Biblia

Tajomné slovo Harmagedon (kralicky Armageddon) vyvoláva rôzne predstavy. Ľudia pátrajú po jeho význame a naplnení. Niektorí náboženskí vodcovia, vedúci činitelia, ale aj prostí veriaci si myslia, že Harmagedon je vojnový konflikt medzi Východom a Západom. Niektorí politici aj teológovia hovoria, že Harmagedon znamená ozbrojené stretnutie, ku ktorému dôjde na konci sveta. Čo ale o tomto boji vraví Biblia? Ako zdroj z ktorého toto slovo pochádza?

Zjavenie Jána 13 kapitola, v tejto časti Boh odhŕňa rúško budúcnosti. Ukazuje, čo sa bude diať na tejto zemi pred druhým príchodom Ježiša Krista. Dvanásta kapitola Zjavenie predstavuje v kocke spor medzi dobrom a zlom. Trinásta kapitola tento spor približuje detailnejšie a ukazuje na jeho vrchol. Odhaľuje, o čo ide proti-božským mocnostiam, symbolizovaným dravými šelmami. Ďalšie kapitoly knihy Zjavenie potom ešte podrobnejšie rozvádzajú niektoré prvky tohto zápasu.

Zjavenie Jána 12. kapitola pokrýva rozsiahlejší úsek histórie ako ktorákoľvek iná kapitola Biblie. Je to rozhodujúca kapitola pre pochopenie celej knihy apoštola Jána. Touto kapitolou nastáva v knihe určitý zlom.

Manželstvo a rodina sú kolískou ľudstva. Sú jeho jadrom. Ľudská spoločnosť je taká, aké sú rodiny. Manželstvo a rodina majú kľúčovú a nezameniteľnú úlohu. Nedajú sa nahradiť žiadnou inou inštitúciou.

V predvečer svojej smrti jedol Pán Ježiš so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka. Pri tejto hostine ustanovil slávnosť Večere Pánovej. Táto posledná večera bola predpoveďou jeho smrti a zároveň uistením, že vstane z mŕtvych, pretože jeho nasledovníci mali sláviť Večeru Pánovu až do doby, než Kristus opäť príde, tj. až do jeho druhého príchodu.

Trojanjelské posolstvo je posledným Božím ultimátom pre ľudstvo. Je to rozhodujúce posolstvo na križovatke dejín. Boh v každej dobe posielal svojich poslov, ktorí varovali svet a vyzývali ľudí, aby sa pripravili na kľúčové udalosti.

Výraz cirkev ostatkov je zakotvený v prorockej tradícii, žije v očakávaní konca a s vedomím, že „čas je blízko“ (Zj 22,10). Tento ostatok sa objavuje v čase konca (Zj 12,14; 13,5), vytrvá, zostane pevný a odmietne sa pokloniť šelme a jej obrazu, podobne ako ostatok Eliáša a Danielovi priatelia (Dan 3,1).

SBoh povoláva svoje deti do spoločenstva. Čím bližšie sme k Bohu, tým bližšie budeme aj k svojim blížnym. V dnešnej individualistickej spoločnosti niektorí argumentujú, že sa o samote cítia Bohu bližšie než v akomkoľvek inom spoločenstve. Správne pochopenie spasenia však vyžaduje pochopiť miesto a poslanie Cirkvi v Božom pláne.

Na rozdiel od známeho a populárneho porekadla: „O peniaze ide až na prvom mieste“, v kresťanskom správcovstve nejde na prvom mieste o peniaze, ale o vzťah medzi stvorením a Stvoriteľom.

Bůh je naším Stvořitelem. Proto nejlépe ví, co je pro nás dobré a co nám prospívá. Přeje si, aby se nám dobře dařilo, abychom byli zdraví, a tak mohli být užiteční pro druhé. Stará se nejen o naše duchovní potřeby, ale pečuje i o naše tělesné zdraví.

Boh si praje, aby sme svojím životom ukázali, že ho milujeme a poslúchame. Chce, aby sme žili kresťanským životným štýlom, ktorý by vychádzal z najčistejších pohnútok lásky a vďačnosti, a aby sme odrážali charakterové vlastnosti Pána Ježiša.

Podľa biblického chápania času charakter dejín určuje ani nie tak minulosť, ako budúcnosť – cieľ, ku ktorému história speje. Písmo nás učí, že Boh usmerňuje beh udalostí k záverečnému vyvrcholeniu dejín. Tento koniec bude zároveň aj novým začiatkom.

Keď niektorí z nás počujú slová „súd“ alebo „spravodlivosť“, automaticky myslia na trest. Spravodlivosť chápeme bežne ako „dostať to, čo si človek zaslúži“. Známy cynik H. L. Mencken raz povedal: „Nespravodlivosť sa dá relatívne ľahko zniesť; to, čo nám nevonia, je spravodlivosť.“

V roku 548/547 pr. Kr. dostal Daniel videnie, ktoré ho veľmi ovplyvnilo. Boh mu zjavil podstatné skutočnosti týkajúce sa sporu medzi Kristom a Antikristom, pravdou a lžou, Božím ľudom a jeho nepriateľmi.

Prorok Daniel mal v roku 550/549 videnie, ktoré odhaľuje dôležité aspekty duchovného sporu medzi dobrom a zlom a zasadzuje ho do medzinárodného diania. Ukazuje, že Boh je Pánom dejín.

Adventisti siedmeho dňa sú vo svete pravdepodobne najviac známi práve tým, že siedmemu dňu týždňa – sobote – prikladajú zvláštny význam. Nie sú jediní kresťania, ktorí takto činia, dokonca ani nie prví, ktorí tak začali robiť, ale rozhodne Cirkev adventistov s. d. je najväčšou kresťanskou cirkvou, ktorá zachováva ako siedmy deň sobotu.

Boh urobil všetko pre to, aby v človeku zreštauroval Boží obraz, ktorý bol hriechom narušený. Všetko to, čo pre nás v Kristovi vykonal ukazuje, ako sme pre neho vzácni.

V tejto lekcii by sme sa chceli zamerať predovšetkým na súvislosť medzi Božím mravným zákonom – Desatorom a obradným zákonom Starého zákona a ukázať na ich vzájomný vzťah a dôsledky, ktoré z toho plynú pre náš život.

Pánu Bohu na nás záleží. Pretože nás má rád, stará sa o nás a prostredníctvom Biblie nám zjavuje svoju vôľu. Zhrnutím a jadrom Božej vôle je Desatoro čiže Boží zákon. Boh nám dáva zákon preto, aby sme poznali základné pravidlá života, mohli žiť v súlade s ním a boli šťastní.

V Starom zákone je slovo „prorok“ často prekladom hebrejského slova „nabi“, čo znamená Boží hovorca, ten, kto hovorí v mene druhého. (Ex 7,1.2.) Podobne aj z gréckeho slova „profémi“ je možné odvodiť, že prorokom je človek, ktorý hovorí za niekoho, v mene niekoho iného.

Duch Svätý je darom a zároveň aj darcom. Dáva duchovné dary. Boh si praje, aby sme boli plní Ducha Svätého, obdarovaní jeho darmi a aby bolo v našom živote vidieť ovocie Ducha Svätého.

Než Kristus opustil tuto zemi, aby odešel k Otci, zaslíbil svým následovníkům, že nezůstanou sami, protože s nimi stále bude prostřednictvím Ducha svatého (Mt 28,18-20; J 14,16). Proto se chceme hlouběji zamyslet nad otázkami, kdo je Duch svatý, jaké je jeho poslání a jak působí.

Dnes, viac než kedykoľvek predtým, sa ľudia zaujímajú o všetko, čo má nádych tajomna, nadprirodzena. Otázky smrti, záhrobia a pokračovania života po smrti priťahovali ľudstvo už oddávna. Na druhej strane smrť je niečo, o čom len veľmi neradi hovoríme.

Znamenia sú na jednej strane povzbudením pre tých, čo Ježišov príchod túžobne očakávajú, pripomienkou toho, že „sa blíži ich vykúpenie“, a na druhej strane sú tieto znamenia volaním zatvrdených k pokániu a pripomenutím toho, že každé Božie konanie má vždy dvojitý aspekt – spásny i súdny.

Minule sme si na základe druhej kapitoly knihy Daniel ukázali, že vrcholnou udalosťou dejín tohto sveta je druhý príchod Ježiša Krista. Na túto kľúčovú udalosť zameriame teraz svoju pozornosť.

Každý premýšľajúci človek chce poznať svoje korene a svoju budúcnosť, aby spoznal, prečo tu je, aký zmysel a cieľ má jeho život. Takí ľudia chcú rozumieť dejinám, chcú vedieť, odkiaľ vyvierajú a kam smerujú. Túži poznať, odkiaľ prichádzajú, prečo sú tu a kam idú.

Ježiš očakáva, že jeho nasledovníci prejavia svoje vnútorné odovzdania vonkajším vyznaním a konaním. Preto hovorí: „Kto uverí a prijme krst, bude spasený …“ (Mk 16,16).

Zmierenie je jedno zo slov, ktoré Biblia používa na označenie toho, akým spôsobom Boh rieši a nakoniec aj vyrieši problém hriechu, ako obnoví narušený vzťah medzi stvorenými bytosťami a sebou.

Pán Ježiš v nočnom rozhovore s Nikodémom, ktorý bol členom najvyššej židovskej rady a vzdelancom svojej doby, hovoril o určitej nutnej skúsenosti, ktorú tento rabín musí prežiť. Povedal: „Musíte sa znovuzrodiť.“

Hoci modlitba je všeobecne rozšíreným javom vo všetkých náboženstvách, nájdu sa aj takí ľudia, ktorí modlitbu považujú za niečo zbytočného. Domnievajú sa, že sa bez nej zaobídu.

Pokání je slovo, kterým mnozí pohrdají. Pokání se často považuje za slabost. Mnozí lidé tvrdí: „Nemám čeho litovat. Co jsem byl, byl jsem rád, a co jsem dělal, dělal jsem rád.“

Ospravedlnenie skrze vieru je článok viery, ktorým stojí a padá kresťanská cirkev. Tvorí jadro celej evanjeliovej zvesti. Základom nášho spasenia je vedomie, že sme hriešnici a potom poznanie, že Pán Ježiš Kristus je naším Spasiteľom.

O viere sa v náboženských kruhoch veľa hovorí. Členovia kresťanských cirkví sa radi označujú za „veriacich“. A predsa – cez množstvo informácií o viere, mnohí majú o nej značne skreslené predstavy.

Vo svojej podstate kresťanstvo znamená mať pozitívny vzťah k osobe Ježiša Krista. Byť kresťanom znamená povedať „áno“ Kristovi. Toto „áno“ je jednoznačné, totálne a bezvýhradné, pretože v Kristovi nám Boh hovorí svoje jednoznačné a nepodmienené „áno“.

O hriechu neradi hovoríme. Najradšej by sme toto slovo vyškrtli zo svojho slovníka. Je to však veličina, ktorá sa bezprostredne dotýka každého z nás a dokonca nás poznamenáva natoľko, že sa ako hriešnici už rodíme. Všetci poznáme príťažlivú, zvodnú moc a chuť hriechu.

Je hroznou realitou života, že sa denne okolo seba stretávame so zlom alebo s jeho dôsledkami, ako je smrť, choroba, násilie, sebectvo, závisť, nenávisť a podobne. Tak ako jedna a jedna sú dve, tak isto prežívame na zemi boj medzi dobrom a zlom.

„Chcete-li být skeptičtí k textům novozákonních knih, měli byste se nejdříve rozloučit s veškerou klasickou antickou literaturou. Žádný dokument starověku není tak dobře bibliograficky ověřený jako Nový zákon.“

Apoštolové byli ochotni zemřít za něco, co viděli na vlastní oči a čeho se vlastníma rukama dotýkali. Oni se nemuseli spokojit s pouhou vírou, oni s naprostou jistotou věděli, že Ježíš vstal z mrtvých.

Aká je vlastne pravda? Nie je niečo pravdy na tom, z čoho je Boh obviňovaný? Ak je Stvoriteľom všetkého, stvoril aj zlo? Je Boh zodpovedný za zlo, ktoré je vo svete? Prečo s tým niečo neurobí? Ako sa zdá, skôr len pasívne prihliada.