fbpx
Zmeň svoj život
Charizmatické čarodejníctvoHnutie viery

New Age v cirkvi

“ A had povedal žene: Istotne nezomriete. Ale Bôh vie, že toho dňa, ktorého by ste jedli z neho, otvoria sa vaše oči, a budete ako bohovia. “ 1 Mojžišova 3:5

Mnohí úprimní kresťania boli ovplyvnení čarodejným evanjeliom a domnievajú sa, že viera má sama o sebe nejakú silu. Pre nich je viera sila, na Boha zameraná, ktorá Ho núti aby pre nás urobil to, čomu sme verili, že On urobí. V najmenšom to robí Boha podriadeným tým údajným „zákonom“, ktoré aktivizujeme „vierou“. V najhoršom prípade eliminujeme Boha z toho celého procesu a skladáme všetko do vlastných rúk. Tým sa z nás stávajú bohovia, ktorí sú schopní urobiť čokoľvek, silou vlastnej viery!

Takže ak všetko „funguje“ podľa týchto „zákonov“, potom Boh prestáva byť zvrchovaný a pre Jeho milosť už nie je nikde miesto. Všetko, čo potrebujeme, je použitie tejto „sily viery“. A to je tá základná myšlienka v pozadí čarodejníctva! Na rozdiel od tohto, Ježiš povedal: „Maj vieru v Boha“ (Marek 11:22). Viera musí mať objekt! Je to absolútna dôvera v Boha. V tom celom našom vesmíre nie je nič a nikto, komu by sa dalo veriť tak absolútne, ako nášmu Bohu! Pravá viera rastie z poslušného vzťahu k Nemu.

Boh odpovedá na naše modlitby na základe Jeho zvrchovanosti, múdrosti, milosti, zľutovania a láskavosti – nie pretože Ho nejaké „zákony“ ku konaniu nútia!! Boh sa nenechá manipulovať človekom, anjelom, nejakým mentálnym procesom, vysloveným slovom, či nejakým iným postupom!

„Sebavedomá viera v seba je nevyhnutný faktor pre dobrý život. Zdravé JA ťa robí oveľa vnímavejším k vplyvom, ktoré ťa vedú za hranice možností tvojich zmyslov. Neviditeľné, tiché sily nás stále ovplyvňujú, sú to neviditeľní pozorovatelia, vždy viem, že som pánom svojho osudu, kapitánom svojej duše“.

To bola lákavá návnada na udicu, ktorá viedla Napoleona Hilla hlbšie do čarodejníctva. Odmietol Boha Biblie, ktorého sa mu jeho otec snažil celkom drsne vnútiť, keď bol ešte chlapcom a zvolil si neosobnú „Silu“, ktorú nazval bohom. Čo Hill prijal, bol základný hindu-budhistický okultizmus.

Boží nadpřirozené dílo

Skutečnost, že manifestace Božího Ducha, projevené skrze člověka se jmenují „dary“ vzbudilo jakýsi zmatek. Toto nejsou dary v tom smyslu, že by byly dány určitému člověku aby je vlastnil, a potom používal jak uzná za vhodné. Když jsou pravé, dary Ducha zůstávají pod řízením a kontrolou Boha, a jsou poskytovány Jeho milostí výlučně pro Jeho účel a slávu. Nikdo nemůže hojit, konat zázraky křísit mrtvé, či prorokovat jak ho, či jí napadne. Ani Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, či žádný jiný prorok tak nemohl činit.

Když Jeremiáš chtěl prorokovat – musel čekat na Boha. („a stalo se po deseti dnech, že Boží Slovo přišlo k Jeremiáši“. Jeremiáš 42:7). Prostě – zázraky přicházejí pouze skrze řízení a sílu Boží – ne z vlastní iniciativy. Právě tak nemohou být dary Ducha učeny za poplatek v semináři, jak se John Wimber domníval. Petr prohlásil:“Proroctví nepřicházela v dávných dobách z vůle lidí, ale Boží lidé mluvili tak, jak byli inspirováni Božím Duchem…..“

Nikdo nemůže iniciovat a aktivovat pohyb Božího Ducha! Ať už jsou „dary Ducha“ jaké jsou, jsou dávány ve specifických případech k vykonání Božího úmyslu v ten specifický čas, nezůstává jako síla vlastněná jedincem, který by ji používal podle uvážení.

