Nečakaný dôkaz histórie – 2.časť

Toto je celá šiesta kapitola z knihy Michaela Crema, Skrytá história ľudstva. Michael Cremo nie je kreacionista, ale jeho cieľom bolo zhromaždiť nálezy, ktoré boli úmyselne zabudnuté alebo ignorované. Tieto artefakty boli určitým spôsobom zdokumentované, prípadne sa o nich dochovalo svedectvo, a menšia časť z nich sa zachovala dodnes. Hoci Cremo netvrdí, že každý z týchto objavov je stopercentne istý, zdôrazňuje ich počet a význam pre pochopenie našej neevolučnej minulosti.

Mnohé z týchto dôkazov naznačujú, že ak ľudia existovali vo vzdialenej minulosti, nemuseli byť technologicky či kultúrne zaostalí. Toto vzbudzuje otázku: Ak na zdokonalenie svojich zručností potrebovali dlhý čas, prečo nenachádzame staršie artefakty, ktoré by odrážali rozvíjajúcu sa civilizáciu?

V roku 1863 vyjadril pochybnosti Charles Lyell vo svojej knihe Antiquity of Man:

„Miesto najhrubších hrnčiarskych výrobkov a pazúrikových nástrojov… by sme mali nachádzať sochárske diela prekonávajúce krásou najlepšie diela Feidia a Praxitela; koleje ukrytých železničných tratí alebo elektrické telegrafy, ktoré by dnešní špičkoví inžinieri mohli využiť. Astronomické nástroje a mikroskopy pokročilejšie, než aké pozná Európa, a ďalšie dôkazy o dokonalom umení a vede.“

Nasledujúce správy síce nedosahujú Lyellove očakávania, no niektoré popisované artefakty naznačujú prekvapivú úroveň dokonalosti. Niektoré sú rozhodne pokročilejšie než primitívne kamenné nástroje a nachádzajú sa v geologických kontextoch oveľa starších, ako sa doteraz predpokladalo. Väčšina správ o týchto anomálnych dôkazoch pochádza z nevedeckých zdrojov a samotné nálezy často neboli zachované v tradičných múzeách prírodnej histórie.

Dôležitosť týchto anomálnych objavov nie je úplne jasná, no ich uvedenie môže povzbudiť k ďalšiemu štúdiu. Táto kapitola obsahuje len zlomok publikovaných materiálov. Fakt, že takéto dôkazy sú len zriedkavo oznamované a málokedy uchovávané, naznačuje, že známe správy predstavujú iba malý podiel z celkového množstva podobných archeologických objavov uskutočnených za posledné storočia.

Prekvapujúci objav hraběte Bournona: Dôkazy o prítomnosti ľudí v hlbokých vápencových vrstvách

V knihe Mineralogy zaznamenal hrabě Bournon fascinujúci objav francúzskych robotníkov z konca 18. storočia. Tento objav odhalil nielen prekvapujúce artefakty, ale aj stopy ľudskej činnosti v hĺbke, ktorá by za bežných okolností mala byť úplne nedotknutá ľudskou prácou.

V rokoch 1786 až 1788, počas rekonštrukcie Paláca spravodlivosti v Aix-en-Provence, pracovali robotníci na ťažbe tmavosivého vápenca. Tento druh kameňa bol spočiatku krehký, no pôsobením vzduchu postupne tvrdol. Pri odstraňovaní desiatej vrstvy v hĺbke 12 až 15 metrov objavili robotníci niečo neuveriteľné – lastúry na spodnom povrchu jedenástej vrstvy. Po ďalšom odstraňovaní kameňa narazili na pahýle stĺpov, fragmenty opracovaných kameňov a dokonca mince, nástroje či fragmenty drevených predmetov.

Najväčší údiv však vzbudila kamenná doska s rozmermi 2 až 2,5 metra, ktorá mala hrúbku 2,5 cm. Aj keď bola rozlámaná na množstvo kúskov, tie mohli byť spojené do pôvodného tvaru. Doska vykazovala jasné znaky používania – zaoblené okraje a zvlnenejšie povrchy naznačovali, že slúžila ako nástroj pre kameníkov.

Hrabě Bournon ďalej zdôraznil, že mnohé objavené nástroje a úlomky boli premenené na achát, ktorý sa vyznačoval jemnou štruktúrou a pekným sfarbením. Tento fakt naznačuje, že stopy ľudskej činnosti pochádzajú z obdobia dávno pred vznikom týchto vápencových vrstiev. Robotníci zrejme vykonávali svoju prácu priamo na mieste, čo svedčí o pokročilej úrovni civilizácie.

Objav bol v roku 1820 publikovaný v American Journal of Science, no dnes by sa podobná správa vo vedeckom časopise pravdepodobne neobjavila. Moderná veda tieto anomálne objavy väčšinou ignoruje alebo ich nepovažuje za hodnoverné.

Záhadné vypuklé znaky v mramorovom kvádri: Dôkaz inteligentných bytostí z dávnej minulosti?

V roku 1830 bol objavený fascinujúci nález v lome 22 km severozápadne od Filadelfie, ktorý podnietil mnohé otázky o prehistorických nálezoch a možnej prítomnosti inteligentných bytostí v dávnej minulosti. V pevnom mramorovom kvádri, ktorý sa nachádzal v hĺbke 18 až 21 metrov, robotníci narazili na pravouhlý zárez s rozmermi približne 3,8 cm na šírku a 1,6 cm na výšku. Zárez obsahoval dva vypuklé znaky, ktoré nebolo možné vysvetliť prirodzenými fyzikálnymi procesmi.

Predtým, než sa pracovníci dostali k vrstve, kde sa kváder nachádzal, museli odstrániť vrstvy ruly, slídovej bridlice, amfibolu, mastkovej bridlice a primitívnej ílovitej bridlice. Tento fakt naznačuje, že kváder bol súčasťou veľmi starých geologických vrstiev. Na miesto objavu boli prizvaní vážení páni z blízkeho Norristownu v štáte Pennsylvania, aby vykonali detailné preskúmanie. Tieto znaky boli neskôr zdokumentované a publikované v American Journal of Science v roku 1831. Záver odborníkov naznačuje, že znaky mohli vytvoriť iba inteligentné bytosti, čo otvára otázky o historickom pôvode tohto mramorového bloku.

