Židovské sviatky

Boh Abraháma, Izáka a Jakoba oslovil Mojžiša pri vrchu Horeb z horiaceho kríka, poveril ho úlohou vyviesť Izraelcov z Egypta a priviesť ich do zasľúbenej krajiny (Exodus 3:1-10). Izraelci, po rade dramatických udalostí s faraónom, opustili Egypt 15. dňa mesiaca abíb (nisan) a pod Mojžišovým vedením sa vydali na pochod do zasľúbenej krajiny, ktorou bolo vtedajšie územie Kanaánu.

Za necelé tri mesiace putovania prišli k hore Sinaj (Horeb). Tu táborili približne jeden rok a na tomto mieste Boh s nimi uzavrel zmluvu. Táto zmluva je pomenovaná ako Zmluva s Mojžišom, lebo Mojžiš bol jej prostredník – prostredník uzavretia zmluvy medzi Bohom a izraelským ľudom. Neskôr, tesne pred vstupom Izraelcov do zasľúbenej krajiny, Mojžišova zmluva bola na Moabských pláňach znova potvrdená a rozšírená o dodatok (pozri Deuteronomium kapitola 29).

Zmluva zahrňuje Desatoro i mnohé ďalšie prikázania a smernice praktického, každodenného života v posvätení, inštrukcie pre stavbu svätostánku (miesta stretávania sa s Bohom), ustanovenia o levitskom kňažstve a o svätoslužbe, obetný systém a ceremoniálne ustanovenia, dodržiavanie pôstov, svätých zhromaždení, slávností a sviatkov. Všetkých nariadení a prikázaní je podľa rabínskeho počítania 613 a predstavujú Mojžišov zákon.

Každý Izraelita bol povinný dodržiavať celý Mojžišov zákon. Súčasťou Mojžišovho zákona bola aj Slávnosť pesach, ktorú bol povinný dodržiavať (sláviť) každý príslušník izraelského národa.

Keď Mojžiš prečítal knihu zmluvy, ľud odpovedal prijatím podmienok. Zmluva bola spečatená krvou, ktorou bol pokropený oltár a aj ľud. Izraelci dostali uistenie, že ich Boh dovedie do Kanaánu. Podmienkou zmluvy bola poslušnosť.

Súčasťou Mojžišovej zmluvy sú aj Hospodinove slávnosti. Je ich sedem a sú ustanovené a uvedené v 2. knihe Mojžišovej 12, v 3. knihe Mojžišovej 23, v 4. knihe Mojžišovej v kapitole 9:1-14, 28:16-31 a 29:1-39 a v 5. knihe Mojžišovej 16. Sú to tieto slávnosti: Pesach (preskočenie) Hospodinovo (alebo: Slávnosť baránka). Slávnosť nekvasených chlebov. Slávnosť prvého snopu. Slávnosť prvotiny chlebov (alebo: Slávnosť týždňov; Letnice).

Slávnosť odpočinutia (alebo: Pamiatka trúbenia). Slávnosť zmierenia – Jom Kipur (Kippúrim). Slávnosť stánkov – Sukot. V textoch, v ktorých sa píše o Hospodinových slávnostiach, je uvedené aj to, kedy sa majú sláviť, ako sa majú sláviť a je stanovený aj ich priebeh.

V Leviticus 23:37 tieto slávnosti sú označené ako výročné Hospodinove slávnosti a mali sa sláviť každý rok v ustanovených dňoch (pozri 2. Mojžišova 13:10; 4. Mojžišova 9:2 a nasledujúce verše a tiež 5. Mojžišova 16:1-17).

Pesach

pesach – hebrejsky: preskočenie; pascha – grécky: preskočenie; abíb – nisan:

Udalosť preskočenia (pesach) sa stala v mesiaci, ktorý sa stal prvým mesiacom náboženského roka Izraelcov (2. Mojžišova 12:2) a menoval sa abíb. Neskôr sa tento mesiac označuje ako nisan. K zmene došlo po babylonskom zajatí – meno prvého mesiaca v babylonskom kalendári je nisanu. Občiansky rok začína na jeseň siedmym mesiacom tišri (Rosh Hasna – Nový Rok)

Začiatok tejto slávnosti bol stanovený na deň 14. nisana pred večerom (pred druhým večerným časom). V tomto čase zabíjali baránka ako obeť Hospodinovi. Potom ho piekli na ohni, jedli ho večer (alebo: za súmraku) 14. nisana až do rána 15. nisana, kedy ho mali dojesť a nezjedené časti spáliť na ohni (2. Mojžišova 12:8-10). Bola to slávnosť, sviatok, lebo baránky sa prinášali ako obeť Hospodinovi. Krv baránka sa potom pri spomienkovej slávnosti Pesach (Pasche) vylievala na oltár (4. Mojžišova 9:7+13; 5. Mojžišova 16:5).

