III.časť – Evolučná teória – sprisahanie tisícročia?
Mutácie a prírodný výber
Keďže pre evolučnú teóriu, tak ako ju sformuloval Darwin, je zúfalo málo dôkazov, moderní evolucionisti začali hovoriť o možnosti vzniku nových druhov skokovito, tzv. mutáciami. Tomuto prúdu evolucionistov sa hovorí neodarwinizmus. Na prvý pohľad to vyzerá podstatne logickejšie ako klasická evolučná rozprávka. Mutácie vieme simulovať v laboratóriach, všetci sme už videli mutáciami postihnuté živočíchy aj ľudí.
Je možné, aby mutácie spôsobovali po malých krokoch kvalitatívny posun organizmov a prirodzeným výberom vznikol nový druh ? Tu si musíme povedať, čo je Darwinova teória prirodzeného výberu.
Túto vec odpozoroval Darwin veľmi dobre a správne, je to overiteľné a viditeľné všade v prírode. V rámci druhu sa pária najlepšie jedince, aby sa rodilo potomstvo s čo najlepším genetickým kódom. Preto vodcom svorky býva najsilnejší jedinec a môže si vyberať na párenie samice a vyberá si tie najlepšie. Je to vynikajúci a prirodzený mechanizmus, aby druh nemohol degenerovať a v podstate tomu účinne zabraňuje. K mutáciam. Čo môže spôsobiť mutácie, teda zmenu kódu DNA ? Napríklad rádioaktívne žiarenie.
Aké majú mutácie dôsledky, môžu spôsobiť zdokonalenie druhu ? Našťastie túto otázku vieme zodpovedať, pretože v laboratórnych podmienkach je možné robiť pokusy a vyhodnocovať ich. Vďačným objektom sú vínne mušky. Holandský biogenetik Dr. Willem J. Ouweneel, študujúci mutácie na vínnych muškách hovorí.
„Pre evolucionistov je veľmi dôležité dokázať, že mutácie hrajú dôležitú úlohu pri vzniku nového druhu. Čo je na tom pravdy z pohľadu genetiky ? Všetky mušky, ktoré sa narodili zmutované by v prírode zomreli, lebo mutácie ich poškodili. Sú veľmi škodlivé, obmedzujú ich variabilitu a často sú priamo smrteľné. Podľa mňa sú mutácie pre živý organizmus vždy veľmi škodlivé.“
Prof. A.E.Wilder-Smith,Ph.D.,Dr.Sc hovorí, že mutácie v prírode poškodzujú a oslabujú druh. Nemohol by však prirodzený výber pomôcť tomu, že by uprednostňoval malé pozitívne mutácie a pomáhal tak, aby sa vyvinul nový a silnejší druh ? Aj keď sa nikdy nepodarilo pri pokusoch získať mutáciami nejakú novú pozitívnu vlastnosť, alebo orgán, predpokladajme, že isté percento mutácii by mohlo byť pozitívnych. Čo však spraví prirodzený výber ?
V prvom rade sa postará o živočíchy, ktoré boli mutáciami poškodené a prirodzeným spôsobom uhynú, bez toho, aby mohli svoju poškodenú DNA predať potomstvu, lebo automaticky by boli zmutované jedince zdravými a silnými považované za zlé. Takže tu máme prostriedok, ktorý ochraňuje populáciu a druh, aby nedochádzalo k jeho zhoršovaniu. Zabraňuje možnosti degenerácie. Predpokladajme teraz, že iný organizmus zmutoval, tak, že mu to dáva nejakú výhodu. Napríklad, že sa mu začne vyvíjať oko. Zoberme si napríklad dážďovku.
Ak sa vplyvom pozitívnej mutácie začne vyvíjať oko dážďovke, bude to pre ňu prekážkou, pokiaľ nový orgán nebude funkčný a dokonalý. Keďže žiadne mutácie nie sú schopné vytvoriť naraz nový, dokonalý, fungujúci orgán, aj živočích, ktorý by čisto teoreticky mohol byť poznačený pozitívnou mutáciou, bude prirodzeným výberom odstránený, lebo nedokonalý orgán nie je nikdy výhodou, naopak, je hendikepom.
Preto môžeme konštatovať, že prirodzený výber a mutácie nedovolia degenerovať druhu, ale naisto zabránia aj smerom nahor, vývinu k vyšším druhom. Prirodzený výber sa postará o to, aby vznikli povedzme lepšie dážďovky, ale určite nie napoly dážďovky a napoly hadi. Takéto živočíchy by mali vlastne podľa Darwinovej teórie prirodzeného výberu nevýhodu.
Darwin sa domnieval, že prirodzený výber, boj o život a prežitie najschopnejších vedú k pomalej a neodvratnej evolúcie jedného druhu k druhému. Darwin sa však celkom určite mýlil. Sám prirodzený výber tomu bráni. Celá tá teória závisí na predstave, že na základe náhody nezískame kompletný nový orgán ihneď, tzv. makromutáciu, ale bude v najlepšom prípade dochádzať k malým zmenám. Malé zmeny, aj keby smerovali k niečomu lepšiemu, budú pre daný druh nevýhodou.
A keďže zmeny nikdy nie sú kompletné, prirodzený výber účinne bráni posunu dolu, ale aj nahor. Keďže to tak naozaj je, vďaka tomuto mechanizmu zostali živočích a ľudia dlhodobo v približne konštantnom stave, v podstate sa nezmenili. Darwin si jednoducho nevšimol, že práve prirodzený výber bráni posunu nielen dole, ale aj smerom nahor.
Druhá veta termodynamická
Pozrime sa na to, čo hovorí na možnú evolučnú teóriu fyzika. Ono sa to nezdá, ale dokonca aj vo fyzike nájdeme niečo, čo popiera možnosť evolúcie. Ide o entropiu. Evolučná myšlienka a zákony prírody sú nezlučiteľné. V druhej vete termodynamickej z náuky o teple, sa hovorí, že bez pôsobenia zvonka nemôže nastať premena telesa s nižšou teplotou na teleso s vyššou. Inými slovami – veci starnú a dochádza k ich rozkladu.
Hviezdy zhasínajú, živé tvory starnú, nové veci sa rozpadajú a energia sa premieňa na čoraz menej zužitkovateľné stavy. Evolúcia sa zjavne vzpiera tomuto zákonu, pretože podľa nej sa postupne vyvíjali čoraz dokonalejšie a komplikovanejšie organizmy. Odkiaľ a v akej forme sa berie dodatočná energia, ktorá zabezpečuje vyššiu úroveň vývoja ? Evolucionisti argumentujú chlorofylom. Pôsobením tejto látky, ktorá musela najprv sama vzniknúť zhodou neuveriteľných náhod, je bunka schopná premieňať slnečné svetlo na chemickú energiu.