Pakliže někdo položí ruce na nemocného a ten se okamžitě uzdraví, je to manifestace „daru hojení“ podle Boží vůle. Ta osoba která se modlila, tento dar nevlastní jako nějakou kouzelnou hůlku, kterou by mohla podle své vůle zamávat. Tato mylná představa je případem jednoho ze základních omylů v charismatickém hnutí… Je pošetilé si představovat že vlastníme jakýkoliv dar Ducha, který bychom mohli používat jak si vzpomeneme!

Je třeba být podezřívavý ohledně každého údajného „daru“, který je iniciovaný a „vlastněný“ duchem člověka! Je vážným omylem slibovat službu „zázraků“ v určitý čas a místo a slibovat „zázraky“, nebo nabízet semináře, které by učili jak konat „znamení a zázraky.“ Cokoliv se vydává za manifestaci „daru Ducha“ a není Bohem iniciováno, ale je pod lidskou kontrolou, je čarodějníctví a není od Boha ale z okultu!

Dave Hunt – Invaze okultu

Známi šíritelia týchto New Age myšlienok

Kenneth Hagin

„Si takou istou inkarnáciou Boha ako bol Ježiš Kristus.. veriaci je takou istou inkarnáciou ako bol Ježiš z Nazareta“

Zdroj: Word Of Faith, December, 1980, pg 14

John G. Lake

„My nechceme choroby. My chceme byť bohovia.“
„Ježiš chce, aby sme žili s postojom bohov vo svete.“
„Božia moc, Duch Svätý je Duchom nadvlády. Človeka robí bohom.“
„Chcem, aby ste počuli, čo povedal Ježiš o sebe. Boh bol v Kristovi, nie? Inkarnáciou (stelesnením). Boh je vo vás jednou inkarnáciou, stelesnením , ak ste sa znovuzrodili. Ste inkarnáciou.“
„Božím zámerom cez Ježiša Krista je urobiť prirodzenosť človeka božskou.“

Zdroj: John G. Lake: His Life His Sermons, His Boldness of Faith, Kenneth Copeland Publications, 1995

Zázraky, démoni a triumfálna viera

Ľubomír Martin Ondrášek (1972) – interný doktorand na Univerzite v Chicagu a externý prednášajúci na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone, od roku 2009 prezident a spoluzakladateľ neziskovej organizácie Acta Sanctorum v Chicagu. Je autorom pozoruhodnej odbornej monografie Neocharizmatické hnutie na Slovensku. Analýza základných aspektov teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev (vydal Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2011).

Pentekostalizmus je už niekoľko desaťročí najdynamickejšie sa rozvíjajúcou vetvou kresťanstva vo svete. Nie je to však monolitné hnutie. Dôležité aspekty učenia a praxe, prítomné najmä v niektorých neocharizmatických spoločenstvách, sú objektom častej a z rôznych strán prichádzajúcej kritiky. Špeciálne o fenoméne uzdravenia a oslobodenia v neocharizmatickom hnutí sme sa pozhovárali s odborníkom a autorom priekopníckej monografie Neocharizmatické hnutie na Slovensku, Ľubomírom Martinom Ondráškom, prezidentom neziskovej organizácie Acta Sanctorum v Chicagu.

 

Predtým, ako prejdeme k hlavnej téme nášho rozhovoru, zadefinujme si relevantnú terminológiu. Na Slovensku ste vôbec prvý, kto začal vo svojich prácach používať termín neocharizmatické hnutie. Môžete, prosím, objasniť, čo presne sa za týmto označením skrýva?

Hoci som možno prvý, kto na Slovensku – v kontexte nových náboženských hnutí všeobecne a pentekostálnych štúdií konkrétne – predstavil pojem neocharizmatický a jeho lingvistické derivácie, tento termín sa v zahraničnej odbornej literatúre používa už dlhší čas.

