naberú zvody enormných rozmerov. Bez znalosti Božieho slova bude veľmi ťažké, ak nie nemožné, rozpoznať, čo je dobré a čo zlé, čo je pravda a čo lož.
To hlavné, pred čím Ježiš svojich nasledovníkov varuje, je, aby si dali pozor, aby neboli zvedení. Keď si v Eliášovej dobe neboli Izraelčania istí, ktorý boh je pravý a ktorého majú nasledovať, všetko sa objasnilo, keď na vrchu Karmel zostúpil oheň na Hospodinov oltár. Problém je, že v dobe konca nebude na zázračné znamenie spoľahnutie. V Zjavení 13 je napísané, že šelma zo zeme…
„robia veľké znamenia, dokonca aj oheň z neba nechá pred zrakmi ľudí zostúpiť na zem. Bolo jej dané robiť znamenia ku cti prvej šelmy a zvádzať nimi obyvateľov zeme.“ (Zj 13,13-14)
V dobe konca zostúpi oheň z neba, ale na nesprávny oltár. Toto znamenie bude spolu s ďalšími zvádzať ľudí zo správnej cesty, ľudia nimi budú oklamaní. Akú šancu budeme mať, ak nebudeme môcť spoznať pravdu vďaka ostrému dvojsečnému meču, ktorým nás náš Boh vybavil? Držme sa spoľahlivého manuálu, ktorý máme k dispozícii, rozlišujme s jeho pomocou, čo je dobré a čo zlé, pretože prevrátenosť a zvrátenosť preniká do spoločnosti stále viac a viac.
Ako je charakterizovaný ostatok Božieho ľudu v dobe konca? Sú to tí, ktorí „zachovávajú Božie prikázania a majú Ježišovo svedectvo“ (Zj 12,17 CSP). Ak chceme k ostatku Božieho ľudu patriť, bez Božieho slova to nepôjde. Je dôležité, aby sme prežívali podobnú skúsenosť, o ktorej je napísané v Žalme 119,104-105:
„Z tvojich ustanovení som nadobudol rozumnosť, preto nenávidím každý chodník klamu. Svetlom pre moje nohy je tvoje slovo, osvecuje môj chodník.“
Je dôležité skúmať Božie slovo, aby sme poznali, či to, čomu veríme, je biblická pravda? Bez tohto postoja by sme stále žili v stredovekých bludoch a poverách, v dobe temna. Neprebehla by reformácia, nevznikla by naša cirkev. Robíte to vy? Hľadáte v Božom slove, či to, čomu veríte, je biblické? Robíte ako berojenskí, ktorí každý deň skúmali v Písme, či to, čo ich učí Pavol, je pravda? Alebo sa uspokojíte s tým, čo niekto iný označí za pravdu a držíte sa toho? Je to pohodlnejšie, ale nie je to bezpečné.
Odvaha skúmať, overovať, či to, čomu veríme, je založené na Božom slove a na jeho správnom pochopení, je veľmi dôležitá. Prví adventisti túto odvahu mali. Boli označovaní za ľud Biblie a objavili v Písme mnohé vzácne pravdy. Zdieľame s nimi túto odvahu a skúmame Písma alebo sme v stave laodicejskej vlažnosti a sme presvedčení o tom, že máme všetky potrebné biblické znalosti, že sme duchovne bohatí a nič skúmať nepotrebujeme?
Skúmate Písma, lebo sa domnievate, že v nich máte večný život, a tá svedčí o mne. (Ján 5,39 B21)
Poznávajme Krista z jeho slova, poznávajme jeho zasľúbenie, jeho vôľu, poznávajme, čo je správne a čo nie, čo je biblické učenie a čo nie. Načúvajme Božiemu hlasu a nechajme sa jeho slovom viesť a premieňať, veď má veľkú moc. Boh ním stvoril nebesá i Zem! Nakúpme od Ježiša prečistené zlato, teda to, čo je rýdze, čo má pravú hodnotu, nakúpme od neho masť na pretretie očí, aby sme dokázali rozlíšiť, čo je správne a čo nie, za čo sa oplatí bojovať a kúpme si od neho aj biele rúcho , Ktorým by bola prikrytá naša nahota, naša hriešnosť.
Potom budeme pripravení na Jeho návrat, potom nás nebude musieť vypľuť zo svojich úst ako vlažné!
Ak chceme oživenie, ak chceme reformáciu, ak sa chceme skutočne primknúť ku Kristovi a byť deťmi nášho nebeského Otca, dedičia jeho zasľúbenia, potom bez Božieho slova, toho dvojsečného meča, to pôjde len ťažko. Máte ostrý dvojsečný meč? Tak ho používajte!
Súvisiace videá a dokumenty