Ak odhliadneme od ďalších náhod a zázrakov, ktoré sú potrebné, aby bunka vôbec vznikla a navyše aj produkovala chlorofyl, dostáva sa evolúcia do slepej uličky. Ako sprievodný jav procesu premeny slnečného žiarenia na energiu vôbec po prvý raz na Zemi vznikol a uvoľnil sa kyslík. V praatmosfére ho však nebolo. Ďalej vychádzame z predpokladu, že prvým bunkám sa navzdory všetkej logike darilo v prostredí vytvorenom z metánu, amoniaku a dusíka.
Pre takto vzniknuté bunky bol uvoľnený kyslík z procesu premeny rozhodne smrteľným jedom. Evolúcia sa musela sama zahubiť. Len pre zaujímavosť, ako predpovedajú vedci vývoj vesmíru ? Asi o 1014 rokov hviezdy vyčerpajú svoje jadrové palivo a vyhasnú. Ďalšie udalosti vo vesmíre budú mať nasledovný priebeh : o 1032 rokov sa jadrová hmota úplne rozpadne, hviezdy a planéty sa premenia na fotóny a neutrína, ale čierne diery budú ďalej existovať. Lenže ani tie nie sú večné.
Ich hmota sa bude postupne zmenšovať a nakoniec sa všetky premenia na žiarenie – na fotóny, neutrína a gravitóny. Vlády sa ujme éra žiarenia, v ktorej nebude vo vesmíre prakticky nič. Keď bude mať vesmír 10100 rokov, na svete zostane len extrémne zriedený elektrónový plyn, v priestore rozptýlené pozitróny a neutrína. (Dr. Milan Baumann)
Tento scenár (vedecky všeobecne prijímaný) potvrdzuje Druhú vetu termodynamickú a závery ktoré sú uvedené vyššie. Platnosť Druhej termodynamickej vety možno sledovať všade okolo nás a aj vo vesmíre. Opačný proces neexistuje, nebol pozorovaný nikde a odporuje fyzikálnym zákonom. Čiže aj pohľadu zákonov fyziky (alebo minimálne zákonu o entropii) nie je možná samovoľná tvorba zložitejších súborov, lebo na to chýba energia.
Ako je teda možné, že na jednej strane je vývoj vesmíru (teda aj Zeme a nás všetkých) taký, že nakoniec sa všetko rozpadne na zriedený elektrónový plyn – čo zodpovedá presne zákonu o entropii a na druhej strane sa nás niekto snaží presvedčiť, že veľmi dlhú dobu sa tu samovoľne skladali atómy tak, že vznikli všetky tieto nám známe vysoko komplikované súbory ?
Určovanie veku
Zaujímavou témou v tejto súvislosti je určovanie veku nálezov a hornín. Svojho času ma ani vo sne nenapadlo, že by s tým mohli byť nejaké problémy. Rádiometrické metódy, ktoré boli vyvinuté až v 20 storočí pôsobia mimoriadne vedecky a dôveryhodne. Ale len dovtedy, kým sa nepozrieme podrobnejšie na ne. Toto možno na prvý pohľad priamo nesúvisí s evolučnou teóriou, ale pri hlbšom skúmaní zistíme, že veru súvisí a hodne. Pre evolucionistov je veľmi podstatný práve vek nájdených fosílií a geologické vrstvy, v ktorých sa našli. Taktiež musia dokazovať, že zložitejšie formy života sú mladšie a nachádzajú sa v mladších vrstvách. Preto sa pozrime bližšie na to, aké sú vlastne metódy určovania veku, odkiaľ vedia vedci, koľko rokov má nejaký kameň, či hornina.
Vek živých organizmov sa určuje tzv. rádiouhlíkovou metódou – objaviteľ W. Libby, 1947. Princíp tejto metódy spočíva v presvedčení, že všetky žijúce bytosti prijímajú do svojho obehu látkovej premeny malé množstvá rádioaktívneho izotopu uhlíka (množstvo udalostí mohlo mať v minulosti vplyv na značné zvýšenie C14 vo vrchných vrstvách atmosféry). Smrťou sa preruší príjem týchto izotopov (označené ako C14). Po smrti sa začínajú nahromadené atómy rozpadávať v známom čase, ktorý nazývame polčas rozpadu.
V prípade C14 to predstavuje iba 5 730 rokov. V čom je problém ? Problémy sú dva. Po prvé, aby bola táto metóda presná, musela by byť koncentrácia tohto izotopu stámilióny rokov úplne konštantná, čo nikto presne nevie. Druhý problém je krátky polčas rozpadu. Ak má nález napríklad 23 000 rokov, zostáva v tele len 6,25% z nahromadených izotopov. A to je veľmi málo, ak uvážime, že koncentrácia atómov C14 v tele je veľmi nízka.
Vzhľadom na to, určovanie veku nad 20 000 rokov nemôžeme ani s prižmúrením oka považovať za presné, lebo s pribúdajúcimi rokmi počet merateľných izotopov C14 drasticky klesá k nule.
Jeden príklad za všetky (je ich nespočetné množstvo). V časopise Science (1963) sa uvádza, že ulita istého mäkkýša má 2 300 rokov. Vek sa určil rádiouhlíkovou metódou. Problém je len v tom, že ide o žijúci exemplár. Ďalším spôsobom je datovanie pomocou letokruhov stromov (tzv. dendrochronológia), ktoré údajne spoľahlivo zachycuje rozpätie približne 10 000 rokov.
Aby som to nenaťahoval, je to neistá metóda, Prof. Hans-Ulrich Niemitz a Ch. Bloss v článku s názvom Sebaklam metódy C14 a dendrochronológie silne spochybnili metódy datovania (Zeitsprunge č.3/1996). Existuje ešte varvová metóda – predpoklad, že každoročne sa naplaví jedna vrstva morského nánosu. Tento predpoklad je veľmi primitívny a jednoduchý, datovanie len posledných 10 000 rokov. Ďalšou metódou je napr. magnetostratigrafia. Zakladá sa na paleomagnetizme. Tu nie sú známe časové hodnoty a intenzita magnetizmu, pri ktorom tuhne hornina.
Všetky opísané metódy sú nepresné, pretože jednoducho nepoznáme odlišnosti lokálnych podmienok príznačných pre minulosť. Vždy znova a znova sa robia pokusy pomocou Darwinovej a Lyellovej teórie uniformizmu extrapolovať dnešné konštanty do minulosti. Dúfam, že ešte nie ste unavení z čítania. Pozrieme sa ešte na datovanie anorganických nálezov. Vek hornín sa nedá merať inak, ako vypočítaním množstva izotopov a na základe dnešných pomerov rozpadu sa spätne prepočítavajú do minulosti.