V súčasnosti je štandardné hovoriť o pentekostálnom hnutí ako o náboženskom fenoméne, ktorý sa vyvíjal v tzv. troch vlnách a pozostáva z troch vzájomne odlišných a zároveň príbuzných prebudeneckých skupín: klasického pentekostalizmu, ktorý na Slovensku reprezentuje Apoštolská cirkev, hnutia charizmatickej obnovy v tradičných cirkvách a neocharizmatického hnutia, kde patria rôzne nezávislé spoločenstvá, ako napríklad Kresťanské spoločenstvo Milosť, Slovo života, Jednota bratská, Kresťanská misia Maranata, Zbor viery, Spoločenstvo kresťanov Radostné srdce alebo Modrý kríž.

Teológia a prax týchto spoločenstiev je natoľko odlišná, že je potrebné buď často zdôrazňovať, že neocharizmatické hnutie nie je monolitnou konštrukciou a každé z týchto spoločenstiev je sui generis a ako také sa musí aj vnímať a posudzovať, alebo treba hovoriť o neocharizmatických hnutiach.

S termínom pentekostálny a príslušnými deriváciami pracujú na Slovensku už viacerí a ja osobne ho uprednostňujem pred označeniami ako letničný, turíčny, letnično-charizmatický či charizmaticko-letničný predovšetkým z dôvodu väčšej konceptuálnej jasnosti, hoci aj používanie tohto termínu má, samozrejme, určité nedostatky. Pentekostálna forma spirituality je už niekoľko desaťročí rešpektovaná (hoci niekedy s výhradami) veľkou časťou hlavného prúdu kresťanstva i širšou verejnosťou a niektoré pentekostálne denominácie za hlavný prúd vlastne už možno aj považovať.

Túto všeobecnú akceptáciu sa vo svoj prospech snažia využiť aj niektoré problematické neocharizmatické skupiny, ktoré rady akcentujú, že aj ony sú súčasťou globálneho pentekostalizmu (zahŕňajúceho podľa niektorých odborníkov vyše 600 miliónov veriacich) a usilujú sa tak získať spoločenské uznanie z dôvodu spoluúčasti.

Ako už bolo zdôraznené, každé neocharizmatické spoločenstvo je nutné posudzovať nielen ako súčasť širšie definovaného globálneho pentekostálneho hnutia, ale tiež osobitne a vyhnúť sa tak pokušeniu pripisovať mu z dôvodu spoluúčasti uznanie, alebo naopak vinu. S modlitbami za uzdravenie sa stretávame prakticky vo všetkých kresťanských tradíciách a denomináciách. Na Slovensku v súčasnosti však pôsobia niektoré neocharizmatické skupiny, ktorých učenie a prax o uzdravení sa vníma kontroverzne.

 

Ako rozumiete uzdraveniu pomocou modlitby z pohľadu kresťanskej teológie a v čom sa odlišuje od učenia a praxe napríklad Kresťanských spoločenstiev Milosť, ktorým sa vo svojej odbornej práci bližšie zaoberáte?

Počas celej kresťanskej histórie a naprieč kultúrnymi i denominačnými líniami sa možno stretnúť s fenoménom prosebných modlitieb za uzdravenie chorých, čo vyplýva zo samej podstaty biblického kresťanstva – lásky k blížnemu. Pri hlbšom skúmaní teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev Milosť sa stane rýchlo zrejmým, že raison d’être tohto spoločenstva je zvestovanie – čo označujem ako „evanjelium spasenia, zdravia a bohatstva“.

Toto predstavuje podľa učenia ich vedúcich predstaviteľov „plné evanjelium“, avšak z hľadiska kresťanskej teológie (či teológií) hlavného prúdu ide o „iné evanjelium“. Základným teologickým predpokladom pre vyššie zmienené učenie je doktrína, že Kristovo vykupiteľské dielo v sebe zahŕňa nielen spásu duše, ale aj fyzické uzdravenie tela a materiálnu prosperitu počas pozemského života, ktoré sú zasľúbené každému, kto je ochotný a schopný ich prijať vierou.

