Zmeň svoj život
Rehabilitácia sobotySobota vs NedeľaVýklad Písma

2.časť – Genéza soboty

GENÉZA SOBOTY

Teraz, keď už poznáme význam všetkých potrebných kľúčových slov, prečítajme si znovu celú správu o stvorení. V tejto správe sú všetky naše redakčné úpravy uvedené v hranatej zátvorke a kľúčové slová sú uvedené tučným, podčiarknutým typom písma. Celý opis stvorenia nájdete v Genezis 1 a 2.kapitole. Uvedieme si len súvisiace verše:

KAPITOLA 1.

1 Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. 2 Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami.

Dielo prvého dňa

3 Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. 4 Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy.

Dielo druhého dňa

7 I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. 8 A Boh nazval oblohu »nebom«. A nastal večer a nastalo ráno, deň druhý.

Dielo tretieho dňa

9 Potom Boh povedal: „Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. [oddelil súš od vôd] 10 A Boh nazval súš »zemou« a zhromaždište vôd nazval »morom«. A Boh videl, že je to dobré.

Dielo štvrtého dňa

14 Tu Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! 15 I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!“ A stalo sa tak. 16 A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. 17 Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem 18 a aby vládli nad dňom a nad nocou a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. 19 A nastal večer a nastalo ráno, deň štvrtý.

Dielo piateho dňa

20 Tu Boh povedal: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!“ [oddelil tvory plávajúce – vodné od lietajúcich – vzdušných] 21 A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode, podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory, podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. 22 Boh ich požehnal a povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!“

Dielo šiesteho dňa

26 Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ [oddelil – rozlíšil nadradené tvory od podradených] 27 A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. [oddelil – rozlíšil muža a ženu] 28 Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“

KAPITOLA 2.

Dielo siedmeho dňa

1 Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje. 2 Siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval [šábat] od všetkých diel, ktoré urobil. 3 I požehnal [barak] siedmy deň a zasvätil [kadoš] – oddelil ho, lebo v ňom odpočíval [šábat] od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. 4 Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. V tom čase, keď Pán [JHVH], Boh, urobil zem a nebo.

PROCES ODDEĽOVANIA

Celé Božie stvoriteľské dielo je nasmerované k človeku a vyústilo do šiesteho dňa, keď Boh človeka stvoril. Ale Božie slovo nám hovorí, že toto dielo šiesteho dňa neskončilo. Ukončené bolo až siedmeho dňa. A z tohto pohľadu je dielo stvorenia sedemdenné, pričom až siedmy deň je jeho vyvrcholením! Lebo počas všetkých siedmich dní Boh tvoril. Stvorením a robením.

Zatiaľ čo stvorenie predstavuje vrcholnú činnosť Božiu, vlastnú len a len Bohu, robenie je proces oddeľovania už stvorených hodnôt. A to oboje – stvorenie a robenie – spolu predstavuje Božie d i e l o. Pojem [Božie] dielo sa spomína prvý raz až v siedmom dni, čiže až vtedy, keď to dielo bolo ukončené. Pozrime si to dielo v zápise z Biblie a pochopíme, ako Boh robil. Stvoreným hodnotám priraďoval ďalšie hodnoty procesom oddeľovania.

  • 1.deň oddelil svetlo od tmy
  • 2deň oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd nad oblohou
  • 3.deň [oddelil súš od vôd]
  • 4.deň oddelil deň od noci a oddelil svetlo od tmy
  • 5.deň [oddelil tvory plávajúce-vodné od lietajúcich-vzdušných]
  • 6.deň [oddelil tvory nadriadené od podriadených]
  • 7.deň oddelil činnosť od odpočívaniapočatie od odpočatia

Z uvedeného prehľadu vidíme, že siedmy deň síce patrí k predošlým šiestim dňom – práve procesom oddeľovania, ale súčasne vidíme, že tento deň sa od ostatných výrazne odlišuje – náplňou oddeľovania. Prvých šesť dní Božiemu oddeľovaniu podliehajú výsledky jeho činnosti, ale siedmeho dňa bola oddelená samotná jeho činnosť – teda všetko, čo ňou vzniklo – od čohosi, čo doteraz nebolo. Od odpočatia. To znamená, že siedmemu dňu Boh dáva (priraďuje) novú hodnotu – odpočatie. V nej je zahrnutý aj zvláštny prvok Božej činnosti – jej ukončenie. Lebo bez ukončenia by nemalo Božie stvoriteľské dielo svoju logickú úplnosť.

TEÓRIA POČIATKU

Ak sme prijali oznam z Biblie, že siedmeho dňa Boh dokonal svoje dielo – čo znamená, že s k o n č i l svoje stvoriteľské konanie – tak pritom môžeme postrehnúť aj zvláštnosť Božej dokonalosti. Totiž končiť môže len to, čo bolo započaté. Nuž a Božie stvoriteľské dielo započaté bolo! Stvorením! Oznamuje to biblická správa o stvorení prvou vetou v Biblie:

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.