Najčastejšie používanou metódou je draslíko-argonnová. Aby som to všetko naozaj urýchlil, uvediem len, že je tak isto nespoľahlivá, ako ostatné metódy. Je to trochu komplikované, nechcem zachádzať do detailov, súvisí to s rozpadom izotopu draslíka 40 a vznikajúceho argonu 40. Radšej uvediem príklad.
Príklad, hovoriaci za všetko. V roku 1980, keď vybuchla sopka Mount St. Helens, začal sa vytvárať z dacitovej lávy dóm, podobný hore. Keďže poznáme vek tohto dómu, malo by byť jednoduché overiť ho rádioizotopovou metódou. Dr. S. A. Austin v roku 1992 odobral stadiaľ vzorku, rozomlel ju, preosial a spracoval na horninový prášok a štyri koncentráty z minerálov. To potom dal do Geochrome Laboratorium v Cambridge v Massachusettes na určenie veku, pričom laboratória nevedeli, odkiaľ vzorka pochádza. A teraz výsledky:
horninový prášok – 350 000 +/- 50 000 rokov
zmes živcov – 340 000 +/- 60 000 rokov
zmes amfibolov – 900 000 +/- 200 000 rokov
zmes pyroxénu 1 – 11 700 000 +/- 300 000 rokov
zmes pyroxénu 2 – 22 800 000 +/- 600 000 rokov
Tento výsledok hovorí sám za seba a ukazuje dve veci. Po prvé, značnú tolerovanú chybu a veľmi vysoký vek, pričom vzorka bola stará asi 10 rokov. Podobných príkladov je dosť. Budem stručný. Som presvedčený, že žiadne mutácie nemôžu spôsobiť kvalitatívny skok smerom hore. Entorpická poučka vyslovene popiera možnosť zhlukovania a vytvárania vyššie organizovaných súborov. Určovanie veku organických látok je minimálne nad 10 000 rokov nepresné.
Na určenie veku anorganických látok v podstate neexistuje spoľahlivá metóda, lebo minimálne nepoznáme podmienky za ktorých látky vznikali a pokusy aj nepresnosti potvrdili. Čo s toho vyplýva pre evolučnú teóriu ? Pre neodarwinizmus nie je jediný dôkaz, naopak pokusy dokazujú jeho nemožnosť. Evolučnú teóriu priamo popiera fyzika, Druhá veta termodynamická, jedna zo základných viet o náuke o teple, jednoznačne platná a dokázaná.
Evolucionisti prakticky nemajú ako dokázať vek hornín a skamenelín, a organických látok starších ako 10 000 rokov a tým všetky výpočty a rečičky o miliónoch rokov vyznievajú minimálne nedôveryhodne.
Čo hovoria nálezy v horninách
Chcem aspoň v krátkosti uviesť pár príkladov nálezov skamenelín. Na rozdiel od môjho prvého článku to budú príklady, kde sa niečo našlo a nie čo sa nenašlo. V podstate ide o to, že je veľmi veľa nálezov, ktoré dokazujú prítomnosť takmer všetkých druhov živočíchov (aj vyhynutých a tých, ktoré mali podľa evolucionistov vyhynúť stovky miliónov rokov pred objavením sa človeka) v jednej dobe, inak povedané žili sme (myslím tým ľudí ako druh) súčasne napríklad s dinosaurami. Tieto informácie sú z diel Dr.Ing. Hans-Joachima Zillmera.
Podstata Darwinovej evolučnej teórie je, ako som už veľa krát napísal, pomalý vývoj druhov a prežitie jedincov prírodným výberom. Ak sa dokáže koexistencia všetkých druhov, vrátane človeka, v istom časovom bode, bude to znamenať, že vývojová teória je chybná, pretože jej chýba predpoklad vlastnej definície. V Paluxy River, neďaleko Glen Rose v časti horského chrbta Llano Uplift v štáte Texas (USA) v roku 1908 sa našlo veľké množstvo odtlačkov láb dinosaurov a ľudských stôp, dlhých približne 35 cm.
V nasledujúcich desaťročiach sa v okruhu niekoľkých kilometrov našli stovky odtlačkov, ktoré zanechali dinosaury. A znova sa vedľa stôp zvierat našli aj odtlačky ľudských nôh. Tieto odtlačky sú vo vápenci, v najvrchnejších vrstvách, dokonca keď rieka Paluxy River v r. 1971 totálne vyschla, našli sa odtlačky aj priamo na povrchu. Sú tu hneď dva vážne problémy pre evolucionistov. Dinosaury vyhynuli pred 65 miliónmi rokov.
Takže horniny, v ktorých sa nachádzajú odtlačky by mali byť v nižších vrstvách, „pochované“ pod mladšími, pomaly sedimentujúcimi horninami. Očividne to tak nie je.
Druhý problém je, ako sa do vápenca dostal jasný a zreteľný odtlačok nohy človeka (pozor nie jeden, odtlačkov je veľa) vedľa dinosaurieho ? Veď ak vznikol odtlačok niečoho v hornine, tak logicky musela byť mäkká. Ale taký vápenec môže byť mäkký len krátku dobu, kým hydratačným procesom nestvrdne. Toto sa nedá obísť, ani vysvetliť inak, toto je jednoduchá, elementárna fyzika !
Záver je taký, že ak nebol tento nález úmyselne sfalšovaný (čo vedci vylúčili – ono je veľmi ťažké vysekať do vápenca nejakým umelým spôsobom perfektnú stopu ľudskej nohy tak, aby sa na to pri podrobnejšom skúmaní neprišlo), tak ľudia a dinosaury žili v rovnakom čase !
Evolucionisti tieto dôkazy vytrvalo ignorujú, ani sa nimi nemienia zaoberať, s odôvodnením, že musí ísť o falzifikát, lebo evolučná teória platí, ľudia nemohli žiť v rovnakom období ako dinosaury a basta ! V roku 1968 vášnivý zberateľ a hľadač skamenelín W. Meister asi 70 km severozápadne od Delty v štáte Utah kladivkom klopkal na skalu, keď sa odlúpla jedna vrstva a pod ňou sa ukázali dve ľudské stopy, pochopiteľne, skamemené odtlačky.
Čo bolo neuveriteľné, jednalo sa o nohu človeka v topánke, ktoré rozšliapli trilobita ! Trilobita, ktorý podľa evolučnej teórie vyhynul pred stovkami miliónov rokov, ešte pred dinosaurami. Podľa dostupných informácií sa nemôže jednať o falzifikát.
