fbpx
Zmeň svoj život
Skúsenosti ľudíSvedectvá z blúdnych učení

Nechali sme zomrieť nášho syna

Ponúkam Vám jeden z mnohých príbehov a zároveň jeden z mála publikovaných príbehov, ktoré sa udiali na pôde Word of Faith movement (Hnutia Viery) v 70. rokoch, ktoré by nám mali byť výstražným signálom pred vieroukou a dogmatikou tohto hnutia a hlavne na ich preexponovaný dôraz na uzdravenie a taktiež na tvorivú moc pozitívneho vyznávania v modlitbe.

Jedná sa o tragický príbeh rodiny Parkerovích, ktorý Vám v krátkosti priblíži onu tragédiu, ktorú nikomu z nás neprajem, aby sa stala v našich rodinách a to len pre úprimnosť srdca jednotlivcov a chybné učenie nás a tých, ktorí sa nazývajú “pastiermi stáda“.

Nikoho neobviňujem a nikomu neprikladám väčší podiel viny na tragédii, ktorou si museli Parkerovi prejsť. Súd patrí Bohu a nie nám a preto nech je nám tento príbeh varovaním pred zhubným učením Hnutia Viery.    

Obsah

V roku 1980 Harvest House publikoval knihu Larryho Parkera s názvom “Nechali sme zomrieť nášho syna“ (We let our son die). Kniha rozpráva tragický príbeh o tom, ako Larry a jeho manželka – po tom, čo boli ovplyvnený jedným z mnohých amerických zborov Word of Faith (Hnutia Viery).

Títo učitelia povzbudili týchto úprimných a oklamaných kresťanov, aby odopreli inzulín svojmu diabetickému synovi, Wesleymu, ktorý mal ťažkú cukrovku. Ako sa dalo očakávať, Wesley neskôr upadol do diabetickej kómy. Títo učitelia varovali Larryho Parkera na nevhodnosť hovoriť „negatívne výpovede“ (teda nehovoriť nič negatívne na zdravotný stav svojho syna) a tak pokračovali v „pozitívnom vyznávaní“ Wesleyho vyliečenia až do doby jeho smrti.

Aj po Wesleyho smrti manželia Parkerovi – nezlomení vo svojej „viere“ – zorganizovali službu vzkriesenia namiesto pohrebu. Viac ako jeden rok po smrti svojho syna, odmietli opustiť „zjavené múdrosti“, ktoré dostali skrze „Hnutie Viery“. Nakoniec boli súdení a odsúdení za zabitie a týranie dieťaťa. Mnohé iné podobné tragické príbehy by sa dali nájsť a spočítať v desiatkach ak nie v stovkách .

Aj napriek tomu sa rozpútal masaker, ktorý sa neobmedzuje iba na fyzickú smrť. Doslova tisíce ľudí prehĺtajú duchovný kyanid, ktorý rozdávajú na počkanie učitelia Hnutia Viery, čo vedie týchto úprimných ľudí k devastácií ich vlastnej viery v Boha.    

Úryvky z knihy

Odysea z názvom Parkerovi. To, čo sa teraz vidí ako klam začalo 19. augusta 1973 v nedeľu, kedy evanjelista Daniel Padilla prišiel slúžiť do zboru Assembly of God v meste Barstow. Pastorom tejto cirkvi bol v tej dobe Rev. Gary Nash. Ten svojmu zhromaždeniu povedal, že Padilla bol hospitalizovaný s „bolesťami chrbtice“ ale vďaka sile modlitby, bol od Boha údajne uzdravený.

Padilla potom rozvinul v kázni túto tému a na konci pozval „každého, kto potrebuje zázrak vo svojom živote, najmä uzdravenie tela“, aby spravil krok dopredu a prijal svoje modlitby (pochopil silu svojej modlitby). Parkerovi krátko diskutovali o tom, či nechať svojho ťažko diabetického syna urobiť tento “krok vpred“.

Koniec koncov, Wesley sa modlil tak často a nič sa nedialo, že jeho nádej pritom slabla. Napriek tomu, úprimný mladý chlapec bol ochotný to skúsiť ešte raz.   „Chápeš, čo sa budeme modliť teraz?“ Padilla sa spýtal Wesleyho, ktorý pred ním pokľakol. „Áno,“ povedal Wesley, „chcem byť uzdravený z cukrovky.“ „Veríš, že Boh ťa chce uzdraviť Wesley? Veríš tomu?“ „Hmm“ povedal Wesley. On skutočne veril!  

Jeho rodičia (Larry a Lucky) mali výhrady, ale potom predsa len súhlasili s “trhom zázrakov“. Rodák z Washingtonu D.C. Larry pochádzal z rozbitej rodiny a túžil nájsť útechu v zhromaždení Božom (Assembly of God) a to už vo veku 6 rokov. Lucky, (ktorú nikto nevolal jej skutočným menom Alice) ostala na starosti svojej tete a strýkovi, ktorý bývali taktiež vo Washingtone D.C. Lucky sa pripojila k zhromaždeniu Hnutia Viery tri roky po jej sobáši s Larrym.