Hoci dnešná veda tieto nálezy často ignoruje, ich existencia spochybňuje tradičné chápanie vývoja civilizácií. Môže ísť o ďalší dôkaz o pokročilej technológii a remeselných schopnostiach neznámych civilizácií z dávnej minulosti.

Obr. 6.1. Tvary podobné vystupujícím písmenům nalezené uvnitř mramorového bloku z dolu nedaleko Filadelfie, Pensylvánie. Mramorový blok je z hloubky 18 až 21 m.

Tajomný hřeb v pískovcovom kvádri: Stopy ľudskej činnosti spred 360 miliónov rokov?

V roku 1844 Sir David Brewster, významný škótsky fyzik a zakladateľ Britskej spoločnosti pre pokrok vedy, podal správu o fascinujúcom objave. V lome Kingoodie Quarry (tiež známy ako Mylnfield) v Škótsku bol v pískovcovom kvádri nájdený hřeb, ktorý naznačuje možnú prítomnosť ľudskej činnosti v hlbokom praveku.

Podľa správ z 20. storočia, najmä od Dr. A. W. Medda z Britského geologického prieskumu, tento pískovec pochádza z obdobia devónu, teda má približne 360 až 408 miliónov rokov. Brewster vo svojej správe uviedol, že hřeb bol objavený pevne zakliesnený v kvádri pískovca. Časť hřebu vyčnievala 1,3 cm do vrstvy tillu (mäkkej ílovitej hmoty), zatiaľ čo jeho hlava bola schovaná hlboko v jadre pískovcového bloku. Tento detail vylučuje možnosť, že by hřeb bol do kameňa zatlčený po jeho vyťažení.

Brewster, známy svojimi prelomovými objavmi v oblasti optiky, túto správu prezentoval na stretnutí Britskej spoločnosti pre pokrok vedy, čo podčiarkuje vedeckú vážnosť objavu. Hoci dnešná veda väčšinou ignoruje podobné nálezy, tento hřeb predstavuje výzvu pre tradičné predstavy o histórii Zeme a vývoji života.

Je tento objav dôkazom technologickej vyspelosti neznámej civilizácie z dávnej minulosti, alebo ho možno vysvetliť inak? Záhada hřebu z lomu Kingoodie zostáva jedným z najpodivnejších nálezov v prehistorickej geológii.

Zlaté vlákno v kameni: Záhadný nález spred 320 miliónov rokov

Dňa 22. júna 1844 londýnsky denník Times publikoval podivnú správu, ktorá dodnes vyvoláva otázky. Pri ťažbe kameňa neďaleko rieky Tweed, približne 460 metrov pod miestom zvaným Rutherford-mill, bolo v hĺbke asi 2,5 metra objavené zlaté vlákno. Tento nález šokoval odborníkov i laikov.

Podľa informácií poskytnutých Dr. A. W. Meddom z Britského geologického prieskumu v roku 1985 pochádza tento kameň z obdobia raného karbonu, čo znamená, že má približne 320 až 360 miliónov rokov. Fakt, že zlaté vlákno bolo zasadené hlboko v kameni z tohto obdobia, predstavuje záhadu, ktorú tradičná veda zatiaľ nedokázala uspokojivo vysvetliť.

Tento prehistorický objav zanecháva mnoho otázok: Ako sa zlaté vlákno dostalo do horniny takej starobylej? Ide o dôkaz o existencii technologicky vyspelých civilizácií v dávnej minulosti, alebo je možné, že sa príroda postarala o tento jav iným spôsobom? Nález z rieky Tweed zostáva jednou z najfascinujúcejších anomálií v geológii. Pre záujemcov o prehistorické nálezy a záhady ponúka tento prípad ďalší podnet na skúmanie a zamyslenie.

Tajemná nádoba z Dorchesteru: Kovový artefakt starý 600 miliónů let?

Dňa 5. júna 1852 publikoval časopis Scientific American správu s názvom „Pozůstatek z minulé doby“ o objave, ktorý dodnes fascinuje vedcov i amatérskych bádateľov. Pri odstrele skaly na hore Meeting House v meste Dorchester (neďaleko Bostonu) bola v hĺbke približne 4,6 metra objavená zvláštna kovová nádoba, ktorá explóziou vyletela zo slepenca.

Nádoba, rozdelená výbuchom na dve časti, mala tvar zvona, bola vysoká 11 cm so základňou o priemere 17 cm a vrcholom širokým 6 cm. Hrúbka materiálu dosahovala asi 0,3 cm. Kov nádoby pripomínal zmesinku, pravdepodobne s obsahom striebra. Povrch bol zdobený šiestimi obrazmi kvetov vykladanými čistým striebrom a spodná časť obsahovala ozdobný veniec z vínnej révy, taktiež vyložený striebrom.

Nádobu preskúmal Dr. J. V. C. Smith, ktorý uviedol, že počas svojich ciest po Oriente nevidel nič podobné. Podľa geologických údajov pochádzal slepenec, v ktorom bola nádoba nájdená, z obdobia prekambia, čo znamená, že má viac ako 600 miliónov rokov. Táto skutočnosť je v rozpore so štandardnými evolučnými teóriami, podľa ktorých sa v tom období len začal vyvíjať život na Zemi.

Nádoba z Dorchesteru vyvoláva mnoho otázok. Je možné, že ide o dôkaz prítomnosti technologicky vyspelých kovotepcov a umelcov na Zemi v období, ktoré tradičná veda považuje za predchodcu života? Ako sa mohol tento artefakt ocitnúť v hornine staršej ako 600 miliónov rokov?

Hoci redaktori Scientific American komentovali správu s iróniou, tento objav zostáva jednou z najväčších záhad v oblasti antických artefaktov a prehistorických objavov. Roxburský konglomerát, známy svojím vekovým rozsahom, teraz ukrýva príbeh, ktorý vedci ešte len musia odhaliť.

Záhadná kriedová guľa z Montaigu: Dôkaz ľudskej činnosti v treťohorách?

Aprílové vydanie časopisu The Geologist z roku 1826 prinieslo prekvapivú správu od Maximiliena Mellevillea, viceprezidenta francúzskej Laonskej akademickej spoločnosti, o objave záhadného predmetu v lignitových ložiskách pri Montaigu, neďaleko Laonu. Išlo o guľatý objekt z bielej kriedy, nájdený vo vrstve starej z obdobia raných treťohôr, približne 75 metrov pod povrchom.