Archeológ Dr.R.Gilroy, riaditeľ austrálskeho Mount York Museum, objavil v Austrálii lebku a skamenené stopy obrovských ľudí v blízkosti šľapají brontosaura. Juhozápadne od Wintonu vo východnej Austrálii sa našlo veľa stôp, ktoré si môže každý pozrieť (takže priatelia, hor sa do Austrálie), z ktorých vyplýva, že vedľa seba žili také živočíchy, ktoré podľa evolučnej teórie nemohli! vedľa seba existovať. Podobné nálezy ako v Glen Rose sa našli aj Turkménsku (ľudia a dinosauri).
O skamenených ľudských stopách, ktorých vek sa odhaduje na 150 až 600 miliónov rokov v Kentucky píše časopis Science News Letter. V roku 1927 sa v uhoľnom sloji vo Fisher Canyon, Pershing County (Nevada) našiel neuveriteľný odtlačok topánky. Dá sa na ňom rozoznať dokonca aj akási nitková štruktúra materiálu. Vek odtlačku (nakoľko ide o uhlie) sa odhaduje na 160 až 195 miliónov rokov.
Zjavne tu niečo nesedí. Ak sú všetky nálezy (verte, je ich veľmi veľa) podvrhom, pýtam sa, kto je taký šikovný, že dokáže po celom svete umiestňovať do neporušených skál a hornín falošné skameneliny a skamenené odtlačky ? Všetky takéto nálezy sú evolucionistami odvrhované, zosmiešňované a označované za podvrhy. Práve tými evolucionistami, ktorých základné ikony stoja na podvrhoch, ako ste mohli čítať v mojich predchádzajúcich článkoch.
Pýtam sa, prečo nie je ochota seriózneho uznania podobných nálezov a vylúčenie akýchkoľvek pochybností o pravosti, alebo nepravosti ? Nie je to náhodou preto, lebo uznanie čo i len jediného nálezu by znamenalo definitívny koniec evolučnej teórii ?
Biochémia„Na bunku sa môžeme pozerať ako na továreň, v ktorej je prepracovaná sieť vzájomne prepojených výrobných liniek, z ktorých každá je zložená zo skupiny veľkých proteínových mechanizmov. Prečo ich nazývame mechanizmy ? No asi preto, že ľudia vymysleli stroje pre náš makroskopický svet, a tieto proteínové zoskupenia majú v sebe tiež precízne koordinované pohyblivé súčasti.“ Bruce Alberts, prezident Národnej akadémie vied, USA.
Na úvod som netradične použil citát. Obyčajná živá bunka je neuveriteľne zložitá. V 19. storočí, keď Darwin vymyslel svoju evolučnú teóriu, bol na skúmanie k dispozícii len obyčajný mikroskop. Vedci si vtedy mysleli, že čím podrobnejšie sa bude živá bunka skúmať, tým bude jednoduchšia. Dnes vieme, že je to presne naopak. Vedci nestíhajú žasnúť nad neuveriteľnou zložitosťou bunky a procesoch v nej prebiehajúcich. Pre mňa je táto téma neuveriteľne fascinujúca.
Preto bude tento článok podrobnejší, možno aj s odbornejšími výrazmi. Ale verte, ukázať tú neuveriteľnú komplikovanosť obyčajnej jednej bunky sa inak nedá. Zmysel a súvislosť článku s Darwinovou teóriu pochopíte, ak si ho prečítate.
Biochemik Michael Behe získal titul z chémie na Drexlerovej univerzite, doktorát z biochémie na Pennsylvánskej univerzite, kde aj robil následný výskum. Od roku 1985 je členom Lehigovej fakulty. Bol členom Komisie pre molekulárnu biológiu v Oddelení pre molekulárne a bunkové vedy v Národnej nadácii pre vedu. Je autorom množstva odborných časopisov a kníh.
Michael Behe hovorí:
„Darwin vo svojej knihe Pôvod druhov povedal, že ak by sa dalo dokázať, že nejaký zložitý organizmus existoval bez toho, aby sa vytvoril početnými postupnými jemnými zmenami, celá jeho teória sa absolútne zrúti. Práve to bol základ mojej teórie nezjednodušiteľnej zložitosti. Systém či zariadenie je nezjednodušiteľne zložité, ak má určitý počet rozličných komponentov, ktoré všetky spolu pôsobia tak, aby dosiahli cieľ samotného systému a ak by sa jeden z jeho komponentov odstránil, celý systém je tak znefunkčnený. Je vysoko nepravdepodobné, že by nezjednodušiteľne zložitý systém mohol vzniknúť kúsok po kúsku darwinovským procesom. Pretože na to, aby celý systém ako taký mohol fungovať, musí tu byť celý od začiatku.“
Následne ako logický záver tvrdí:
„Evolúcia nedokáže spôsobiť nezejdnodušiteľne zložitý biologický stroj naraz a náhle, pretože je príliš komplikovaný. Nepravdepodobnosť toho to úplne znemožní. Nemožno to ani vyprodukovať množstvom postupných jemných zmien, pretože v každom predbežnom systéme bude niečo chýbať a bude nefunkčný. Potom nebude mať ani dôvod existovať, pretože vieme, že prirodzený výber vecí umožní existovať iba systémom, ktoré už fungujú.“
Na to aby ste mali aspoň akú – takú predstavu o zložitosti bunky, rozpíšem ju trochu podrobnejšie. Treba povedať, že dodnes stále nie je všetko objasnené, mnohé mechanizmy živej bunky sú stále záhadou. Michael Behe napísal knihu Darwinova čierna skrinka, ktorá vyvolala nebývalý ohlas a mnoho evolucionistov sa prirodzene pokúšalo ju znemožniť. Podľa mňa so to však nikomu nepodarilo. Ďalšia časť článku sú v podstate úryvky rozhovoru Michaela Beheho, v ktorom rozpráva o svojich záveroch a poznatkoch ohľadne bunky.
Predstaviteľom nezjednodušiteľnej zložitosti sú napríklad riasinky. Sú to také jemné vlásky podobné malým bičíkom na povrchu buniek. Ak sú bunky nepohyblivé, riasinky vytvárajú pohyb tekutiny pozdĺž ich povrchu. Napríklad v celom dýchacom trakte sú riasinky. Každá bunka ich má asi dvesto a vytvárajú synchrónny pohyb, aby stále smerom hore posúvali hlien. Ale riasinky majú aj iné funkcie: ak sú bunky pohyblivé, riasinky ich vedia v tekutine poháňať.
Pôvodne vyzerali veľmi jednoducho, dnes vieme, že to sú komplikované molekulárne stroje. Ukazuje sa, že pozostávajú z približne dvesto proteínových častí. A ako to funguje? Je tam deväť párov mikrotubúl, čo sú dlhé tenké mikrolaná, ktoré obklopujú dve samostatné mikrotubuly.