A práve tu treba hľadať dôvod, prečo Kresťanské spoločenstvá Milosť a tiež niektoré ďalšie spoločenstvá, ktoré sú súčasťou alebo sympatizujú s Hnutím viery, kladú vo svojom učení a praxi taký enormný dôraz na fyzické uzdravenie.

Problém, samozrejme, vyvstáva, keď proklamovaná teológia nekorešponduje s ľudskou skúsenosťou a človek uzdravený nie je – vtedy sa nehľadá problém v Bohu, ktorý podľa tohto učenia každého človeka uzdraviť môže, chce a v Kristovi vlastne už aj uzdravil, a ani v náboženskom vodcovi, ktorý toto posolstvo o uzdravení zvestuje a za chorého človeka sa modlí.

Príčina neuzdravenia sa lokalizuje v trpiacom človeku, ktorý buď robí niečo, čo nemá – pochybuje o svojom uzdravení, vedome hreší, spochybňuje autoritu duchovného vodcu a pod., alebo naopak nerobí niečo, čo má – napríklad nedostatočne verí, neprispieva desiatkami, nenavštevuje pravidelne zhromaždenia, nenechá sa vyslobodiť od generačných kliatob a démonov. Nerozvinutá alebo úplne absentujúca teológia utrpenia je jedným z hlavných kontrastov medzi Kresťanskými spoločenstvami Milosť a cirkvami hlavného prúdu.

 

Zúčastnili ste sa niekedy na tzv. uzdravovacom zhromaždení a ak áno, mohli by ste opísať svoju skúsenosť?

Zúčastnil som sa na mnohých pentekostálnych zhromaždeniach, kde sa poskytoval priestor na modlitby za chorých a aj na niekoľkých takých, ktoré boli zvolané exkluzívne s týmto cieľom. Počas minuloročného terénneho výskumu na Slovensku som sa mal možnosť zúčastniť na jednom zhromaždení Kresťanských spoločenstiev Milosť, ktoré bolo zamerané na tzv. službu uzdravovania. Túto skúsenosť opisujem vo svojej monografii Neocharizmatické hnutie na Slovensku a do dnešného dňa vo mne silno rezonuje.

Pastor vo svojej kázni, ktorá slúžila ako príprava pred modlitbami za uzdravenie, hovoril o troch základných témach: uctievaní, modlárstve a uzdravení. Aby veriaci mohli od Boha prijať uzdravenie, musia sa podľa neho naučiť chváliť Boha, odstrániť modly zo svojich domácností a životov, podriadiť sa Božiemu slovu a pozitívne vyznávať svoju vieru. Súčasne zdôrazňoval, že sa veriaci musia naučiť „podržať uzdravenie aj za nepriaznivých okolností“.

Po skoro troch hodinách od začiatku zhromaždenia začali veriaci chodiť dopredu a pastor sa za nich modlil. Pri niektorých zväzoval vplyv zlých duchov, niektorí počas modlitby padali na zem.

Nakoniec sa pastor modlil za mladého muža na vozíčku. Pastor informoval veriacich, že sa budú modliť za „veľmi ťažký prípad“ a že sa netreba nechať znechutiť (keďže sa už v minulosti za túto osobu modlili), ale majú „tuho spievať“ a s vierou sa modliť. Za mladého muža sa modlil a pomazal ho olejom, ktorý mu podľa jeho slov priniesol jeho duchovný nadriadený z Jeruzalema. Potom mladého muža vyzval, aby sa postavil z invalidného vozíka a začal chodiť. Mladý muž sa s pomocou palice a v obklopení dvoch veriacich pokúšal chodiť.

Chodenie mu evidentne spôsobovalo extrémnu bolesť a po niekoľkých minútach „chôdze“ mu veriaci pomohli naspäť na invalidný vozík. Uzdravený v ten večer, žiaľ, nebol. Pastor následne povedal veriacim: „Nedívajte sa na to, čo vidíte, hovorí viera. Ale verte tomu, čo veríte“. Celá táto skúsenosť pôsobila na mňa značne znepokojujúco tak z teologického, ako aj z ľudského hľadiska. Nemal som dôvod pochybovať o úprimnom zámere dotyčného pastora a ďalších veriacich, ktorí sa v ten večer za mladého muža žijúceho s vážnym telesným postihnutím modlili.