V 2. Mojžišovej 12:22 je ešte niečo dôležité, na čo sa často zabúda. V pokynoch je aj nasledovná inštrukcia: „…a vy nikto nevyjdete zo dverí svojho domu až do rána.“ Izraeliti boli v tú noc bezpeční len za dverami, ktoré boli označené krvou baránka. Izraeliti museli veriť a vykonať všetko, čo im Mojžiš od Hospodina oznámil. Pesach – preskočenie – je mocný predobraz evanjelia. Aj my, ak sme prikrytí krvou Ježiša Krista, sme v bezpečí rovnako, ako boli v bezpečí Izraeliti za dverami, ktorých veraje boli pokryté krvou baránka.

Aj my, ak sme prikrytí krvou Baránka, budeme ušetrení od budúceho hnevu, budeme „preskočení“, keď Boh príde vo svojom hneve vykonať spravodlivosť. Aký úžasný predobraz: baránok –Baránok. A aký mocný predobraz toho, že viera vždy ide ruka v ruke s poslušnosťou viery: Izraeliti museli „veriť a vykonať“. Nielen veriť, nielen vykonať, ale i veriť, i vykonať.

• smrť pesachového Baránka, Pána Ježiša Krista – Baránka, obetovaného za hriech sveta (Ján 1:29+36)

Sviatok nekvasených chlebov

Slávnosť nekvasených chlebov sa prelínala so Slávnosťou baránka (Paschou). Nekvasené chleby sa jedli 14. nisana večer (keď sa jedol baránok) a potom ďalších sedem dní, teda od 15. do 21. nisana – a týchto sedem dní je vlastná Slávnosť nekvasených chlebov. Tieto dve Hospodinove slávnosti idú tesne za sebou. Teda: Pesach (Slávnosť baránka) sa začína sláviť 14. nisana medzi dvoma večernými časmi (baránok sa obetuje – zabíja), pokračuje večer tohto istého dňa (baránok sa je) a 15.-21. nisana je Slávnosť nekvasených chlebov.

Nekvasené chleby sa teda v skutočnosti jedli počas ôsmich dní a na počiatku letopočtu obe tieto slávnosti už splývali do jednej slávnosti (sviatku) pod názvom Pascha: „A blížil sa sviatok nekvasených chlebov, zvaný Pascha.“ (Lukáš 22:1). Marek tieto slávnosti/sviatky opisuje ako Veľká noc a čas nekvasených chlebov:

„A po dvoch dňoch bola Veľká noc a čas nekvasených chlebov.“ Zdá sa, že nakoľko obe slávnosti nasledovali tesne za sebou, boli chápané ako jedna slávnosť, a to Pascha alebo Slávnosť nekvasených chlebov. Svedčí o tom napríklad Evanjelium podľa Marka: „A v prvý deň nekvasených chlebov, keď zabíjavali baránka…“ (Marek 14:12 – a baránka zabíjavali vždy 14. nisana).

• znakom prichádzajúcej žatvy a všeobecne zberu úrody

Snopok prvotiny žatvy

Slávnosť prvého snopu sa slávila v prvý deň týždňa po sobote týždňa, na ktorý pripadala Slávnosť Paschy. V tento deň Slávnosti prvého snopu (v nedeľu) Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Do chrámu sa prinášal snop jačmeňa ako obeť povznášania pred Hospodinom.

• jeho vzkriesenie počas prvého sviatku prvotín a tým sa naplnilo to, že on je prvotinou vzkriesenia z mŕtvych (1. Korintským 15:23)

Citát ELLEN WHITE: Od najvyššieho serafína až po najmenšiu živú bytosť – všetko čerpá život z večného Zdroja. Len ten, ktorý je jedno s Bohom, mohol povedať, že má moc život dať a má moc zase ho vziať. Vo svojej božskej prirodzenosti Kristus mal moc zlomiť putá smrti.