Vonkajšie mikrotubuly sú jedna s druhou spojené spojivom, ktoré nazývame nexín. Každá mikrotubula má proteínový motor, ktorý nazývame dyneín. Tento proteínový motor sa pripína k jednej mikrotubule, akýmsi ramienkom sa načiahne, uchytí tú druhú a tlačí ju dole. Takže sa tieto dve laná začnú posúvať po dĺžke. Keď sa začnú pohybovať, začne sa napínať nexín, ktorý ich spája, ale doteraz tam visel ako uvoľnený povrázok. Postupne sa bude naťahovať, až bude úplne napätý.
Dyneín posúva mikrotubuly stále ďalej, ale nexín, ktorý ich drží, ich začne ohýbať, až sa prehnú. Potom ťahá opačným smerom a ohne ho do protismeru. Takto sa vlastne celý bičík kývavým pohybom pohybuje vpred.
Toto ale nevysvetľuje celkovú zložitosť bičíka. Tieto tri časti – laná, spojivá a motory – sú nevyhnutné pre pohyb. Ak by chýbala ktorákoľvek časť, systém je nefunkčný, takže bičík je nezjednodušiteľná zložitosť.
Ešte fascinujúcejší je bakteriálny bičík. Kým riasinky sa pri poháňaní buniek správajú ako veslá, v roku 1973 sa zistilo, že bakteriálne bičíky pôsobia ako rotujúca vrtuľa. Takéto niečo majú iba baktérie. Je to neuveriteľne výkonný motor a mnohí mu dávajú prívlastok „najvýkonnejší motor na svete“. Ako to funguje ? Extrémne výkonne. Bakteriálny bičík vyzerá ako dlhý bičík a skladá sa z proteínu, ktorý sa volá flagelín.
Tento je pripnutý na pohonný hriadeľ závesným proteínom, ktorý pôsobí ako univerzálny spoj, ktorý vrtuľke a hriadeľu umožňuje otáčavý pohyb. Ako výplňový materiál tu pôsobí viac typov proteínov, ktoré umožňujú hriadeľu preniknúť cez stenu bunky a napojiť sa na rotačný motor. A odkiaľ čerpá energiu? Energia je vytváraná prietokom kyseliny cez membránu baktérie. Celý tento zložitý proces sa len študuje a snažíme sa ho pochopiť. Vieme, že funguje veľmi dobre.
Vrtuľka bičíka sa dokáže roztočiť rýchlosťou až 10 000 otáčok za minútu (v inej literatúre som čítal 100 000 otáčok, neviem ktorá informácia je presná a kde bol preklep). Dokáže však oveľa viac. Svoje otáčky vie zastaviť v štvrťotáčke a okamžite sa začne otáčať druhou stranou takou istou rýchlosťou. Howard Berg z Harvardskej univerzity to nazval najvýkonnejším motorom vo vesmíre.
Pre ilustráciu, uvediem už len také fascinujúce veci, ako napríklad to, že všetky živé bunky okrem baktérií majú množstvo oddelení a priehradiek, v ktorých sa nachádzajú samostatne DNA, mitochondria, endoplazmatické retikulum, Gogiho aparát, lyzozómy, mechúriky na výlučky, peroxizóm a pod. V každej bunke je viac ako 20 rozličných oddelení, ktoré medzi sebou spolupracujú zložitým systémom a s presne nastavenými pravidlami. Znovu treba dodať, systém funguje len vtedy, ak fungujú súčasne všetky oddelenia naraz.
Dr. Stephen Meyer potvrdzuje Beheho. Hovorí:
„Tieto biologické mechanizmy potrebujú mať na svoje fungovanie pokope všetky svoje súčasti. Ale ako by sa dal vybudovať takýto systém darwinovským procesom prirodzeného výberu, ktorý bol založený na slepých variáciach ? Prirodzený výber predsa iba zachováva veci, ktoré vykonávajú určitú funkciu – inými slovami – ktoré pomáhajú organizmu prežiť do ďalšej generácie. Problém s nezjednodušiteľnými komplexnými systémami je ten, že nekonajú žiadnu funkciu, kým nie sú prítomné všetky ich súčasti a kým nepracujú v úzkej spolupráci jedna s druhou. Teda prirodzený výber vám nemôže pomôcť vybudovať takéto systémy, on ich iba zachováva, keď už boli postavené. A je prakticky nemožné, aby evolúcia dokázala prekonať taký obrovský krok obyčajnou náhodou. Jednoducho nedokáže vytvoriť naraz a náhodou takýto zložitý systém.“
Môže byť naozaj pravda, že jednoduchá a v podstate primitívna Darwinova evolučná teória, ktorú Darwin vymyslel v 19. storočí je pravdivá ? Logika mi hovorí, že celkom určite nie, ak verím vyššie spomínaným vedcom, že existujú takéto mechanizmy, naozaj je ťažké pripustiť, že by mohli vzniknúť náhodou, postupnými zmenami, tak ako si to predstavujú evolucionisti.
DNA
DNA. Alebo DNK po slovensky. Počujeme to všade. Tieto tri písmená prenikli do nášho života ako bežná súčasť. Čo však DNA (ak dovolíte budem používať anglický názov) je ? Veľmi jednoducho povedané, v chemickej štruktúre DNA sú zakódované inštrukcie pre budovanie proteínov.
DNA slúži ako zásobáreň informácii, ktoré vytvárajú dôkladnú choreografiu výrobných procesov. Keď sa spustia, začnú sa správne aminokyseliny spájať správnymi väzbami v správnom poradí tak, aby vyprodukovali správne druhy proteínov, ktoré sa správnym spôsobom ukladajú, takže vybudujú biologické systémy.
Čo je však na DNA také zvláštne, že už len jej samotná existencia popiera evolúciu ?
Molekula DNA je zložená z dvoch povrazcov, ktoré prebiehajú parelelne v špirále a medzi tieto povrazce sú upevnené štyri písmená, štyri písmená genetického kódu. Tieto štyri písmená sú prosté chemické látky. Môžeme si to predstaviť ako dlhý povrazový rebrík skrútený v chromozóme pozdĺž osi do tvaru vývrtky, presnejšie do dvojitej závitnice. Celá molekula je udržiavaná pohromade vodíkovými mostíkmi, čo sú veľmi slabé chemické väzby.
Skutočné tajomstvo DNA spočíva v „šteblíkoch“ jej rebríka. Každý reťazec sa skladá s nespočetnekrát opakovaných štyroch základných jednotiek molekúl dusíkovej bázy. Štrukturálne sa v reťazcoch molekúl DNA spájajú a tvoria tak „šteblík“. Zoskupenie týchto báz pozdĺž osi DNA určuje , ktorá bielkovina (proteín) sa bude v bunke tvoriť. Biochemici zistili, že existuje 1087 možností, ako skombinovať chemický materiál v jednom pramienku ľudskej DNA.