Všimnime si teraz, že » p o č i a t o k « nie je náplňou prvého stvoriteľského dňa, ale je akýmsi úvodom k c e l é m u Božiemu stvoriteľskému dielu. Pritom to slovo počiatok nie je časovo ohraničené, čo znamená, že pred ním je celé nekonečno Božej existencie a za ním taktiež nie je žiadna časová hranica. – Nuž a prvý stvoriteľský deň organicky vrastá priamo do tohto časovo nepostrehnuteľného počiatku.

Počiatok môžeme charakterizovať ako styčník, v ktorom začína dialóg Boha so svojím stvorenstvom. Ak je počiatok styčníkom, logicky teda obsahuje podstaty Božie i ľudské. Podstatou Boha je nekonečno, podstatou človeka je konkrétny štart. A práve z toho dôvodu, že ide o Božie nekonečno, počiatok nie je hranica časová. Ale práve pre toto Božie nekonečno ani ukončenie Božieho diela nemôže byť časovou hranicou. Preto ukončenie urobil Boh nevystihnuteľne dokonalým spôsobom. Tak, aby to bolo Božie – a teda večné a súčasne tak, aby to v ľudskom časovom chápaní bolo dovŕšením. Preto Boh nevystihnuteľne dokonalým spôsobom p r e s t a l konať stvoriteľskú činnosť, a síce tak, že z a č a l odpočívať.

Toto je vyjadrením princípu siedmeho dňa.

V tom istom mikrookamžiku, keď Boh začal odpočívať, prestal konať stvoriteľské dielo. Ale rovnako platí, že v tom istom mikrookamžiku, keď Boh prestal konať stvoriteľské dielo, začal odpočívať. Tu vidíme, že pre človeka je takýto mikrookamžik nepostrehnuteľný nielen z časového hľadiska, ale rovnako je nerozlíšiteľný aj z hľadiska náplne činnosti. Takže človek vníma len dokonalé spojenie ukončenia činnosti so začiatkom odpočatia. Práve preto ŠáBaT nie je slovo, ani názov, ani príkaz.

ŠáBaT je realita!

Je to realita úžasne dokonalej jednoty, v ktorej sa spája ukončenie Božej stvoriteľskej činnosti s jeho odpočatím. ŠáBaT je realita, že siedmeho dňa Boh JeHoVaH odpočíva. Túto realitu registrujeme ako oddelený siedmy deň.

Takýmto spôsobom dal Boh človeku s v o j e odpočatie, aby v ňom človek vnímal ľudským časovo obmedzeným chápaním v e č n o s ť. Lebo v Božom odpočatí je v dokonalej jednote prepojené ukončenie aj začiatok – ako v kruhu, ktorý je nekonečný. Ibaže nekonečnosť kruhu prináša človekovi všednosť. Preto Boh dal oddelenému siedmemu dňu i svoje p o ž e h n a n i e, aby oddelenie nebolo len jednotvárnym značkovaním času, ale aby bolo aj radostným očakávaním a prijímaním požehnania, ktoré siedmy deň so sebou prináša.

STRETNUTIE S BOHOM

Boh nie je spútaný ani časom, ani priestorom. Z toho vyplýva, že pre Boha nie je problém nachádzať sa v danom čase »na každom mieste« a taktiež nie je pre neho problém zotrvať v danom priestore »od vekov až naveky«. Preto sa hovorieva, že Boh je »všetko – vždy – všade«. Naproti tomu život človeka je obmedzený časopriestorom, a to tak prirodzene, že každý človek vníma časopriestor len podvedome. Zároveň však existencia ľudstva v časopriestore je podmieňujúca tak bytostne, že celé ľudstvo i každý jednotlivec úplne tomu podriaďuje svoje bytie i konanie. Preto pre človeka platí „teraz – tu”!

Podľa vzťahu k času, priestoru a osobe rozoznávame tri typy pozemských stretnutí.

    1. Stretnutie človeka s človekom
    2. Stretnutie človeka s Bohom
    3. Stretnutie Boha s človekom
STRETNUTIE ČLOVEKA S ČLOVEKOM

Človek s človekom sa stretáva v čase aj v priestore súčasne. Ak sa chcú stretnúť dvaja ľudia, musia si určiť kedy a kde. A stretnú sa len vtedy, ak obaja dodržia oboje – čas i priestor. Čiže ak sa obaja navzájom stretnúť chcú, musia byť obaja v určenom čase na určenom mieste! Inak k stretnutiu nedôjde. Predstavme si tento typ stretnutia prakticky. Pri zámerných stretnutiach je potrebné najprv včas dodať vstupné informácie, ktoré musia mať tri základné údaje: miesto, čas a osoby – alebo kde, kedy a kto. Napríklad taký plagát: „Ján Fox z Prahy bude spievať v košickom Divadle hudby v pondelok, 10. januára 2000 o 18. hodine.“

Kto má ozajstný záujem nepríde ani v utorok, ani v stredu, ale v pondelok. Ale ak príde v určenom termíne, tak iste nie do Divadla pantomímy, ale do Divadla hudby. Čiže v takomto type stretnutia býva človek prakticky praktický – vie čo, kde, kto a kedy. A tak človek s človekom sa stretáva súčasne v čase, aj v priestore.