Mám však veľmi vážne pochybnosti, či majú podobné uzdravovacie praktiky pozitívny dopad nielen na fyzický, ale hlavne na duševný stav človeka, ktorý sa následne snaží vyrovnať s odpoveďou na otázku, prečo uzdravený nebol.

 

Čo si myslíte o termíne a kampani Liečenie, ktoré sa v posledných mesiacoch objavuje na propagačných materiáloch niektorých neocharizmatických skupín a s ktorými sa skrze platenú reklamu mali možnosť stretnúť tisíce občanov v rôznych regiónoch Slovenska?

Nazdávam sa, že pre kresťanstvo je typickým pojmom skôr uzdravenie, ktoré má opodstatnenie v biblickej tradícii aj teológii. Termín liečenie sa používa skôr v ezoterických skupinách. Ide o nejaký zámer? Ja sám sa s termínom liečenie v súvislosti s kresťanskými modlitbami za uzdravenie stretávam vôbec po prvýkrát. V tomto prípade môžeme s istotou povedať, že ide o zámer – marketingovú stratégiu, ktorú by tí kritickejší pozorovatelia mohli označiť skôr ako neprijateľné zavádzanie s cieľom získať nových stúpencov do vlastných radov – vrátane tých, ktorí sú už členmi etablovaných cirkví.

Neocharizmatické spoločenstvo, resp. občianske združenie Zbor viery vo Vrútkach, kde kampaň Liečenie pred rokom vznikla, na svojej webovej stránke uvádza, že myšlienku „nepísať na plagáty pojmy ako sú Boh, Ježiš, Biblia, ale prilákať ľudí inak, spraviť evanjelizáciu s názvom Liečenie pomocou pozitívnej či vesmírnej energie“ prijali od Sándora Németha, budapeštianskeho pastora Zboru viery (Hit Gyülekezete). Neskôr túto metódu prozelytizmu prevzali aj Kresťanské spoločenstvá Milosť.

Pre objektivitu treba dodať, že zďaleka nie všetky neocharizmatické spoločenstvá pôsobiace na Slovensku sa stotožňujú s kontroverzným konceptom a kampaňami Liečenie.

 

V kázni jedného z pastorov Kresťanských spoločenstiev Milosť nedávno zaznela informácia, že skrze Liečenie sa v jednej dedine uzdravilo všetkých 80 osôb, ktoré sa na tejto kampani zúčastnili, vrátane starostu. Súčasne odznelo, že v jednom domove dôchodcov „všetci prijali Pána a boli uzdravení“. Tieto tvrdenia sú ľahko verifikovateľné a zároveň veľmi vážne, ak by sa rozchádzali so skutočnosťou. Ako vnímate takéto vyhlásenia?

Na podobné triumfalistické vyhlásenia sa ja osobne pozerám viac než skepticky. Nie som si vedomý, že by nejaká kresťanská tradícia spochybňovala, že Boh môže človeka nadprirodzeným spôsobom uzdraviť, takéto uzdravenia sú napokon zdokumentované napríklad v Rímskokatolíckej cirkvi v súvislosti s beatifikačnými procesmi a, samozrejme, dejú sa aj v iných cirkvách a dokonca aj mimo cirkvi.

Kresťania veria, že Boh je zvrchovaný a vo svojej láske sa rozličnými spôsobmi a na rôznych miestach skláňa k trpiacim. Nadprirodzené udalosti sa však vyskytujú relatívne ojedinele, preto ich napokon aj označujeme za nadprirodzené alebo zázračné. V Spojených štátoch sa možno stretnúť s mnohými evanjelizátormi, ktorí vyhlasujú, že skrze ich službu sa pravidelne dejú divy a zázraky, vrátane zázrakov uzdravenia. Pri nezávislom posudzovaní výpovedí niektorých známych evanjelizátorov sa však objektivita ich tvrdení ukázala ako sporná.