Podľa evolucionistov, táto molekula vznikla čistou náhodou, metódou pokusu a omylov. Treba pripomenúť, že všetky štyri písmenká pozdĺž celého povrazcu DNA musia byť presne uložené a skombinované.
Lebo na reprodukciu je vhodná len jedna z tých všetkých kombinácií, ktorých je, ako som uviedol 1087. Neviem, či si niekto dokáže predstaviť veľkosť takéhoto čísla, ja sa priznávam, takéto číslo je už mimo dosahu môjho chápania veľkosti, či malosti. Evolucionisti tvrdia, že Zem je približne 4,5 miliárd rokov stará. Do tohto času sa vojde len 1025 sekúnd.
Ak pripustíme, že počas celej existencie Zeme, už od úplného začiatku, príroda cielene začala skúšať metódou náhody a omylu (čo nie je možné na základe mojej prvej axiómy – príroda ako taká nemá plán a rozum, ale pripusťme túto možnosť) a každú sekundu by skúsila vytvoriť jednu kombináciu, je vidieť, že by bolo do dnešného dňa zúfalo málo času vôbec na vytvorenie jedného prameňa DNA.
Dr. Stephen Meyer získal tituly v Cambridge, napísal množstvo odborných článkov a kníh. V súčasnosti je riaditeľ a vedúci vedecký pracovník v Centre pre vedu a kultúru pri Discovery Institute a pôsobí ako profesor na Palm Beach Atlantic University. Hovorí:
„DNA je niečo ako knižnica. Organizmy získavajú potrebné informácie z DNA, takže dokážu vybudovať niektoré zo svojich najzákladnejších komponentov. Analógia s knižnicou je dobrá, pretože v nej zohráva dôležitú úlohu abeceda. V DNA máte dlhé rady písmen A,C,G a T (tak ich vedci označili podľa názvu chemickej látky), ktoré sú dôkladne usporiadané, aby vytvorili proteínovú štruktúru a následnú skladbu. Na postavenie jedného proteínu zvyčajne potrebujete tisícdvesto až dvetisíc písmen či báz – čo je naozaj veľa informácii. Tento problém spôsobil, že sa zrútili všetky naturalistické vysvetlenia pôvodu života, pretože toto je najdôležitejšia a najzákladnejšia otázka. Ak neviete vysvetliť, kde sa vzala táto informácia, potom ste nevysvetlili vznik života, pretože toto je informácia, ktorá premieňa molekuly na niečo, čo v skutočnosti má svoju funkciu.“
Ako by mal vyzerať proces vzniku života slepou náhodou, ak nasilu pripustíme, že napríklad Miller mal pravdu a vznikli náhodou aminokyseliny? Mimochodom, bolo by ich treba vytvoriť dvadsať dva, jemu sa podarilo vytvoriť len dve alebo tri, o čom som písal v predchádzajúcich článkoch. Pozrime sa len pre zaujímavosť, aký proces musí prebehnúť, aby sa vytvorila len jedna jediná proteínová molekula. Minimálny počet aminokyselín na vytvorenie proteínu je 75.
Aby však vznikol proteín, je nutné správne prepojenie medzi aminokyselinami. Ale aminokyseliny sú ľavotočivé a pravotočivé. My potrebujeme len ľavotočivé. A aminokyseliny sa musia zoradiť v špecifickom poradí, ako písmenká vo vete. Pravdepodobnosť takéhoto náhodného zoskupenia, aby vznikol čo len kratučko funkčný proteín je jedna ku desať a stodvadsaťpäť núl !
No najjednoduchšia bunka potrebuje tristo až päťsto proteínových molekúl. Nemohol však naozaj, tak ako tvrdia evolucionisti, prírodný výber vysvetliť vznik života ? Zjednodušeným pohľadom by to mohlo byť na prvý pohľad aj logické, postupné, malé zmeny, v dlhom časovom horizonte. S. Mayer k tomu hovorí:
„Či prírodný výber naozaj funguje na úrovni biologickej evolúcie, o tom sa vedú ešte diskusie. Ale s najväčšou určitosťou to nefunguje na úrovni chemickej evolúcie. Darwinisti pripúšťajú, že na to, aby mohol fungovať prírodný výber, musia existovať sebareplikujúce sa organizmy. Organizmy sa reprodukujú, ich potomstvo zaznamenáva variácie, a to, ktoré sa lepšie adaptuje vo svojom prirodzenom prostredí, to aj lepšie prežije. Tieto adaptácie sa zachovávajú a prenášajú do ďalších generácií. No aby mohla existovať reprodukcia, je potrebné delenie buniek. a to predpokladá existenciu informačne bohatej DNA a proteínov. Tu je práve problém, predpokladá sa existencia toho, čo sa snažia vysvetliť!“
Táto téma je na jednej strane fascinujúca, na druhej dosť zložitá. Dalo by sa písať ešte nekonečne dlho o štruktúre, delení DNA, o komplikovaných chemických procesoch, o chemických príťažlivostiach a samousporiadaní a pod. Nechcem však skĺznuť do písania odbornej, vedeckej a na výrazy komplikovanej práce, pretože som presvedčený, že väčšina ľudí má len povrchné informácie, včítane mňa.
Vyššie uvedené citácie a opisy som skoro úplne opísal z literatúry, čo ani netajím, lebo to je téma, pri ktorej sa musíme spoľahnúť výlučne na vedcov, ktorí sa danej problematike venujú. Na záver k tejto téme ešte krátky citát S. Mayera na otázku, či je predstava o vzniku života slepou náhodou medzi vedcami prijateľná, alebo neprijateľná, odpovedal:
„Prakticky všetci odborníci, ktorí sa pôvodom života zaoberajú, prístup vzniku života slepou náhodou úplne zamietli.“
Záver
Ak ste čítali moje predchádzajúce články, tak ste sa dočítali o tom, že hlavné piliere evolučnej teórie sú buď sfalšované, alebo vymyslené. Vo fosíliach sa nenachádzajú žiadne dôkazy prechodových stupňov. Biochémia logicky zdôvodňuje svojou nezjednodušiteľnou zložitosťou nemožnosť vzniku komplikovaných živých mechanizmov bunky prírodným výberom. Mutácie sú vždy škodlivé. Prirodzený výber zabraňuje makroevolúcii, ale aj degenerácii druhu.
Nulová pravdepodobnosť samousporiadania genetickej informácie v DNA a akútny nedostatok času na vytvorenie čo i len jedného prameňa DNA.