Predmet s priemerom asi 6 cm a hmotnosťou 310 g objavili robotníci v auguste 1861 počas prác v horizontálnej šachte. Podľa svedkov guľa vypadla z klenby bane, kde po sebe zanechala odtlačok. Dr. Lejeune, ktorému bol nález odovzdaný, a samotný Melleville skúmali, že guľa vykazovala známky dlhodobého kontaktu s okolitými materiálmi – jej povrch bol čiastočne zafarbený čiernym lignitom, zatiaľ čo iná časť, ktorá bola v kontakte s nánosom lastúr, si zachovala matne bielu farbu.

Známky ľudskej činnosti?

Melleville spomenul, že robotníci už predtým našli v ložisku skamenené kúsky dreva so znakmi opracovania, čo naznačovalo možnú ľudskú činnosť v období vzniku lignitových vrstiev. Napriek tomu bol vo svojich záveroch opatrný:

„Neodvažujem sa tvrdiť, že človek bol súčasníkom lignitov parížskej panvy, pokým nebudú nájdené ďalšie potvrdené dôkazy.“

Geologické vrstvy v tejto oblasti podľa Mellevillea neboli narušené a nevykazovali žiadne známky manipulácie, čo vylučuje možnosť, že by guľa mohla byť podvrhnutá alebo zanesená z povrchu.

Diskusia o pôvode kriedovej gule

Zatiaľ čo Melleville ponechal interpretáciu nálezu vedeckej komunite, v roku 1883 geológ Gabriel de Mortillet navrhol alternatívne vysvetlenie. Podľa neho mohlo ísť o prírodný jav – guľa z bielej kriedy mohla byť vyvaľkaná v treťohorných moriach a následne uložená v lignitových vrstvách. Nález z Montaigu však zostáva jednou z mnohých geologických záhad, ktoré naznačujú, že naše poznanie dávnej histórie Zeme je stále neúplné. Nech už je pôvod gule akýkoľvek, ide o fascinujúci príklad prepojenia geológie a možných stôp dávnej ľudskej aktivity.

Obr. 6.2. Tato křídová koule byla objevena v raně eocénní vrstvě hnědého uhlí nedaleko města Laon ve Francii. Na základě jejího stratigrafického umístění jí lze připsat stáří 45 až 55 miliónů let.

To však nevyzerá ako veľmi pravdepodobné vysvetlenie. Po prvé, rysy gule boli nekonzistentné s účinkom vĺn. Melleville uviedol:

„Tri veľké odštiepky s ostrými uhlami tiež svedčia o tom, že počas opracovania bola guľa upevnená ku kvádru, z ktorého bola vyrobená, a bola oddelená až po dokončení, úderom, ktorého dôsledkom je takýto zlom.“

Ak by sa ako vysvetlenie celkovej guľatosti predmetu pripustil účinok vĺn, potom by vlny mali zahladiť aj ostré hrany, ktoré Melleville opísal. Navyše je pravdepodobné, že dlhodobejšie vystavenie vplyvu vĺn by kúsok kriedy rozložilo. De Mortillet uviedol, že guľa bola nájdená v raných eocénnych vrstvách. Ak ju vyrobili ľudia, museli žiť vo Francúzsku pred 45 až 55 miliónmi rokov.

Tajomné mince z Illinois: Dôkazy o ľudskej činnosti v hlbokých geologických vrstvách?

V roku 1871 ohlásil William E. Dubois zo Smithsonovho inštitútu mimoriadny objav. Pri vrtaní studní v oblasti Lawn Ridge v štáte Illinois boli nájdené predmety pripomínajúce mince, ktoré zrejme vyrobili ľudia, napriek tomu, že pochádzali z veľkých geologických hĺbok.

Podľa J. W. Moffita, ktorý o objave informoval, bola jedna z mincí nájdená v auguste 1870 počas vŕtania studne. Predmet bol zachytený na vrtáku vo vrstve nachádzajúcej sa v hĺbke 40 metrov. Geologické vrstvy, ktorými sa vrták dostal k nálezu, boli podrobne zdokumentované:

• 0,9 m ornice,
• 3,0 m žltého ílu,
• 13,4 m modrého ílu,
• 1,2 m ílu so zmesou piesku a štrku,
• 5,8 m purpurového ílu,
• 3,0 m tvrdého hnedého železivca,
• 2,6 m zeleného ílu,
• 0,6 m rastlinnej černozeme,
• 0,8 m žltého ílu,
• 0,6 m tvrdého žltého železivca,
• 6,2 m zmiešaného ílu.

Táto podrobná štruktúra vrstiev svedčí o tom, že nález bol uložený v zemi po veľmi dlhú dobu. Dubois neskôr preskúmal nález a označil ho za objekt s nepochybnými znakmi ľudskej výroby.

Ďalší podobný objav v Illinois

V roku 1881 ohlásil ďalší prípad podobného nálezu geológ A. Winchell. „Mince“ bola tentoraz objavená vo vrtanej studni v hĺbke 35 metrov. Podľa listu W. H. Wilmota sa geologické vrstvy v tomto mieste mierne líšili od tých, ktoré opísal Moffit, no nález bol podobne nevysvetliteľný.

Otázky o pôvode mincí

Ako sa mohli predmety vyrobené ľuďmi dostať do vrstiev, ktoré podľa geológov vznikali desiatky tisíc rokov pred príchodom človeka do Severnej Ameriky? Mince z Lawn Ridge predstavujú jednu z mnohých geologických záhad, ktorá otvára otázky o pôvode a pravdepodobnom veku ľudskej civilizácie.

Napriek ich tajomnému charakteru zostávajú tieto objavy málo známe, pričom ich preskúmanie by mohlo vrhnúť nové svetlo na históriu ľudstva. Či ide o geologickú anomáliu alebo dôkaz dávnych civilizácií, stále čakáme na odpovede.

V roku 1870 bola počas vŕtania studne v oblasti Lawn Ridge, Illinois, objavená zvláštna minca vo vrstve nachádzajúcej sa v hĺbke 35 metrov pod povrchom. Podľa Geologického prieskumu štátu Illinois pochádzajú nánosy, ktoré obsahovali tento predmet, z obdobia yarmouthského interglaciálu a sú staré 200 až 400 tisíc rokov. Tento objav vyvoláva otázky o existencii dávnych civilizácií v Severnej Amerike.