Veci a okolnosti plynuli pre nich dobre až do 6 roku Wesleyho života, keď ho diagnostikovali ako diabetika (cukrovkára). V roku 1972 musel byť Wesley hospitalizovaný pre zlú reakciu jeho tela na nízku hladinu cukru v krvi. Nasledujúcu jar bol Larry prepustený z práce v Goldstone, kde pracoval od roku 1963.

Psychické rozpoloženie, ktoré spôsobili strata zamestnania (s tým spojeného príjmu) a nedobrý zdravotný stav jeho syna, začali manželia Parkerovi pociťovať silnú potrebu Božieho zásahu do ich situácie.   „Chceli sme veriť“ hovorí Larry. „Potom, čo v nedeľu Wesley sám začal rozprávať svojim priateľom o tom, že ho Boh „uzdravil“ sme to začali hovoriť aj sami sebe“.

(Pozitívne vyznávanie uzdravenia aj keď nie je lekársky doložené a potvrdené. Vyznávanie pokračuje aj napriek symptómom choroby, ktoré sa prejavujú na a v tele pacienta, pozn. prekl.).

“Dobre, budeme veriť, že to čo robíme je pravda (od Boha)“. Celý môj život som sa učil, že môžete získať dostatok viery nato, aby ste ignorovali vonkajšie okolnosti a to len nato, aby bola vaša viera úplná“ (Ak to nedokážete, Vaša viera je neúplná, pozn. prekl.) 

Druhý deň ráno po zhromaždení sa rodičia malého Wesleyho rozhodli dať inzulín preč, aj napriek jeho vyšetreniu moču, ktoré jednoznačne preukázalo, že chlapec tie lieky urgentne potrebuje. „Si uzdravený“ hovorieval Larry svojmu synovi, pričom vylieval predpísaný inzulín do koša a lámal pri tom injekčné striekačky.  Larry si nahováral, že test moču jeho syna bol len „klam od Satana,“ spôsob, akým sa testuje viera rodiny.

„Boli sme neustále vyučovaný, že Boh uzdravuje a že keď sa modlíme, On odpovedá na naše modlitby,“ hovorí Larry. (Boh skutočne odpovedá na modlitby svojho ľudu, ale toto konkrétne učenie sa opiera o nebiblický základ, že my sme malý “bohovia“ a teda nám patrí “Božské zdravie“ a samozrejme učenie “môžeš mať to čo vyznávaš“ dodatok. prekl.) „A keď vaše dieťa vyznáva, že je skutočne uzdravené, je ťažké mu povedať: „Nie v skutočnosti nie si“.  

Počas nasledujúcich dvoch dní Wesley preukazoval všetky znaky zvyšujúcej sa hladiny cukru v krvi a diabetickej reakcie: zvracanie, bolesti hlavy, nadmerné močenie a bolesti žalúdka. Na to Parkerovi odpovedali vrúcnou modlitbou a snažili sa presvedčiť sami seba, že to nepochybne bolo skutočné nebezpečenstvo (aj napriek ich opačnému vyučovaniu). „Bolo to hrozné“ hovorí Larry. „Bojovali sme sami.

Vzhľadom k našej láske k nášmu synovi, chceli sme mu dať inzulín, aby to prešlo. Ale bojovali sme pritom v mysli s našou vierou, pre ktorú by bolo toto konanie v jej protiklade, čiže neverou“. V utorok sa Wesleyho zdravotný stav zhoršil natoľko, a bol taký akútny, že Larry takmer ustúpil a kúpil inzulínu pre syna. No nakoniec bol odradený tromi členmi jeho modlitebnej skupiny od toho aby poskytol jeho trpiacemu synovi inzulín, ktorý tak akútne potreboval.

Na začiatku roka v stredu ráno bol Weselyho dych ťažký a drsný. V ten deň navštívil rodinu ich “pastier“ reverend Nash. Ten pokľakol pri Wesleyho posteli a jeho chrapľavý a ťažký dych sa zmiernil. Parkerovi užasli a nanovo s horlivosťou uverili, že modlitby boli vypočuté a jej sila je v pravde vyučovaná. V tej chvíli mal Nash ešte vážne pochybnosti o uzdravení malého Wesleyho. Neskôr toho istého rána sa vrátil k Parkerovcom domov a vyzval ich, aby zobrali Wesleyho k lekárovi.

Ale rodičia odmietli lebo presvedčili samých seba, svoje srdce a dušu, že vzdať sa a zobrať syna k lekárovi je rovnaké, ako vzdať sa a odmietnuť samotného Boha.   Skoro popoludní 11 ročný Wesley upadol do kómy. O niekoľko hodín neskôr, (keď sa jeho rodičia a priatelia po celý čas modlili pri jeho lôžku) malý Wesley Parker utrpel konečný diabetický kŕč a zomrel. Larryho tvár sa stále krúti v žiali, keď spomína na to, čo sa dialo ďalej.