Zákon entropie nedovoľuje bez pridanej energie samovoľné organizovanie hmoty do zložitejších štruktúr. Určovanie veku je veľmi sporné. Ľadové doby pravdepodobne neexistovali. Nálezy skamenelín dokazujú, že ľudia, dinosaury, cicavce a aj trilobity žili vedľa seba v rovnakom čase. Myslím si, že je toho dosť, aby ste minimálne zbystrili pozornosť, ak vás to zaujíma.
Prvá otázka, ktorá sa mi natíska keď som postupne vstrebával všetky informácie, je, ako je to možné, že aj napriek toľkým nejasnostiam, rozporom a novým vedeckým poznatkom, stále je veľká vedecká obec, ktorá tvrdí, že evolučná teória bola skutočnosťou a proces vzniku druhov prebehol tak, ako to Darwin popísal a tým pádom má táto teória v širokej verejnosti punc dôveryhodnosti ? Prečo vlastne tak málo počujeme, čítame a vidíme o všetkých pochybnostiach ?
Ako je možné, že sa ignorujú tak závažné dôkazy, ako napríklad skamenené stopy človeka a dinosaura vedľa seba ? Ako som písal, takýchto stôp je veľmi veľa na celom svete a z mechaniky hornín vieme, že museli vzniknúť prakticky v tom istom časovom období, čiže ľudia a dinosaury žili vedľa seba. Stačilo by, aby sa uznal čo i len jeden jediný takýto dôkaz a celá evolučná teória pukne ako bublina z bublifuku.
Prečo vedci – evolucionisti, automaticky považujú všetko čo im nepasuje za podvrh, alebo odbíjajú podobné dôkazy spôsobom: keďže evolučná teória platí, nemôže to tak byť a hotovo, koniec diskusie ? Veď skamenené stopy v pieskovci nie je možné sfalšovať ! Sám tomu úplne nerozumiem. Mám pocit, že takíto vedci sú rovnako dogmatickí a názorovo neprístupní, ako náboženskí fanatici. Mne sa to javí ako sprisahanie, dokonca mnoho krát to má prvky účelovej manipulácie.
Každý, kto trochu vystrčí hlavu a príde s niečím, čo by uškodilo evolučnej teórii je zatracovaný, kolegovia ho zosmiešňujú a snahou je minimalizovať mediálnu prezentáciu takýchto poznatkov. Pravdou je to, že s pribúdajúcim časom, novými poznatkami, sa čoraz viacej vedcov otvorene hlási k tomu, že evolučná teória je rozprávkou na dobrú noc a predsa len vychádzajú čoraz častejšie články a knihy, ktoré prinášajú dôkazy, že tak to nemohlo byť.
Veľká väčšina vedcov, ktorí neveria v evolučnú teóriu, začínali pôvodne so svojou kariérou ako evolucionisti. Postupne pod ťarchou dôkazov, boli nútení opustiť svoje presvedčenie. Takým žiarivým príkladom je Dr.Ing. Hans-Joachim Zillmer, ktorý sa pustil do skúmania skamenelín, geologických útvarov, morfológie zemského povrchu, sledu udalostí v čase a podobne. Vo svojich knihách veľmi dobre a jasne popisuje a vysvetľuje všetky paradoxy a nezrovnalosti, na ktoré počas svojej výskumnej práci narazil.
Pritom sa neoháňal žiadnym náboženstvom, či zásahom nadprirodzenej sily. Veľmi pozorne som čítal všetky dostupné materiály. Vo vysvetľovaní evolučnej teórie je veľmi veľa termínov „sa stalo“, „potom vznikol“, „sa vyvinuli“, „prišla doba ľadová“ a pod.
Nikde som sa nedočítal, akékoľvek vysvetlenie, ako je možné a prečo „sa niečo stalo“, prečo „potom niečo vzniklo“ alebo prečo „sa niečo vyvinulo“. Už som to naznačil v článkoch, pýtam sa úplne vážne, ak vznikol život a druhy slepou náhodou, napriek nulovej štatistickej pravdepodobnosti, ako je možné, že doteraz sa nikomu ani v náznaku nepodarilo vysvetliť vierohodne túto záhadu, nieto ešte dokázať ? Hádam schválne neskryla príroda ten mechanizmus vzniku života ? Veď vážení evolucionisti, stačilo by tak málo a je po diskusii ! Dokážte, že život môže vzniknúť z neživej hmoty !
Máme špičkové laboratória, cyklotróny, výkonné počítače, meracie zariadenia, pomerne značné vedomosti z fyziky, chémie, astronómie, biológia a iných vedných oboroch, tak v čom je problém vážení ? Že by v tom, že to naozaj nie je možné, že sa to tak nestalo a tým je to pre vás nemožné dokázať ? Ja som o tomto presvedčený !
Málo kde vo vede je vidno tak veľký odpor zástancov jednej teórie, voči iným názorom, faktom a dôkazom. Prečo je to tak ? Aká je alternatíva k evolučnej teórii ? Veľmi striktne som dodržiaval v mojich článkov pravidlo, že som sa vyhýbal akejkoľvek špekulácii o inom spôsobe vzniku života. Na záver mi ale dovoľte niečo k tomu napísať.
Prirodzene, z elementárnej logiky vyplýva, ak nebol vznik života a druhov spôsobený slepou náhodou a len pôsobením prírodných zákonov tak ako ich poznáme, aké alternatívy zostávajú ? Pravdepodobne len dve. Prvá, sme výsledkom inteligentného dizajnu, druhá, sme vytvorení mimozemšťanmi, hoci tu by sme sa mohli pýtať, kto potom stvoril mimozemšťanov? Ak niekoho napadne ešte nejaká iná možnosť, rád sa nechám poučiť.
A tu je podľa mňa podstata problému. Ľudia a vedci, ktorí majú zakódovaný materialistický svetonázor, sú podľa mňa väčší dogmatici ako ľudia s iným svetonázorom. Jednoducho im prekáža čo i len myšlienka na inú možnosť, nechcú a doslova nemajú záujem nechať sa presvedčiť relevantnými dôkazmi, nechcú vôbec o tejto možnosti rozmýšľať a diskutovať, lebo im to nepasuje. Pravdepodobne majú pocit, že ak by pripustili pochybnosti, ponížili by sa sami pred sebou, pred známymi a vedeckou obcou.
Taktiež majú strach z toho, aké následky by mal otras ich svetonázoru, ak by museli pripustiť nezmyselnosť evolučnej teórie. Títo ľudia nepotrebujú a nechcú iné vysvetlenie, ako to, že sme tu slepou náhodou ! Toto sa netýka len vedcov.
Hocijakí ľudia s tým majú vážne problémy. Potvrdilo sa mi to pri viacerých diskusiách so známymi, jednoducho sa ignorujú akékoľvek fakty, dôkazy. Ja sa nikoho nikdy nesnažím na silu presviedčať. Zaujímavosťou je, že hoci väčšina ľudí nechce pripustiť za žiadnych okolností žiadne argumenty, radi o tejto téme diskutujú. Väčšinou ale bez nejakých hlbších poznatkov k danej téme.
Najväčším paradoxom je (stalo sa mi to viackrát), keď navrhnem niekomu, aby si overil fakty (je jedno z akého zdroja), stretnem sa s odmietavým stanoviskom, zdôvodneným tým, že dotyčný to nepotrebuje, lebo on vie, že evolučná teória je dokázaná ! Hotovo ! Z toho mi vyplýva záver, že mnohí ľudia nemajú záujem a ani sa nechcú dozvedieť pravdu, lebo by im mohla nabúrať svetonázor, ktorý im vyhovuje a podľa ktorého žijú !
Ďalším dôvodom, ktorý vidím, je to, že evolučná teória vysvetľuje ľuďom na všetkých úrovniach vzdelania pôvod ľudstva jednoduchým, plagátovým spôsobom, s trochou odbornej hatlatiny. Ľudia vo všeobecnosti radi inklinujú k jednoduchým vysvetleniam a riešeniam. V histórii je takých príkladov neúrekom. Nakoniec, napadol ma jeden príklad, ktorý je aktuálny práve dnes.
Náš premiér vyhlásil, že za ekonomickým úspechom Slovenska je iba statočná a poctivá práca ľudí a žiadne pravicové reformy, pričom každý čo len trochu vzdelaný človek vie, že je to populistický dríst. Myslíte si teraz, že tomu nik neverí ? Tak to by ste sa čudovali, koľkým ľuďom vyhovuje takéto primitívne vysvetlenie a videnie sveta a radi tomu uveria, lebo sa im to hodí, je to jednoduché a pohodlné pre nich, nemusia počúvať a rozmýšľať čo hovoria rôzni ekonómovia a ospravedlňuje to ich svetonázor (v tomto prípade dôvera a obdiv k populistickému politikovi).
Keby to nebodaj ešte podporili dvaja, traja múdro sa tváriaci „vedci“ v bielych plášťoch, zopárkrát by sa to v médiách zopakovalo, boli by sme prekvapení, koľkí by to papagájovali ako svätú pravdu. Tento jednoduchý príklad ukazuje na to, ako veľká časť ľudí túži po jednoduchých riešeniach, tak to bolo aj v prípade evolučnej teórie, ktorá aj napriek svojej primitívnosti zaznamenala taký nebývalý úspech.
Existuje tu ešte veľa legitímnych otázok, na ktoré ani zďaleka neexistujú odpovede, minimálne ja som sa o nich nikde nedočítal a ani som nepočul žiadne vysvetlenia. Tak napríklad, nech mi evolucionisti vysvetlia, ako je možné, že existuje jednobunkový organizmus, ale neexistuje dvoj, troj, dokonca ani štvorbunkový, až päťbunkový (ani sa nikdy žiadne stopy po takýchto organizmoch nenašli) ?
Kde sa tieto organizmy podeli, alebo mi chcete nahovoriť, že evolúcia skočila z jednobunkového priamo na päťbunkový ? Veď predpokladom sú pomalé, pomaličké zmeny a rozdiel medzi jednobunkovým organizmom a päťbunkovým je obrovský !
Je množstvo paradoxov v rámci evolučného vývoja. Napríklad, ak je človek na najvyššom stupni vývoja, aká je evolučná výhoda, že pri pití nemôže zároveň aj dýchať, kým opica môže ? Veď to je krok dozadu, ak takýto systém už je vyvinutý a pri vyššom stupni vývoja degeneruje ? Podobných príkladov je spústa. Ako je možné, že je taká striktná pohlavná nekompabilita medzi jednotlivými druhmi, ak sme z jedného spoločného predka, teda z jednej DNA ? Logicky by som čakal niečo iné.
Nakoniec predsa len citáty. Hovorí americký molekulárny biológ Jonathan Wells:
„Dogmatickí darwinisti začínajú s tesným obmedzovaním interpretácie dôkazov a tvrdením, že to je jediný spôsob prevádzkovania vedy. Kritici dostávajú punc nevedeckosti, upiera sa im možnosť publikovať príspevky v hlavných časopisoch, ktorých vydavateľské grémiá ovládajú dogmatici. Kritikom sa odopiera podpora zo strany štátnych orgánov, ktoré postupujú navrhované projekty k „kolektívnemu“ posudzovaniu dogmatikmi, a tak sú kritici pozvoľna z vedeckej komunity vytlačovaní. V tomto procese všetky dôkazy proti darwinovskému názoru jednoducho miznú, rovnako ako svedkovia proti mafii. Alebo sa dôkaz pochová v špecializovaných publikáciach, kde ho nájdu len špecialisti. Akonáhle sa umlčia kritici a všetky dôkazy sa zmetú pod koberec, dogmatici prehlásia, že vedecká debata o ich teórii práve prebieha a že proti nej nie sú žiadne dôkazy.“
Dr. Ing. Hans-Joachim Zillmer:
„Určité fenomény sa nedajú vysvetliť bez toho, aby človek nemusel argumentovať množstvom náhod a zázrakov. Evolučný systém sa zdá jasný na prvý pohľad; no pozor – neodporúča sa klásť jednoduché konkrétne otázky, ak chcete namiesto vysvetlenia, že do deja vstúpila pozitívne pôsobiaca náhoda, zjavne všadeprítomná, počuť aj logicky správne a presvedčivé odpovede. Kritické poznámky už vôbec nie sú prípustné ! Naša zmeravená predstava sveta je taká krehká, že by ju narušili už i tie najslabšie otrasy. Muselo by dôjsť k vytvoreniu otvoreného a flexibilného obrazu sveta, aby sa doň dali kedykoľvek bez problémov integrovať nové poznatky. Žiaľ, zvolila sa práve opačná cesta. Obhajujú sa zastarané myšlienky biológov a geológov 19. storočia a robia sa pokusy vtesnať najnovšie vedecké poznatky do obmedzeného vedomostného obzoru prežitých duchovných kapacít.“
Najviac som čerpal z kníh autorov:
Dr. Ing. Hans-Joachim Zillmer
Lee Strobel
Dr. Milan Baumann
A dokumentárnych filmov v 6 častiach od autora:
Prof. A.E.Wilder-Smith,Ph.D.,Dr.Sc.,F.R.I.C
Súvisiace videá a dokumenty