STRETNUTIE ČLOVEKA S BOHOM

Človek s Bohom sa môže stretnúť kedykoľvek kdekoľvek. Ale toto stretnutie je založené na vlastnosti Boha, že Boh môže byť »vždy všade«. Z toho vyplýva, že sa stretáva on s nami a nie my s ním! A aj vtedy, keď k stretnutiu s ním dôjde na základe našej iniciatívy – teda aj vtedy, keď máme dojem, že prichádzame my k nemu, aj vtedy v skutočnosti prichádza Boh k nám a nie my k nemu!

Typickým stretnutím tohto typu je modlitba. Je to ako telefonický rozhovor, pri ktorom môžeme hovoriť s volanou osobou, hoci ju fyzicky nevidíme. A to napriek tomu, že je priestorovo vzdialená. Pritom naše vytáčanie čísla volanej osoby prekonáva priestor, ale je závislé na čase – teda na tom, že volaná osoba v danom čase toto volanie príjme. Až vtedy preklenieme priestor.
Pri stretnutí človeka s Bohom je to podobné. Ak Boh na naše volanie odpovedá, tak takéto stretnutie prekonáva priestor. Ale je závislé na čase. Na našom čase, v ktorom sa k Bohu prihovárame. A tak stretnutie človeka s Bohom nie je obmedzené priestorom, ale je závislé na čase! 

STRETNUTIE BOHA S ČLOVEKOM

Stretnutie v čase a priestore

Boh nie je viazaný ani časom, ani priestorom. Ale človek áno. Preto pozvánka k stretnutiu s ním musí mať kvôli človeku časopriestorový údaj »kedy a kde«. Takýmto typickým stretnutím Boha s človekom bola starozákonná bohoslužba. Diala sa na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase – v sobotu. Boh tam prichádzal. Nebýval tam, on tam prichádzal! Nemal tam úradné hodiny, ale stretnutia s tými, ktorí sa chceli stretnúť s ním. Tým, že sa (tam) stretávali s ním, súčasne sa (tam) stretávali navzájom!

Stretnutie v čase

Toto je zvláštny druh stretnutia, pretože „Najvyšší nebýva v domovoch, zhotovených rukou“, ako hovorí prorok:

Nebo je mojím trónom a zem podnožkou mojich nôh. Akýže mi postavíte dom, hovorí Pán, alebo aké je miesto môjho odpočinku?“ (Sk 7:48–49)

Uvedené Božie slovo potvrdzuje, že ak pozvanie dáva Boh, tak to nemôže byť pozvanie v priestore, pretože Boh nie je viazaný na priestor a nebýva v domoch. Aby však k stretnutiu mohlo dôjsť, Boh dáva – kvôli človekučasový údaj pozvania –»kedy«. Základným princípom tohto typu stretnutia je vlastnosť Boha, že aj keď sa nachádza súčasne všade, nerozdvojuje sa. To umožňuje neobmedzenému množstvu ľudí stretnúť sa s ním odrazu v stanovenom čase. Je to možné na nekonečne mnohých miestach. A to je princíp stretnutia v čase.

Miesto konania je dané vlastnosťou pozývateľa. Všade. Takýmto typickým stretnutím je sobota – odpočatie Boha, ustanovené ním samým siedmeho stvoriteľského dňa. Termín odpočatia je každý siedmy deň. Dĺžka trvania je jeden deň. A oboje bolo Bohom stanovené kvôli človeku. Je to teda vlastne pozvanie a keďže pozývateľom je Boh, je prirodzené, že aj termín konania určil on. Tento termín je veľmi dôležitý, pretože samotný Ježiš povedal:

„Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ (J 5:17b)

Preto Boh určil spoločne platný deň na odpočatie – siedmy deň! A aby ľudia tento termín poznali, Boh ho dal zverejniť v zbierke svojich príkazov, ktorá sa nazýva Desatoro:

Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! 9 Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, 10 siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! 11 Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.“ (Ex 20:8–11)

Stretnutie mimo času a priestoru

Existuje ešte jeden typ stretnutia, ktorý sa však nevzťahuje na súčasnosť a platí ako zasľúbenie. V tomto type je stretnutie s Bohom zasľúbením, ktoré bude mať reálnu podobu ako bytie s Bohom. Tento typ stretnutia nie je obmedzený ani časom ani priestorom, lebo predstavuje existenciu človeka v bezprostrednej blízkosti Boha. Čas a priestor sú tu nahradené kvalitou a neporušiteľná kvalita je zárukou novej kategórie, ktorá sa nazýva večnosť.

ZÁVER

Cieľom bolo oboznámiť, že:

  • ŠáBaT má v sebe večnosť
  • ŠáBaT má v sebe časový atribút
  • ŠáBaT má v sebe pravidelnú periódu

Súvisiace videá a dokumenty