W. E. Dubois zo Smithsonovho inštitútu opísal mincu ako „mnohouholník blížiaci sa kruhu“ s hrubými obrázkami a nápismi, ktorých jazyk nevedel identifikovať. Mince sa líši od všetkých známych historických exemplárov. Dubois tvrdil, že jej rovnomerná hrúbka naznačuje spracovanie vo válcovni a že bola vyrobená pomocou strojových nožníc alebo dlát, čo poukazuje na vysokú úroveň technológie.

Podľa Duboisa tento predmet dokazuje existenciu civilizácie schopnej vyrábať mince v Severnej Amerike pred 200 tisíc rokmi. Tento časový údaj je však v rozpore s bežnými názormi, podľa ktorých sa prvé kovové mince začali používať až v 8. storočí pred n. l. v Malej Ázii, a Homo sapiens sapiens údajne existuje iba približne 100 tisíc rokov.

Ďalšie artefakty v Illinois

V okresoch Whiteside a Marshall boli objavené aj iné zaujímavé predmety:

• Medený prsteň alebo kroužok pripomínajúci námorné ráhna (hĺbka 37 m),
• Predmet pripomínajúci lodný hák,
• Železná sekera v tvare oštepu objavená v hĺbke 12 m,
• Kamenné fajky a hrnčiarske výrobky v hĺbkach od 3 do 15 m.

Podľa Geologického prieskumu štátu Illinois sa vek nánosov v hĺbke 37 m v okrese Whiteside líši. Na niektorých miestach sú tieto vrstvy staré 50 tisíc rokov, inde však ležia nad silurskými kamennými ložami starými až 410 miliónov rokov.

Záhady minulosti

Nálezy mincí a ďalších artefaktov z Illinois stavajú pred odborníkov mnohé otázky. Ako sa mohli technologicky pokročilé predmety objaviť vo vrstvách starých stovky tisíc rokov, ďaleko pred predpokladaným príchodom moderného človeka do Ameriky? Môže ísť o geologickú anomáliu, alebo sú tieto predmety dôkazom dávnych civilizácií, o ktorých ešte nič nevieme?

Tento objav je len jedným z mnohých záhadných dôkazov, ktoré spochybňujú naše chápanie histórie Zeme a ľudstva. Preskúmanie týchto artefaktov by mohlo otvoriť nové kapitoly v dejinách archeológie a geológie.

Figúrka z Nampy: Dôkaz dávnej civilizácie v Severnej Amerike?

Malé vyobrazení lidské podoby, zručně vytvořené v jílu, bylo nalezeno v r. 1889 v Nampě, stát Idaho (obr. 6.4).

Obr. 6.4. Figurína ze studně z Nampa, Idaho. Tento předmět je z pliopleistocénu, starý asi 2 milióny let.

V roku 1889 bola pri vŕtaní studne v meste Nampa v Idahu objavená malá keramická figúrka, ktorá vzbudila mimoriadny záujem vedcov. Figúrka bola vyzdvihnutá z hĺbky 91 metrov a podľa dostupných záznamov bola pochovaná pod vrstvami čediča, ílu a piesku. Tento objav otvára nové otázky o možnej prítomnosti dávnych civilizácií v tejto oblasti.

Opis figúrky z Nampy

Podľa opisu G. F. Wrighta má figúrka dĺžku 3,8 cm a realisticky znázorňuje ženskú podobu. Dokonca vykazuje umelecké prvky, ktoré sú porovnateľné s dielami klasických umeleckých stredísk. Povrch figúrky bol pokrytý vrstvou oxidu železa, čo podľa odborníkov svedčí o jej vysokom veku. Profesor F. W. Putnam pri skúmaní poznamenal, že podobné škvrny oxidu sa našli aj na iných ílových guľách, vyzdvihnutých z rovnakého miesta. Táto podobnosť podľa Putnama vylučuje možnosť falzifikácie.

Prepojenie s aurignackými a Willendorfskou Venušou

Figúrka z Nampy bola prirovnaná k aurignackým figúrkam, ktoré pochádzajú z obdobia starého paleolitu a boli objavené v Európe, konkrétne vo Francúzsku, Belgicku a na Morave. Obzvlášť výrazná je jej podobnosť so slávnou Willendorfskou Venušou, ktorá sa datuje do obdobia pred 30 000 rokmi. Figúrka tiež vykazuje znaky podobné „nestoudnej Venuši“ z Laugerie-Basse.

Geologické dôkazy a autentickosť objavu

Geologické vrstvy, z ktorých bola figúrka vyzdvihnutá, zahŕňajú:

• 15 m zeminy,
• 4,5 m čediča,
• vrstvy ílu a piesku až do hĺbky 91 m.

Na dne týchto vrstiev sa našli dôkazy pôvodného povrchu zeme, vrátane zvyškov rastlinných materiálov. Wright uviedol, že ďalšie objavy z podobných geologických vrstiev na západnom pobreží, pochované pod lávou, potvrdzujú autentičnosť figúrky.

Záhada veku figúrky

Pokiaľ by bola figúrka z Nampy autentická, naznačovalo by to, že inteligentná civilizácia obývala Severnú Ameriku dávno pred tým, než sa podľa súčasných názorov vyvinul Homo sapiens sapiens. Tradičné archeologické datovania kladú vznik podobných artefaktov do obdobia starého paleolitu, ktoré sa datuje na viac ako 30 000 rokov dozadu.

Obr. 6.5. Venuše z Willendorfu (Evropa), stará 30 tis. let.

Prehistorický nález, ktorý mení pohľad na evolúciu?

Wright podrobne analyzoval okolnosti nálezu figuríny z Nampy, skúmajúc hypotézu, že mohla skĺznuť do vrtu z vyššej úrovne. Uviedol:

„Studňa s priemerom 15 cm bola vystužená pevnými železnými rúrkami, ktoré boli postupne zasúvané a spájané. Takýto systém vylučuje možnosť, aby sa do vrtu dostal materiál zo strán. Po prekonaní lávového nánosu sa vrták nepoužíval, rúrka bola zatlčená dole a materiál bol občas vyťahovaný čerpadlom na piesok.“

Geologický prieskum Spojených štátov potvrdil, že vrstva ílu v hĺbke viac ako 90 metrov patrí pravdepodobne k útvaru Glenns Ferry, hornej skupine Idaho, ktorá sa považuje za pliopleistocénnu. Čedič nad touto vrstvou je datovaný do stredného pleistocénu. Doposiaľ nebol objavený žiadny iný hominid, ktorý by bol schopný vyrábať umelecké diela, ako je napríklad figurína z Nampy, okrem Homo sapiens sapiens. Tento dôkaz naznačuje, že ľudia moderného typu žili v Amerike už pred 2 miliónmi rokov, na rozhraní pliocénu a pleistocénu.

Fakt, že figurína z Nampy spochybňuje bežný evolučný scenár, zaznamenal aj W. H. Holmes zo Smithsonovho inštitútu. V roku 1919 vo svojej knihe Handbook of Aboriginal American Antiquities napísal:

„Podľa Emmonsa je útvar, kde čerpadlo pracovalo, z neskorších treťohôr alebo skorých štvrtohôr. Pravdepodobnosť výskytu dobre vytvarovanej ľudskej figuríny v takých starých nánosoch vyvoláva vážne pochybnosti o jej autenticite. Je zaujímavé, že predpokladané starnutie tohto objektu zodpovedá veku raného človeka, ktorého pozostatky objavil Dubois v roku 1892 v neskorotreťohorných alebo ranotreťohorných útvaroch na Jáve.“

Objav jávského človeka, ktorý je sám o sebe sporný, sa znova používa na zamietnutie dôkazov o existencii ľudí s modernými schopnosťami v dávnych časoch. Hypotéza evolúcie bola zjavne tak privilegovaná, že akékoľvek dôkazy, ktoré jej odporovali, boli takmer automaticky zavrhnuté. Napriek tomu, že Holmes pochyboval o koexistencii tvorcov figuríny z Nampy s primitívnym jávskym človekom, vidíme, že dnes spolu v Afrike koexistujú ľudia na rôznych úrovniach technologickej odbornosti spolu s gorilami a šimpanzmi. Holmes ďalej uviedol:

„Rovnako ako nálezy v zlatonosných štrkoch v Kalifornii, ak ich prijmeme v ich normálnom význame, vzorka dokazuje tak starobylú neolitickú kultúru v Amerike, že váhame prijať tento záver bez ďalšieho posúdenia. Hoci môže byť správa o jej náleze pravdivá, stále existuje možnosť, že objekt nebol pôvodne pod lávou. Mohol sa tam dostať nejakou puklinou, vodným prúdom alebo bol dopravený plávajúcim pieskom a podzemnou vodou na miesto, kde bol vrt vykonaný.“

Je pozoruhodné, ako ďaleko bol vedec ako Holmes ochotný zájsť, aby spochybnil dôkazy, ktoré neboli v súlade s jeho presvedčením. Takýto prístup umožňuje bagatelizovať dôkazy, vrátane tých, ktoré dnes tvoria základné piliere teórie evolúcie. V Holmesovom výroku možno nájsť výhrady k hypotéze, že figurína z Nampy bola vyrobená nedávno modernými Indiánmi a nejako sa dostala pod povrch. Holmes poznamenal:

„Druh umenia analogický s touto figurínou sa nikde v okolí nenachádza. Modelované podoby ľudskej postavy podobného charakteru alebo rovnakej umeleckej hodnoty neposkytujú ani úbočia Pacifiku na západe, ani oblasť Pueblo na juhu.“

Mysteriózny objav: Zlatý reťaz ukrytý vo vrstve uhlia starého 300 miliónov rokov!

11. júna 1891 sa v novinách The Morrisonville Times objavil článok o pozoruhodnom náleze: „Pani S. W. Culpová objavila minulý utorok ráno niečo podivuhodné. Pri príprave dreva do kachlí narazila na veľkú hroudu uhlia, ktorá sa nedala použiť bez rozbitia. Po rozlomení hroudy našla vo vnútri zlatý reťaz dlhý približne 25 cm, pevne vsadený do kruhového priestoru. Tento starodávny nález bol neobyčajne pôvabný.

Pani Culpová si najskôr myslela, že reťaz mohol náhodne spadnúť do uhlia, no po pokuse o jeho vybratie túto myšlienku zavrhla. Keď sa totiž hrouda rozpadla, jej stredná časť sa uvoľnila, no oba konce zostali pevne zakotvené v uhlí. Tento objav je záhadou pre archeológov a študentov geologickej štruktúry Zeme, ktorí sa zaoberajú zvláštnymi nálezmi z jej pradávnych vrstiev.

Podľa všetkého pochádzala hrouda z dolu Taylorville alebo Pana v južnom Illinois. Predstava, že zemská kôra po milióny rokov formovala vrstvy, ktoré ukrývali tento starodávny zlatý reťaz, je fascinujúca. Reťaz bol vyrobený z 8-karátového zlata a vážil 12,4 g.“

V liste Ronovi Calaisovi napísala Vernon W. Lauerová, bývalá vydavateľka The Morrisonville Times:

„P. Culp bol v roku 1891 redaktorom novín. Po jeho smrti sa pani Culpová, ktorá reťaz objavila, presťahovala do Taylorville a znova sa vydala. Zomrela 3. februára 1959.“

Calais informoval jedného z našich mladších vedcov, Stephena Bernatha, že po jej smrti získal reťaz jeden z jej príbuzných. Viac sa však nepodarilo zistiť. Geologický prieskum štátu Illinois vyhlásil, že uhlí z dolu, kde bol zlatý reťaz objavený, je staré 260 až 320 miliónov rokov. Tento šokujúci fakt naznačuje, že v Severnej Amerike mohli pred takmer 300 miliónmi rokov existovať kultúrne ľudské bytosti.

Záhadný vyrezávaný kameň objavený v uhoľnej bani hlboko pod povrchom Iowy

V roku 1897 zverejnili Daily News mesta Omaha (štát Nebraska) článok s názvom „Vyrezávaný kameň pochovaný v bani„, ktorý opisoval tajomný nález z bane Lehigh neďaleko mesta Webster v štáte Iowa. Článok uvádzal:

„Dnes, 2. apríla 1897, narazil pri ťažbe uhlia v bani Lehigh jeden z baníkov v hĺbke 40 m na kus skaly, ktorý ho zmiatol a nedokázal si vysvetliť jeho prítomnosť na dne uhoľnej bane. Kameň je tmavosivý, dlhý asi 0,6 m, široký 0,3 m a hrubý 10 cm. Na veľmi tvrdom povrchu kameňa sú vyryté čiary v takých uhloch, že vytvárajú dokonalé diamantové vzory. V strede každého vzoru je pomerne vydarená tvár starca s podivným zárezom na čele, ktorý sa nachádza na každom obrázku. Obrázky sú si pozoruhodne podobné. Všetky tváre okrem dvoch sa dívajú doprava. Ako sa kameň dostal pod vrstvy pieskovca do hĺbky 40 m, baníci nedokázali vysvetliť. Sú si však istí, že na mieste nálezu nebola hornina nikdy predtým narušená.“

Napriek pokusom získať ďalšie informácie od Ústavu pre konzerváciu historických pamiatok štátu Iowa a Štátneho archeologického úradu Iowskej univerzity, neboli poskytnuté žiadne nové poznatky. Uhlie z bane Lehigh je pravdepodobne z karbonu, čo naznačuje, že tento vyrezávaný kameň mohol vzniknúť pred viac ako 300 miliónmi rokov.

Železný pohár v uhlí starém 312 miliónov rokov – stratený artefakt minulosti

Dňa 10. januára 1949 poslal Robert Nordling fotografiu železného pohára Frankovi L. Marshovi z Andrewsovej univerzity v Berrien Springs (štát Michigan). Nordling napísal:

„Pri návšteve priateľovho múzea v južnom Missouri som medzi zvláštnosťami našiel železný pohár, ktorého snímku prikladám.“

Tento záhadný pohár bol vystavený 27. novembra 1948 v súkromnom múzeu v Sulphur Springs (Arkansas) spolu s písomným prísažným vyhlásením Franka J. Kenwooda:

„V roku 1912 som pri práci v mestskej elektrárni v Thomas (Oklahoma) narazil na pevný kus uhlia, ktorý nebolo možné pre jeho veľkosť použiť. Rozlomil som ho železným kladivom. Zo stredu vypadol tento pohár a zanechal po sebe otlačok. Svedkom rozlomenia uhlia bol Jim Stall (zamestnanec spoločnosti), ktorý tiež videl, ako pohár vypadol. Zistil som, že uhlie pochádza z wilburtonských baní v štáte Oklahoma.“

Podľa Roberta O. Faye z Geologického prieskumu Oklahomy je uhlie z bane Wilburton staré približne 312 miliónov rokov. V roku 1966 poslal Marsh fotografiu a súvisiacu korešpondenciu Wilbertovi H. Ruschovi, profesorovi biológie na Concordia College v Ann Arbor (štát Michigan). Marsh poznamenal:

„Prikladám list a snímku, ktorú mi asi pred 17 rokmi poslal Robert Nordling. Keď som sa začal o tento ,pohár´ zaujímať, dozvedel som sa po jednom alebo dvoch rokoch, že Nordlingov priateľ zomrel a jeho malé múzeum bolo rozpredané. Nordling vôbec nevedel, kde by mohol železný pohár byť. Jeho vystopovanie by asi vyžadovalo toho najostražitejšieho detektíva…. Ak je pohár tým, čo sa o ňom prísažne tvrdí, je to naozaj ten najdôležitejší artefakt.“

Je smutnou skutočnosťou, že dôkazy ako tento železný pohár sa často strácajú, keď prechádzajú z rúk do rúk medzi ľuďmi, ktorí si neuvedomujú ich historický a vedecký význam.

Záhada 5 miliónov rokov starej skamenenej podrážky – Kto kráčal v dávnej minulosti?

Dňa 8. októbra 1922 vyšiel v časti American Weekly novín New York Sunday American článok s názvom „Záhada skamenenej podrážky topánky starej 5 miliónov rokov“. Autor článku, Dr. W. H. Ballou, opísal tento mimoriadny objav slovami:

„Keď John T. Reid, uznávaný dôlny inžinier a geológ, pátral v Nevade po fosíliách, náhle sa zastavil a prekvapene si obzeral skalu pri svojej nohe. Časť tejto skaly totiž vyzerala ako otlačok ľudskej nohy. Podrobnejšie skúmanie ukázalo, že nejde o otlačok bosej nohy, ale pravdepodobne o podrážku topánky. Špička podrážky chýbala, no zachovala sa aspoň dvojtretinová kontúra s jasne viditeľnými stopami po nite, ktorá zrejme spájala okolek s podrážkou. Okrem toho bola na podrážke ešte jedna šitá línia. V strede, kde by pri reálnej topánke bola položená noha, sa nachádzal dôlek, ktorý presne zodpovedal známkam opotrebenia podrážky spôsobeného pätou. Tento unikátny fosílny nález zostáva veľkou záhadou dnešnej vedy, pretože skala, na ktorej sa otlačok nachádzal, má vek najmenej 5 miliónov rokov.“

Obr. 6.6. Neúplná podrážka boty v hornině z triasu z Nevady. Trias se datuje na dobu 213 až 248 miliónů let.

Reid priniesol vzorku fosílnej podrážky do New Yorku, aby na ňu upútal pozornosť ďalších vedcov. Reid vypovedal:

„Po príchode som fosíliu ukázal Dr. Jamesovi F. Kempovi, geológovi na Kolumbijskej univerzite, a ďalej Prof. H. F. Osbornovi, W. D. Matthewovi a E. O. Hoveyovi z Amerického múzea prírodnej histórie. Všetci títo odborníci dospeli k rovnakému záveru: ,je to najpozoruhodnejšia prirodzená imitácia umelého predmetu, akú kedy videli.‘ Zároveň sa však zhodli, že skalný útvar pochádza z obdobia triasu.“

Výrobcovia topánok však potvrdili, že vzorka bola pôvodne ručne šitá podrážka. Dr. W. D. Matthew o náleze napísal krátku správu, kde uviedol, že napriek tomu, že vzorka vykazuje všetky znaky podrážky (vrátane švov a nití), ide len o výnimočnú prírodnú imitáciu, tzv. lusus naturae (vrtoch prírody). Zaujímavé je, že keď sme sa na túto správu dotazovali v Americkom múzeu prírodnej histórie, bolo nám oznámené, že u nich nie je evidovaná. Reid napriek odmietnutiu pokračoval vo svojom výskume:

„Následne som zapojil mikrofotografa a analytického chemika z Rockefellerovho inštitútu, ktorý mimo svoje pracovné povinnosti vzorku fotografoval a analyzoval. Analýzy jednoznačne potvrdili, že podrážka podľahla fosilizácii v období triasu. Mikrofotografické zväčšeniny, dvadsaťnásobne väčšie ako vzorka, ukazujú aj tie najmenšie detaily splietania nití. Tieto zábery sú nepopierateľným dôkazom, že ide o ručnú prácu človeka. Nit a symetrické kontúry podrážky sú jasne viditeľné voľným okom. Vnútri lemu, rovnobežne s ním, vidíme čiaru pravidelne prepichnutú pre stehy. Dodám ešte, že najmenej dvaja geológovia, ktorých mená jedného dňa vyjdú na povrch, uznali pravosť podrážky a jej fosilizáciu v triasovej hornine.“

Dnes sa všeobecne uvádza, že obdobie triasu bolo pred 213 až 248 miliónmi rokov, čo robí tento nález ešte záhadnejším a jeho význam mimoriadnym.

Kamenné kvádre a tajomné steny v hlbinách – Dôkazy dávnych civilizácií ukryté v uhoľných baniach?

W. W. McCormick z texaského Abilene zdieľal výpoveď svojho starého otca o záhadnej stene z kamenných kvádrov, ktorá sa objavila hlboko v uhoľnej bani.

„V roku 1928 pracoval A. A. Mathis v bani č. 5, ktorá sa nachádzala 3,2 km severne od Heaveneru v Oklahome. Bola to šachtová baňa, hlboká až 3,2 km, kam sa horníci dostávali pomocou výťahu, pričom kyslík im musel byť čerpaný dolu.“

Podľa správy, ktorú publikoval Brad Steiger vo svojej knihe, Mathis odpaľoval uhlie v bloku 24. „Na druhý deň ráno,“ povedal Mathis:

„ležalo v miestnosti niekoľko betónových kvádrov. Boli to tridsaťcentimetrové kocky, ktorých povrch bol taký hladký a vyleštený, že všetkých šesť plôch mohlo slúžiť ako zrkadlá. Keď som jeden rozbil krompáčom, zistil som, že vnútro je čistý betón plný štrku.“

Mathis dodal, že pri pokuse o vyloženie miestnosti došlo k zrúteniu, ktoré prežil len o vlások. Po návrate našiel odkrytú stenu z týchto kvádrov. O niekoľko desiatok metrov ďalej narazil ďalší horník na podobnú stenu. Podľa Mathisa pochádza uhlie z tejto bane z karbónu, čo by znamenalo, že stena môže byť stará viac ako 286 miliónov rokov. Horníci však dostali zákaz hovoriť o svojich objavoch a baňa bola na jeseň roku 1928 uzavretá. Tím bol následne presunutý do bane č. 24 pri Wilburton v Oklahome. Mathis spomenul, že wilburtonskí horníci objavili „kompaktný blok striebra v tvare suda s otlačkami planiek“. Uhlie z Wilburtonu má odhadované starnutie 280 až 320 miliónov rokov.

Ďalší podobný príbeh je zaznamenaný v knihe M. K. Jessupa, ktorý opisuje nález z roku 1868: James Parsons a jeho dvaja synovia údajne odhalili v bani pri meste Hammondville (Ohio) veľkú hladkú stenu z bridlice. Po odstránení uhlia na povrchu steny objavili niekoľko radov hieroglyfov.

Tajomné kovové trubičky z pravekej kriedy – Dôkaz dávnych inteligentných bytostí?

Obr. 6.7. Kovová trubička nalezená v Saint-Jean de Livet (Francie), v křídové vrstvě staré 65 miliónů let.

V roku 1968 oznámili Y. Druet a H. Salfati objav polovajcovitých kovových trubičiek, ktoré mali rovnaký tvar, no rôznu veľkosť. Tento záhadný nález sa našiel v kriedovej hornine (pozri obr. 6.7) v lome pri Saint-Jean de Livet vo Francúzsku. Podľa odhadov je táto kriedová sloj stará najmenej 65 miliónov rokov.

Správa o tomto objave je zaznamenaná v knihe Ancient Man: A Handbook of Puzzling Artifacts od Willima R. Corlisse. Po zvážení viacerých hypotéz dospeli Druet a Salfati k záveru, že tieto trubičky mohli byť dielom inteligentných bytostí, ktoré existovali pred 65 miliónmi rokov. S cieľom získať viac informácií autori kontaktovali geomorfologické laboratórium univerzity v Caen, kam Druet a Salfati údajne odovzdali vzorky na analýzu. Napriek ich úsiliu sa však odpovede nedočkali. Autori knihy vyzývajú čitateľov, aby poskytli akékoľvek dodatočné informácie o tomto alebo podobných nálezoch. Tieto nové zistenia plánujú zahrnúť do budúcich vydaní svojej knihy.

Otisk boty z období kambria? Meisterův kontroverzní objev v jílovité břidlici

V roku 1968 objavil William J. Meister, kreslič a amatérsky zberateľ trilobitov, záhadný odtlačok topánky vo Wheelerovej ílovitej bridlici neďaleko mesta Antelope Spring v štáte Utah. Keď Meister rozštiepil blok ílovitej bridlice, odhalil obrys podobajúci sa topánke, ktorý obsahoval fosílie trilobitov – vyhynutých morských článkonožcov. Táto bridlica pochádza z obdobia kambria, teda má vek 505 až 590 miliónov rokov.

Obr. 6.8. Vlevo: otisk podobající se botě, který objevil William Meister v kambrijské břidlici nedaleko Antelope Spring, Utah (naše fotografie). Je-li pravý, je starý více než 505 miliónů let. Vpravo: Bíle je naznačen tvar moderní boty. Otisk se od něj viditelně neliší.