Moja reakcia bola „Nič sa nestrachujte, chystá sa vstať z mŕtvych.“ Nasledujúcu nedeľu Parkerovi vykonali „službu vzkriesenia“ v pohrebnom ústave. Keď jeho vlastné modlitby zlyhali, Larry pozval deti (Wesleyho kamarátov), súčasne aj svoje vlastné deti, ako aj ostatných zúčastnených búchať na rakvu a skandovať: „vstaň Wesley“ znova a znova. „Pokúšal som sa hľadať a urobiť správnu vec“ hovorí Larry. „Nechcel som prehliadnuť nič, čo by znemožnilo jeho vzkriesenie.

Keby som premýšľal racionálne, neurobil by som to. Keď sa pozerám späť, tak si niekedy myslím, že som musel byť blázon. Nerozumiem tomu. Ale nemôžem vrátiť späť to, čo som urobil. Dokonca aj keď už poznáte pravdu, už je príliš neskoro.“   V pondelok bol Wesley pochovaný v Mountaine na cintoríne. Jeho rodičia sa odmietli zúčastniť jeho pohrebu.

O dva dni neskôr, 29. augusta, Larry a Lucky boli zatknutí na základe obvinenia z neúmyselného zabitia a zneužívania detí. Strávili šesť dní vo väzení. Odsúdili ich v oboch bodoch obžaloby a manželia Parkerovi dostali päťročnú podmienku. O štyri roky neskôr, na základe ich príkladného správania a ich vlastného uznania, že Wesley zomrel zbytočne (ich presvedčenie bolo prevrátené) bol na základe týchto faktov ich probačný dohľad ukončený.  

Od tej doby Larry napísal v roku 1980 vyššie spomínanú knihu “Nechali sme zomrieť nášho syna“ z ktorej pochádzajú aj citované výroky, a predal aj práva na televízny film, ktorý bol nakrútený v roku 1988 na základe týchto udalostí. Nesie názov Promised a Miracle, po slovensky

Prisľúbený zázrak. Peniaze, ktoré Parkerovci dostali venovali na podporu misijnej skupiny a výskum diabetu. „Nerobíme to pre náš vlastný prospech alebo profit“ hovorí Larry. „Jedinou našou motiváciou je zastaviť ostatných ľudí v tom, aby urobili rovnakú chybu“.  

Uzdravenie vždy a pre každého?

Milí čitateľ, ak by si nevedel čo obsahuje alebo obnáša učenie týchto učiteľov Hnutia Viery, ponúkam ti zopár citátov podaktorých významných predstaviteľov tohto Hnutia, ktoré ti pomôžu dotvoriť tento obraz skazy: Učitelia Hnutia Viery sa všetci zhodujú, že Boh chce uzdraviť všetkých ľudí. Ulf Ekman k tomu uvádza: „Boh chce uzdraviť všetkých, to znamená, že aj teba. Môžeš si byť istý, že patríš do skupiny všetkých“.  

Pretože človek je vo vnútri božský, Lester Sumrall dodáva: „Keby sme boli stále chorý, začal by som premýšľať o tom, či On nie je náhodou chorý“ Božské uzdravenie tak náleží každému Božiemu dieťaťu. Ak to vieme, nie je potreba, aby sme sa v tejto veci pýtali na Božiu vôľu…

Nemusíme sa modliť: „Bože uzdrav tohto muža, túto ženu.“   „V Božom pohľade sú už dávno uzdravený“, tvrdí ďalej Kenneth Hagin. Najvyššia a dokonalá vôľa Božia je, aby nebol žiaden veriaci chorý. Pokiaľ sa aj tak stane, že veriaci ochorie, musí sa vzoprieť satanovi, ktorý chorobu zosiela a vybojovať uzdravenie.  

Sumrall píše: „Diabol má moc uvaliť na teba chorobu, tak ako ju mal napríklad Job. Ale ako kresťan máš Božie poverenie sa vzoprieť, odmietnuť a zničiť všetku autoritu diabla. Musíš uskutočniť svoje práva… Kristov učeník musí povedať: „Som v mene Ježiša uzdravený.“  

Podobne radí aj Ekman: „Keď na teba prichádza moc zhora, musíš ju vo svojom srdci prijať a vyznať: „Božia moc k uzdraveniu vstúpila teraz do mňa. Prímam uzdravenie. Prímam túto moc a vyznávam, že od tejto chvíle som zdravý. Nech vidím výsledky uzdravenia teraz alebo za nejakú dobu – rovnako ho prímam vierou práve teraz.“  

Liardon, ktorý navštívil nebo, tu videl skladisko zdravých ľudských orgánov, ktoré si navzdory satanskému odporu človek môže vymodliť. „V tomto skladisku sú stovky nových očí, nôh, kože, vlasy, ušní bubienky – všetko je tam. Musíte len isť a vziať si všetko, čo potrebujete, rukou viery, pretože to tam je, je to tam, je to tam.“  

Benny Hinn dodáva: „Uzdravenie nie je možne oddeliť od spasenia“ (Inými slovami, ak je niekto chorý, nie je spasený, pretože neprijal ani jedno ani druhé na základe jeho tvrdenia o neoddeliteľnosti pozn. prekl).

Súvisiace videá a dokumenty