Kristus vstal z mŕtvych ako prvotina tých, čo zosnuli. Bol skutočným snopkom prvotín a vstal z mŕtvych v deň, keď mal byť snopok predložený Hospodinovi. Tento symbolický obrad mal v onej dobe už vyše tisícročnú tradíciu. Ľudia brali prvé klasy a keď na Veľkú noc prichádzali do Jeruzalema, obracali tento snopok prvotín pred Hospodinom ako obeť vďaky. Len potom mohli použiť aj ostatné obilie a zviazať ho do snopov. Snopok obetovaný Bohu predstavoval žatvu.

Podobne aj Kristus predstavoval prvotinu onej veľkej duchovnej žatvy, ktorá sa pozbierala pre Božie kráľovstvo. Jeho vzkriesenie je predobrazom a zárukou zmŕtvychvstania všetkých spravodlivých mŕtvych.

„Ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.“ 1. Tesaloničanom 4,14.

Keď Kristus vstal z mŕtvych, vyviedol mnohých zajatcov. Zemetrasenie pri jeho smrti im otvorilo hroby, a keď Kristus vstal, vyšli s ním. Boli to tí, čo boli povolaní do Božieho diela a vydávali svedectvo o pravde i za cenu života. Teraz mali byť svedkami toho, ktorý ich vzkriesil z mŕtvych.

Ježiš za svojej pozemskej služby kriesil mŕtvych. Vzkriesil syna naimskej vdovy, Jairovu dcéru a Lazára. Tí však neboli nesmrteľní. Aj po vzkriesení ich čakala smrť. No tí, čo vstali z hrobu pri Kristovom vzkriesení, vstali k večnému životu.

Vstupuje pred prítomného svojho Otca. Ukazuje svoju ranenú hlavu, prebodnutý bok a poranené nohy; dvíha svoje ruky, na ktorých sú stopy po klincoch. Ukazuje znamenie svojho víťazstva; predstavuje Bohu snopok prvotiny, tých, ktorí s ním vstali z mŕtvych, ako predstaviteľov toho nesmierneho množstva vzkriesených pri jeho druhom príchode. Blíži sa k Otcovi, ktorý sa raduje nad každým kajúcnym hriešnikom a plesá nad každým zachráneným.

Prv ako boli položené základy zeme, Otec so Synom urobili zmluvu o vykúpení človeka v prípade, že by ho satan premohol. Slávnostne si sľúbili, že Kristus sa stane zárukou ľudského pokolenia.

Keď na kríži zvolal „Dokonané je!“, povedal to svojmu Otcovi. Zmluva bola náležite splnená. Teraz hovorí: Otče, dokonané je. Môj Bože, splnil som tvoju vôľu. Dielo vykúpenia som dokončil. Ak je tvojej spravodlivosti urobené zadosť, „chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“. Ján 19,30; 17,24.

Počuť Boží hlas, ktorý oznamuje, že spravodlivosti sa naozaj urobilo zadosť. Satan je porazený. Kristovi všelijak unavení a bojujúci nasledovníci na zemi sú prijatí v jeho „milovanom Synovi“. Efezským 1,6. Pred nebeskými anjelmi a zástupcami nepadlých svetov sú vyhlásení za spravodlivých. Kde je on, tam bude aj jeho cirkev.

„Milosť a pravda sa stretnú, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú.“ Žalm 85,11.

Otec objíma svojho Syna a počuť pokyn:

„Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli.“ Židom 1,7.

S nevýslovnou radosťou uznávajú kniežatá, vládcovia i mocnosti zvrchovanosť Kniežaťa života. Anjelské zástupy sa mu klaňajú a radostný jasot sa rozlieha v celom nebi.

„Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu a česť, slávu a dobrorečenie!“ Zjavenie Jána 5,12.

Víťazné spevy sprevádza hudba anjelských hárf k vrcholnej radosti a sláve celého neba. Láska zvíťazila. Stratené je nájdené. V nebi zaznieva mohutné volanie:

„Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov“! Zjavenie Jána 5,13.

Ozvena tejto nebeskej radosti doznieva na zemi v známych Kristových slovách:

„Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu.“ Ján 20,17.

Rodina nebeská s rodinou pozemskou sú spojené. Náš Pán vystúpil na nebesá pre nás a pre nás aj žije.

„Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze nebo prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.“ Židom 7,25.