William J. Meister popísal staroveký otlačok pripomínajúci topánku v článku publikovanom v časopise Creation Research Society Quarterly. Uviedol:

„Otlačok päty sa zarezával do skaly asi o 0,3 cm hlbšie než podrážka chodidla. Bol to očividne otlačok pravej nohy, pretože sandál bol na pravej strane päty charakteristicky obnošený.“

Meister dodal:

„4. júna som na miesto nálezu doprevádzal Dr. Clarence Coombse z Kolumbijskej Union College (Tacoma, Maryland) a Mauricea Carlisleho, absolventného geológa z Koloradskej univerzity Boulderu. Po niekoľkých hodinách kopania našiel pán Carlisle dosku sedimentu, ktorá ho presvedčila, že na tomto mieste je možné objaviť fosílne stopy. Tento nález totiž ukazoval, že útvar bol v určitej dobe na povrchu.“

Niektorí vedci, ktorých Meister o svojom náleze informoval, jeho objav odmietli s pohŕdaním. Geológ z Univerzity Brighama Younga v roku 1981 napísal, že otlačok predstavuje „výstrednosť poveternostných vplyvov, ktorú neinformovaní ľudia mylne interpretujú ako fosílne formy“. Evolučný biológ z Michiganskej univerzity poznamenal: „Bolo by prekvapujúce, keby to nebol ďalší prípad montáže alebo zámerného skreslenia. Fosílny záznam stále zostáva jedným z najlepších dôkazov evolúcie.“

Tento biológ však priznal, že sa neoboznámil s „faktami a nesentimentálnymi dôkazmi“ súvisiacimi s Meisterovým otlačkom. Napriek tomu vyniesol súd nad nálezom. To naznačuje, že vedci môžu byť rovnako zaujatí, ako obviňujú svojich kritikov. William Lee Stokes, biológ a geológ na Univerzite v Utahu, Meisterov otlačok krátko preskúmal. Tvrdil:

„Pravý otlačok nohy by očakávane bol súčasťou série viacerých otlačkov ľavej a pravej nohy, s rovnakými medzerami a postupujúcimi jedným smerom. Zároveň by vykazoval deformáciu alebo posun okolitého materiálu spôsobený tlakom.“

Stokes dospel k záveru, že vzorka bola výsledkom prirodzeného drolenia horniny, a uviedol, že geologické oddelenie jeho univerzity má vo svojej zbierke podobné útvary. Na druhej strane, Meisterov otlačok vykazuje tvar modernej topánky, pričom jeho štruktúra naznačuje, že rozštiepenie horniny nastalo pozdĺž slabšej línie v tvare topánky. Tento fakt podľa Meistera naznačuje, že útvar nebol výsledkom náhodného prírodného procesu.

Otázka, či Meisterov otlačok predstavuje dôkaz ľudskej prítomnosti v kambrickom období, zostáva nejasná. Kým niektorí vedci ho odmietli bez dôkladného skúmania, iní tvrdia, že by mal byť hodnotený bez zaujatosti. Meisterov objav je výzvou pre ďalšie empirické skúmanie a diskusiu.

Juhofrické kovové gule: záhada stará 2,8 miliardy rokov

Počas posledných desaťročí našli juhofrickí baníci stovky záhadných kovových gulí, z ktorých aspoň jedna má po obvode tri paralelné drážky. Podľa článku J. Jimisona existujú dva druhy týchto gulí:

„jedna je z kompaktného namodralého kovu s bielymi škvrnami a druhá je dutá guľa vyplnená bielym hubovitým stredom.“

Roelf Marx, správca múzea v juhofrickom meste Klerksdorp, kde sú niektoré z gulí uložené, uviedol:

„Tieto predmety sú úplnou záhadou. Vyzerajú, akoby ich vyrobil človek, hoci v čase, keď boli uložené do tejto horniny, inteligentný život na Zemi neexistoval. Nič podobné som doteraz nevidel.“

Tieto zvláštne kovové gule sa našli v pyrofylite, mäkkom mineráli s tvrdosťou 3 na Mohsovej stupnici, ktorý vznikol pred približne 2,8 miliardami rokov. Gule majú vláknitú štruktúru a tvrdý plášť, ktorý nemožno poškriabať ani oceľou. Niektorí vedci tvrdia, že ide o limonitové konkrecie, čo sú zaoblené masy horniny z formovanej železnej rudy. Táto hypotéza však naráža na problémy:

1. Neobvyklá tvrdosť: Kovové gule majú oveľa vyššiu tvrdosť ako bežný limonit (4–5,5 Mohsovej stupnice).
2. Nezvyčajný vzhľad: Na rozdiel od typických konkrecií, ktoré sa vyskytujú v zhlukoch, tieto gule sú dokonale guľaté a niektoré majú na povrchu paralelné ryhy.

Najväčšou záhadou zostáva guľa s tromi paralelnými ryhami. Aj keby sme pripustili, že ide o prirodzený útvar, vznik týchto ryh nie je uspokojivo vysvetlený. Je možné, že táto guľa bola vyrobená inteligentnou civilizáciou pred miliardami rokov. Napriek množstvu otázok zostáva nález záhadných kovových gulí nejasný a vyžaduje si ďalší výskum. Mohli by byť dôkazom o dávnej inteligentnej prítomnosti na Zemi?

Obr. 6.9. Kovová koule z Jižní Afriky s třemi paralelními vrypy po obvodu. Byla nalezena v minerálním nánosu z prekambria, údajně starém 2,8 miliard let.

Prehľad nálezísk a terminológia k archeologickým objavom

Nálezištia uvedené v knihe sú zoradené podľa minimálneho odhadovaného veku, ktorý považujeme za najpravdepodobnejší alebo hodný zváženia. Tieto miesta prinášajú dôležité objavy o histórii ľudstva a vývoji nástrojov.

Použitá terminológia

• Eolity: Prirodzene nalámané kamene, ktoré majú jednu alebo dve hrany úmyselne upravené alebo ošúchané používaním.
• Paleolitické artefakty: Kamene, ktoré boli zámerne opracované odštiepením do rozpoznateľného typu nástroja.
• Brúsené nástroje: Najpokročilejšie kamenné nástroje, vytvorené s vysokou presnosťou a efektivitou.
• Ľudský pôvod: Identifikované ako ľudské artefakty aspoň niektorými odborníkmi.
• Ryté, zlomené, porezané alebo oškrabané kosti: Kosti zvierat, ktoré boli úmyselne modifikované, často s cieľom výroby nástrojov alebo iného využitia.

Tento prehľad poskytuje jasné a presné definície, ktoré sú kľúčové pre pochopenie archeologických nálezov a ich významu v historickom kontexte.