Ak je kampaň Liečenie taká úspešná, ako tvrdia jej organizátori, namieste je možno otázka, prečo je potrebné platiť vysoké sumy za reklamu, ktorá vo väčšine prípadov priláka na podobné podujatia len niekoľko desiatok ľudí. Ak „hluchí počujú, slepí vidia a chromí chodia“, ako to tvrdia organizátori, prečo o tomto nadprirodzenom fenoméne nepíšu odborné lekárske či religionistické časopisy, alebo o nich neinformujú médiá? Prečo nejdú organizátori do nemocničného prostredia a tam sa pod dohľadom lekárskeho personálu nemodlia za vážne chorých?

Zveličovanie úspechov, zamlčiavanie neúspechov alebo dokonca úplne nepodložené fabulácie o zázračných uzdraveniach kompromitujú morálnu integritu kresťanskej cirkvi a prispievajú k zvyšovaniu jej nedôveryhodnosti v očiach verejnosti. Nepríjemné sú tiež prípady, keď osoba, ktorá deklaruje svoje uzdravenie, v skutočnosti uzdravená nebola, ale toto je už iná téma.

 

Ak dovolíte, rád by som sa dotkol aj tejto témy. Akú motiváciu môže mať osoba, ktorá verejne deklaruje, že bola uzdravená, hoci stále trpí chorobou?

Tu je potrebné podotknúť, že vo väčšine prípadov táto osoba úprimne verí, že uzdravená bola. Mnohí veriaci zo sporných neocharizmatických spoločenstiev sú totiž presvedčení, že Kristus im vydobyl dokonalé zdravie na golgotskom kríži a oni svoje „uzdravenie“ už musia len prijať a ohlasovať a to bez ohľadu na symptómy choroby, ktoré ich zmysly stále môžu registrovať. V niektorých prípadoch môže mať toto učenie, ktorého pozadie je v metafyzických kultoch, za následok, že osoba sa rozhodne neužívať lieky alebo nevyhľadať lekársku pomoc, hoci je evidentné, že takúto pomoc potrebuje.

Svoju úlohu často zohráva aj tlak okolia, ktoré svedectvá o nadprirodzených uzdraveniach dychtivo očakáva a veriaci by sa mohol cítiť nepríjemne, ak by verejne priznal, že bolesť hlavy či chrbtice stále pretrváva. Nájdu sa, žiaľ, aj také prípady, keď osoba zo zištných dôvodov vedome klame – neslávne známy je napríklad prípad Michaela Guglielmuccieho, ktorý vyhlasoval, že bol nadprirodzene uzdravený z rakoviny a neskôr verejne priznal, že to nebola pravda a rakovina mu nikdy diagnostikovaná nebola.

Tento prípad mi obzvlášť utkvel v pamäti, pretože som v minulosti sám zvádzal boj s touto zákernou chorobou.

 

Aký je vzťah medzi uzdravením od chorôb a oslobodením od démonov v učení Kresťanských spoločenstiev Milosť?

Tieto spoločenstvá kladú mimoriadne silný dôraz na démonológiu, väčší, než ktorékoľvek iné spoločenstvo, z ktorého činnosťou som sa mal možnosť za posledné dve desaťročia oboznámiť. Hoci sa len veľmi nerád negatívne vyjadrujem k učeniu a praxi konkrétnych náboženských skupín, v tomto prípade je z pohľadu kresťanskej teológie potrebné veľmi jasne a zreteľne poukázať na ich heterodoxné učenie o démonoch a negatívne až nebezpečné praktiky, ktoré sú s ním spojené.

Tie som čiastočne zdokumentoval v už zmienenej monografii. Aj tí, ktorí sa nestotožňujú s projektom tzv. demytologizácie Nového zákona a veria v existenciu a aktivitu nebeských bytostí, musia byť pri bližšom pohľade na učenie o démonoch, ktoré sa hlása v týchto Kresťanských spoločenstvách, znepokojení.

Či už ide o učenie o familiárnych duchoch, ktoré môže narúšať rodinné väzby medzi ich stúpencami a ich neveriacimi či inak veriacimi rodinnými príslušníkmi, pripisovanie príčin chorôb a bežných problémov démonom, alebo o zdôrazňovanie neustálej potreby bojovať proti démonom a oslobodzovať sa od nich, čo môže okrem iného prispieť k psychickým poruchám, paranoidným pocitom strachu a súčasne viesť k vytváraniu nezdravej závislosti od vodcovskej autority duchovného predstaviteľa a samého spoločenstva.

Z globálnej perspektívy je v neocharizmatických spoločenstvách relatívne častým javom spájanie uzdravenia z chorôb s oslobodením od moci démonov a mnohí aj v Kresťanských spoločenstvách veria, že za konkrétnou chorobou stojí špecifický démon. Veriaci v neocharizmatických spoločenstvách často uvádzajú, že v súlade s jedným zo základných princípov protestantskej reformácie sola scriptura proklamujú a praktizujú len to, o čom hovorí Biblia a odtiaľ tiež vychádza ich učenie o uzdravení a oslobodení.

 

Akú úlohu zohráva Biblia napríklad v náboženskom živote Kresťanského spoločenstva Milosť?

Samozrejme, treba hodnotiť pozitívne, keď veriaci čítajú posvätný text a považujú ho za inšpiratívny a mnohí i za normatívny pre svoj duchovný život. Jedna vec je však to, čo sa v danom biblickom texte píše, a druhá, ako tento text správne interpretovať a aplikovať na našu súčasnosť. Biblická exegéza a hermeneutika sú Achillovou pätou väčšiny neocharizmatických spoločenstiev, čo je spôsobené predovšetkým absenciou adekvátneho teologického vzdelania ich duchovných predstaviteľov.

Niektorí z nich deklarujú, že sú Bohom vyvolení a pomazaní a Božiu pravdu prijímajú priamo skrze zjavenie, čo prakticky znemožňuje akýkoľvek konštruktívny dialóg o náboženských otázkach. V Kresťanskom spoločenstve Milosť sa navyše stretávame s javom, ktorý americký sociológ Ronald M. Enroth označuje ako „nesprávne orientovanú lojalitu“. Enroth vypozoroval, že v problematických náboženských spoločenstvách „si ľudia mysleli, že boli lojálni Božiemu slovu, ale v skutočnosti boli lojálni človeku a jeho interpretácii Božieho slova“.

V súvislosti s Bibliou nepochybne za zmienku stojí aj fakt, že Kresťanské spoločenstvo Milosť je v procese prípravy svojho vlastného prekladu Biblie.

 

Ako dlhoročný študent pentekostálneho hnutia myslíte si, že sa problematické neocharizmatické spoločenstvá môžu časom reformovať a zaradiť medzi cirkvi hlavného prúdu, alebo budú naďalej vnímané ako sekty s pochybným vplyvom na život jednotlivca a spoločnosti?

Myslím, že v tomto prípade je dobré vyhnúť sa prílišnému optimizmu, ako i prílišnému pesimizmu a nechať sa viesť realistickou nádejou. História nám pripomína, a sociológovia náboženstva tento proces analyzujú, že mnohé sekty sa časom stanú etablovanými cirkvami spravovanými teologicky vzdelanými duchovnými, ktorí sa svojej práci venujú na plný úväzok, spolupracujúcimi s inými cirkvami, opúšťajúcimi sporné teologické učenie a prax atď.

Nie každá sekta však nevyhnutne musí prejsť takýmto transformačným procesom – niektoré sa môžu časom rozdeliť, iné radikalizovať a ďalšie celkom zaniknúť. Veľmi dôležitým faktorom, ktorý rozhoduje o budúcej identite a smerovaní jednotlivých neocharizmatických, ale i iných náboženských spoločenstiev je, aký postoj zaujímajú ich vedúci predstavitelia voči vnútornej i vonkajšej kritike.

Niektorí ostávajú nekompromisní voči akejkoľvek kritike a ak sa to autenticky nezmení, nádej na reformáciu týchto spoločenstiev je v blízkej budúcnosti nepatrná. U iných naopak validná kritika vedie k sebareflexii a následne k pozitívnym zmenám.

Súvisiace videá a dokumenty