Slávnosť Letníc

Najznámejšie pomenovanie tejto slávnosti je Slávnosť týždňov alebo Letnice. Slávnosť týždňov (Letnice) je ustanovená v 3. Mojžišovej 23:15-22. Slávi sa jeden deň a tento deň je stanovený nasledovne: Po dni Slávnosti prvého snopu (Slávnosti prvotín) sa napočítalo sedem týždňov (teda 49 dní) a na tento deň bola stanovená Slávnosť týždňov (tiež: Slávnosť prvotiny chlebov).

Je to deň, ktorý určíme tiež tak, že po paschálnej sobote (po sobote týždňa v ktorom sa slávi Slávnosť paschy) napočítame päťdesiat dní. Päťdesiat sa grécky povie pentakostas (doslova: päťdesiaty deň).

Táto slávnosť je súčasť obetnej chrámovej služby. Môžeme povedať, že to bolo poďakovanie za úrodu (Slávnosť žatvy). V Izraeli v tejto ročnej dobe je už po žatve obilia a chlieb sa dal upiecť už z novej úrody. Preto jedno z pomenovaní tejto slávnosti je Slávnosť chlebov. Chlieb z novej úrody sa smel zrejme jesť až po tejto slávnosti, kedy boli do chrámu prinesené a Hospodinovi predložené chleby z novej pšeničnej múky ako poďakovanie za požehnanie novej úrody.

Dva chleby, ktoré kňaz vznášal pred Hospodinom, boli tou prvotinou chlebov z novej úrody. Prinášali sa  upečené z jemnej bielej pšeničnej múky. Poradie obetí na tieto dva sviatky prvotín je preto také, lebo jačmeň dozrieva pred pšenicou (jačmeň z obilnín dozrieva ako prvý).

Má sa za to, že dva bochníky jemnej bielej múky sú symbolom prvotiny veriacich v Ježiša Krista zo Židov a z pohanov, ktorí skrze Ježiša Krista prišli k Otcovi. Stalo sa tak, ako Pán pri jednej príležitosti Židom povedal, že má v skutočnosti dve stáda: „A mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca, aj tie musím priviesť, a počujú môj hlas, a bude jedno stádo a jeden pastier.“ (Ján 10:16).

Pre veriacich v Ježiša Krista Letnice sú dňom zrodenia (vzniku) Cirkvi. V tento deň bol vyliaty Svätý Duch na asi 120 učeníkov Ježiša Krista, ktorí tam svorne zotrvávali v hornej dvorane v Jeruzaleme tak, ako im to Pán prikázal potom ako bol na nebo vzatý. V tento deň boli všetci títo učeníci naplnení Svätým Duchom (Skutky 2:4). Naplnilo sa to, čo prorokoval Joel, ako kázal apoštol Peter:

„Ale toto je to, čo je povedané skrze proroka Joela: A bude v posledných dňoch, hovorí Boh, že vylejem zo svojho Ducha na každé telo…“ (Skutky 2:16).

Na Petrovu kázeň v tento deň uverilo okolo troch tisíc duší a pripojili sa k Cirkvi (Skutky 2:41) – k tým 120 – a …Pán pridával cirkvi zachránených každý deň (Skutky 2:47)

• symbolicky v tento deň začala veľká žatva zachránených duší ako z pohanov, tak aj zo Židov

Keď Pán Ježiš v prvý deň toho pamätného paschálneho týždňa, v ktorom bol ukrižovaný, prišiel do Jeruzalema jazdiac na osľati (Ján 12:14-15), svojim učeníkom povedal pamätné slová: „Ale Ježiš im odpovedal a riekol: Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Amen, amen vám hovorím, ak nezomrie pšeničné zrno, keď padne do zeme, zostane ono samotné; ale ak zomrie, donesie mnoho úžitku.“ (Ján 12:23-24).

Jeho slová sa naplnili a stali sa zrejmými na tento deň Letníc, v deň vzniku Cirkvi ako Tela Kristovho. Boli to prvotiny ovocia jeho smrti a obete. Boli to prvotiny veľkej duchovnej žatvy Svätého Ducha, ktorá sa začala vtedy na Letnice v Jeruzaleme, pretrváva až do dnešných dní a koná sa po celom svete.

Pamiatka trúbenia

V priebehu stáročí, po zničení chrámu v Jeruzaleme a tým aj ukončením chrámovej obetnej služby, sa zmenil názov tejto slávnosti na Roš ha-šana, židovský Nový rok. Tým sa údajne snažili Židia tejto slávnosti dať zmysel a účel. Roš ha-šana je radostným sviatkom modlitieb, pokánia, zvukov šófaru (trúbením na šófar, baraní roh) a sviatočných jedál.

Deň zmierenia

Veľkňaz vykonal obrad zmierenia najprv za seba a svoj dom, za svoje hriechy a potom za všetky neprávosti detí Izraela a ich prestúpenia v ich hriechoch. Očistená musela byť aj svätyňa, lebo bola poškvrňovaná službou hriešnych ľudí a tiež stánok zhromažďovania, lebo prebýval s nimi uprostred ich nečistôt (3. Mojžišova 16:16).

List Židom upozorňuje, že starozákonné obete mohli dosiahnuť len očistenie tela, obradné očistenie, ale vnútornú čistotu, ktorá je predpokladom obecenstva s Bohom, sprostredkovať nedokázali (Židom 9:13). Starozákonné obete slúžili ako predobraz úlohy Ježiša a ako proroctvo o Kristovi, ktorý vďaka svojej dokonalej obeti očisťuje svedomie človeka od mŕtvych skutkov (Židom 9:13).

Ústredným bodom sviatku Jom Kipur bolo odpustenie hriechov. V 3. Mojžišovej 23:26-32 sa však trikrát opakuje, že kto sa pred Hospodinom v tento deň nepokorí a nebude robiť pokánie, má byť z ľudu odstránený. To je predobrazom aj do dnešných dní, že Boh k odpusteniu hriechov od človeka vyžaduje pokoru a pokánie. Takou je aj výpoveď Nového zákona: bez pokánia a viery nie je možné ospravedlnenie hriešneho človeka.

V tom, že nikto nesmel byť v priestore stánku zhromaždenia počas toho, ako veľkňaz pokrýval hriech vo svätyni svätých za seba a svoj dom, za kňazov a celé zhromaždenie Izraelitov, môžeme vidieť symboliku toho, že vykonať obrad zmierenia prinesením obete a krvi a prísť s nimi pred Boha je vecou veľkňaza.

Našim Veľkňazom teraz a dnes od okamihu ako Nová zmluva vstúpila do platnosti, je len Pán Ježiš Kristus, ktorý vošiel do nebeskej svätyne so svojou vlastnou krvou (Židom 10:19-22). Nemáme iného Veľkňaza (kňaza), tak ako niet iného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi (2. Timoteovi 2:5).

Prvý stánok¹⁾ v Židom 9:6 sa ním rozumie priestor vo svätyni o dĺžke 9 metrov a šírke 5 metrov (miesto považované za posvätné a prístupné iba kňazom). Druhý stánok v Židom 9:7 sa ním rozumie svätyňa svätých.

Vstúpil za oponu do svätyne – znamená: vstúpil do svätyne svätých, čiže: vstúpil za oponu, ktorá vo svätyni oddeľovala priestor svätyne svätých od svätyne.

Svätyňa v Židom 9:11-12 sa rozumie nebeská svätyňa, svätyňa nie učinená rukou. Svätyňa v Židom 9:25 tu sa rozumie pozemská svätyňa svätých (druhý stánok) učinená rukou.

Slávnosť stánov

Zatiaľ čo Pascha bola začiatkom náboženského roka Izraelitov, Sviatok stánkov bol jeho záverečnou slávnosťou. Sviatok stánkov začínal 15. dňa mesiaca tišri a trval sedem dní. Tesne k nemu bol pridaný ešte ôsmy slávnostný deň, ktorým sa uzavreli slávnosti náboženského roka Izraela slávnostným zhromaždením. Medzi prvou slávnosťou roka a medzi touto poslednou uplynulo šesť mesiacov.

Táto slávnosť bola predovšetkým slávnosťou vďaky za zber poslednej úrody pred nástupom jesenných dažďov. Počas tohto sviatku Izraeliti bývali v stanoch vyrobených z vetiev stromov. Tento sviatok nielenže znamenal koniec zberu úrody, ale každoročne Izraelitom pripomínal, keď už boli usadení v Kanaáne, putovanie po púšti, dobu, keď sami žili 40 rokov v stanoch.

Slávnosť stánkov spolu s Paschou a Letnicami patrí k trom pútnickým slávnostiam. Zatiaľ čo sa na Slávnosť paschy a Letníc od pútnikov požadovalo, aby sa do Jeruzalema dostavili len na jeden deň, tejto slávnosti sa mali zúčastniť celých sedem dní. Pútnici prichádzali do chrámu, aby tam prinášali obete, a aby sa ľud veselil pred Hospodinom.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )